Spoločný štát chudobnému Slovensku pomohol, no spolunažívanie malo ďaleko od dokonalosti

Slovensko na vzniku Československa síce zarobilo, ale vzájomné spolunažívanie malo ďaleko od dokonalosti aj v oblasti hospodárstva. Stali sme sa súčasťou krajiny, ktorá bola bohatšia ako väčšina okolitých štátov. No bolo to najmä vďaka jej západnej polovici, ktorá do spoločného štátu vstupovala ako relatívne moderná priemyselná krajina, kým Slovensko bolo z väčšej časti agrárne. Ešte horšie na tom bola Podkarpatská Rus.

Rozdiely boli obrovské. Z Česka, z Moravy a zo Sliezska pochádzalo 90 až 92 percent priemyselnej výroby. O zvyšok sa delili Slovensko a Podkarpatská Rus.

V poľnohospodárstve nebol rozdiel taký zdrvujúci, ale stále veľmi výrazný. Na západ od rieky Morava sa produkovalo 75 percent tovarov (Mýtus a realita hospodářské vyspělosti Československa mezi světovými válkami; Karolinum, 2000). Za takýchto okolností je prirodzené, že západná časť štátu mala na riadenie ekonomiky omnoho väčší vplyv, čo sa prejavilo aj tým, že slovenské záujmy neboli vždy zohľadnené.

Spojenie dramaticky rozdielnych regiónov komplikovalo aj to, že kým Česko pred vznikom ČSR patrilo pod Rakúsko a jeho právny systém, Slovensko pod Maďarsko. Navyše, všetko sa to dialo po prvej svetovej vojne. Priame vojnové škody a povojnové politické zmeny znížili výkon európskeho hospodárstva o 30 percent, v strednej Európe to bolo ešte viac aj napriek tomu, že sa jej priame boje takmer úplne vyhli (na území dnešného Slovenska sa bojovalo len na začiatku vojny po úspešnej ruskej ofenzíve).

Napriek tomu prvé roky sprevádzal hospodársky rast. Na chvíľu ho v roku 1922 prerušila krátka kríza, ale HDP (spätne vypočítané, v tom čase sa nemeralo tak ako dnes) Československa už v nasledujúcom roku dosiahlo predvojnovú úroveň. Maďarsku sa to podarilo až v roku 1926, Nemecku v roku 1927 a Rakúsku 1928.

Už v roku 1929 podľa spomínanej knihy HDP Československa prekonával predvojnovú úroveň o 52 percent.

Nasledovala však veľká hospodárska kríza, ktorá ČSR postihla viac ako iné štáty a jej hospodárstvo až do začiatku druhej svetovej vojny ako v jednej z mála krajín nedosiahlo predkrízovú úroveň. Paradoxne, kým kríza v roku 1922 viac poškodila slovenský priemysel, veľká hospodárska kríza v 30. rokoch zanechala väčšie následky na Česku.

Napriek vážnym problémom bola prvá republika ekonomicky vyspelejšia ako Maďarsko či Poľsko, no nestačila na Rakúsko či Nemecko. Keby sme však porovnávali len výsledky Slovenska, bolo by to horšie. ČSR ako celok sa podľa amerického ekonóma Collina Clarka medzi vojnami nachádzalo na 17. mieste na svete vo výške národného dôchodku na hlavu.

V roku 1939 podľa dát historika Miroslava Sabola míňala slovenská domácnosť 39 až 50 percent peňazí na potraviny, na obuv a oblečenie 10 až 16 percent, na nájomné 9 až 13 percent, na dane 8 až 10, na kúrenie 6 až 7 a na elektrinu 1 až 2 percentá.

Od poľnohospodárstva k priemyslu

Ani v roku 1938 slovenská ekonomika nedosahovala úroveň českej. No nebolo by reálne očakávať, že sa za 20 rokov podarí zmazať obrovské hospodárske rozdiely, ktoré medzi oboma krajinami existovali. Je to podobné ako s dnešným Slovenskom, ktoré síce rýchlo rastie, ale potrvá ešte dlho, kým sa dotiahne aspoň na priemer Európskej únie, ak sa to vôbec niekedy podarí.

Spoločný štát bol pre nás kľúčový v tom, že priniesol nevyhnutnú modernizáciu hospodárstva a rozvoj priemyslu na úkor pôdohospodárstva.

Niektoré z tovární existujú dodnes. Každý, kto prechádza podtatranským Svitom, si pri hlavnej ceste všimne škaredý komplex, ktorý firma Baťa postavila v polovici 30. rokov, aby sa v ňom vyrábali syntetické vlákna. Ešte stále pôsobí napríklad Chemosvit, ktorý sa dodnes venuje pôvodnej činnosti. Vyše dve tretiny Sviťanov aj v súčasnosti pracujú v miestnom priemysle. Baťa postavil aj obuvnícke závody v Partizánskom (bývalé Baťovany).

Dodnes funguje aj Magnezitka Jelšava, ktorá svoje okolie trápi znečisťovaním ovzdušia. Továreň dokončili v roku 1923, dala miestnym prácu, ale ako mnohé iné mala počas krízy ťažkosti a v roku 1932 miestni usporiadali Pochod hladu z Jelšavy do Revúcej.

Na západnom Slovensku zas dodnes vyrábajú a opravujú železničné vozne v ŽOS Trnava.

Zďaleka nie všetky továrne, ktoré tu v období prvej republiky pôsobili, boli postavené ako nové.

Napríklad bratislavské Apollo existovalo už predtým, no v Československu sa vďaka rozmachu automobilizmu rozrástlo. Počas vojny ho síce spojenecké nálety zničili, ale petrochemický priemysel v hlavnom meste zostal, pôsobí tam Slovnaft.

Ako sa Slovensko bránilo modernizácii

Nevyhnutným predpokladom spriemyselňovania bola elektrifikácia. Bez elektriny moderné továrne nemohli existovať. Keď však v októbri 1918 Československo vzniklo, na Slovensku nebolo ani tisíc kilometrov elektrického vedenia. A aj to, čo existovalo, bolo vybudované podľa rôznych technických noriem. Aby sa to zmenilo a aby elektrifikovaných miest a obcí pribúdalo, vzniklo na Slovensku päť (v Česku 20) energetických spoločností, ktoré mali elektrifikáciu zabezpečovať.

Štát mal v každej minimálne 50-percentnú účasť a každá sa starala o rozvoj zvereného regiónu. Jedna vec bola technická a finančná stránka projektu. Začala sa napríklad výstavba Vážskej kaskády a rýchlo pribúdali aj kilometre elektrického vedenia. Pokrok však niekedy spomaľovala neochota obyvateľstva používať elektrinu.

Miroslav Sabol v knihe Elektrifikácia v hospodárskom a spoločenskom živote Slovenska 1938 – 1948 opisuje aj jej začiatky pred týmto obdobím. Sprevádzali ich dnes nepredstaviteľné spory.

Postup bol taký, že mestá prispievali na vlastnú elektrifikáciu. Pod správu Západoslovenských elektrární (ZSE) patrila aj Modra, ktorá im dobrovoľne zaplatila 300-tisíc vtedajších korún. No napriek tomu, že mesto peniaze zaplatilo, ani šesť rokovaní mestského zastupiteľstva so ZSE neviedlo k dohode na konkrétnom postupe. Odpor zlomil až podvod. Zástupcovia elektrární poslali svojho šoféra z Modry do Trnavy, aby z tamojšieho úradu zavolal naspäť do Modry, že sa jeden zo zastupiteľov má dostaviť k okresnému policajnému náčelníkovi. Samozrejme, išlo o odporcu elektrifikácie. Keď sa ho podarilo odlákať, pomery v zastupiteľstve sa zmenili a ďalšie hlasovanie bolo úspešné.

Ešte viac sa bolo treba snažiť v Tvrdošovciach. Tam zástupcovia elektrární museli na zastupiteľstvo prísť 35-krát a ku koncu boli vzťahy také napäté, že ich museli brániť žandári.

Ak sa aj podarilo prekonať takéto prekážky, ani úspešná elektrifikácia nebola zárukou, že ľudia začnú elektrinu skutočne používať. Kým v roku 1939 jedna päťčlenná švajčiarska domácnosť ročne spotrebovala 1800 kWh, na Slovensku 60. Môže za to menej rozvinutá elektrifikácia (napriek snahe v tom čase mala prístup k elektrine len čosi viac ako polovica domácností), ale správanie spotrebiteľov. U nás sa elektrina využívala najmä na svietenie, v rozvinutejších krajinách už boli bežné aj domáce spotrebiče. No a úlohu zohrával aj z dnešného pohľadu ťažko pochopiteľný odpor ľudí.

Sabol vysvetľuje, že viac ako polovicu obyvateľstva tvorilo roľníctvo a poľnohospodárstvo „z hľadiska technickej modernizácie prechádzalo počas existencie ČSR doslova agóniou. Slovenský roľník bol výsostne konzervatívny a bránil sa akýmkoľvek technickým experimentom“. Kým v Škandinávii a vo Švajčiarsku využívali elektrické zariadenia prakticky všetky farmy, u nás to nebolo ani osem percent.

Používanie elektriny sa pritom oplatilo. Historik ako príklad uvádza vymlátenie tony obilia. Ručne to stálo 600 korún, gápľom (mláťačka poháňaná koňom) 75 korún, ale elektrickou mláťačkou len 30 korún. Pre mnohých bolo prekážkou zaplatenie dvestokorunového poplatku za zriadenie prípojky a ďalšie dodatočné náklady.

V Nesluši na Kysuciach tak z 3 151 obyvateľov o prípojku požiadalo len 38 domácností, v Bobrovci sa z 330 domov pripojilo 40. V dnešnom Kolárove, ktoré medzi vojnami patrilo medzi najväčšie dediny na Slovensku, malo v roku 1938 prípojku len 35 domácností aj napriek tomu, že obec bola elektrifikovaná už päť rokov a stálo to dva milióny korún.