Špičky SNS a Smeru sa dostali do sporu pre vojenské radary, za ktorými môže byť skrytý biznis

Radary pre protivzdušnú obranu majú jednu dôležitú vlastnosť, ktorú dokážu obratne využiť politici. Pre verejnosť je to taká nudná téma, že za normálnych okolností zaujíma len vojakov, vojenských nadšencov a pár novinárov. Bežných ľudí sa nedotýka tak, ako dianie v zdravotníctve, školstve alebo na železnici.

Práve okolo vojenských radarov v súčasnosti bublá spor, v ktorom ide nielen o bezpečnosť Slovenska, ale pravdepodobne aj o rozdielne biznisové záujmy Smeru a SNS.

Ministerstvo obrany minulý týždeň oznámilo, že ruší medzinárodnú súťaž na nákup moderných radarov za 60 miliónov eur. Išlo o jedinú veľkú súťaž, ktorú za posledné roky vyhlásili.

Rozbehol ju v roku 2015 ešte bývalý minister za Smer a dnešný podpredseda parlamentu Martin Glváč. Tvrdil, že nové radary musí Slovensko kúpiť čo najskôr, pretože inak vojaci čoskoro na monitoroch neuvidia, aké lietadlá nad nami lietajú.

Súčasné radary totiž pochádzajú z Ruska, a po ukrajinskej kríze na ne boli uvalené sankcie. Slovensko preto nemôže legálne dovážať náhradné diely potrebné na ich prevádzku. „Funkčné radary jednoducho potrebujeme, inak nemôžeme plniť svoje aliančné záväzky,“ zdôrazňoval Glváč.

Tender po voľbách prevzali nominanti Andreja Danka z SNS, ktorí v piatok 2. februára oznámili, že ho zastavia. „Vzhľadom na to, že do 31. januára 2018 sa nepodarilo ukončiť ani prvé kolo medzinárodnej súťaže, ktorá trvala viac ako dva roky, v súčasnosti pracujeme na opatreniach potrebných na ukončenie tejto súťaže,“ oznámilo ministerstvo vo vyjadrení pre RTVS.

Ministerstvo sľúbilo, že v nasledujúcich dňoch oznámi ďalší postup, to sa však zatiaľ nestalo. Keď sa v stredu po rokovaní vlády chceli novinári na vojenské radary spýtať ministra Petra Gajdoša (SNS), odišiel bočným východom.

Mimoriadna schôdza v parlamente

O radaroch sa v súčasnosti rozhoduje v úzkom kruhu nominantov Andreja Danka. Aj posledný vývoj okolo tohto obchodu je jedným z dôvodov, prečo opoziční politici na piatok zvolali mimoriadnu schôdzu parlamentu. Minister Gajdoš na ňu príde vysvetľovať rozhodnutia, ktoré v poslednom čase spravilo jeho ministerstvo.

„SNS ide potichu meniť podmienky na nákup radarov za 60 miliónov eur. SNS používa zaklínadlo, že to bude čo najefektívnejšie a najtransparentnejšie, teda kým nás nechytia a kým nám na to neprídu,“ komentoval to opozičný poslanec Richard Vašečka (po novom KDH).

Čo môže nasledovať? Pokiaľ ministerstvo urýchlene nevypíše nový tender, do úvahy prichádzajú len dve možnosti: buď si nové radary objedná bez súťaže, alebo sa bude snažiť s pomocou prostredníkov predĺžiť životnosť súčasných ruských radarov.

Išlo by teda o podobný prístup, aký SNS uplatnila v prípade ruských stíhačiek MiG-29, ktorých výmenu po svojom nástupe zablokovala.

Stret záujmov SNS a Smeru

Informácie, že aj pri radaroch hrozí „ruský variant“, unikajú z prostredia Smeru, ktorý tento projekt nastavil úplne inak.  Po spustení Glváčovho tendra ponuku na radary poslali štyri zahraničné zbrojovky: francúzsko-americký Thales Raytheon, britský BAE Systems, izraelská Elta a švédsky Saab.

Za neoficiálnych favoritov boli považovaní Francúzi. Keď sa Gajdoš na jar 2016 stal ako nominant SNS ministrom obrany, hovoril, že v tendri bude pokračovať. „Proces pokračuje transparentne cez verejné obstarávanie. Uvidíme, kto vyhrá,“ povedal pre denník SME.

Na ministerstve však postupne začal posilňovať svoje pozície dlhoročný biznismen Ján Hoľko, ktorý sa na jeseň 2016 stal šéfom služobného úradu ministerstva. Hoľko je osobným priateľom a niekdajším obchodným partnerom predsedu SNS Andreja Danka.

Ako šéf služobného úradu má dnes možnosť zasahovať aj do vojenských nákupov, ktoré sa týkajú transportérov, stíhačiek či práve radarov, a minister Gajdoš, ktorý sa medzičasom stal členom SNS, je len formálnou hlavou rezortu.

O tom, že tender na radary bude zastavený, začalo ministerstvo hovoriť už v polovici minulého roku. V januári 2018 na tlačovej konferencii Hoľko vysvetlil dôvody. S tendrom vraj nedokážu pohnúť, pretože firmy, ako je francúzsky Thales, nemajú na Slovensku bezpečnostnú previerku. „Francúzska firma sa zlúčila s ďalšou firmou, čím zmenila svoju organizačnú štruktúru. Teraz nemá previerku, takže si o ňu musia znovu požiadať,“ vysvetlil Hoľko.

Keď následne o tri týždne ministerstvo definitívne oznámilo zrušenie tendra, vyzeralo to ako logické riešenie. Proti tomu sa nezvyčajne ostro ozval dôležitý muž Smeru, bývalý minister a dnešný podpredseda parlamentu Glváč.

Vo svojom stanovisku Gajdošovi pripomenul, že keď za jeho éry pôsobil ako zástupca náčelníka generálneho štábu, sám žiadal čo najrýchlejší nákup radarov.

„Neviem, čo sa muselo stať, keď tí istí ľudia pri vyhlasovaní medzinárodného tendra tvrdili, že radary, vzhľadom na ruské embargo, sa nedajú opraviť a musíme ich do roka vymeniť, a teraz tvrdia, že máme čas. Kladiem si otázku, či našli nejakého dodávateľa, pretože sankcie stále trvajú. Alebo si ich dokážu opraviť a predĺžiť ich životnosť svojpomocne,“ povedal Glváč.

Prečítajte si

Sedem výrokov SNS o transportéroch, v ktorých nepovedali celú pravdu

Lockheed cez Glváča neprešiel

Aj Glváčov tender však mal isté obmedzenia. Ministerstvo si pri jeho vyhlasovaní zadalo také technické podmienky, ktoré dokázali splniť len niektorí výrobcovia. Do dokumentov napísalo, že požaduje radary, ktoré sú vo vojenskom žargóne označované ako kategória S na stredné vzdialenosti.

Preto sa napríklad nemohol prihlásiť americký zbrojný gigant Lockheed Martin. O slovenskú súťaž sa zaujímal, lenže vyrába len radary ďalekého dosahu, označované písmenkom L.

„Pokiaľ slovenské ministerstvo bude vyžadovať parametre, ktoré vyžaduje dnes, nebudeme mať možnosť ponúknuť naše riešenie, napriek tomu, že ponúkame systém, ktorý je najpoužívanejší pre sledovanie vzdušného priestoru na dlhšie vzdialenosti,“ napísal v roku 2015 Denníku N manažér radarovej divízie Lockheedu Bill Troia.

Hoci sa do tendra napokon prihlásili štyri zbrojovky, reálne sa čakal súboj medzi dvoma firmami, ktoré už na Slovensku majú nejaké historické väzby: prvým bol francúzsky Thales a druhým britský BAE Systems.

Obe firmy u nás spolu súperili už v roku 2005 pri pochybnom tendri za 6,5 miliardy korún na komunikačný systém Mokys.

Ministerstvo, ktoré vtedy viedol Juraj Liška z SDKÚ, vybralo ako víťaza britskú BAE Systems, hoci dala o miliardu korún drahšiu ponuku než Francúzi. Úradníci ministerstva však na poslednú chvíľu zmenili podmienky tak, aby rozhodujúcim kritériom nebola cena, ale logistická podpora, ktorú podľa nich ponúkli lepšiu Briti.

Bývalá premiérka Iveta Radičová, ktorá krátko pôsobila aj ako ministerka obrany, označila Mokys za podobný škandál, akým je Gorila. „Toto nie je Gorila, toto je King Kong,“ povedala Radičová v roku 2012.

Priestor pre priekupníkov?

Pri radaroch v súčasnosti existuje len niekoľko možných riešení. Pokiaľ by SNS vyhlásila nový tender, trvalo by roky, kým ho dokončili.

Vojenský analytik Jaroslav Naď preto hovorí, že za súčasných podmienok by najlepším riešením bolo, aby si ministerstvo vybralo medzi štyrmi firmami, ktoré zostali v pôvodnom Glváčovom tendri. „Tým by aspoň už nestrácali čas. Môžu si vybrať medzi štyrmi výrobcami a zmluvu urobiť transparentne cez medzivládnu dohodu s danou krajinou,“ uvádza Naď.

Zo zbrojárskych kruhov i zo Smeru však presakujú špekulácie, že nominanti SNS sú rozhodnutí radšej ponechať si súčasné ruské radary, čo by otváralo priestor pre zapojenie rôznych domácich i zahraničných sprostredkovateľov.

Ide konkrétne o radary P-37, ktoré síce vyrobili ešte v Sovietskom zväze, po roku 2000 ich však v spolupráci s vtedy štátnymi Leteckými opravovňami v Banskej Bystrici čiastočne modernizovali. Ich oficiálne označenie preto znie P-37MSK.

Pokiaľ by teraz nominanti SNS chceli v týchto radaroch pokračovať, museli by vymyslieť, ako doviezť náhradné diely z Ruska, bez ktorých sa zaobísť nemôžu. I na tento problém by však riešenie existovalo.

V prostredí Smeru sa hovorí, že ministerstvo by mohlo tieto súčiastky nakupovať cez obchodníkov z tretích krajín, ako je Srbsko, Bielorusko či Kazachstan, ktorí by ich zase kupovali od Rusov.

Analytik: Je to hazard s bezpečnosťou

Podľa analytika Vladimíra Bednára by však pokračovanie v ruských radaroch znamenalo hazard s bezpečnosťou Slovenska. „Prvý problém spočíva v tom, že dnešné radary majú časté technické výpadky,“ hovorí Bednár.

Ako sa to prejavuje? Územie Slovenska je dnes pokryté celkovo deviatimi radarmi typu P-37, ktoré sú umiestnené v kopcoch. Obraz z nich sa zbieha do veliteľstva vo Zvolene, kde ho nonstop sledujú vojaci. Keď jeden z radarov vypadne, jeho sektor dokáže sledovať aj vzdialenejší radar, avšak len veľmi slabo.

„V praxi to znamená, že na území, kde došlo k výpadku, vidia naši vojaci len veľké dopravné lietadlá, ale už by tam nezachytili napríklad let menších stíhačiek,“ hovorí Bednár.

Ďalší problém je, že súčasné ruské radary sú nepresné. Podľa Bednára zachytávajú lietadlá s odchýlkami v stovkách metrov. Moderné radary sú aj desaťkrát presnejšie. „Predstavte si, že máte digitálny fotoaparát, ktorý fotí s rozlíšením dva megapixle. Teraz ho vymeníte za prístroj na 20 megapixlov, to už je podstatný rozdiel,“ hovorí Bednár.

Tretí problém spočíva v tom, že súčasné radary nedokážu zachytiť moderné vojenské lietadlá. Nové stíhačky, vrátane ruských Suchoj-35S či MiG-35, majú totiž len veľmi malú odrazovú plochu, od ktorej sa môžu odraziť radarové lúče.

„Zatiaľ čo moderné radary ich dokážu zachytiť do vzdialenosti 250 kilometrov, súčasné slovenské len na menej než sto metrov, pokiaľ vôbec,“ hovorí Bednár.

Ak by si teda Slovensko súčasné radary ponechalo, podľa Bednára by o chvíľu nedokázalo plniť ani svoje záväzky voči spojencom, NATO. Informácie z našich radarov sa totiž posielajú aj spojeneckým krajinám, ktoré zase informácie zo svojich radarov posielajú na Slovensko.

„Slovenskí vojaci vďaka tomu môžu sledovať aj leteckú prevádzku nad susednými krajinami. Pokiaľ však zostaneme pri starých radaroch, nebudeme im môcť poskytovať plnohodnotné informácie o našom priestore, pretože by sme nedokázali zachytiť moderné vojenské stroje,“ dodáva Bednár.