Bývalý šéf nemocníc Penty Lopatka, ktorý vedie Výskumný ústav zváračský: Drucker ma sklamal
Šéfoval Sociálnej poisťovni, viedol nemocnice Penty, teraz riadi Výskumný ústav zváračský a sľubuje, že sa do politiky nechystá.
Keď Ľuboš Lopatka (56) ako jeden z najznámejších slovenských manažérov prijal ponuku SaS a stal sa za čias Radičovej vlády šéfom Sociálnej poisťovne, ľudí v biznise prekvapil ochotou robiť poriadok vo verejnej inštitúcii za zlomok platu, na ktorý bol zvyknutý. Keď potom, už za ministra práce Richtera, odchádzal zo štátnej poisťovne, prekvapil nielen mierou kritiky fungovania verejnej sféry, ale špeciálne zdravotníctva a lekárov.
O necelý rok bol najvplyvnejším manažérom slovenských nemocníc, keď zobral ponuku Penty šéfovať jej sieti Svet zdravia. Bol pri výstavbe novej nemocnice v Michalovciach, ktorá spolu s bratislavskou vojenskou nemocnicou patrila k jediným novopostaveným špitálom na Slovensku po revolúcii. Z Penty odišiel vlani na jar nečakane, po spore s medzinárodným šéfom zdravotníckej divízie Penty Attilom Véghom, a po čase prijal ponuku Jána Sabola robiť pre Výskumný ústav zváračský, keď odmietol aj finančne a statusovo lukratívnejšie ponuky. Tvrdí však, že na jeho rozhodnutí už nikdy nerobiť pre štát sa nič nemení. Vysvetľuje, že by si mohol dovoliť to robiť aj zadarmo, ale nemá význam robiť niečo, čo nejaký politický nominant skôr či neskôr znova pokazí.
Kedy sa Pente vrátia peniaze, ktoré dala do nemocníc?
Do zdravotníctva by mali vstupovať len ľudia, ktorí okrem toho, že majú peniaze, sú aj trpezliví. Je to beh na dlhú trať, nutná dávka ľudskosti by mala byť samozrejmosťou. Predpokladám, že po 15 či 30 rokoch začnú prinášať nemocnice pre investorov efekt. Tak je to všade vo svete. Proti zisku v nemocniciach je pomerne veľa ľudí, ale – paradoxne – tým istým ľuďom neprekáža zisk v lekárňach, u dodávateľov liekov, prístrojov, nehnevá ich zisk odštátnených ambulantných lekárov, či dodávateľov potravín do nemocničnej kuchyne. Je omnoho amorálnejšie, že štátne nemocnice produkujú stratu, na ktorú sa každý rok skladáme. Bežný občan si, žiaľ, povie, že strata vznikla, lebo riaditeľ nemocnice je taký humánny a dá pacientovi aj to, načo nemá, ale to nie je pravda. Je to veľmi naivný názor.
Je pravda, že ste to boli vy, kto presvedčil partnerov Penty Eduarda Matáka a Jaroslava Haščáka, že možno uvažovať o Michalovciach ako o niečom, z čoho sa investícia nevráti do desať rokov, ale bude to trvať dlhšie? Je to tak?
Pri Michalovciach boli štyri možnosti. Prvá bola spojená s reputačným rizikom, keby sme tam neboli postavili nič. V zmluve s košickou župou sme mali záväzok, ale myslím, že sa z neho dalo dostať. Ak by sa bola táto možnosť prijala, bol som ochotný zo Sveta zdravia odísť. Druhá možnosť znamenala dostavbu škaredého rozostavaného pavilónu, ktorému ľudia hovorili michalovské Rázsochy. Tretia možnosť bola postaviť pavilón podľa hotového projektu od českej projekčnej firmy. Objednal ho ešte môj predchodca. Podľa tohto projektu sa mal postaviť nový pavilón, avšak nie nemocnica novej generácie. Nakoniec sa objavila štvrtá možnosť, vyzerajúca na prvý pohľad utopisticky – zbúrať rozostavaný pavilón, projekt českej firmy vyhodiť a postaviť od základov novú nemocnicu, nemocnicu novej generácie.
Podľa čoho ste sa rozhodovali?
O parametroch nemocnice novej generácie sme toho v prvopočiatku veľa nevedeli. Najali sme si holandských poradcov, a vďaka nim sme pochopili, že nová nemocnica je najmä o procesoch. Následne sme s návrhom tohto riešenia prišli pred partnerov Penty. Dostali sme peniaze na prvý ideový návrh s prepočtami, následne aj finálny súhlas. Myslím, že zdravotníctvu, a nielen Penty, to dalo veľa, lebo keby neboli Michalovce, asi by sa nenašla odvaha ani na Bory. Mimochodom, ide sa búrať nemocnica Rászochy Bratislava, čo pripomína postup v Michalovciach, a je to správne rozhodnutie. Štátom ohlásená nemocnica v Martine bola predstavená ako nemocnica novej generácie, čo tiež pripomína, aspoň terminologicky, nemocnicu novej generácie Michalovce. Mimochodom, ten termín vymyslel Eduard Maták.
Povedzte v skratke, čo podľa vás v jednotlivých častiach zdravotníctva politici ani médiá nevidia. Začnime sestrami.
Sestry sú najpočetnejšia skupina zdravotníkov. Kto si získa sestry, vyhrá celú vojnu. Sestry sú absolútne kľúčové, ale, žiaľ, majú zvláštnu schopnosť zvoliť si spravidla na čelo svojich organizácií najmenej vhodných reprezentantov. Sú relatívne slabo zaplatené, nezriedka podceňované, venujú sa činnostiam, ktoré by mali byť prenechané sanitárom a asistentom lekára. Zmena kompetencií sestier je viac ako žiaduca. V michalovskej nemocnici novej generácie sme im dali na starosť organizačný chod nemocnice ako taký. Lekári by mali robiť v nemocniciach najmä medicínu, lebo sú príliš drahí a kvalifikovaní na to, aby sa venovali operatívnym činnostiam. Veľký problém sestier sú však ich nízke mzdy.
Prečo sestry nezarábajú viac?
Jeden z dôvodov je nerovnováha, ktorá nastala po štrajku či, lepšie povedané, po náhlej „pandémii lekárov“ v roku 2011, keď si lekári začali jeden po druhom predpisovať práceneschopnosť. Na tejto vážnej situácii bolo najsmiešnejšie, že vraj sa tak dialo v záujme pacienta. Následne bol odsúhlasený platový automat, čo sa nikdy nemalo stať. Je to forma odmeňovania, ktorá diskriminuje iné skupiny – sanitárov či sestry. Navyše je to forma odmeňovania nedôstojná aj pre samotných lekárov, keďže vyhovuje najmä priemerným, podpriemerným a tým menej pracovitým. Platba za status je vždy zlá.
Prečo je platba za status zlá?
Neodráža množstvo, kvalitu práce ani spokojnosť pacienta. Je veľmi zlé a nesprávne, ak v nemocnici zvyšujú mzdu lekárom poslanci parlamentu. O plate lekára má rozhodovať vždy jeho nadriadený, teda riaditeľ. Nemocnica má dostať zdroje na mzdový rozvoj, ale poslanci nemajú nikdy určovať zákonom, koľko sa má komu zaplatiť, tak ako je to teraz. Ďalším dôvodom nízkych platov sestier je zlé nastavenie ich kompetencií. Mali by robiť časť prác, ktoré teraz robia lekári, a viac kompetencií predstavuje aj vyššiu mzdu. Na nízke platy sestier určite vplýva aj lekárska prezamestnanosť vo fakultných a v univerzitných nemocniciach. Táto téma je tabuizovaná, ale je to realita. Je všeobecne známe, že akákoľvek prezamestnanosť znamená nižšiu produktivitu práce, vyššie náklady, nie však vyššiu kvalitu práce.
Takže keď prídu peniaze a zaplatí sa lekárom, neostane na sestry?
Áno, tak nejako. Navyše, platový automat devastuje myslenie. Keďže byť lepší, robiť viac, kvalitnejšie a mať viac pacientov sa pri tomto mzdovom nastavení nevypláca. Kvalitní lekári by mali byť preto jednou z najlepšie platených skupín obyvateľstva. Často to tak síce je, ale ich príjmy sú spravidla viac zo sivej či z čiernej zóny, a to je veľký problém.
Keď ste prišli do regionálnych nemocníc, nemohli ste lekárom doplatiť to, čo získavali nelegálne, a zároveň ste museli predpokladať, že zhruba štvrtina ľudí vo vedení nehrá fér. Ako sa postupuje v takej situácii?
Snažil som sa riadiť pravidlom „raz a dosť“ v kombinácii s osobným príkladom a týkalo sa to prirodzene všetkých členov manažmentu. Veľkým zdrojom nehospodárnosti je nákup liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Lekárom sme neumožnili venovať sa komerčnej stránke nákupu liekov a porovnávali sme spotreby liekov medzi nemocnicami, oddeleniami a diagnózami. Celkom iste viac liekov neznamená zdravší pacient a ani kratší čas rekonvalescencie. Tá sa dá dosiahnuť len správnym zadefinovaním diagnózy, vhodnou preskripciou a podaním optimálneho množstva správnych liekov.
A ako ste riešili, že niektorí lekári boli zvyknutí na úplatky od pacientov?
V realite som mohol robiť len dve veci – verejne odsudzovať úplatky, na čo som mal a mám morálne právo, keďže som nikdy žiaden úplatok nevzal, a potom, v prípade zistenia korupčného správania, tvrdo zasiahnuť. Nie som však naivný, aby som si myslel, že v sedemnástich nemocniciach po ich prebratí Svetom zdravia nikto nikdy žiaden úplatok nevzal.
Ako reagovali pacienti?
Tvrdením, že pacient má nárok na všetko a zadarmo, dochádza k svojvoľnému definovaniu nároku pacienta zo strany lekárov. Ten je často odlišný u rozdielnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a neraz je založený len na subjektívnom rozhodnutí lekára a prípadne platbe zo strany pacienta v takzvanej sivej zóne.
Stav nejasne definovaného nároku nevyhovuje nielen pacientom, ale ani podstatnej časti zdravotníckych pracovníkov, pretože nemôžu za svoju prácu dostať legálne zaplatené. V nefungujúcom systéme je vždy niekoľko málo víťazov a veľa porazených, medzi porazenými sú, žiaľ, najmä bežní pacienti a sestry.
Vo Svete zdravia ste si robili medicínske štandardy sami. Čo ste mali hotové?
Áno, keďže ministerstvo zdravotníctva vtedy žiadne medicínske štandardy či štandardy ošetrovateľstva neponúklo, tak sme sa vydali vlastnou cestou. Postupne sa spracovalo 660 ošetrovateľských štandardov a pri mojom odchode existovalo, ak sa nemýlim, 16 medicínskych štandardov, označovaných často aj ako clinical guidelines. Sú dôležité pre všetkých – pre pacienta, lekára, sestru, úrad pre dohľad, a mali by byť dôležité aj pre ministerstvo zdravotníctva.
Drucker však už na štandardoch robí.
Áno, a je to určite dobre. Budem však rád, ak ministerstvo zosúladí rétoriku so skutočnosťou. V minulom režime sa tomu tuším hovorilo súlad medzi slovami a činmi.
Čo chýba v zdravotných poisťovniach?
Definovanie nároku pacienta. Keď sa zadefinuje nárok pacienta, budú sa môcť začať poisťovne reálne odlišovať.
Kto platil najlepšie?
Nedá sa to jednoznačne povedať. Niektoré diagnózy sme mali lepšie platené od VšZP, iné od Dôvery, či Unionu. Len veľmi naivní ľudia si mysleli, že sme mali najvyššie ceny od Dôvery, len preto, že sme boli z jednej skupiny. S touto hlúposťou som bol neustále konfrontovaný.
Aký máte názor na objednávanie pacienta za poplatok?
Objednávanie pacienta na presne stanovený čas a hodinu sme tu mali dlhodobo, pričom mnoho lekárov, ale rozhodne nie všetci, za takúto službu vyberalo poplatok. Tento systém akceptovali pacienti a umožňoval dobrú organizáciu práce lekára a bola to aj prevencia zbytočných nárazových zvýšení počtu pacientov v čakárni. Jediní, komu to nevyhovovalo, boli niektorí politici, ktorí v spochybnení tohto systému videli šancu na otvorenie témy, pri ktorej sa dá získať lacno a rýchlo politické body. Zákaz vyberania poplatku za objednávanie na presný čas vniesol do systému opäť chaos a napätie a v konečnom dôsledku nijako nepomohol pacientom a už vôbec nie lekárom. Naopak, možnosť, nie povinnosť, poplatok vyberať je dobrý príklad trhového prvku vo veľmi tvrdo regulovanom prostredí, ktorý sa ukázal ako dobrý a užitočný tak pre pacienta, ako aj lekára.
Keď je minister Drucker kritizovaný, že nepresadil objednávanie zadarmo, je to voči nemu spravodlivé?
Zadarmo v zdravotníctve nie je nič, a keď niekto tvrdí opak, alebo vedome klame, alebo nevie, o čom hovorí. Pre každého človeka má čas inú hodnotu. Tridsať minút času vníma inak dôchodca, inak matka s malým dieťaťom, ktoré neobsedí na jednom mieste, a inak manažér, ktorý má program dňa rozpočítaný na minúty. Každý z nich by mal mať preto možnosť rozhodnúť sa, či investícia niekoľkých eur do objednania na presný čas má pre dotyčného zmysel alebo nie. Tento prvok nijako neohrozuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti, čo nakoniec ukázala prax. Ani v období, keď sa poplatky vyberali, nie všetci lekári, ktorí objednávali na presný čas, tak aj robili, a teda pacienti mali možnosť bezplatného objednania na presný čas aj vtedy.
Ako veľmi vzrástol pocit spokojnosti pacientov, keď ste zaviedli objednávanie?
K ProCare a jeho objednávaniu pacientov sa vyjadrovať nechcem. Vo Svete zdravia sme merali spokojnosť pacientov na pravidelnej mesačnej báze. Trend bol permanentne zlepšujúci sa, pomáhala nám aj webová stránka Lekár.sk, ktorú odporúčam všetkým pacientom. Nemerali sme, a ani sa to veľmi nedá, vplyv objednávania na spokojnosť pacientov. Každopádne, pacienti o objednávanie na presný čas záujem mali a majú.
Do akej miery vnímate hrozbu, že nám starnú všeobecní lekári?
Je to hrozba. Nemáme všeobecných lekárov, lebo sa táto odbornosť počas predchádzajúcich rokov spoločensky spochybnila, napriek tomu, že je pre pacienta veľmi potrebná. Všetko je však otázka ponúknutých podmienok. Žiaľ, lekári chýbajú aj preto, že časť z nich odišla do zahraničia, a druhá časť je slabo využitá vo fakultných a v štátnych nemocniciach. Mimochodom, lekári, ktorí odišli do zahraničia, tvrdia, že odišli kvôli tomu, že nechceli pracovať v neporiadku a chaose. Na druhom mieste spomínali snahu robiť kvalitnú medicínu a túžbu po poznatkoch a až na treťom mieste bol uvedený ako dôvod odchodu plat. U sestier bol plat uvedený ako hlavný dôvod ich odchodu do zahraničia.
Nie je to tým, že lekári vedia, čo sa patrí v prieskume povedať?
Nemyslím. Mnohí sa chcú vrátiť, uvidíte, keď sa otvorí nemocnica Bory. Lekári pracujúci v zahraničí mi tvrdili, že sa chcú vrátiť, ale len do prostredia, ktoré je podobné tomu, čo už zažili vonku. Myslím, že dôvodom bude aj to, že pochopili, že v zahraničí môžete získať uznanie, prípadne tam môžete zbohatnúť, ale len málokto nadobudne pocit domova. Ľudia sa chcú vrátiť, lebo im starnú rodičia, majú väčšie deti, návrat ku koreňom je prirodzený.
Do vašej nemocnice v Michalovciach sa vrátil lekár z Nemecka. Keď sme s ním robili rozhovor, povedal, že bolo ťažké presadiť zmeny, lebo jeho nápady ľudia na oddelení neprijali.
Áno, stret rozdielnych spôsobov práce, iných kultúr vyvoláva konflikt, ale to je presne dôvod, prečo by sa mali lekári vracať domov.
Najviac nemocníc ste mali prenajatých v Košickom a Prešovskom kraji. Nechali župani nemocnice na vás?
Nezasahovali, ba možno mali aj výhodu, lebo keď ich niekto s niečím otravoval, odpovedali, že to už má súkromník, a tak treba volať jemu.
Bývalý žilinský župan Juraj Blanár si nemocnice nechal pod župou. V čom to bolo dobré?
S pánom Blanárom sa už roky dobre poznám, máme veľmi korektné vzťahy. Jeho počínanie mi bolo sympatické snahou o poriadok a dobré fungovanie nemocníc pod pôsobnosťou Žilinského kraja, ale pravdou je aj to, že tomu predchádzalo zanechanie dlhov z nezaplateného sociálneho poistenia v Sociálnej poisťovni. Udialo sa tak vytvorením nového subjektu a oddelením majetku nemocníc od poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Čo by mala nová žilinská županka urobiť?
Nemocnice by mala prenajať. Nehovorím, že Svetu zdravia či Pente, ale ak je reálny záujem o zvýšenie kvality zdravotnej starostlivosti, tak iná cesta ani neexistuje. Primárnym cieľom prenájmu nemocníc má vždy byť ich rozvoj a vyššia kvalita zdravotnej starostlivosti, nikdy nie maximalizácia profitu z nájmu. Tak sa prenajíma plocha na stánok na jarmoku, ale nie nemocnica. Žiaľ, toto bývalý banskobystrický župan Marian Kotleba nikdy nepochopil pri nemocniciach Žiar nad Hronom a Rimavská Sobota. To je aj dôvod, prečo neboli až doteraz dokončené dva chátrajúce pavilóny.
Nemrzí vás, že už nie ste vo Svete zdravia?
Určite nie. 48 mesiacov bol dostatočne dlhý čas na sebarealizáciu, ale aj zdravotné sebazničenie. Kto chce pochopiť, ako funguje Slovensko, mal by mať takúto školu za sebou. V kombinácii so Sociálnou poisťovňou som omnoho informovanejší občan, ako som bol predtým. Môj odchod z Penty bol priateľský a zostali mi s partnermi korektné vzťahy. Navyše som už vo veku, keď už robím, len s kým sám chcem.
S kým ste nechceli pracovať?
Odišiel som preto, lebo sme sa tak s pánom Matákom dohodli. Predtým prišlo k zmene a skončil som reportovať pánovi Matákovi a začal som reportovať expatovi zastupujúcemu tri krajiny: Poľsko, Česko, Slovensko. Personálnu zmenu rešpektujem, ale osobne som sa s ňou nikdy nestotožnil. Nedokážem pracovať pre šéfa, ktorého si nevážim, môj odchod bol najlepším možným riešením pre všetky strany. Navyše, ak niekto začne, či už vedome, alebo nevedome, kaziť moju prácu, strácam motiváciu. Nuž, kritériom pravdy je čas.
O dva a pol roka sú voľby – nepôjdete do politiky?
Nie.
Ani vtedy, keby vás oslovila SaS, ktorá vás nominovala aj do vedenia Sociálnej poisťovne za Radičovej vlády?
Hlavnou nevýhodou pri práci pre štát nie je ani tak mizerný príjem, ako nedostatok kontinuity a s tým súvisiaci premárnený čas, keďže aj pri najlepšom úmysle je vynaložená snaha skôr či neskôr zmarená niekým, kto príde po vás. Preto je moja odpoveď jasné nie.
Ani v prípade, ak by vám dal napríklad Sulík, ako premiér, voľné ruky a mohli by ste robiť zmeny?
Áno, osobne mám s pánom Sulíkom dobré skúsenosti, naozaj som mal v Sociálnej poisťovni voľné ruky, čo bola aj podmienka. Ak by to malo dlhodobo celé zmysel, viem si predstaviť pracovať pre štát len tak pro bono, teda bez pláce, len ako čestnú povinnosť. Žiaľ, za situácie striedania vlád, keď je isté, že skôr či neskôr príde niekto, kto všetko, či už vedome, alebo nevedome, pokazí, bol by to naozaj len premárnený čas a dobrovoľné poškodzovanie vlastného zdravia.
Aký je Drucker minister?
Po dlhom čase je to minister, ktorý má predpoklady na to, aby niečo zmenil. Príliš mu však záleží na funkcii a na tom, ako vyzerá, a tak robí príliš veľké kompromisy a nerobí to, čo by robiť mohol a mal. Mňa osobne sklamal.
Keď ľudia počujú, že ten Lopatka, čo robil šéfa Sociálnej poisťovne, potom aj šéfa nemocníc Penty, išiel robiť riaditeľa do Výskumného ústavu zváračského, tak sa čudujú. Hovoria, že veď ten chlapík bol doteraz úspešný. Prečo ste tento post zobrali? Lebo je tu veľký majetok, ktorý treba upratať? Alebo preto, že zváračák bol vždy blízko najväčších priemyselných lobistov?
Po tom, čo som skončil vo Svete zdravia, som sa do ďalšej práce neponáhľal. Venoval som sa rodinným veciam, ktoré boli vynútené okolnosťami a týkali sa môjho otca. Dokonca som chvíľu zvažoval, že už nebudem pracovať vôbec a budem sa venovať len rodine, sebe, svojim plánom a záľubám, na ktoré som spravidla nemal v minulosti dostatok času. Za ten čas som dostal osem pracovných ponúk, niektoré mimo Európy. Rozhodol som sa pre zváračský ústav, aj keď to bola vlastne firma zo všetkých síce najmenšia, ale s veľmi dobrým rozvojovým potenciálom.
Prečo ste si ho vybrali?
Čím som starší, tým sú pre mňa menej dôležité peniaze a viac zmysel toho, čo robím a aj s kým to robím. Navyše, vyštudoval som Strojnícku fakultu SVŠT, terajšia STU, a v areáli VÚZ som spravil tri skúšky, takže nečudo, že mám k ústavu určitý citový vzťah. Výskumný ústav zváračský má za sebou slávnu minulosť, ktorá sa viaže k jeho zakladateľovi, akademikovi Čabelkovi. Určite treba byť na toto obdobie hrdý, ale zo slávnej minulosti sa nedá vyžiť. Žiaľ, ústav stratil v predchádzajúcom období veľa času v žabomyších vojnách, chamtivosti a v boji o moc či majetok. Ambíciou je urobiť z VÚZ-PI dobre fungujúcu výskumno-vývojovú organizáciu a prinavrátiť jej predchádzajúce dobré meno.
Medzi vlastníkmi sú bývalý manažér Penty Vladimír Brodňan či Ján Sabol. Kto vás najal?
Oslovil ma pán Sabol, pána Brodňana som dovtedy nepoznal, nakoniec išlo, samozrejme, o spoločné rozhodnutie všetkých.
Vaša úloha teda je, aby tunajšie know-how nezostarlo, a aby ste tak neprišli o zákazníkov?
Ústav má vo svete stále mimoriadne dobré meno, patríme medzi desiatku najlepších výskumných ústavov zváračských vo svete. Mojou úlohou aj osobnou ambíciou je urobiť z ústavu dobre fungujúcu organizáciu. Veríme, že sa to podarí, vrátane uplatnenia ústavu v zahraničných tendroch.
Prečo má potom na Slovensku takú zlú povesť?
Nemyslím si, že je namieste takéto kategorické hodnotenie. Netajím však, že výskumný ústav zváračský stratil veľa času, keď nebola vyjasnená vlastnícka štruktúra a strategické smerovanie ústavu. Druhý dôvod horšej povesti môže byť kauza eurofondy z minulého roku. Vtedy som síce v ústave nepracoval, avšak ako som bol informovaný kolegami, ústav a rovnako dotknuté osoby uskutočnili právne kroky voči veľmi nešťastnej a jednostrannej medializácii celej kauzy voči ústavu. Vo veľkej časti sme už uspeli, v priebehu roka budeme o tom informovať. V tejto súvislosti musím dodať, že ústav a jeho partneri neboli žiadnym spôsobom konfrontovaní s kvalitou projektov, alebo so statusom zúčastnených partnerov, vždy išlo o veľké priemyselné podniky so stovkami zamestnancov a s tržbami desiatok miliónov eur, v ústave pracovali odborní zamestnanci na príprave projektov dva roky pred ich podaním. Osobne nemám ambíciu vŕtať sa v minulosti, eurofondy vnímam len ako prostriedok, nikdy nie cieľ snaženia. Minulosť sa nedá zmeniť, dá sa z nej len poučiť.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
