Boli sme tam, kde už neklopajú na baňu, ale na úrad práce
Honzo zo známej baníckej piesne už vo Veľkom Krtíši vstávať nemusí. Nemá kam.
Vo Veľkom Krtíši sa chystá síce slávnostný, ale predsa len kar. Zaznejú na ňom banícke piesne a dôležití ľudia sa poklonia pri baníckom pomníku na kraji mesta, ktorý po rokoch leštia a opravujú.
Bude aj spoločná omša katolíckeho a evanjelického kňaza, v kultúrnom dome prebehnú nostalgické príhovory, zaslúžilým pracovníkom sa rozdajú ocenenia aj symbolické kľúče od bane, vybraní jednotlivci si zrejme dokonca pripijú, všetko to bude moderovať redaktorka Markízy, ale potom nastane ticho.
Baníctvo, ktorého symboly sa dostali až do erbu mesta, tu definitívne zanikne, a známa pesnička s textom „Vstávaj, Honzo, hore, na baňu klopajú, ak neskoro prídeš, fárať ti nedajú,“ stratí zmysel.
Na baňu si po 31. máji tohto roka, keď do nej vojdú zamestnanci poslednýkrát, spomenie zrejme už len tých pár rodín, ktorých živiteľov po dlhých desaťročiach priviedla na úrad práce. V regióne s viac ako 23-percentnou nezamestnanosťou im príliš do smiechu nie je.
Chápu však, že baníctvo tu viac-menej prežívalo už len umelo práve pre sociálnu situáciu v regióne. Baňa mala pôvodne skončiť dokonca už v roku 2004, ešte v roku 2011 však požiadala aj o tretie predĺženie ťažby.
Tento koniec je definitívny a nič na tom nezmení ani fakt, že „nálepka“ politika výrazne nakloneného baníkom je jedna z mála, ktorú na sebe akceptuje, dokonca si ju pestuje, aj premiér Robert Fico.
Prišli ste neskoro
Úpadok Bane Dolina dokonale vystihuje rozmlátená cesta po odbočke k areálu nad obcou Veľké Straciny. Svoje auto v duchu odprosujeme za to, čo sme mu práve vyviedli. Poznať túto lokalitu veľké automobilky, zrejme im ani nenapadne stavať si vlastné testovacie dráhy.
Baňa, ktorej ložisko tvoria tri uhoľné sloje, má históriu siahajúcu až do predminulého storočia. „Priemyselne sa tu začalo ťažiť až v roku 1947. Postupne sa menili názvy, národným podnikom sa baňa stala v roku 1951,“ tvrdí Ján Ziman z Baníckeho cechu Dolina.
Stretávame sa s ním v kancelárii cechu v budove, ktorej v meste nik nepovie inak ako slobodáreň, hoci v nej sídlia desiatky komerčných firiem. Pred rokmi totiž slúžila práve na ubytovanie baníkov. Žil v nej aj Ziman, ktorý do bane nastúpil v roku 1960.
Hoci má dnes 76 rokov a na dôchodku trávi už viac ako 20 rokov, profesiu celkom neopustil. Stal sa kronikárom, ktorý zhromažďuje všetky informácie o bani, a jeho hlavným cieľom je vytvorenie baníckeho múzea.
Dohodnúť si stretnutie s niekým z vedenia bane je už náročnejšie. Buď nik nezdvíha telefóny, prípadne každý argumentuje, že nemá čas.
Rozumieme, podnik prežíva hektické časy a k nervozite prispieva aj zvýšený záujem médií z dôvodu blížiaceho sa konca.
„Prišli ste neskoro,“ výstižne konštatuje riaditeľ Juraj Jandl, keď sa s ním prakticky míňame pri vstupe do administratívnej budovy.
Kým my sme pred chvíľou dorazili od veľkokrtíšskeho primátora, on zase letí na stretnutie k nemu. Chaos. Zachraňuje to jeho súhlas, že nás po bani prevedú jeho podriadení a že na druhý deň nám poskytne stanovisko aspoň telefonicky.
Tak sa aj stalo. „Každému je síce smutno, ale treba to brať tak, že tu boli nejaké zásoby a tie sa už vyťažili. Padlo to na ekonomike a kvalite uhlia. Miešali sme síce prvý a druhý sloj, ale ide o ťažko prístupné zásoby a na trh sme už nemohli dodávať potrebnú kvalitu. Tá strata sa nedá utiahnuť, hoci sme regulovali stavy. Bola značná,“ argumentuje Jandl.
V administratívnej budove cestou do areálu na stene registrujeme dôležitý oznam: „Žiadame zamestnancov Bane Dolina a. s., aby nekradli hasiace prístroje a všetky ostatné predmety, ktoré sú majetkom Bane Dolina a. s.!!! Vedenie a. s.“
Škaredý areál, haldy železného šrotu
Von nás berie energetik Stanislav Petrůj, ktorý v bani pracuje už 35 rokov, a jeho kolega Štefan Zemčák. Oboch ctí najmä božská trpezlivosť s našimi otázkami.
V jednom ich však napriek snahe neobmäkčíme – sfárať do podzemia nám, žiaľ, hoci pred pár dňami ich kolegovia naznačovali opak, neumožnia. Nemáme vraj príslušné školenia ani oblečenie, a už na to vraj nie je čas.
Pod zemou v tej chvíli stále pracuje približne 40 baníkov, na povrchu ďalších asi 25 robotníkov a administratívnych pracovníkov. Ešte v roku 2013 ich tu pritom zarábalo asi 170.
Ročná ťažba sa posledné dva roky pohybovala hlboko pod 100-tisíc ton hnedého uhlia, utlmovala sa od roku 2002. Tento rok sa stihne vyťažiť už len okolo 20-tisíc ton. Všetko uhlie končí v Elektrárni Nováky.
Slávne časy z 80. rokov minulého storočia, keď sa ročne vyťažilo viac ako milión ton uhlia a baňa poskytovala prácu viac ako 2000 ľuďom, dnes v nepeknom a neudržiavanom areáli nepripomína prakticky nič.
Všade naokolo sú rozložené haldy rozobratých strojov, zariadení, komponentov, stovky, hádam tisícky ton železa. „Čo sa nepodarí predať priamo, firma speňaží v zberných surovinách,“ dozvedáme sa od pracovníkov.
Ponuka z inej bane neláka, je priďaleko
Postupne stretávame viacerých chlapov, ktorí skôr letargicky ako smutne priznávajú, že inde sa zamestnajú len ťažko. „Väčšina z nás ide na úrad práce, možno pár jednotlivcov vycestuje inam,“ prehodí chlap v prilbe.
Meno prezradiť nechce. „Aj tak to už nikomu nepomôže,“ zdôvodňuje svoje rozhodnutie a ponáhľa sa pracovať. „Majú toho veľa, teraz sa ťaží aj demontuje naraz,“ ospravedlňuje ho jeden z našich sprievodcov.
Ochotnejší je 53-ročný žeriavnik Jozef Svitek. Do reči však nie je ani jemu. „Čaká má úrad práce, čo by ste ešte chceli počuť?“
Petrůj ho dopĺňa, že robotníci, teda všetci okrem technikov, síce dostali pracovnú ponuku od Bane Čáry, tá je však vzdialená viac ako 230 kilometrov. „V praxi by to znamenalo odtrhnutie od rodín a cestovanie na týždňovky.“
Aj generálny riaditeľ Jandl potvrdzuje, že táto ponuka bola baníkmi prijatá len sporadicky. „Reakcia je veľmi chabá a je mi ľúto, že ľudia majú taký prístup. Mohli pokračovať v tom, čomu rozumejú.“
Argument, že by to znamenalo odtrhnutie od rodín, neberie. „Dobre, lenže dnes je taký svet a systém, že ľudia musia migrovať za robotou, do domu im nepríde. A to som ja nenastavil.“
Ako v pivnici
Čo sa stane s opusteným areálom? „Uzavrie sa, časť z neho sa zbúra a nakoniec ponúkne investorom ako hnedý priemyselný park,“ vysvetľuje Zemčák, ale vidieť na ňom, že úspechu sám príliš neverí. „Nie je tu poriadne vyriešená cestná doprava, istou nádejou je aspoň funkčná železnica.“
Naľavo vidíme, ako sa z mostového dopravníka neustále sype uhlie. Dopravník vedie spod zeme, areál však už pretína v solídnej výške ponad naše hlavy. Uhlie sa najskôr drví a triedi, nakoniec končí otvormi buď priamo vo vagónoch, alebo na skládke.
Kým kedysi tu baníci pracovali aj 100 metrov pod zemou, dnes majú k povrchu oveľa bližšie – možno 30 metrov. Pri poznámke, že to nie je nič pre klaustrofóbov, nás sprievodca upokojuje, že by sme sa tam cítili ako v bežnej vlhkej pivnici.
„Netreba sa báť, chodba ide na dve strany. Jedna časť by teda ostala, aj keby to tam práve zavalilo,“ pridáva trochu čierneho humoru a autor tohto textu prestáva ľutovať, že mu nebolo umožnené sfárať.
Baníci dnes chodia dole pešo, trvá im to asi 10 minút. „Kedysi sa, samozrejme, používali mašiny,“ vraví Zemčák, keď dorazíme na takzvané nástupište. Musíme si dávať pozor, posunovacie mašiny po koľajach behajú aj teraz.
Snažíme sa predstaviť si, ako to tam vyzeralo v časoch najväčšej slávy, a Petrůj ochotne pomáha. „Na raňajšiu zmenu tu stálo päť mašín naraz a za každou bolo pripojených po osem vozíkov. Do každého z nich sa zmestilo dvanásť baníkov. Mašiny štartovali v dvojminútových intervaloch.“
Komplexne mechanizovaný porub
Chceme vedieť, ako sú na tom fajčiari. Na povrch sa totiž počas šichty nedostanú. „Jednoducho pod zemou nefajčia,“ vraví Petrůj, na jeho tvári však vnímame mierny úškrn, naznačujúci, že chlapi sú rôzni.
Z oficiálnej verzie však nesmie vybočiť, a tak ho nenachytáme: „Pri uhlí, ktoré dnes ťažíme, je vysoké riziko vzniku požiaru.“
Ako baníci pod zemou obedujú? „Kedysi mali dole aj akési dielne s vodou na umytie, dnes tam majú v podstate len zbitú lavicu, kde sa rozložia a jedia, čo si sami donesú. Parné ohrievače jedla sú už tiež minulosťou.“
Prichádzame pred oficiálny vchod do podzemia. Tvorí ho hrdzavá brána, veľká spleť káblov, koľaje a hustá tma. Pre laikov klasický tunel klesajúci smerom dole, pre baníkov cesta za obživou. Nad vchodom sa skvie hrdzavý nápis, známy ako banícky pozdrav – Zdar Boh.
Chlapi sa nás práve na tomto mieste rozhodnú zbaviť naivných ilúzií o tom, ako pracujú dnešní baníci. „Kdeže ručné zbíjačky ako kedysi. Uhlie režú špeciálne kombajny, ide o komplexne mechanizovaný porub. Uhlie automaticky padá na dopravník a chodba za kombajnom sa automaticky zavaľuje.“
Aby sme si však nemysleli, že baníci len s rukami vo vreckách sledujú stroje a občas na nich stlačia páku či tlačidlo na displeji, pre istotu to spresňujú. „Neraz sa treba chytiť aj lopaty a čistiť priestor za kombajnom, prípadne robiť množstvo iných pomocných prác, zaisťovať chodby a podobne.“
Nahé ženy u stolárov
Presúvame sa do jednotlivých dielní na povrchu. Vo väčšine už nik nepracuje, sú však plné bordelu či rozložených a kedysi slúžiacich zariadení. Stenám v stolárskej dielni dominujú desiatky plagátov nahých žien.
Ten pohľad nás neprekvapuje. Že sa tu dlhé roky neinvestovalo a nič sa neobnovovalo, je logické – každý vedel, že koniec sa blíži a baňa napriek viacerým odkladom nakoniec neprežije, hoci ešte nedávno sa hovorilo o ťažbe až do roku 2020.
Petrůj však má šťastie v nešťastí. Hoci dovŕšil len 53 rokov, do dôchodku mu chýbajú už iba dva. Stihol totiž „spadnúť“ ešte pod predpis, ktorý určoval, že kto v bani odpracoval 15 rokov pod zemou, má nárok na dôchodok v 55 rokoch. „Mnohí iní majú smolu. Od roku 2000 to už neplatí a baníci chodia do dôchodku ako ostatní.“
„Po tých rokoch je to zvláštne, rozhodne mi nie je veselo. Máme tu obrovskú nezamestnanosť a aj tí, čo niekde robia, dostávajú minimálne mzdy. V bani sme mali predsa len viac. Ak niekde prežijete 35 rokov, zasiahne vás to, hoci si to nechcete pripustiť,“ dodáva potichu a mierne sa mu trasie hlas.
Baník ako pán
Postupne z viacerých chlapov ťaháme informácie o zárobkoch. V lepších časoch bol priemerný plat v podniku okolo 700 až 800 eur, čiže „tí na ťažobnej činnosti mohli mať okolo 1000 až 1100 v hrubom. Ale aj s nadčasmi.“
Kedy vlastne prestala platiť známa replika: „Ja som baník, kto je viac?“ Petrůj totiž pamätá aj časy, keď bola realitou.
„Nastúpil som sem v roku 1979 a hneď som dostal výplatu 2700 korún. Bolo to slušné, inde sa zarábalo možno 1500. Za slobodáreň, kde som býval, som platil 36 korún mesačne, týždenný lístok na autobus do roboty stál 5 korún.“
Dodáva, že každý baník si tak mohol dovoliť kultúru, šport, dovolenky aj iné zájazdy. Má solídny prehľad, pôsobí tu totiž aj ako šéf odborov.
Súhlasí s ním aj Ján Ziman z baníckeho cechu. Ako elektrikár dostal v roku 1960 nástupný plat 2200 korún. „To bolo vážne slušné, čo si budeme nahovárať, baníci boli páni.“
Priveľa rizík naraz
Ocitáme sa v časti areálu, v ktorej už nestoja žiadne budovy. Pohľad na prírodu a náznaky zelene pôsobia oslobodzujúco, konečne žiadne rozpadajúce sa ruiny a kopy šrotu.
Pod nami sa pritom ťahajú kilometre neviditeľných podzemných chodieb, v ktorých sa už neťaží. Laicky sa pýtame, či sa preto nemôže zem pod nami prepadnúť. Chlapi nás uisťujú, že určite nie, ale hneď dodávajú, že neďaleko sa prepadla časť cesty.
Majú na to aj rozumné vysvetlenie, ktoré nás má upokojiť, napriek tomu sa tešíme, že sa otáčame naspäť k východu.
Neďaleko zbadáme navŕšené kopce uhoľného prachu. „Po ukončení banskej činnosti musíme jednotlivé plochy areálu rekultivovať, čiže sa zavážajú uhoľným prachom, potom zeminou a nakoniec sa tam vysádza zeleň,“ vysvetľujú účel využitia prachu naši sprievodcovia.
Postupne sa dostávame k negatívam práce baníkov. Pod zemou ich ohrozuje znížená viditeľnosť až tma. Klasické osvetlenie tam, aj pre šetrenie, nefunguje, sú preto odkázaní len na osobné svietidlá.
K úrazom môžu prísť už pri banálnej nepozornosti – zachytením o rotujúce časti strojov, o dopravníky, navyše sa pohybujú v prachu, ktorého fibrogénnou zložkou je oxid kremičitý. Ten sa rád usadzuje na pľúcach a spôsobuje silikózu. Dôchodca Ján Ziman z Baníckeho cechu Dolina zase spomína, že najviac trpeli jeho kríže a kĺby.
„Oveľa nepríjemnejšie však je, ak sa uvoľní a na chlapa padne kus horniny,“ vraví Petrůj a pridáva aj ďalšie riziko. „Naša baňa je špecifická tým, že pri nízkom tlaku sa zdola zo starých chodieb a vyrúbaných priestorov vytláča oxid uhličitý. Pri jeho náhlom výrone vo vysokej koncentrácii stačia dva nádychy a je koniec.“
V tunajšej bani pre smrteľné úrazy neradi spomínajú na roky 1997, 1998, 2007 či 2010. Plač a smútok však Baňu Dolina neobišiel ani v roku 2009, keď traja chlapi z nej spolu s ďalšími sedemnástimi zahynuli pri obrovskom nešťastí v bani v Handlovej.
Pred koncom zvýšenie miezd
Na záver sa pýtame, čo bude s chlapmi po 31. máji. „Tí, čo tu boli v čase vyhlásenia útlmu v roku 2002 a majú zmluvy na dobu neurčitú, dostanú päťmesačné odstupné podľa kolektívnej zmluvy. Ostatní majú nárok na odstupné v zmysle Zákonníka práce,“ vysvetľuje odborár.
Riaditeľ Juraj Jandl upozorňuje, že tým, čo nemajú nárok na odstupné, chcú dať aspoň nejaké odmeny, respektíve im preplatiť dovolenky. „Chceme sa s tými ľuďmi solídne rozlúčiť.“
Petrůj nakoniec pripája poslednú prekvapujúcu informáciu. „Hoci sa platnosť našej kolektívnej zmluvy skončila v marci 2015, trvali sme na tom, aby sa s vedením bane podpísala nová, hoci len na tieto dva mesiace. Dosiahli sme zvýšenie miezd aspoň o dve percentá,“ smutne uzatvára debatu Petrůj.
Vychádzame na takmer prázdne parkovisko pred areálom. Márne sa snažíme predstaviť si, ako sem kedysi na každú zmenu prúdili desiatky autobusov a áut plné baníkov. Zdar Boh, nezamestnaní.
Primátor Veľkého Krtíša: Nie je to smrteľná rana
Stretnúť v meste ľudí, ktorých aspoň niekto z rodiny spája s baňou, je úloha pre malé deti. Ešte aj šéf mesta Dalibor Surkoš, ktorý sedí na svojej stoličke už šieste volebné obdobie, začínal svoju kariéru práve v nej.
„Pracovali v nej obaja moji rodičia, ja som tam bol šéfom technickej prípravy výroby. V čase chystania päťročných plánov som dokonca zámerne naplánoval perspektívu podniku do roku 2020. Keď sa námestník pýtal na dôvod, povedal som mu, že vtedy už budem mať nárok na odchod do penzie,“ začína stretnutie humornou historkou.
Potom zvážnie. Ilúzie o tom, že baňa ešte mohla prežiť, si rozhodne nerobí. „Sme radi, že sa vôbec podarilo predĺžiť ťažbu o viac ako 10 rokov, posledné roky dokonca bez dotácií štátu.”
Uvedomuje si pritom, čo baňa pre mesto znamenala. „Bez nej by tu dodnes nestálo sídlisko a Krtíš by bol len spiacou dedinou. Jeho rozvoj totiž prišiel až s priemyselnou ťažbou. Koniec koncov, bani vďačíme aj za to, že sme okresným mestom.“
Ako jeho predstaviteľ je chtiac-nechtiac s baňou spojený, aj preto bol osobne prítomný, keď jej vedenie úradu práce nahlasovalo posledné hromadné prepúšťanie.
Situáciu však nevidí tragicky. „Chvalabohu, útlm ťažby bol postupný, nejde o skok, keď zrazu tisícky ľudí náhle prídu o prácu. A hoci ma koniec mrzí, rozhodne to pre mesto nie je smrteľná rana. Príliš to neriešia ani občania.“
Naša anketa v meste potvrdzuje jeho slová len sčasti, najmä dôchodcovia na koniec bane reagovali citlivo. Nostalgia.
Pýtame sa, či sa okrem pár väčších firiem, ktoré už v meste a okolí pôsobia, ale zväčša ponúkajú výplaty len tesne nad hranicou minimálnej mzdy, rysujú aj ďalší investori.
Ružovo to nevyzerá, hoci isté rokovania prebiehajú. Surkoš však pripomína vážny problém, ktorý by podľa neho automaticky vyskočil čo len pri náznaku pretlaku investorov.
„Otvorene poviem, že tu ani nie je toľko prácechtivých ľudí, hoci na úrade práce je ich evidovaných dosť. Problémom je aj ich nedostatočná kvalita a vzdelanosť. Drvivá väčšina z nich má len základné vzdelanie, chýbajú im teda aj výučné listy, ale platy si predstavujú nad 1000 eur.“
Hnevá ho, že mnohí, ktorým sa tu ponúkne práca, ju odmietajú. „Rozumiem, že je len malý finančný rozdiel medzi tým, či pracujú, alebo ležia doma, ja však tvrdím, že ak mi niekto ponúkne viac a potrebujem to, tak to využijem, nie?“
Keď naznačíme, že jeho argumenty znejú skôr pravicovo a on kandidoval za iných, opäť kontruje humorom. „Som síce za SDĽ a Smer, ale inak som normálny.“
🗳 Predplatitelia Denníka N, pomôžte prvovoličom zorientovať sa v politike. Do 30. septembra môžu mať prístup k Denníku N zadarmo – stačí s nimi zdieľať stránku Prvevolby.sk.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
