Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Česká novinárka sa naschvál zamestnala vo firmách, kde platia málo. Zistila hrozné veci

Saša Uhlová. Foto - archív S. U.
Saša Uhlová. Foto – archív S. U.

Česká novinárka Saša Uhlová sa zámerne zamestnala v nemocničnej práčovni, hydinárňach, ako pokladníčka v supermarkete, vo fabrike na výrobu holiacich strojčekov aj v triediarni odpadu, kde skrytou kamerou nakrúcala pracovné podmienky ľudí, ktorí zarábajú nízke mzdy.

Tušili ste pred nakrúcaním dokumentu, ako žijú a fungujú ľudia, ktorí zarábajú minimum? V akých podmienkach pracujú? Čím sa trápia? Šokovalo vás, čo ste videli?

Som vyštudovaná romistka, veľa času som strávila v osadách a getách. Medzi ľuďmi, ktorí majú málo peňazí, sa teda pohybujem dvadsať rokov. Chudoba ma až tak nešokovala, oveľa viac ma prekvapilo, ako veľmi sú tie práce únavné, ako človeka vyšťavia – fyzicky aj psychicky. A práve moje tušenie o tom, ako tí ľudia žijú, bolo hlavným dôvodom, pre ktorý som sa do projektu pustila.

Už niekoľko rokov som na danú tému chcela písať ako novinárka, ale nik nebol ochotný prehovoriť verejne. Má to logiku, málokto má chuť do médií rozprávať o pracovných podmienkach. Hrozili by mu následky vrátane straty práce, pričom dotyčný by si znížil pravdepodobnosť, že ho vezmú inde. Ak teda tí ľudia mlčia, nie je na tom nič čudné, aj ja som však ich dôvody pochopila, až keď som sa medzi nimi zamestnala. Rozhodne nejde z ich strany o zbabelosť.

Základná vec, ktorá mi z toho dokumentu vyskočila, je obdiv, že tí ľudia vôbec dokážu uživiť rodiny. Ako sa dá z tých almužien vyžiť?

Tie platy sú nedôstojné, ale záleží aj na kontexte. Ak sú spolu dvaja ľudia, pričom nemajú dieťa a žijú v ubytovni mimo hlavného mesta, dokážu si kúpiť jedlo. Ak niekto býva v dome po rodičoch, tiež to nejako zvláda. Lenže pracovala som aj v nemocničnej práčovni v Prahe, kde ľuďom dávali 300 eur, aj to len v tie lepšie mesiace. Keď im z toho nejakú časť vezme ešte aj exekútor, naozaj je zázrak, že dokážu prežiť v Prahe. Mnohí sú nútení systém jednoducho obchádzať a na prežitie brať dávky od štátu a zároveň pracovať načierno.

K tomu sa pridávajú zlé pracovné podmienky – neraz dvaja vykonávajú to, čo majú robiť štyria, do toho zlá atmosféra a tiež problém vidieť vlastné deti, keďže daní ľudia často pracujú na zmeny s množstvom nadčasov. Zaujímavé je, ako si to racionalizovali – za hlavné považujú to, že vôbec majú prácu, podmienky v zásade neriešia.

Áno, tí ľudia sú vďační, že vôbec nejakú prácu majú. Aj preto som ich trochu provokatívne nazvala hrdinovia kapitalistickej práce. Niekedy som z nich cítila až akési pionierske nadšenie vo vzťahu k ich povolaniu. Najhoršie je, že tie práce samotné často vôbec nie sú hnusné, dokonca sa mi každá z nich svojím spôsobom páčila.

Problém je len v podmienkach – dlhé zmeny, nadčasy, že si nesmú odskočiť na WC, že nesmú mať pri sebe vodu, aby sa v prípade smädu napili, že tam na nich nadriadení vrieskajú a podobne. Tí ľudia by teda mohli byť v práci šťastní, keby im viac platili a netrávili by tam toľko hodín.

V akej miere ich tam drží vedomie, že síce majú zlé podmienky, ale predsa len robia užitočnú prácu, bez ktorej sa ostatní nezaobídu?

Rozhodne to nejakú rolu zohráva. Najviac som to cítila v práčovni, lebo nemocnica by bez ľudí, ktorí perú, nemohla existovať. Stalo sa to dokonca aj mne – veľmi rýchlo som cítila hrdosť, že periem bielizeň pre nemocnicu. O to paradoxnejšie bolo, že samotná nemocnica sa o pracovné podmienky tých ľudí zaujímala veľmi málo.

Nemali ste každú chvíľu chuť vykričať nadriadeným, že v skutočnosti ste tam ako novinárka, ktorá vyzradí svetu, ako sa ich firmy správajú k bezbranným ľuďom? Že je hanba, ako musia fungovať v 21. storočí?

Vôbec nie. Aj z toho mi je jasné, že keby som tam naozaj dlhodobo fungovala ako zamestnankyňa, patrila by som k tým, ktorí by sa nikdy neozvali. Vlastne som nemusela nič predstierať. A zrejme by som skôr z nejakej práce odišla, než šla na barikády, zakladala odbory a burcovala ľudí proti vedeniu.

Keby ma niekto oslovil, asi by som sa pripojila, ale nie som povaha, ktorá by to sama iniciovala. Celkovo tam pracuje veľa ľudí, ktorí nechcú mať konflikty s inými, hoci podvedome tušia, že je to zlé, že niekedy sa prosto ozvať treba. Lenže vždy by sa museli ozvať všetci naraz, lebo jednotlivca by sa rýchlo zbavili.

Pre tých, ktorí sa na takýchto zamestnancov pozerajú zvrchu a považujú ich za jednoduchších, nevzdelaných a menejcenných, môže byť zaujímavá informácia, že v skutočnosti tam prevažujú ľudia čistí, dobrí, čestní, empatickí a nerasistickí.

Áno, to ma prekvapilo. Čakala som v tých prácach rasizmus, predsudky, ale na nič podobné som nenarazila. S anticiganizmom som sa stretla len dvakrát, pričom obaja tí ľudia mali maturitu. Oveľa častejšie som sa u ľudí so základným vzdelaním stretávala s deklarovaným antirasizmom.

Vážne tam nahlas zaznievalo, že na farbe pleti nezáleží. V tomto bolo tých sedem mesiacov veľmi poučných. Rasizmus zjavne funguje skôr v iných sociálnych vrstvách a mobilizuje sa najmä cez internet.

Zrejme to súvisí s osobnou skúsenosťou tých ľudí.

Presne tak. Títo ľudia sa s Rómami v práci stretávajú bežne, takže nepodliehajú klasickým stereotypom. V žiletkárni s nami pracovali aj ľudia z Jemenu a zo Sýrie.

Komické bolo, ako som raz narazila na chlapíka, ktorý navonok pôsobil ako nácko a najviac sa v práci bavil a kamarátil s kolegom, ktorý bol mulat. Osobná skúsenosť ľudí zjavne mení k lepšiemu.

Chodia tí ľudia voliť?

Nechodia. Takých, ktorí chodia, som stretla možno troch až štyroch, volili komunistov. Jednou z mojich kolegýň bola bývalá účtovníčka, ktorá prišla o prácu počas krízy v roku 2008 a už sa jej nepodarilo do brandže vrátiť. Keď som sa jej pýtala na voľby, povedala, že nechodí, lebo nemá kapacitu ani silu na to, aby zistila, čo sú tí ľudia zač. A že keď nevie, či sú daní ľudia poctiví, správnejšie je nevoliť.

Mnoho z tých ľudí vôbec netuší, kde sú ich volebné miestnosti, dokonca ani to, kedy sa vôbec voľby konajú. Ide to mimo nich, nevnímajú to ako niečo, čo by mohlo ovplyvniť ich životy. Myslia si, že nech vyhrá ktokoľvek, im to nepomôže, že aj tak budú musieť drieť celý život a že v politike aj tak všetci kradnú.

Dokážu vôbec fungovať tak, že necítia neustály strach o to, čo bude zajtra?

Mnohí z nich fungujú tak, že premýšľajú, či a čo si nakúpia dnes, či si to vôbec môžu dovoliť. Ich príjmy sú také nízke, že na dlhšie obdobie plánovať nemôžu. Nehovorila by som o strachu, skôr o rezignácii a prispôsobení sa situácii. Trápia ich iné veci ako ostatných – kde si požičať pár korún, aby mali napríklad na lístok na metro.

V Prahe stojí metro 32 českých korún, denne ho potrebujú dvakrát, takže 64 korún minú len na cestu do práce a z práce. A takú sumu si mnohí za hodinu nezarobia. V podstate si zvykli na neustále riešenie existenčných starostí. Predstava, že by si mohli dovoliť kultúru, je absurdná.

Jedna pani v hydinárni mi spomínala, že kedysi chodila do kina, ale už si ho roky nemôže dovoliť finančne ani časovo – po šichte uteká domov navariť a ľahnúť si, aby ráno opäť vládala vstať, pričom pomaly nevidí vlastnú dcéru. Nechcem však generalizovať, lebo každý je v inej situácii – ak niekto býva u rodičov a nemá deti, zájde si občas aj do krčmy či na diskotéku.

Vo filme vidieť, že v nemocničnej práčovni, kde sa zarábalo najmenej a kde boli zamestnankyne fyzicky vyčerpané, panovala asi najlepšia atmosféra v kolektíve. Znie to paradoxne.

Napriek zlým mzdám a fyzickej náročnosti v tej práčovni predsa len existoval aspoň základný rámec dôstojnosti – mohli sme si odbehnúť na WC, mali sme aj štandardné pracovné prestávky. Iná vec je, že sme si ich neraz zámerne skrátili, aby sme prácu stíhali. Horšie to mali agentúrni pracovníci, ktorí dostávali ešte menšie mzdy. Majsterka však bola fajn žena a aj to sa odrážalo na celkovej atmosfére.

O to väčší šok pre vás musel byť prechod do hydinární, ktoré patria českému premiérovi Babišovi. Zo smradu sa vám tam chcelo vracať, na pracovisku bola zlá atmosféra, nadriadení vrieskali, bola tam vysoká fluktuácia aj zima.

Tam to bolo naozaj zlé. Kedysi tam bola trojzmenná prevádzka. Keď to prevzal Babiš, chcel znížiť náklady, a tak

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na DennikE.sk

Minúta po minúte

Zdieľať

Slovenská ekonomika podľa Pellegriniho „hravo zvládne“ sociálne opatrenia, ktorú sú na stole. Deficit rozpočtu vo výške 0,5 % nepovažuje za problém. Podľa premiéra je krajina v podstate v prebytku, keby sa odmysleli náklady na splácanie dlhov.

Zdieľať

Za prvé tri kvartály roku 2019 sa na Slovensku zvýšili ceny bytov o 7,7 %. Za deväť mesiacov tohto roka vzrástla z 1671 až na 1800 eur za štvorcový meter, čo v januári málokto očakával, hovorí analytik Realitnej únie SR Vladimír Kubrický.

„Je možné, že na konci roka bude táto cena atakovať hodnotu 1850 eur/m2. Znamenalo by to dvojciferný ročný rast. Ten už teraz majú za sebou v segmente najlikvidnejších nehnuteľností, pri starších 3-izbových bytoch, Banská Bystrica a Košice. Po deviatich mesiacoch tohto roka sa tam zvýšili ceny o 14,2, respektíve o 13,9 %,“ priblížil situáciu na trhu Kubrický.

Dvojciferné zvýšenie cien na konci roka podľa neho pravdepodobne čaká aj Prešov a Bratislavu. Ceny v spomínanom segmente tam stúpli za tri štvrťroky o 9,3 %, respektíve 8,2 %. Naopak, v Nitre to bolo o 2,1 %.

V aktuálnom cenovom rebríčku krajských miest v segmente starších 3-izbových bytov je na čele Bratislava (2386 eur/m2), na druhom mieste sú Košice (1687 eur/m2) a na treťom je Trnava (1617 eur/m2). Na konci je Trenčín (1276 eur/m2).

V hlavnom meste sú najdrahšie byty v centrálnom Starom Meste (3067 eur/m2). „Práve tam sa spomedzi všetkých mestských častí zvýšili ceny starších 3-izbových bytov v tomto roku najviac, až o 12,2 %,“ doplnil Kubrický.

Jeseň je v znamení nízkej ponuky bytov na trhu a ďalšieho znižovania úrokov na hypotékach.

„Vidina dlhodobo nízkej ceny peňazí na finančnom trhu psychologicky nabáda ďalších záujemcov o bývanie k zadlžovaniu. Ceny bytov preto stále rastú, a to i napriek tomu, že od 1. júla 2019 je v platnosti posledná vlna reštrikčných úverových opatrení Národnej banky Slovenska,“ konštatuje analytik s tým, že týmito opatreniami nateraz centrálna banka minula všetku svoju „muníciu“, ktorú mala pripravenú proti neprimeranému zadlžovaniu obyvateľstva.

Novostavby, pretože sú drahšie ako staršie byty, kupujú realitní investori a ľudia, ktorí majú na bývanie vyšší rozpočet.

„Staršie byty často preferujú rodiny deťmi. Okrem toho, že v porovnaní s novostavbou získajú za rovnakú cenu väčší počet štvorcových metrov, starostlivo sledujú pri výbere aj infraštruktúru, ako sú školy, škôlky, obchody, zdravotné zariadenia, možnosti mestskej hromadnej dopravy,“ vysvetlil Kubrický.

Staršie byty sú podľa neho v lokalitách, ktoré tieto požiadavky spĺňajú. Záujem o ne na úkor novších sa zvyšuje aj v dôsledku rýchlo rastúcich cien naprieč celým realitným trhom. (tasr)

Zdieľať

Pomôcku pre pochopenie, aký je rozdiel medzi štátnym rozpočtom a rozpočtom verejnej správy a ktorý čo obsahuje, zverejnila rozpočtová rada.

Zdieľať

Audítorka Renáta Blahová kritizuje postavenie Penty v zdravotníctve. „Ak by väčšina politikov slúžila verejnému záujmu, agresívnu finančnú skupinu by do odvetví citlivých na verejný záujem ani nepustili,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako by sa verejnosť, podnikatelia, politici a verejné inštitúcie mali správať k Jaroslavovi Haščákovi a jeho firmám po tom, čo je už preukázané, že v minulosti spoluorganizoval korupčné schémy v prostredí vrcholovej politiky?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku:

Verejnosť by mala byť vo vlastnom záujme vnímavejšia už aj na potenciálny konflikt verejného záujmu (zdravie občanov) so súkromným (maximalizácia zisku finančnej skupiny). Napríklad hromadné výzvy občanov na bojkot ZP Dôvera sa začali až po zverejnení nahrávok. Dôležité je, že to je krok správnym smerom a verejnosť začína byť na korupciu citlivejšia.

Ak by väčšina politikov slúžila verejnému záujmu, agresívnu finančnú skupinu by do odvetví citlivých na verejný záujem ani nepustili. V žiadnej z krajín EÚ sa do zdravotníctva takým dominantným a agresívnym spôsobom súkromný kapitál neinfikoval.

Rovnako platí, že by sa aj seriózne podnikateľské subjekty, najmä tie, ktoré kladú dôraz na corporate governance, mali voči subjektu, ktorý je zapojený do masívnej korupčnej schémy, jednoznačne vymedziť. Je to v konečnom dôsledku v ich podnikateľskom záujme, korupčné prostredie nie je dlhodobo udržateľné a ohrozuje aj ich existenciu.

Boj proti korupčným praktikám je, pravdaže, témou aj v iných krajinách. Na ilustráciu čitateľom pripomeniem najväčšie prípady u našich susedov: Pandur v ČR (2006) a Buwog v AT (2004).

V prvom bol napriek nejasnej dôkaznej situácii český lobista Dalík už po 8 rokoch od začiatku procesu právoplatne odsúdený za korupciu štátnych úradníkov.

V druhom rakúska verejnosť aj obžalovaní lobisti a poradcovia bývalého rakúskeho ministra financií Grassera už 10 rokov od spustenia vyšetrovania korupčnej aféry čakajú na ukončenie komplikovaného, ale dôkladného a verejnosti prístupného súdneho procesu. Z verejných inštitúcií sú, pravdaže, v oboch procesoch rozhodujúce súdy a prokuratúra.

Držme si palce, aby sme sa v boji proti korupcii posúvali správnym smerom; nadchádzajúce voľby sú dôležitým míľnikom. Správnou voľbou tak môže prispieť každý z nás. A nezabúdajme, že naša krajina sa vo vnímaní korupcie od svojich susedov až tak nelíši. Ak sa vám to nezdá, kliknite si na interaktívnu mapu.

Čítajte aj odpovede ostatných členov Panelu expertov

Zdieľať

Skupina CMI, ktorú spoluvlastní Daniel Křetínský, kúpila podiel 4,07 percenta v spoločnosti ProSiebenSat.1 Media. Nákup podielu v nemeckej televíznej a rozhlasovej spoločnosti označila CMI za súčasť novej stratégie.

Tá spočíva v nákupe minoritných akciových podielov v európskych mediálnych spoločnostiach.

„Táto investícia prináša pre CMI aj prvok diverzifikácie, kedy po výraznejších investíciách do oblasti tlače vrátane digitálnych aktív a vstupu na trh rádií investuje aj do oblasti celoplošnej televízie, ktorá je spoločne s internetom dominantným formátom na reklamnom trhu,“ uviedla skupina Czech Media Invest.

Křetínský vlastní v CMI polovičný podiel. Ďalšími spolumajiteľmi sú Patrik Tkáč (40 %) a Roman Korbačka (10 %).

CMI vydáva v Česku štyri denníky a niekoľko desiatok časopisov. Vlastní aj rozhlasové stanice v Česku a v Rumunsku, od minulého roku je majiteľom aj niekoľkých francúzskych tlačených periodík, kúpila aj podiel v denníku Le Monde. (čtk)

Zdieľať

Koncern Volkswagen v septembri predal klientom 904 200 vozidiel. To je medziročný nárast o viac než 9 percent. Dôvodom rastu sú slabé výkony v rovnakom období minulého roka.

Vtedy automobilka nepredávala niekoľko modelov v súvislosti s nábehom novej procedúry merania spotreby a emisií. V Európskej únii totiž začala platiť prísnejšia metodika merania spotreby (WLTP), ktorá bola reakciou na emisný škandál.

V letných mesiacoch zasa v predstihu ponúkali automobilky vysoké zľavy, aby predali autá, ktoré normy nespĺňali. V dôsledku toho prudko vzrástol predaj v auguste. (automobilwoche, tasr)

Zdieľať

Ako sa správať k Pente? Odpovedajú Mikloš, Blahová, Ovčarik, Molnárová, Hirman, Kovalčík, Vašáková, Svorenčík, Ježíková a Melioris

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ivan Mikloš o tom, ako sa správať k Pente po zverejnení nahrávok Gorily: „Keďže cítim politickú spoluzodpovednosť, myslím si, že mi neprislúcha dávať rady žiadnym ľuďom ani inštitúciám v tom, ako by sa mali správať voči Jaroslavovi Haščákovi a jeho firmám.“

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať