Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Finančný poradca: Za biedne výnosy v 2. pilieri aj vyššie poplatky môže Fico

PETER CMOREJ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodil v roku 1983, vyštudoval Obchodnú fakultu na Ekonomickej univerzite a Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Podniká v oblasti investičného a ekonomického poradenstva, sprostredkúva finančné produkty, je konateľom cestovnej kancelárie, zaoberá sa nepoctivým podnikaním firiem v oblasti predaja finančných produktov a zastupuje spotrebiteľov v sporoch s nimi. Je komunálnym poslancom Petržalky za SaS.
PETER CMOREJ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodil v roku 1983, vyštudoval Obchodnú fakultu na Ekonomickej univerzite a Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Podniká v oblasti investičného a ekonomického poradenstva, sprostredkúva finančné produkty, je konateľom cestovnej kancelárie, zaoberá sa nepoctivým podnikaním firiem v oblasti predaja finančných produktov a zastupuje spotrebiteľov v sporoch s nimi. Je komunálnym poslancom Petržalky za SaS.

Ako to vyzerá s finančnou gramotnosťou Slovákov?

Dosť biedne. Dlho sa hovorí, že by sa mala vyučovať ako predmet v škole, ale nie sú na to učebnice, učitelia ani učebné plány. Ľudia tak zväčša ani len netušia, čo majú očakávať od finančných produktov, najmä životných poistiek, a keď príde na lámanie chleba, bývajú sklamaní.

Nie je za tým okrem neinformovanosti ľudí najmä prešpekulovanosť firiem, ktoré tie produkty poskytujú tak, že ľudí zavádzajú? Rozumieť všetkým detailom zmlúv má problém aj príčetný človek.

Je to tak pol na pol. Ak by sme mali poriadne spravenú ochranu spotrebiteľa na trhu, najmä v súvislosti s informačnými povinnosťami tak, aby boli jednoduchšie a zrozumiteľnejšie,  rozhodne by to bolo lepšie.

Súčasný zákon o finančnom poradenstve a sprostredkovaní síce hovorí o analýze potrieb klienta, výsledkom však sú šialene hrubé a alibistické tlačivá, ktoré chránia len sprostredkovateľa a samotnú inštitúciu, nie toho, čo platí.

Čo bráni revolúcii v tom zmysle, že podobné dokumenty nebudú mať desiatky strán malým písmom s priestorom na demagógiu a na to, aby doplietli aj odborníkov, ale trebárs päť zrozumiteľných a „blbuvzdorných“ riadkov? Je to technicky nemožné, alebo sa poisťovniam a bankám nechce?

Nechce sa im. Už pred pár rokmi tu bola tendencia skultúrniť trh finančného poradenstva a sprostredkovania, ale nič zásadné sa nepodarilo. Je cítiť, že poisťovne a maklérske spoločnosti si prelobovali také znenie zákona, aby im nezasahovalo do biznisu.

Fico a jeho kumpáni opakovane spochybňujú druhý dôchodkový pilier. Potrebujeme ho vôbec? Keď vznikal, sprevádzala ho aj neuveriteľne zavádzajúca kampaň firiem, ktoré lákali sporiteľov.

Určite je potrebný, je však len malou časťou veľkej skladačky. Pravdou tiež je, že v roku 2004, keď sa spúšťal, tu bežali reklamy na švajčiarske a neviemaké dôchodky, čo nebolo fér, lebo také dôchodky tu naozaj nikdy nebudú.

Samotné sporenie je však jedným zo stavebných kameňov na to, aby si človek vytvoril zabezpečenie na dôchodok, ktoré bude jeho súkromným vlastníctvom bez toho, aby sa spoliehal na štát. Štát na dôchodky reálne nemá a v budúcnosti to bude už len horšie.

Lebo nebude dosť ľudí v aktívnom veku, ktorí z odvodov uživia dôchodcov?

Presne tak, je to záležitosť demografie, teda toho, že tu máme stále menej pracujúcich a stále viac dôchodcov. Problémom však nie je iba pôrodnosť, ale aj to, že dôchodcovia žijú stále dlhšie, čiže dlhšie poberajú aj dôchodok.

Kým kedysi ho dostávali v priemere okolo desať rokov, dnes je to devätnásť rokov, a ešte sa to bude predlžovať. Posúvanie veku odchodu do dôchodku totiž nie je veľmi populárne a každý politik sa tomu radšej snaží vyhnúť. Ak sa to aj udeje, tak s menšou dynamikou, než je potrebné pre verejné financie.

Kaníkovi môžeme vďačiť, že pre spôsob, akým druhý pilier zaviedol, doň vstúpilo obrovské množstvo ľudí. To je jediná vec, ktorej sa Fico bojí a ktorá mu bráni druhý pilier znárodniť. Ilustračné foto – TASR
Kaníkovi môžeme vďačiť, že pre spôsob, akým druhý pilier zaviedol, doň vstúpilo obrovské množstvo ľudí. To je jediná vec, ktorej sa Fico bojí a ktorá mu bráni druhý pilier znárodniť. Ilustračné foto – TASR

Čile ako príklad bola chyba

Kto je na vine, že Fico a predtým Tomanová mohli okolo druhého piliera opakovane kričať o podvode na ľuďoch a zásadne meniť jeho podmienky? A nemajú sčasti pravdu, keď Dzurindova vláda dovolila, aby tu ľudí ohlupovali aj lživé reklamy?

Kaníkovi a ľuďom okolo neho určite možno vyčítať spôsob, akým druhý pilier zaviedli. V podstate tu vytvorili spoločnosti na zelenej lúke, ktoré dnes majú oligopol, pričom sa príliš nestarajú o blaho sporiteľov, skôr o svoje vlastné. Rovnako je im možné vyčítať spomínané reklamy, ktoré okolo toho bežali.

Na druhej strane Kaníkovi môžeme vďačiť za to, že pre spôsob, akým druhý pilier zaviedol, doň vstúpilo naozaj obrovské množstvo ľudí. To je totiž jediná vec, ktorej sa Fico bojí a ktorá mu bráni druhý pilier znárodniť. Vie, že by tým vytočil priveľké množstvo ľudí.

Stačí sa pozrieť do Česka, kde o druhom pilieri debatovali hádam pätnásť rokov. Mali tam na to iks komisií, nakoniec ho spustili, ale inak ako u nás. Ľudia si museli prispievať aj priamo zo svojho platu, nepresmerovali sa iba odvody.

Zapojilo sa doň málo ľudí a nedávno rozhodli o tom, že ho celý zrušia. Inými slovami: to, ako u nás Kaník urobil reformu, v podstate chráni aj existenciu samotného druhého piliera.

Vyčítate mu niečo?

Zle urobil trebárs to, že sa za príklad dávalo Čile. Tvorcu tamojšej reformy dokonca dotiahol na Slovensko.

Josého Piñeru?

Áno. Bolo chybou, že sme sa neustále porovnávali so systémom v Čile, lebo kapitalizačné piliere predsa existujú v takmer celej vyspelej Európe, napríklad vo Švédsku, ale aj v USA, Kanade či na Novom Zélande.

V čom je problém?

Čile síce má dôchodkový systém, ktorý sa podobá nášmu asi najviac, ale to neznamená, že ho má urobený najlepšie. Pred pár rokmi tam tiež prišli veľké otrasy, lebo v systéme neboli takmer žiadni živnostníci. Výsledkom je, že tí sú na tom dôchodkovo veľmi slabo. V praxi sa tam teda ukázalo, že ani druhý pilier nie je všeliek.

Biedne výsledky za prvých desať rokov existencie druhého piliera sú práve Ficova zásluha. Ilustračné foto - TASR
Biedne výsledky za prvých desať rokov existencie druhého piliera sú práve Ficova zásluha. Ilustračné foto – TASR

Vinníkom je Fico

Fico argumentuje biednymi výnosmi a už aj biednymi dôchodkami, ktoré dostali prví sporitelia. Klame, alebo má pravdu?

Biedne výsledky za prvých desať rokov existencie druhého piliera sú práve Ficova zásluha. Prispel k tomu už v roku 2009, keď pozmeňovacím návrhom poslanca Madeja, ktorý na to nemal jediný odborný argument a jedinú odbornú analýzu, zaviedol povinné garancie.

Čo tým spôsobil?

Všetky dôchodkové sporiteľne vypredali akcie a investovali len do bezpečných dlhopisov. Tak sa premeškal rast trhov z najnižších úrovní v rokoch 2008 až 2009, a sporitelia prišli o výnosy na úrovni 20 až 30 percent.

Takže vinníkom nízkych výnosov je vlastne Fico?

Áno. A pred rokom urobil zase niečo podobné – kto nebol aktívny a neodpovedal na list zo Sociálnej poisťovne, toho ako sporiteľa presunuli do garantovaného fondu.

Výsledkom je, že sa v ňom ocitlo až 87 percent sporiteľov. Drvivá väčšina z nich je pritom vo veku 20 až 40 rokov a v tom fonde nemá čo hľadať.

Garantovaný fond znamená, že sa tam investuje s nižším rizikom, a preto sú nižšie aj výnosy?

Presne tak. Garantovaný fond nesmie ísť do poklesu, takže nejde do rizika. Výsledkom však je, že taký výnos obvykle nepokryje ani infláciu.

Ďalším argumentom proti DSS bývajú vysoké poplatky.

Druhý pilier je asi päť- až šesťnásobne lacnejšou formou sporenia ako najbližšia najlepšia možnosť, takže s poplatkami to nie je tak, ako sa hovorí. Bol pritom ešte lacnejší, poplatky však opäť zdvihol práve Fico.

Ako?

Richterovou novelou dorovnal poplatok v indexovom fonde z 0,2 percenta ročne na 0,3 percenta ročne. Pôvodne pritom navrhoval až 0,6, čo by bola katastrofa. Okrem toho zdvihol aj výkonnostnú odmenu pre DSS, a to z 5,6 percenta na 10 percent. Ak teda niekto takmer zdvojnásobil poplatky, tak práve Fico.

Faktom je, že všetky DSS majú poplatky nastavené na maxime toho, čo im umožňuje zákon. Ilustračné foto - TASR
Faktom je, že všetky DSS majú poplatky nastavené na maxime toho, čo im umožňuje zákon. Ilustračné foto – TASR

DSS by určite prospela konkurencia

Zase si nerobme ilúzie, že DSS chcú pomôcť budúcim dôchodcom. Ich primárnym cieľom je vlastný zisk.

Faktom je, že všetky DSS majú poplatky nastavené na maxime toho, čo im umožňuje zákon. Je to však logické, lebo pri štarte druhého piliera mali obrovské náklady aj vďaka tým bombastickým reklamám a neobmedzeným províziám za nové zmluvy.

Pravdou tiež je, že by im výrazne prospela väčšia konkurencia. K nej sa však dopracujeme len vtedy, ak bude pri kormidle niekto, kto to s druhým pilierom myslí naozaj vážne.

K nenažranosti – áno, ak si poplatky DSS na úrovni 0,3 percenta prepočítate na 40 rokov sporenia, vyjde vám obrovská suma. Treba si síce uvedomiť, že nik nepracuje zadarmo, ale skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že sa to dá robiť aj lacnejšie.

Nebolo by logickejšie, keby si DSS mohli strhávať poplatky len ako pevné percento z toho, čo zarobia sporiteľovi? Boli by tak motivované mať čo najvyššie výnosy.

Bolo by to síce pekné pre nás sporiteľov, reálne by to však nik nerobil, lebo pri tejto práci máte aj isté fixné náklady. Biznis, kde sa živíte len percentami z výnosov, by nebol dlhodobo udržateľný.

Myslím si, že DSS by začali hrať na ešte väčšiu istotu a istý, hoci nízky výnos, pričom pre sporiteľov je dôležité, najmä v najproduktívnejšej fáze života, investovanie do akcií. Ich hodnota síce môže aj prudšie klesať, dlhodobo však prinášajú vyššie výnosy.

Keď človek vidí, ako vrcholný predstaviteľ jednej z DSS šaškuje v dámskych šatách a spieva „sladké mámení vyšších důchodů“, čím nahráva nepriateľovi druhého piliera Ficovi, čo si má o tom myslieť? Nemajú DSS sporiteľov za idiotov?

No, môže to tak byť. Určite by im prospela už spomínaná konkurencia.

Je dôveryhodné, ak istá DSS od vzniku druhého piliera ikskrát zmenila svoj názov, teda majiteľa? Sporiteľa zlákala jedna firma, zrazu s jeho peniazmi disponuje iná a potom zase iná.

Áno, týka sa to ľudí, ktorí vstúpili do Credit Suisse. Ten potom odpredal svoje aktíva pod značkou Winterthur, aby nakoniec skončili v spoločnosti Axa. Na laikov to možno nebudí dobrý dojem, ale zmeny majiteľa a názvu sú v biznise pomerne bežná vec. Tieto sporenia sú nastavované na desiatky rokov, takže v tom by som nevidel problém.

Sporiteľ sa však rozhodoval na základe konkrétnych kritérií. Môže to vnímať aj tak, že ho tá firma podviedla, lebo ho predala inej.

Kritériá sú prísne dané zákonom, toho sa báť netreba. Každý nástupca sa ich musí držať. Správca nemá priamy dosah na peniaze, lebo tie sú u depozitára, ktorý kontroluje všetky pokyny správcu, a celé to ešte podlieha auditu. DSS-ky pritom musia denne reportovať všetky nákupy a zmeny.

Je naivné myslieť si, že dôchodky z prvého piliera budú v dnešnej výške vyplácané donekonečna. Nebudú, lebo to nie je možné. Už dnes sú 30 percentami dotované z iných zdrojov a dlhodobo sa taká výška dotácií nedá udržať. Ilustračné foto - TASR
Je naivné myslieť si, že dôchodky z prvého piliera budú v dnešnej výške vyplácané donekonečna. Nebudú, lebo to nie je možné. Už dnes sú 30 percentami dotované z iných zdrojov a dlhodobo sa taká výška dotácií nedá udržať. Ilustračné foto – TASR

Sociálna poisťovňa v letáku klame

Sociálna poisťovňa nedávno rozposielala leták v snahe ovplyvniť sporiteľov tak, aby sa vrátili do prvého piliera. Je v ňom pravda, alebo opäť klame?

Podľa mňa klame. Výnos z druhého piliera, ktorý sa tam uvádza, teda mínus 1,16 percenta, je zavádzajúci, a teda klamstvo.

Prečo?

Technicky to možno sedí, ale zamlčiava sa, že ide práve o dôsledok Ficových zásahov, teda zavedenia garancií a presunu sporiteľov do garantovaných fondov. Vypočítali to teda manipulatívne tak, aby to matematicky sedelo, pričom zamlčali, že nízky výnos spôsobil Fico.

Sporitelia sú však v dileme. Majú ostať či vystúpiť?

Určite ostať, sú však aj vekové skupiny, kde je to na zváženie. Vplýva na to síce veľa kritérií, ak však Sociálna poisťovňa tvrdí, že odporúča vystúpiť až miliónu ľudí, ide o nezmysel.

Je totiž naivné a chybné myslieť si, že dôchodky z prvého piliera budú v dnešnej výške vyplácané donekonečna. Nebudú, lebo to nie je možné. Už dnes sú 30 percentami dotované z iných zdrojov a dlhodobo sa taká výška dotácií nedá udržať.

Druhý pilier dnes funguje za iných podmienok, než za akých lákal sporiteľov. Prispievali sme si tam deviatimi percentami, dnes len štyrmi, Fico systém opakovane otvára a zasahuje do podmienok. Kde mám záruku, že nepríde ešte väčší blázon a úplne ho nezničí? A naozaj nie je pri nevyspytateľných politikoch lepšie radšej vystúpiť?

Platí, že ak niekto vystúpil, hľadí sa na neho ako na toho, kto v druhom pilieri nikdy nebol. Nech by teda politici urobili čokoľvek, účasťou v druhom pilieri nič nestratíte. Ak by ho aj teoreticky zrušili, budú vás totiž brať tak, že ste v ňom neboli.

Áno, že sa zmenil pomer odvodov z 9 na 4, je pre sporiteľov nepríjemné, lebo si v druhom pilieri nasporia menej a budú viac odkázaní na príspevok z prvého piliera, ktorého výšku o 20 rokov nik netuší. O dôchodok však neprichádzajú. Z prvého piliera vám totiž vypočítajú sumu práve podľa pomeru odvodov, ktoré ste tam odviedli. Inými slovami, dostanete síce menej z druhého piliera, ale viac z toho prvého.

A ak už hovoríme o neustálych zmenách podmienok v druhom pilieri, pripomínam, že zákon, podľa ktorého sa vyplácajú dôchodky z toho prvého, sa za 10 rokov menil až 44-krát.

Kto by mal teda vystúpiť z druhého piliera?

Najotáznejšou skupinou sú ľudia po päťdesiatke, ale aj u tých je to na debatu – do dôchodku majú ešte 15 rokov a v ňom budú žiť v priemere ešte 19 rokov. Za tých 34 rokov sa ich teda bude týkať každá zmena dôchodkového systému.

Myslí si hádam niekto, že o 15 rokov sa budú dôchodky z prvého piliera vyplácať podľa dnešných pravidiel? Lebo osobne by som si na to nestavil ani cent.

Tak inak – kto by mal podľa vás okamžite vystúpiť?

Asi len ľudia po päťdesiatke, ktorí sú na tom zdravotne zle, nevedia si nájsť prácu, alebo pracujú za minimálnu mzdu či plat hlboko pod priemernou mzdou. V ich prípade by som sa radšej spoľahol na to, že politici budú k dôchodcom vždy veľkorysejší, ako by mali byť vzhľadom na stav v Sociálnej poisťovni.

Ak však viem, že som zdravý, mám 50 rokov, dobre zarábam a chystám sa pracovať ešte 20 rokov, spoľahol by som sa skôr na druhý pilier, lebo viem, že sú to moje peniaze, a sám si rozhodnem, akým tempom ich neskôr budem čerpať.

Funguje tu aj tretí pilier. Má zmysel?

Doteraz mal zmysel naozaj len pre toho, komu prispieval aj zamestnávateľ, pričom od neho tie peniaze nevedel dostať iným spôsobom. Šlo ešte o pozostatok toho, ako bol tretí pilier za Mečiara zavedený.

Minulý rok však bola prijatá zásadná novela, ktorá obmedzila jeho nákladovosť. Paradoxne, prijala ju Ficova vláda, čo jej aj Richterovi slúži ku cti. Z hľadiska nákladov aj výnosov sa tak tretí pilier začína podobať klasickým podielovým fondom a mal by už ponúkať aj reálne zhodnotenia.

Doteraz tam neboli?

Doteraz chýbali. Náklady boli niekedy vyššie ako výnosy a infláciu nepokrývali ani náhodou. Tretí pilier je teda po dlhých rokoch konečne nastavený tak, že začína dávať zmysel.

Stačí si sadnúť do ktorejkoľvek kamennej banky a rozhovorov, kde predajcovia klientom ponúkajú vyslovené hlúposti, si tam vypočujete strašne veľa. Klienti, a často ani predajcovia, pritom tým produktom prakticky vôbec nerozumejú. Ilustračné foto - TASR
Stačí si sadnúť do ktorejkoľvek kamennej banky a rozhovorov, kde predajcovia klientom ponúkajú vyslovené hlúposti, si tam vypočujete strašne veľa. Klienti, a často ani predajcovia, pritom tým produktom prakticky vôbec nerozumejú. Ilustračné foto – TASR

Nožík vo vrecku sa mi otvára, keď v banke predávajú poistky

Banky sú fascinujúce tým, aký typ poplatkov dokážu vymyslieť, aby klienta zodrali čo najviac.

Nepoznám detailne štruktúru príjmov bánk, ale predpokladám, že najziskovejšie sú zrejme hypotéky a vkladové produkty. Ak výnosy z nich klesajú, banky sa snažia byť inovatívne a občas je to až za hranicou drzosti. Čo viac k tomu môžem dodať?

Drzé sú aj ich reklamy v televízii, kde klamú o úročení vkladov. Reálne podmienky ukážu na dve sekundy a takým písmom, že sa nedajú čítať ani zblízka. Podmienky sú teda splnené len formálne a banka zavádza.

Som síce srdcom liberál a určite nie som za rigidné pravidlá, ktoré detailne upravujú, akým písmom sa čo má označovať, ale istá spotrebiteľská regulácia by sa tu rozhodne zišla. Musela by tu však existovať inštitúcia, ktorá by mala právo, ale najmä odvahu povedať, že toto je klamlivé a zakázané.

Dnes je tento typ podvodu tolerovaný. Ste člen SaS. Prídete so zákazom?

Osobne mám ambíciu pripraviť koncept ochrany spotrebiteľa na finančnom trhu, zatiaľ ho však mám len v mojej hlave. Keď ho pripravím, bude to najprv vecou diskusie v strane, lebo väčšina z nás nie je práve veľkým fanúšikom regulácií. Osobne si však myslím, že takéto niečo časom budeme mať v programe.

Dôchodkyňa si vyberá peniaze z účtu na manželov pohreb. Ženská za bankovou priehradkou zneužije jej smútok, neschopnosť brániť sa a vnúti jej sporenie, ktoré nepotrebuje. Iného dôchodcu rečami o sporení „zblbli“ tak, že peniaze skončili v podielových fondoch. Naozaj tu netreba nič aspoň na ochranu starších, slabších a hendikepovaných? Banky totiž ich indisponovanosť zneužívajú ponukami nevýhodných a predražených produktov.

Pekne ste to opísali, tak to však funguje. Stačí si sadnúť do ktorejkoľvek kamennej banky a takýchto rozhovorov, kde ich predajcovia klientom ponúkajú vyslovené hlúposti, si tam vypočujete strašne veľa. Klienti, a často ani predajcovia, pritom tým produktom prakticky vôbec nerozumejú.

Jednotlivé pobočky bánk totiž majú predpísané kvóty, ktoré musia naplniť, a tie ženy za priehradkami sú povinné klientom ponúkať všetky možné produkty. Neraz sa od toho, u koľkých obetí uspejú, odvíja aj výška ich platu.

Podielové fondy mi v tom celom pripadajú ešte ako menšie zlo, oveľa viac sa mi otvára nožík vo vrecku, keď v banke počujem o predaji poistiek. A to sa tam, žiaľ, deje pravidelne.

Poistky so sporením sú prakticky vždy, teda až na maličké výnimky, extrémne nevýhodné. Ak chce niekto sporiť, mal by využiť produkt, ktorý je na to priamo určený, lebo tu to zbytočne preplatí vďaka vysokým nákladom. Ilustračné foto - TASR
Poistky so sporením sú prakticky vždy, teda až na maličké výnimky, extrémne nevýhodné. Ak chce niekto sporiť, mal by využiť produkt, ktorý je na to priamo určený, lebo tu to zbytočne preplatí vďaka vysokým nákladom. Ilustračné foto – TASR

Ponúkajú vám poistenie so sporením? Vymeňte poradcu 

Prejdime k poisťovniam. Čo si o nich môže klient pomyslieť, keď jednu z najväčších tu roky reprezentoval človek z bulváru, pán Lelkes?

Väčšina šéfov poisťovní by sa cítila dosť urazená, keby ste ich porovnávali práve s ním, na druhej strane všade existujú nejaké extrémy. Faktom je, že ľudia k poisťovniam napriek všetkému majú dôveru, veď 99 percent poistiek je predaných tak, že klienti si zmluvy vôbec nečítajú.

Jedni si totiž povedia, že kašlú na to, keď to má 25 strán, iní podmienky ignorujú, lebo si myslia, že veľká a známa poisťovňa musí byť seriózna. Nemusí.

Čoho sa majú ľudia vystríhať, ak im niekto ponúka poistku?

Ak na nich niekto vytiahne poistku s tým, že istá časť peňazí sa im bude sporiť na budúcnosť tak, že o iks desiatok rokov tam budú mať neviemakú vysokú sumu, mali by spozornieť a vymeniť finančného poradcu.

Chcem tým zvýrazniť rizikový fakt, že ak niekto niekomu ponúkne poistku so sporením a prezentuje ju ako dobrú investíciu, musí sa mu v hlave rozblikať červené svetielko.

Prečo?

Lebo poistky so sporením sú prakticky vždy, teda až na maličké výnimky, extrémne nevýhodné. Ak chce niekto sporiť, mal by využiť produkt, ktorý je na to priamo určený, lebo tu to zbytočne preplatí vďaka vysokým nákladom.

Existujú dokonca také poistky so sporením, že oveľa výhodnejšie by bolo ukladať si peniaze doma do ponožky, a to aj pri fakte, že inflácia vám v tej ponožke vytvára reálnu stratu. Problémom je šialená výška poplatkov.

Aké sú?

Pri uzatváraní zmluvy dosahujú od 150 do 200 percent ročného poistného. Ak si teda chcete platiť poistku 50 eur mesačne, na poplatkoch za uzatvorenie zmluvy vám pokojne zmizne aj 900 či 1200 eur. Práve preto je mimoriadne nevýhodné rušiť poistné zmluvy v prvých dvoch rokoch od ich uzavretia. Nič by ste totiž nedostali.

Kto berie tie poplatky?

Maklérska spoločnosť, ktorá obchod sprostredkovala, pričom väčšina z nich ide človeku, ktorý vám tú poistku predal. Ide pritom o náklad, ktorý si väčšina klientov neuvedomí, lebo im ho nik ani nespomenie.

A práve výška poplatkov je dôvodom, prečo je takmer vždy lacnejšie sporenie cez podielové fondy alebo iné sporiace produkty.

Strhávajú sa z poistiek len vstupné poplatky?

Nie. Treba sa vždy pozerať aj na priebežné poplatky. Práve od nich závisí, či sa zmluvu oplatí ďalej držať, ak vám ju už raz predali ako sporiaci produkt a vstupné náklady ste už zaplatili.

Jedným z takých je takzvaný poplatok z investovanej čiastky, ktorý môže byť od 2 do 5 percent. Pri hornej hranici je to už pritom viac, ako stojí bežné sporenie do podielových fondov.

Hodnotu účtu sporiteľa však najviac likviduje poplatok za správu aktív, ktorý je integrovaný vo väčšine poistiek a hýbe sa od 1 do 2 percent ročne.

Ľudia uzatvárajú poistky na zbytočné veci a zabúdajú na reálne riziká ako smrť či trvalé následky úrazu. A ak sa na ne poistia, tak len na minimálne sumy. Komu však pomôže 2000 eur, ak po úraze úplne ochrnie? Ilustračné foto - TASR
Ľudia uzatvárajú poistky na zbytočné veci a zabúdajú na reálne riziká ako smrť či trvalé následky úrazu. A ak sa na ne poistia, tak len na minimálne sumy. Komu však pomôže 2000 eur, ak po úraze úplne ochrnie? Ilustračné foto – TASR

Ľudia sa poisťujú na nezmysly a zabúdajú na reálne riziká

V čom robia ľudia pri poistení najväčšie chyby?

V tom, že uzatvárajú poistky na zbytočné veci a nezmysly, pričom zabúdajú na dôležité veci. Ak sa niekto zdravý, kto má 20 či 30 rokov, nevykonáva nič rizikové a iba sedí v kancelárii, poistí pre prípad hospitalizácie na iks eur denne, je prakticky jasné, že nikdy z tej poistky nedokáže dostať aspoň toľko, čo do nej vrazí.

Naopak, ľudia si zabúdajú poisťovať reálne riziká ako smrť či trvalé následky úrazu. A ak to aj urobia, tak sa poistia len na minimálne sumy. Komu však pomôže 2000 eur, ak po úraze úplne ochrnie? Pre takéto prípady treba byť poistený na oveľa vyššiu sumu.

Kde mám garanciu, že predajcovi poistiek ide o moje dobro a nesnaží sa mi predať produkt, z ktorého bude mať najväčšiu províziu?

Pravdou je, že takú istotu nemáte a je to opäť problém regulácie trhu so sprostredkovaním. Najlepšie je preto nájsť si o tom človeku referencie od známych alebo na internete.

To mi nepomôže, lebo aj ostatní zistia, či uzavreli dobrú poistku, až keď vznikne škodová udalosť. Prelustrovať si „poisťováka“ je teda v podstate nereálne.

V prvom rade si treba povedať, že nie je možné byť poistený proti všetkému, na to jedna peňaženka nemá. V poistení idete vždy do nejakého kompromisu. Poistiť sa dá všeličo a na rôzne vysoké sumy.

Ak niekomu robím poistku ja, vzťahuje sa výhradne na poistenie, teda klient si nič nešetrí. Ak teda nevznikne žiadna škodová udalosť, peniaze vyhodil do luftu. Má to logiku, lebo si poistil len konkrétne riziká, ktoré ho zaujímali. Zvyšok je teda už len o odkomunikovaní toho, čo v tej poistke konkrétne má.

Laik nemá veľkú šancu oponovať manipulátorovi s číslami.

Lenže tam nie je dôvod hrať sa s číslami. Málokedy sa mi totiž stáva, že klient chce, aby mal v zmluve nedôležité veci typu poistenie práceneschopnosti, hospitalizácie, straty zamestnania, denné odškodné za zlomenú ruku a podobne. Pomer ceny a výkonu je tam totiž pre neho nevýhodný.

Samozrejme, ak je poisťovák naozaj dobrý „odrbávač“, dokáže vám predať hocičo. V takom prípade máte naozaj smolu. Väčšinu klamárov však priemerný človek, ktorý kladie aspoň základné otázky, dokáže odhaliť. Stačí sa pýtať na poplatky, prečítať si v poistných podmienkach aspoň nadpisy, pýtať sa na detaily a inteligentný človek zistí, či proti nemu nesedí šmejd.

Prečo sa pri životných poistkách zvyšuje poistné o infláciu aj v roku, keď bola deflácia? Kolegyňu to vytočilo. Keď si to chcela dať vysvetliť, poisťovňa ju ignorovala.

Toto je takzvaná indexácia, ktorú je možné dojednať takmer v každej poistnej zmluve. Osobne ju tam zásadne nedávam, lebo poisťovne ju výrazne zneužívajú na zvyšovanie predpísaného poistného.

Poistné vám totiž vždy zvýšia o väčšiu sumu, než je skutočná inflácia. Niektoré majú dokonca už v poistných podmienkach zakomponované, že poistku vám budú indexovať trebárs o 1,5 percenta vždy, teda bez ohľadu na realitu. Je to také klamanie klienta, ktorý s tým súhlasí pri podpise zmluvy.

Pri poistkách je asi najdôležitejšie prečítať si pasáže o výlukách, nie? Lebo iba tam je v mori iných informácií skryté, na čo sa poistka nevzťahuje.

Áno. Každá poisťovňa má nejaké výluky, v porovnaní s minulosťou sa však v tomto trh výrazne zlepšil a z poistných podmienok zmizli viaceré absurdity. Kedysi som trebárs narazil na šialený nezmysel v úrazovej poistke, ktorá mala vo výlukách uvedenú autonehodu, teda najčastejší zdroj vážnych, aj smrteľných úrazov.

Štandardne sa dnes výluky vzťahujú na vojnové konflikty, samovraždy v prvých rokoch poistenia, poistné plnenie sa niekedy kráti pri nehodách zavinených pod vplyvom alkoholu a podobne. Vždy si však treba vybrať dobrého predajcu, ktorý sa vo výlukách detailne vyzná.

Napríklad toho, čo má veľkú záľubu v jazde na motorke, by som nikdy nepoistil v Amslicu, lebo táto poisťovňa má z trvalých následkov vylúčené práve úrazy na jednostopových vozidlách. Naopak, ak by za mnou prišiel vojak alebo policajt, poistím ho práve tu, lebo Amslico je jediné, ktoré nemá výluky na vojenské misie a nezvyšuje poistné pre tieto rizikové povolania.

Šéf Kooperativy Lelkes mi kedysi tvrdil, že každý človek potrebuje až päť poistiek – poistenie domu, auta, zdravotné, životné a dôchodkové poistenie. Nepreháňal?

Ani nie. Dôchodkové poistenie by som síce premenoval na dôchodkové sporenie, potrebuje ho však každý. Pri životnom poistení by som rozhodne odporúčal mať poistené minimálne trvalé následky po úraze, ktoré sú dokonca väčším rizikom ako smrť.

V oboch prípadoch prichádza rodina o príjem, ale pri trvalých následkoch môžete navyše ostať na niekoho trvalo odkázaný, môžete napríklad potrebovať upraviť byt na bezbariérový. Tá poistka je pritom pomerne lacná.

Určite som aj za to, aby mal každý uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu. Je tiež lacné a kryje obrovské škody. Kolega mi raz rozprával, že jeho klient okopával zemiaky a presekol nejaký kábel, čím odstavil polovicu blízkej fabriky. A je príjemné vedieť, že ak vaše dieťa v obchode nechtiac prevrhne televízor za 30 000 eur, zvládnete to z poistky.

A poistenie domu či bytu? Spýtajte sa tých, čo majú domy v záplavových oblastiach, čo by dali za to, aby mohli mať svoje nehnuteľnosti poistené. V zásade však platí, že všetky poistky sú o osobných preferenciách, preto sa každý musí rozhodnúť sám.

Oplatí sa dnes mať stavebné sporenie? Ide o nesystémový produkt, ľudí však láka štátna prémia.  

Oplatí sa buď ako konzervatívne sporenie, teda ako alternatíva k sporiacemu účtu, alebo ak niekomu banky nechcú dať hypotéku vo výške 100 percent z ceny nehnuteľnosti. Tam má stavebné sporenie svoj význam pri dofinancovaní transakcie.

Okrem toho, viete si tam uzatvoriť zmluvu so zhodnotením 2 percentá ročne, takže aj po odpočítaní poplatkov za vedenie zmluvy dostanete dnes stále viac ako pri iných sporiacich účtoch či dokonca terminovaných vkladoch.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Dnes na DennikE.sk

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu
Zdieľať

Kolíska Audi, domov Trabantu aj elektrická budúcnosť VW na jednom mieste. Vitajte v Zwickau

Volkswagen dá 1,2 miliardy eur na premenu fabriky v Zwickau na závod vyrábajúci výlučne elektrické autá. Produkciu modelu ID. 3 plánuje spustiť v novembri, k prvým zákazníkom sa auto dostane na budúci rok.

Foto - Volkswagen
Foto – Volkswagen

Minúta po minúte

Zdieľať

Jeden z najväčších problémov v reakcii na klimatickú krízu bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch, myslí si ekonómka Miriam Letovanec z Implementačnej jednotky úradu vlády. „Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky úradu vlády:
Prvý krát sa o skleníkovom efekte zmienil ešte v roku 1824 francúzsky matematik a fyzik Jean Baptiste Fourier, kedy vo svojej práci pomenoval, že plyny v atmosfére môžu zvyšovať povrchovú teplotu Zeme. Na najvyššej medzinárodnej úrovni na problém klimatických zmien poukázal IPCC (Intergovenmental Panel on Climate Change) v roku 2007. Áno, už pred 12 rokmi.

V tomto momente je potrebné začať konať, nielen na veci poukazovať. Samozrejme môžeme edukovať verejnosť o význame klimatických zmien aj na uliciach, za oveľa dôležitejšie považujem implementáciu jednotlivých opatrení do praxe.

Slovensko má od februára 2019 schválený strategický materiál do roku 2030 s názvom „Zelenšie Slovensko“ – obsahuje jasné opatrenia na boj s klímou, ako aj indikátory, prostredníctvom ktorých je možné sledovať progres.

Dôležité je nezaspať na vavrínoch a nestrácať čas tvorbou nejakých akčných plánov, či vytvorením ďalšieho ministerstva. Úplne postačí keď zainteresované strany budú poznať svoje priority, začnú spolu efektívnejšie komunikovať a každé opatrenie bude mať svojho „pána“, či termín, dokedy má svoje úlohy splniť – prierezový plán implementácie, a to najneskôr do konca tohto roka.

Oveľa náročnejšie však bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch. Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Béla Bugár nechce rekreačné poukazy pre malé firmy. „Neviem si predstaviť, že by sme hlasovali za to, že by bol povinný rekreačný poukaz aj pre firmy s počtom zamestnancov menej ako 50,“ povedal v relácii RTVS Sobotné dialógy.

Diskutuje s Richardom Sulíkom, ktorý kritizuje ministra financií. Ladislav Kamenický je podľa neho slabý minister a ostatní ministri ho až tak neberú. „Fajn, že chce šetriť, ale to sú len reči. Pár mesiacov pred voľbami je to nemožné. Rozpočet vyrovnaný nebude,“ hovorí Sulík.

Zdieľať

Ekonóm Melioris z prezidentskej kancelárie o klimariešeniach: „Musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. „

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária 

Americká ekonomická elita má v tomto jasno. Dvadsaťsedem laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, štyria bývalí prezidenti amerického FED-u, pätnásť bývalých predsedov zboru ekonomických poradcov a dvaja bývalí ministri financií hovoria: „Globálne otepľovanie predstavuje seriózny problém, ktorý si vyžaduje okamžitú akciu.

Uhlíková daň je efektívny nástroj, ktorý je schopný priniesť požadované zníženie emisií. Uhlíková daň vyšle jasný cenový signál, ktorý pritlačí na trhových aktérov a prinúti ich inovovať a realizovať nízkouhlíkové riešenia.“

Úloha Slovenska je až groteskne banálna. Musíme tlačiť na spoločné európske riešenie vo forme plného sfunkčnenia systému obchodovania s emisnými povolenkami. Iba tak vieme vytvoriť impulzy, ktoré budú penalizovať „špinavú“ výrobu a odmeňovať „zelené“ postupy.

Aby táto aktivita mala význam, musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. Bude nám dymiť hneď za hranicou a naše domáce úsilie bude mať nulový efekt.

Úlohou Európy je vyladiť systém stojaci na týchto dvoch pilieroch a potom ho vyvážať do sveta. Ďalej nám ostáva už len dúfať, že najväčšia svetová mocnosť prejde mentálnym zmŕtvychvstaním a pochopí naliehavosť situácie.

Končíme optimisticky s citátom Winstona Churchilla: Americans will always do the right thing, only after they have tried everything else.

Link na manifest amerických ekonómov: https://www.econstatement.org/

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Pri zmene ekonomiky na nízkouhlíkovú nezabúdajme na najviac postihnutých, radí ekonómka zastúpenia Európskej Komisie Lívia Vašáková. „Podporné schémy pre „porazených“, napríklad pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku 

Klimatická zmena je asi najväčšou hrozbou súčasnosti. Mimoriadne potrebná je akcia na globálnej úrovni, ale každý štát a jednotlivec môže prispieť.

Čo by mohlo spraviť Slovensko?

  • Správne transponovať už prijatú európsku legislatívu

Na európskej úrovni bol nedávno schválený obrovský balíček legislatívy v oblasti energetiky, ochrany klímy a dopravy, ktorý by mali členské štáty implementovať. Ten obsahuje konkrétne ciele na znižovanie emisií, zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov a zvýšenie energetickej efektívnosti, ako aj opatrenia na zlepšenie regulačného prostredia, podporu inovácií či financovania nízkouhlíkovej ekonomiky. Novozvolená prezidentka Európskej komisie U. von der Leyenová si ochranu klímy dala ako svoju hlavnú prioritu a počas prvých 100 dní chce predložiť Európsky ekologický dohovor,  tzv. Green Deal, kde už avizovala navýšenie ambicióznosti cieľa znižovania emisií zo súčasných 40 % na minimálne 50. Ambicióznosť zo strany EÚ bude narastať.

  • Podporiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov v otázke daní

Táto téma je na Slovensku prezentovaná hlavne cez zosúladenie daňových sadzieb, čo rozhodne nie je na programe dňa. Naopak, medzi aktuálne témy patrí práve cezhraničná daň z uhlíka, ktorá by zaťažila tovary a služby, čo nespĺňajú európske klimatické štandardy, ale aj digitálna daň. Tieto dane pri súčasnom spôsobe hlasovania – jednomyseľne – majú len minimálnu šancu prejsť radou. Práve jasné cenové signály vo forme daní však dokážu výrazne zmeniť správanie spotrebiteľov či firiem. Zaviesť takéto dane na národnej úrovni, ako sa už ukázalo, má oveľa menší efekt a význam.

  • Zmena rétoriky – Slovensko v boji proti klimatickým zmenám môže patriť k lídrom!

Slovensko už teraz dosahuje v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov veľmi dobré výsledky. Výrazne prekročilo svoj cieľ na zníženie emisií skleníkových plynov mimo ETS do roku 2020 (namiesto povoleného zvýšenia o 13 % sa emisie znížili o 14 % v porovnaní s rokom 1990); je pravda, že aj v dôsledku transformácie slovenského hospodárstva v 90. rokoch. O toto historické zníženie sa však v ďalšom období Slovensko už nebude môcť oprieť, napriek tomu v nedávno schválenej Envirostratégii Slovensko veľmi výrazne zvyšuje svoj záväzok znížiť emisie skleníkových plynov z -12 % na -20 % v porovnaní s rokom 2005, čím sa približuje k ambícii oveľa bohatších krajín EÚ. Ďalej podiel nízkouhlíkových zdrojov v elektroenergetike je okolo 80 %, čím sa výrazne odlišujeme od ostatných krajín V4, ale napríklad aj Nemecka. Po náhrade uhlia sa naša pozícia ešte zlepší. Slovensko už je a naďalej môže byť v mnohých oblastiach nízkouhlíkovej ekonomiky lídrom a rozhodne by sme nemali preberať rétoriku našich tradičných spojencov z V4, pre ktorých bude znižovanie emisií či dosiahnutie uhlíkovej neutrality oveľa ťažším orieškom.

  • Zabezpečiť predvídateľné a stabilné financovanie nízkouhlíkovej ekonomiky

Transformácia si bude vyžadovať nemalé financie. Transparentný a predvídateľný prístup k financiám uľahčujú firmám plánovanie a spolu so stanovenými cieľmi znižujú politické a regulačné riziko a znižuje finančné náklady. Nedávno schválených 30 % z príjmov z obchodovania s emisiami, ktoré by mali ísť naspäť do sektora, je krokom vpred, ale európska legislatíva hovorí o minimálne 50 % a niektoré štáty dávajú dokonca 100 %. Ďalšie možnosti financovania pre podniky budú k dispozícii z Inovačného a Modernizačného fondu. Spolu s fondmi EÚ by mohli predstavovať až 4,5 mld. eur. Dôležité preto bude správne nastavenie podmienok na využitie týchto prostriedkov a dostatok kvalitných projektov zo strany podnikov.

  • Nezabúdajme na najviac postihnutých

Tak ako pri každej transformácii, aj v prípade nízkouhlíkovej ekonomiky sú/budú víťazi a porazení. Podporné schémy pre „porazených“, napr. pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám a zrýchliť transformáciu. Aj tu sa dajú čerpať európske prostriedky. Celkovo EÚ vyčlenila 25 % z nového rozpočtu práve na nízkouhlíkovú ekonomiku.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Eduard Heger z OĽaNO: Kamenického sme pozvali na výbor, aby predstavil skutočné opatrenia

Ekonomický expert OĽaNO radí ministrovi financií, čo robiť, ak mu Smer nepomáha v tlaku na kolegov vo vláde. „Keď sa nevie oprieť o politické krytie lídrov koalície, mal by vyťažiť zo svojej funkcie. Tá má veľkú politickú váhu,“ hovorí Eduard Heger.

Eduard Heger. Foto N - Tomáš Benedikovič
Eduard Heger. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zdieľať

Priorita pre Slovensko by mali byť lesy a jadrová energetika, komentuje klimatickú krízu ekonóm INESS Radovan Ďurana.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Radovan Ďurana, INESS 

V prvom rade si nesmieme nič nahovárať. Vplyv Slovenska na dianie EÚ (náš podiel je 1 %) a klimatickú zmenu je minimálny (náš podiel na emisiách je 0,1 %). Predovšetkým by sa vláda mala vyvarovať priamych dotácií a to sa týka investičných stimulov, ťažby uhlia, ako aj podpory elektromobilov.

Na politiku EK sa nedá spoľahnúť, aj ona podlieha lobistickým tlakom, ale Slovensko sa jej proste nevyhne. Pre malú, stále zaostávajúcu ekonomiku je efektívne a zmysluplné počkať na overené riešenia. Už raz slovenský daňový poplatník, ale aj priemysel doplatili na neefektívnu a unáhlenú podporu solárnych zariadení. Lesy zase doplatili na sfušovanú politiku podpory biomasy.

Najväčší potenciál Slovenska v kontexte klimatickej zmeny je rozvoj lesov, ktoré sú významným faktorom v sťahovaní uhlíka z atmosféry, a politická podpora jadrovej energetiky. Aj tých pár talentov, ktoré svojimi mozgami dokážu prispieť k snahe hľadania efektívnejších technológií, by vláda mohla podporiť.

Treba si priznať, že Slovensko má problémy s investíciami a dotačnými schémami do životného prostredia, pozri zostatok na účte Environmentálneho fondu takmer 0,5 miliardy eur. Je veľké riziko, že masívne rozpúšťanie týchto zdrojov by bolo dnes neefektívne. Najlepší spôsob, ako sa zbaviť starých neefektívnych budov verejnej správy, je jej zoštíhlenie.

Z ekonomického hľadiska by sa EK mala snažiť eliminovať vplyv štátnych autorít, ktoré často nezmyselnými regulačnými požiadavkami predražujú výstavbu jadrových elektrární. Uhlíková daň sa v tomto kontexte javí ako nevyhnutná, zvyšuje atraktivitu výstavby týchto zdrojov.

Nezabúdajme tiež, že dnes už uhlíkovú daň na palivá máme, a vysokú – volá sa daň z minerálnych olejov. Len polovica výnosov sa pritom používa na cesty. Vláda tak už dnes reguluje spotrebu a má zdroje na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Len ich využíva iným spôsobom.

Je zaujímavé, že súčasná politika označovaná slovami „hodnota za peniaze“ nachádza širokú podporu, pokiaľ ide o investície štátu do IT, čiastočne do zdravotníctva. Oblasť klímy však získala osobitné postavenie a namiesto hľadania efektívnych riešení sa začínajú presadzovať politiky typu „niečo musíme urobiť za každú cenu“. Tento prístup je z ekonomického pohľadu zvrátený, čo tuší väčšina daňových poplatníkov pri pohľade na slovenské solárne elektrárne. Jednou z úloh vlády by malo byť zachovať chladnú hlavu a nepodliehať emóciám vystrašeného davu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Peter Kažimír o tom, ako reagovať na klimatické zmeny: „Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií:  

Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.

Vplyv klimatických zmien na spoločnosť a ekonomiku je už dnes viditeľný a bude rásť. Potrebujeme postupovať koordinovane, na globálnej aj európskej úrovni.

To ale neznamená, že nemôžeme robiť veci sami doma proaktívne a znižovať našu uhlíkovú stopu. Je tu silnejúci tlak na vlády, medzinárodné inštitúcie, ale aj centrálne banky, aby konali, a ja vítam tento tlak.

Za svet centrálnych bánk môžem povedať, že sa touto témou čoraz intenzívnejšie zaoberáme. Špecificky sa pozeráme na riziká pre stabilitu ekonomiky a finančného sektora. Mojou ambíciou je pridať sa k skupine NGFS – Network for Greening the Financial System.

Je to skupina združujúca centrálne banky spolupracujúce pri identifikácii a nastavovaní nástrojov a politík, ktoré nám pomôžu sa pripraviť a zvládnuť dosahy klimatických zmien. Dnes má tento formát už 42 členov a z toho je 13 centrálnych bánk členských krajín eurozóny.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Štefanec: Pomaly budeme tipovať, či bude skôr diaľnica do Košíc alebo vyrovnaný rozpočet

Od roku 2006, keď sa Smer dostal do vlády, sa výdavky verejných financií viac ako zdvojnásobili, ale nemáme lepšie nemocnice, školy ani diaľnice. Pomaly budeme tipovať, či bude skôr diaľnica z Bratislavy do Košíc alebo vyrovnaný rozpočet. Dôvodom je, že Smer nevie hospodáriť, hovorí v seriáli predvolebných rozhovorov ekonomický expert KDH Ivan Štefanec.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič