Prečo farmárov na poliach mlátia a prečo traktory blokovali cesty

Farmári, najmä tí menší, veľmi často hovoria, že to, čo sa deje v slovenskom poľnohospodárstve, „nie je náhoda“. Nielen oni, ale aj veľmi veľa ľudí na vidieku verí tomu, že niekto veľký ich chce s podporou vlády alebo priamo Bruselu dostať z ich pôdy. Ten pocit nevznikol teraz. Vidiekom sa šíri roky a teraz hnev farmárov vybuchol.

Štátny pozemkový fond podľa ich skúsenosti prenajíma čoraz častejšie pôdu ľuďom, ktorí nie sú z ich kraja a vidia za ňou len rýchly zisk.

Veria, že aj štátna Pôdohospodárska platobná agentúra ide systematicky v ústrety veľkým. Majú pocit, že cez svoje pravidlá rozdeľovania európskych dotácií protežuje veľkých s dobrými kontaktmi na úkor malých, čo chcú len hospodáriť na svojom a prežiť.

Podľa mienky mnohých ľudí na vidieku do tohto scenára zapadajú aj pozemkové zákony. Myslia si, že chránia veľké domáce a zahraničné poľnohospodárske kolosy pred požiadavkami menších miestnych farmárov, ktorí by radi rozširovali svoje polia. Často im nedovolia sa dostať ani k vlastnej pôde, nieto si ešte prenajať ďalšiu.

Bordel vo vlastníctve pôdy, za ktorý môže nielen história a zlé zákony, ale napríklad aj zaspatý kataster, znižuje atraktívnosť, a tým aj cenu slovenskej pôdy.

Umelo sa podľa malých farmárov a ich známych odkladajú pozemkové úpravy, ktoré by pozemkom pomohli zdvihnúť cenu. Tá sa tak teraz predáva hlboko pod cenu, skupujú ju predovšetkým veľkí hráči, ktorým sa to časom mnohonásobne vráti. Lebo raz sa predsa musí cena zeme dostať na úrovne, „ktoré si zaslúži“.

Zvonku tieto názory farmárov a všeobecne vidiečanov vyzerajú ako konšpirácia, ako prehnaná sebaľútosť, ako strach z konkurencie, či ako nevhodné miešanie mýtov a emócií spojených s pôdou do jednoduchých ekonomických otázok. Ibaže veľa detailov tohto obrazu fakticky sedí a nemožno sa preto čudovať nahnevaným ľuďom, že za tým vidia komplot štátu a veľkých fariem.

Naše farmy sú najväčšie, nastúpili finančné skupiny

Slovensko má v priemere najväčšie farmy v celej Európskej únii, pričom pôdu, na ktorej zarábajú, si prenajímajú za jedny z najnižších cien v Európe.

Veľké slovenské farmy, ktoré sú už teraz v priemere dvadsaťkrát väčšie ako napríklad typický rakúsky poľnohospodár, v posledných piatich rokoch skupujú domáce aj zahraničné finančné skupiny. Nájdeme medzi nimi Babišov Agrofert, spoločné firmy Oskara Világhiho a Jána Sabola, podniky blízke J&T či bývalým partnerom Penty alebo ľuďom blízkym bývalým ministrom z čias HZDS – Miroslavovi Maxonovi a Petrovi Bacovi, ale aj silné farmárske skupiny z Nemecka a Dánska. Vznikajú tak nové kolosy, s ktorými rodinné farmy nemôžu bojovať o pôdu, a preto tak vlastne v poľnohospodárstve nemajú ako existovať.

Zmysel to nedáva ani ekonomicky, ani ekologicky. Máme takmer najnižšie hektárové výnosy v celej Únii a v poľnohospodárstve robí čoraz menej ľudí. Zväčšuje sa plocha, na ktorej sa pestujú jednoduché plodiny ako obilie či repka. Na druhej strane upadá na ľudskú prácu náročné pestovanie zeleniny a ovocia. Strácajú sa chovy, ktoré do hospodárenia v krajine prinášajú rovnováhu. V porovnaní so susedmi je slabé aj potravinárstvo, s ktorým by mali do sektora prichádzať vyššie zisky.

Postupne rastú dotácie, krajina však vďaka nim nie je zdravšia ani atraktívnejšia, neprodukuje lacné a kvalitné lokálne potraviny a hlavne – nežijú tam šťastnejší ľudia.

Zdá sa, že príbehy nahnevaných farmárov a ich sťažnosti na lokálne mafie sú len povrch toho, ako zle je na tom slovenské poľnohospodárstvo a ako to ovplyvňuje celý vidiek.

Ako k tomu došlo? Ako to možno zmeniť? A prečo by to malo zaujímať aj ľudí v meste?

Ak vlastníte pôdu, neznamená to, že tam môžete aj hospodáriť

Začnime pochopením problémov farmárov, ktorých si verejnosť začala všímať po tom, čo pozornosť k téme pritiahli podvody s dotáciami Antonina Vadalu opísané v poslednom texte Jána Kuciaka, a krátko potom aj arogancia skupiny okolo bývalej poslankyne Smeru Ľubice Roškovej, ktorá sa zasa stala známou vďaka sérii reportáží Andreja Bána.

Spoločný znak týchto sťažujúcich sa poľnohospodárov je, že sa sporia o pôdu s niekým väčším alebo vplyvnejším. Prehrávajú, pretože na ktorýkoľvek úrad sa obrátia, sú tam už Rošková a spol., ale aj ďalšie skupiny udomácnené. Nahnevaní malí farmári tvrdia, že keď si chcú menší prenajať pôdu od štátu, nemajú šancu, alebo musia pristúpiť na platenie úplatkov. Ak aj nejakú pôdu vlastnia, lebo ju zdedili alebo si niečo dokúpili, nemusia sa k nej dostať.

Ich pôda, respektíve malé parcely, alebo často len podiely v malých parcelách, totiž takmer vždy ležia na poli, kde sú aj stovky ďalších vlastníkov. Pole potom podľa zákona obrába len jeden hráč, ktorý má v rukách najväčší počet prenájmov.

Tými najväčšími hráčmi sú prirodzene nástupcovia bývalých družstiev a štátnych majetkov. Niekde sú to priamo rodiny ich manažérov z čias socializmu, niekde už nové firmy, ktoré takéto agropodniky systematicky skupujú.

Štát, ktorý kontroluje približne štvrtinu ornej pôdy na Slovensku, tejto koncentrácii aj po revolúcii len pomáha. Štátnu pôdu prenajíma zvyčajne tomu „užívateľovi“, ktorý už na poli hospodári. Ekonomicky to možno obhájiť tým, že nie je efektívne starať sa o rozdrobené polia, ale o ucelené lány.

Taký postup by bol v zásade v poriadku, ak by štát mal zároveň program, ako systematicky prenajímať pôdu novým záujemcom z regiónu, alebo napríklad len mladým farmárom. Alebo ako ju predať či prenajať napríklad ľuďom s projektom zaujímavým vďaka ekologickému prístupu či zvýšeniu atraktivity konkrétneho regiónu.

Ak by to štát myslel s podporou rodinných, ekologických či mladých fariem vážne, už dávno by to urobil. Slovenský pozemkový fond by jednoducho veľkým užívateľom oznámil, že im pozemky prenajme len vtedy, ak mu na okrajoch polí vytvoria aj súvislé lány, ktoré potom on prenajme menším alebo začínajúcim farmárom.

Také opatrenie by sa neprejavilo okamžite, pretože nájomné zmluvy podpísali neraz aj na desať rokov. Netreba na to však peniaze, povolenie z Bruselu, možno to ani nevyžaduje zmenu zákonov. Stačilo by použiť silu, ktorú štát vďaka veľkosti pôdy v správe SPF prirodzene má.

Nehovoriac už o tom, že pozemkový fond by pri správnej stratégii a politickom pokyne vedel prenájmom štátnej pôdy a zámenami riešiť veľa problémov s pozemkami pod rómskymi osadami a v ich blízkosti.

Tak ako vedia byť manažéri pozemkového fondu kreatívni, keď zamieňajú pozemky pre vybraných reštituentov, tak by v prípade tlaku vedeli ľahko pomôcť aj veciam, ktoré by pomohli všetkým na vidieku.

Dotácie vyhráva drzejší a PPA mu ešte pomôže

Samozrejme, naťahovanie o prenájom pôdy súvisí aj s dotáciami. Priame platby dostáva ten, kto na pôde robí, alebo tvrdí, že na nej má právo niečo robiť. Štát to zisťuje raz do roka jednoducho tým, že to poľnohospodárske podniky v máji nahlásia Poľnohospodárskej platobnej agentúre (PPA). Nedokladujú to žiadnymi nájomnými zmluvami na pôdu alebo dôkazmi starostlivosti o konkrétne pole, len príslušné parcely v žiadosti vymenujú.

PPA potom väčšinou prekontroluje len tie pozemky, na ktoré si žiadajú dotácie viacerí záujemcovia. Najprv im napíše list, aby im dala možnosť vyhnúť sa sporom. Ak si to medzi sebou nevybavia, pošle PPA kontrolu. Ak sú argumenty oboch strán sporné, alebo sa také javia štátnej agentúre, nevyplatí peniaze nikomu.

Ak ste menší farmár, žijete tak vždy v strachu, že nejaký drzejší sused požiada o dotácie aj na pozemky, o ktoré ste sa doteraz starali vy. Stačí, ak napríklad vyhlási, že získal na vami užívanom poli dosť nájmov, aby tam bol najväčším hráčom.

Príde kontrola z PPA, povie, že vec je sporná, a na pole, ktoré obrábate, dotáciu nedostanete.

Váš drzý sused tiež nie, ale tomu to môže byť jedno. Nič neinvestoval, chce vám len poškodiť, preto nemá čo stratiť. PPA môže v najhoršom prípade jeho firme udeliť pokutu do budúcnosti, no stačí mu založiť si novú firmu a všetko je z pohľadu štátu znova v poriadku.

Alebo veľká firma vďaka lepším právnikom a kontaktom spor hneď vyhrá, vy prídete o pole aj o dotáciu a nemáte sa ani kde poriadne sťažovať. Aj preto generálny prokurátor nedávno tak vybuchol, keď hovoril o takzvanom križovaní.

Mimochodom, PPA donedávna podvodné žiadosti o priame platby na pôdu ani nehlásila polícii.

Trestne stíhanou výnimkou je firma Antonina Vadalu, ktorého podnik žiadal pred desiatimi rokmi osemnásobne väčšiu dotáciu, na akú mal nárok. Štát na to už vtedy prišiel, Vadala peniaze nedostal. Ani to nebol vtedy dôvod pre štátnu agentúru, aby Vadalov pokus o podvod oznámila polícii.

Naopak, Vadala mal dosť sebavedomia, aby štát žaloval. Súd prehral, ale aj tak mu nič nehrozilo. Trestné stíhanie voči nemu prišlo až po tom, čo prokuratúra po Kuciakovej smrti začala preverovať osoby známe z jeho textov.

Vo všetkých ostatných prípadoch platilo, že kto má guráž a verí si v kontaktoch v PPA, môže vymyslenou žiadosťou o priamu platbu na cudzie polia vypaľovať iných farmárov bez väčšieho rizika, alebo sa dokonca zmocniť ich poľa. Ak takto napadnutý hospodár príde o dotácie, väčšinou nemá dosť sily bojovať, ustúpi drzejšiemu a nejako sa s ním dohodne.

Ak nie, bojuje a dúfa, že medzitým neskrachuje. Menšie farmy nemajú bez dotácií v konkurencii ostatných dotovaných podnikov veľkú šancu prežiť viac ako jednu sezónu.

Skôr či neskôr prídu prvé dlhy, a ak aj pár veriteľov uhovoríte, dlhodobo to nepomôže. Neskôr zistíte, že váš konkurent už pohľadávky voči vám skupuje a informáciu o vašich problémoch doručí aj vášmu bankárovi. Keď vám potom zoberú kontokorentný úver, ľutujete, že ste sa s agresorom nedohodli už dávno.

Bez ohľadu na to, či to vaša firma prežije alebo nie, už navždy vám ostane pocit, že štát hral s tými druhými – väčšími.

Prečo farmári žiadajú agrokobru

Alebo sa nevzdáte, bránite svoju farmu a svoje nároky za každú cenu, až vás napokon na poli zbijú, alebo vás odtiaľ vyženú útočné psy alebo cudzia esbéeska. Niečo také je možné len v prípade, ak si je útočník istý, že ho nikto nepotrestá. Doterajšie výsledky vyšetrovaní polície v týchto prípadoch ukazujú, že útočníci doteraz mali dôvod cítiť sa komfortne.

Protestujúci farmári už preto neveria, že sa domôžu práva vo svojom regióne, a žiadajú pomoc z Bratislavy. V ich požiadavkách je preto medzi prvými vytvorenie akejsi „poľnohospodárskej kobry“. Predpokladajú, že takýto špeciálny policajný útvar by nebol závislý od regionálnych väzieb a jeho príslušníci by rozumeli pozemkovému právu a dotačným pravidlám.

Nie je to maličkosť. Pozemkové právo je natoľko špecifické, že nie je možné, aby mu obstojne rozumeli náhodní vyšetrovatelia. A ak by už polícia investovala čas do vytvorenia takej skupiny v NAKA, mohli by sa týmto prípadom venovať celoslovensky, nielen pre terajšie prípady zo Zemplína a okolia Košíc.

Špeciálny republikový tím by zároveň znížil vplyv lokálnych politických špičiek na policajné. Vylúčenie dvoch okresných prokurátorov a všetkých policajtov z Košického kraja je aj súčasťou hromadného trestného oznámenia, ktoré koncom apríla doručili zemplínski a košickí poľnohospodári priamo generálnemu prokurátorovi.

Len s jedným tento plán farmárov neráta. Ak by naozaj vznikla špeciálna jednotka pre agrospory a dotačné podvody, jej informácie a kompetencie sa skôr či neskôr dostanú do pozornosti majiteľov najväčších fariem na Slovensku. Ak by sa potom dala špeciálna agrojednotka skorumpovať, silu veľkých a bezmocnosť malých by napokon zväčšila, nie zmenšila.

Čo treba urobiť, aby nastal aspoň základný poriadok

Už len súčasný rozruch okolo Roškovej skupiny na východe môže znamenať výrazné oslabenie jej vplyvu v polícii a iných verejných orgánoch. Predseda vlády aj ministerka pôdohospodárstva dali najavo, že ju ani náhodou nechcú brániť, strana Smer jej aj bez hlbšieho vyšetrovania pozastavila členstvo.

To by mohlo od najväčších drzostí, ako je napríklad poberanie dotácií na parkovisko, odradiť aj ďalších. Problémy s vyplácaním dotácií na neobhospodarované alebo cudzie pozemky však treba riešiť oveľa širšie.

Farmári v takzvanej Košickej výzve žiadajú vytvoriť verejný centrálny register nájomných zmlúv na poľnohospodársku pôdu, ktorý by mohol byť aj pod správou katastra. Veria, že by sa tým vylúčila duplicita nájomných zmlúv – keď sa dvaja farmári tvária, že majú právo na to isté pole. A PPA by už nemohla tvrdiť, že nevie, kto má nárok obhospodarovať konkrétnu dotovanú roľu.

Projektant pozemkových úprav Anton Julény, ktorý videl stovky sporov medzi vlastníkmi pôdy a jej užívateľmi, hovorí, že na to ani netreba nový zákon. „V zásade postačuje len dôsledné uplatnenie katastrálneho zákona,“ hovorí. Anton Julény, ktorý je zároveň aj informatik, si myslí, že spojiť potom nájomné zmluvy s plochami, na ktoré sa môžu poskytovať dotácie, by bolo jednoduché. Nevyžadovalo by to zmenu systému ani žiadne ďalšie náklady.

Takmer dvadsaťtisíc žiadateľov o dotácie by si len jednorazovo upratalo v nájomných zmluvách. Chcelo by to zrejme krátkodobo posilniť katastrálne odbory, no na druhej strane by podľa Julényho takú prácu mohli výrazne zjednodušiť automatizované zápisy, ktoré sa už používajú pri zápisoch projektov pozemkových úprav.

Taký plán na upratanie v nájomných zmluvách vyzerá jednoducho, no je tu dosť mín, ktoré ho môžu zablokovať. PPA svojím doterajším prístupom k digitalizácii ukázala, že nie je schopná zorganizovať lacné a elegantné riešenia. V minulých týždňoch už jej šéfovia dokonca vláde avizovali požiadavku na úpravu IT systémov, ktorá by stála desiatky miliónov eur. Rovnako je na tom s digitalizáciou aj kataster, ktorý napríklad so svojím zverejnením na webe meškal desaťročie.

Okrem toho by povinné zverejnenie nájomných zmlúv vo verejnom katastri narazilo na majiteľov veľkých družstiev. V prvom rade by sa ukázalo, že mnohé agrofirmy nájomné zmluvy od mnohých vlastníkov ani nemajú. Využívajú, že majitelia malých parciel často ani nevedia, kde majú pôdu, a kto by im mal za ňu platiť. Nevyžadujú nájomné, sú radi, že niekto za nich aspoň platí obciam daň z nehnuteľností. Obce potom nemajú tendenciu malým vlastníkom pôdy pripomínať, že nejaké parcely vlastnia.

Ďalej, ak by sa zverejnili nájomné zmluvy na pôdu, pri súčasnej digitalizácii katastra by vlastníci pôdy ľahšie zistili, kedy môžu odstúpiť od zmluvy či aký je primeraný nájom v ich regióne. Všetko to sú informácie, ktoré by drobných majiteľov parciel, ale aj menších farmárov posilnili na úkor bývalých družstiev, ktorých hlas však počúva ministerstvo pôdohospodárstva tradične najviac.

Prečo trh s pôdou nefunguje normálne a prečo by nás to malo zaujímať

Pre pochopenie hlbokých rozporov, ktoré budú ešte dlho vyrábať hnev v slovenskom poľnohospodárstve, treba vedieť najmä o dvoch špecificky slovenských extrémoch. Na jednej strane je vlastníctvo pôdy, ktoré je rozdrobené možno najviac v Európe. Na druhej strane sú farmy, ktorých priemerná veľkosť je najväčšia v EÚ.

Vidno to napríklad na štatistike, akú časť celkových dotácií si berie pätina najväčších poberateľov priamych platieb v tej-ktorej krajine. Dvadsať percent najväčších agropodnikov poberá viac ako 90 percent dotácií len v jednej krajine Únie – na Slovensku. Česko je v tejto štatistike druhé.

Štáty s najväčšou efektivitou poľnohospodárstva v Európe, ako sú Holandsko a Francúzsko, majú pritom dotácie medzi svoje podniky rozložené najrovnomernejšie v Európe.

Alebo porovnanie s Rakúskom: „Korporátne farmy, ktorých je okolo tisíc, obhospodarujú na Slovensku 75 percent pôdy. Priemerná veľkosť korporátnej farmy je 1200 hektárov. V Rakúsku má priemerná farma 50 hektárov a rodinné farmy obhospodarujú sto percent pôdy. Podobná situácia ako v Rakúsku je vo všetkých rozvinutých štátoch,“ konštatovali minulý rok v texte v Denníku N výskumníci zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Ján Pokrivčák a Pavel Ciaian.

Rozdrobenie a neprehľadnosť vlastníctva pôdy si zasa možno predstaviť vďaka údaju, že na Slovensku je viac než 9 miliónov parciel, pričom v priemere je jedna parcela menšia ako pol hektára, no má pritom viac ako 12 vlastníkov.

Záujmom veľkých slovenských fariem, ktoré hospodária zatiaľ najmä na prenajatej pôde, je udržiavať vlastníctvo pôdy takto rozbité. Lebo čím je v tom väčší chaos, tým je pôda lacnejšia. Nie trochu a nie niekedy, ale parcely s bordelom vo vlastníctve sú vždy dramaticky lacnejšie.

Tam, kde má pôda jasných vlastníkov a tí majú svoje scelené parcely s prístupom k ceste, je pôda 5- až 50-krát drahšia ako vo väčšine slovenských katastrov s klasickým neprehľadným vlastníctvom.

Veľké farmy na tom zarábajú už teraz tým, že za nescelené parcely platia nízky nájom. Majú informácie a lepší prístup ku kapitálu, a preto zároveň lacné pozemky skupujú, pričom vedia, že dlhodobo ich cena musí stúpnuť.

Slovenské zákony o pôde sa navyše akoby vždy prispôsobovali potrebám bývalých družstiev. Bolo to prirodzené, štát myslel na tých, ktorí niečo vyrábali a zamestnávali ľudí. Vlastníci pôdy to z tohto pohľadu len celé komplikovali, lebo zo sektora pýtali akoby bezprácne peniaze – nájomné za pôdu.

Prirodzeným cieľom fariem bolo podnikať na pôde a brať na to aj dotácie bez toho, aby im v tom niekto konkuroval a bez toho, aby sa museli naťahovať s hromadou malých vlastníkov parciel s rozdielnymi záujmami.

Výsledok sú zákony, kde sa väčšina nájomných zmlúv automaticky predlžuje a kde nepotrebujete platiť nájomné každému. Do tohtoročného mája stačilo, ak spolu s pozemkami prenajatými od štátu (SPF) mali na konkrétnej roli pod kontrolou 51 percent plochy a môžete si na nej robiť prakticky čokoľvek.

Ak malým vlastníkom dlhujete na nájomnom, nehrozí vám vážny problém, napríklad rýchla exekúcia. Ak vlastníte povedzme 23/456 z 0,07 hektára a bývate ešte nebodaj v meste, ani si nevšimnete, že vám niekto dlhuje. Nemáte ako porovnať cenu nájmu, a ak aj áno, je vám to nanič.

Na väčšine slovenských polí sa hospodári vďaka nájomným zmluvám, ktoré sa od čias „rozpadu družstiev“ začiatkom 90. rokov neustále automaticky predlžovali.

Majitelia bývalých družstiev na tom nemali dôvod nič meniť a vlastníci sa ťažko dokázali zorganizovať, aby si našli nového nájomcu alebo dohodli lepšiu cenu.

Novela kľúčového zákona 504/2003 Z. z. o nájme pôdy síce od mája tohto roku zrušila automatické predlžovanie nájomných zmlúv, no je to len naoko. „Miesto automatického obnovenia zmluvy tu máte právo na pokračovanie zmluvy, pokiaľ splníte nejaké podmienky, napríklad platíte za nájom, hospodárite na pôde podľa pravidiel a podobne,“ hovorí odborník na pozemky Anton Julény.

Postavenie nájomcov čiže väčšinou veľkých fariem v realite ešte znásobuje nové obmedzenie, že vypovedať zmluvu možno len v piatom roku po jej poslednom predĺžení. Neinformovaný vlastník o tom termíne ani nevie, a jeho šanca zbaviť sa závislosti od jedného hospodára na pôde je preto mizivá.

Vlastníci pôdy na Slovensku nemajú svojho vplyvného hovorcu, ich práva aktívne neobhajuje žiadna lobistická organizácia, preto by taká prevaha nájomcov nad vlastníkmi mohla pokračovať aj donekonečna. Teraz však tieto tradičné vzťahy narazili na záujmy menších farmárov, ktorí by chceli hospodáriť na pôde aspoň na úrovni rodinnej farmy.

Doteraz sa im to ako-tak darilo, no v posledných rokoch sa boj o pôdu tak pritvrdil, že čoraz viac veľkých hráčov ich ignoruje a nepustia ich ani k ich vlastnej pôde. Títo malí farmári teraz stratili trpezlivosť, ozvali sa a vďaka nim vznikla šanca hovoriť o nespravodlivosti okolo pôdy aj širšie.

Pozemkové úpravy, spôsob, ako vytlačiť špekulantov

V debatách o slovenskom poľnohospodárstve sa to opakuje už viac ako dve desaťročia: treba urobiť poriadok s vlastníctvom pôdy, pretože inak v ňom nebude spravodlivosť, nebude tu fungovať trh a zarábať na tom budú najmä špekulanti.

Urobiť poriadok vo vlastníctve pôdy znamená urobiť takzvané pozemkové úpravy. Tie sa v 90. rokoch minulého storočia rozbehli, rýchlo sa však zistilo, že ťažko sceľovať parcely, keď vlastne ani nie je jasné, kto sú ich vlastníci. Preto prišlo desaťročie takzvaných registrov obnovenej evidencie pozemkov, ktoré sú teraz na celom Slovensku prakticky ukončené.

Technicky teda už nič nebráni veľkému rozbehu pozemkových úprav. Tie by mali rozumne preusporiadať parcely tak, aby nemali ľudia vlastníctvo porozhadzované po celom katastri. Výsledok by bol, že majitelia pozemkov by vedeli, kde čo majú, a všetci významnejší vlastníci by mali zo svojho lánu prístup aspoň k poľnej ceste, čím by sa konkurencia pri prenájme pôdy skokovo zvýšila.

Realita však je, že pozemkové úpravy sa doteraz urobili len približne na desatine územia Slovenska. Náklady na zvyšok sa odhadujú na približne miliardu eur pri cene najmenej 200 eur na hektár. Minúť takú sumu napríklad počas piatich rokov je politicky nepredstaviteľné, hoci cena pôdy je už teraz 15- až 20-násobkom sumy za pozemkové úpravy.

Pozemkové úpravy sa preto buď tak skoro nerozbehnú, alebo sa nájde iné riešenie. Jedna možnosť je, aby sa zmenil zákon a pozemkové úpravy by platili vlastníci pôdy sami napríklad tým, že by časť scelenej pôdy predali (kupci sa nájdu ľahko). Alebo by to takto zaplatil štát, ktorý má prostredníctvom SPF takmer v každom katastri dosť pôdy na to, aby sa z jej predaja zaplatili komasácie, sceľovanie pozemkov.

Odborník na komasácie Anton Julény odhaduje, že ak by sa pozemkové úpravy platili z predaja časti pôdy, stálo by to približne 6 percent jej rozlohy.

Keďže samotná komasácia dvíha cenu pôdy v násobkoch, na konci celej operácie by boli všetci zaručene bohatší. Platenie za pozemkové úpravy pozemkami predpokladá komplikované dohody medzi vlastníkmi, no šanca, že by štát vložil do toho rýchlo a efektívne miliardu eur, je zanedbateľná.

No treba pripomínať skúsenosti so zmenou ceny pôdy pred a po komasácii. Pozemky, ktoré sa pred úpravou obchodujú za pár desiatok centov, potom stoja najmenej euro, ale bežne rýchlo vyletia až ku desiatim eurám za meter štvorcový.

A teraz tá rada pre ľudí, ktorí majú na vidieku pozemky, nevedia o nich podrobnosti a nevedia, či ich predať: zistite si, či už vo vašom katastri prebehli pozemkové úpravy. Predávajte, pochopiteľne, až po nich. Informácie hľadajte na katastri, alebo na obecnom či mestskom úrade.

Ako veľkí držia v ruke pôdu a čo sa teraz mení

Rozdrobenosť vlastníctva pôdy a uprednostňovanie nájomníkov pred majiteľmi pozemkov väčšine veľkých firiem vyhovuje napriek tomu, že mnohé z nich by rady expandovali. Veľké firmy totiž dokážu kupovať celé agropodniky, ktoré už majú popodpisované výhodné nájmy.

Súčasný stav poškodzuje okrem vlastníkom pôdy najmä malých farmárov, ktorí by chceli rásť napríklad o pár desiatok hektárov v ich domovskom regióne. Určite nemajú dosť peňazí, aby prevzali farmu, čo hospodári na roliach v stovkách až tisíckach hektárov. Preto musia žiadať majiteľa družstva, aby im vyčlenil použiteľnú párhektárovú parcelu niekde na okraji.

Mnohí veľkí farmári sa takejto malej konkurencie neboja a aj pre zachovanie dobrých vzťahov v dedine vyjdú malým alebo začínajúcim farmárom v ústrety. Ak však veľká firma nemá dobrú vôľu, môže malých svojou silou efektívne blokovať.

Do tak či tak nervóznej situácie ešte prišla novela kľúčového zákona 504, ktorá začala platiť od mája práve v čase dvíhajúcich sa protestov menších hospodárov. Jej účinky v praxi sú ťažko odhadnuteľné.

Malí gazdovia ju podľa textu Košickej výzvy chápu ako ďalší útok na ich postavenie a žiadajú úplne nový zákon. Pohľad do textu zákona ukazuje, že o niektoré práva naozaj môžu prísť, no v iných pasážach zasa malých vlastníkov pôdy posilňuje.

Z Občianskeho zákonníka predovšetkým vypadáva pravidlo, že kto mal na nejakej roli 51 percent dohôd o nájmoch, museli mu prenajať aj ostatní. Keďže toto sa teraz končí, môžu to malí farmári využívať častejšie, čo ich postavenie teoreticky posilňuje. Minimálne to vyvolá ďalšiu vlnu naťahovania a súdnych sporov s nejasným koncom.

Faktom však je, že strata práva 51-percentného nájomcu na celé pole hnevala niektorých veľkých hráčov. Preto na ministerku pôdohospodárstva Gabrielu Matečnú pred prijatím novely minulý rok tlačili, no tá neustúpila a trvala na navrhnutej zmene.

Tak či tak, doterajšia skúsenosť malým radí byť opatrní. V neprehľadnej situácii zvyčajne vyhrávajú firmy, ktoré majú dosť peňazí na nákup dobrých právnikov a vplyvné kontakty.

Prečo podporovať malé farmy

V tomto celom chaose okolo vlastníctva pozemkov, okolo práva na ich obhospodarovanie a okolo dotácií zaniká kľúčová otázka, aké farmy vlastne potrebujeme. Presnejšie, či by Slovensko malo zobrať na vedomie, že tu od kolektivizácie máme veľké agropodniky, a zariadiť sa podľa toho. Alebo by sme sa mali snažiť túto štruktúru prácne rozbíjať a miesto približne tisícky veľkých fariem uprednostňovať desaťtisíce súkromne hospodáriacich roľníkov, rodinné farmy či mladých farmárov.

Veľké farmy by mohli byť prínosom v prípade, že produkovali slušné zisky a pritom by aspoň nezhoršovali životné prostredie na vidieku.
Veľké podniky môžu využiť úspory z rozsahu, investovať do inovatívnych technológií, prinášať do sektora nové manažérske prístupy. Tisíchektárové agropodniky nie sú mimo Európy zvláštnosťou, je na nich postavené napríklad americké poľnohospodárstvo.

V slovenskej realite však plusy hospodárenia vo veľkom nevidno. Citujeme znova analytikov poľnohospodárstva Pokrivčáka a Ciaiana: „Na Slovensku je poľnohospodárska produkcia na hektár veľmi nízka. Menej na hektár sa produkuje len v pobaltských štátoch, Rumunsku a Bulharsku. Všetky susedné štáty produkujú viac.“

Ekonomicky teda model veľkých fariem neprináša krajine úspech. Slovensko je so svojimi veľkými farmami na strane neúspešných, najlepšie čísla majú krajiny, kde jadro biznisu tvoria práve malé agropodniky.

Aj čísla o zamestnanosti hovoria v neprospech veľkých. Priemerný podnik v poľnohospodárstve, ktorý obrába viac ako sto hektárov, zamestnáva dvoch ľudí na sto hektárov obrábanej plochy, kým mala firma s pôdou do desať hektárov dáva v prepočte na rovnakú plochu robotu približne desiatim ľuďom.

Táto štruktúra má zrejme vplyv aj na život v najchudobnejších regiónoch Slovenska. Práve tam totiž bolo poľnohospodárstvo významnou časťou ekonomiky, no veľké farmy odtiaľ zobrali veľkú časť pracovných miest.

Sú to spojité nádoby. Na vyšší výnos z hektára treba viac pestovať ovocie a zeleninu a chovať viac zvierat, čo však vyžaduje oveľa viac ľudí zamestnaných na farme. Takáto ekonomika je potom menej závislá od dotácií, ekologickejšia a cez pracujúcich má silnejšie väzby k regiónu.
Znova Pokrivčák a Ciaian: „Priame platby umožňujú slovenskej korporátnej farme pohodlnú existenciu aj bez podstatnej poľnohospodárskej produkcie a bez potreby zamestnávania pracovníkov, kým v Rakúsku tvoria priame platby len doplnok k tržbám z produkcie.“

Ešte raz: Dotovanie poľnohospodárstva vysvetľujeme tým, že pomáha poľnohospodárom prežiť, produkovať, zamestnávať ľudí a starať sa o krajinu. V slovenskej verzii dávame z vyše 500 miliónov eur agrodotácií ročne najviac peňazí tým, ktorí nemajú problém prežiť, v priemere na hektár vyrábajú najmenej, zamestnávajú najmenej ľudí a nemajú mať prečo extra vzťah ku krajine, pretože tam často ani nežijú.