IT odborník: Keď som robil pre štát, niektoré firmy ma škatuľkovali, že nie som perspektívny

Peter Kulich je od vlaňajšieho leta senior expert IT združenia Slovensko.Digital. Predtým bol niekoľko rokov projektový manažér štátnych IT projektov na strane štátu a istý čas pracoval aj v malej softvérovej firme.

Kulich v rozhovore vysvetľuje, ako sa pozeral na štátne IT a dodávateľov projektov v pozícii štátneho zamestnanca a čo začal vnímať inak, keď začal pracovať pre malú softvérovú firmu. Hovorí tiež, ako inak by riešil štátny projekt ITMS, ktorý mal kedysi na starosti, s dnešnou znalosťou, aké chyby sa pri štátnych IT projektoch stále opakujú a aj to, prečo odporúča mladým IT-čkárom prácu pre štát.

Viac ako desať rokov ste pracovali pre štát. Čo ste presne robili?

Najprv som začínal ako projektový manažér pre eurofondy. Robili sme kontrolu oprávnenosti výdavkov v rámci podporených projektov, kontroly na mieste, zároveň som bol rezortný administrátor pre systém ITMS. To je informačný systém, ktorý musí mať každý členský štát, aby mohol čerpať eurofondy. Tým, že som viedol intenzívnejšiu debatu s CKO (Centrálny koordinačný orgán, pozn.), gestorom systému, dostal som od nich ponuku, či nechcem robiť projektového manažéra ITMS na strane štátu. To bolo v roku 2008.

Najdlhšie ste boli pri projekte ITMS2014+ na úrade vlády. Čomu ste sa ako projektový manažér venovali?

Riešil som každodenné úlohy na softvérovom projekte, od definovania plánu a úloh po schvaľovanie a testovanie jednotlivých verzií. Pripravoval som tiež podklady pre verejné obstarávanie. Vtedajší podpredseda vlády Vážny nám dal termín, že v roku 2014 musí byť systém pripravený na to, aby sa dali uhrádzať finančné prostriedky z európskych zdrojov prvým prijímateľom z programového obdobia 2014 – 2020. Preto sme si zadefinovali takzvanú kritickú cestu, ako tento cieľ splniť. Išlo o definovanie potrebnej funkcionality systému a jej logickej nadväznosti.

Keď ste pracovali pre štát, ako ste sa pozerali na štátne IT projekty? Vnímali ste to tak, že sú možno zbytočne veľké, často preplácané, že tam mohol byť priestor aj na korupciu?

V tom čase som nerozmýšľal v takých súvislostiach ako možno teraz. Riešil som ITMS a mal som s tým veľa roboty, cieľ bol, aby systém fungoval. Až rokmi sa mi otvárali niektoré témy. Napríklad som si uvedomil, že dodávateľ nemôže byť jediným autorom diela. Pri ITMS2014+ sme s ním dosť spolupracovali, dodávali sme mu veľa vstupov, mali sme na diele tiež veľký podiel. Bez nášho procesného a odborného know-how by tá aplikácia nevznikla, oni zase dávali technické know-how. Keď je človek na druhej strane, vníma to zase úplne inak.

Ako inak? Na čo ste zmenili pohľad, keď ste pracovali v malej softvérovej firme?

Aj keď som si myslel, že na strane štátu robím všetko najlepšie, ako viem, a dodávateľovi musí byť všetko jasné z mojich podkladov a požiadaviek, zistil som, že to tak nie je. Keď som mal podľa opisu predmetu zákazky urobiť ponuku a garantovať cenu, naozaj som si každú vetu premyslel dvakrát. Uvedomil som si, že definovanie toho, čo chce štát kúpiť, je často problematické a je ťažké to niekedy ohodnotiť. Pre malú softvérovú firmu, ako bola tá naša, je pomerne ťažké dostať sa k štátnym zákazkám, aj keď máte veľké znalostné know-how. Aby sme sa mohli zaujímať o zákazky, musel som si spraviť certifikát na projektové riadenie Prince2. Vnímal som to len ako povinnosť.

Predloženie certifikátu je však často jednou z požiadaviek vo verejnom obstarávaní.

Uchádzač by mal presvedčiť skôr dobrým a reálnym životopisom a dobrými referenciami ako tým, že má nejaký certifikát. Poznám ľudí, ktorí sú extrémne šikovní a sú bez certifikátov a povedali, že si ich v živote ani robiť nebudú, resp. si nebudú robiť ďalšie. Firma do 10 ľudí si asi nikdy neurobí ISO certifikáciu na kvalitu, nakoľko by to zabilo agilitu tejto firmy (schopnosť pružne reagovať na zmeny a potreby, pozn.).

Vráťme sa ešte do obdobia, keď ste pracovali pre štát. Mali ste niekedy pocit, že dodávatelia zneužívajú svoju pozíciu, lebo veciam rozumejú viac ako niektorí štátni zamestnanci? Ivan Mikloš hovoril o informačnej asymetrii, sedí to?

Moja skúsenosť je, že tá asymetria tam je, napríklad v technologickej oblasti a aj ďalších. Tiež nie som technológ, určite sa nemôžem hádať so skúseným IT architektom a technológom, lebo takú znalosť nemám. Na druhej strane takáto asymetria nie je výhodná ani pre dodávateľov, keď majú zákazníka, ktorý nevie dobre definovať požiadavky a určiť prioritu vecí. Ak štát nevie byť partnerom, potom to dodávateľ robí vo svojej réžii, celé to zastreší, ale ide tiež do rizika.

Takže štát nemá dosť technológov.

Štát má podľa mňa problém získať dobrých programátorov. Tí ľudia sú drahí, zároveň chcú robiť viacero projektov naraz, chcú dynamickejšiu prácu a keď si zmyslia, vedia zo dňa na deň odísť, čo je zase problém. Takže štátu chýbajú IT pozície, ale zároveň by mal vyberať také, ktoré vie ľahšie získať a dlhodobo udržať, lebo agilita štátu je oveľa menšia ako v súkromnom sektore.

Sú problémom aj peniaze? Platí štát podľa vás IT-čkárov málo?

Mladých ľudí do určitého veku vie štát motivovať pomerne zaujímavým platom. Pri eurofondových pozíciách, čo sú väčšie IT projekty, sa mzdy podľa odbornosti a kompetencií vedia dostať od 2500 až k 3000 eurám v hrubom. Ale jeden z najväčších problémov podľa mňa je, ako spoločnosť vníma prácu pre štát. Často som sa aj ja osobne stretol s negatívnymi reakciami, že pracujem pre štát. Niektoré súkromné firmy ma škatuľkovali, že som štátny zamestnanec a nie som perspektívny. Práca pre štát nesie so sebou nálepku nekvality, neodbornosti a pritom si niekedy vyžaduje oveľa viac obety, aj časovej, tí ľudia robia naozaj dosť.

Odporúčate mladým IT-čkárom pracovať pre štát?

Pre mladých je to dobrý začiatok kariéry. Keď k nám nastúpili absolventky z Fakulty hospodárskej informatiky EU v Bratislave, určité dni v týždni sedeli spolu s nami priamo u dodávateľa, aby mu lepšie porozumeli. S dodávateľom sme sa dohodli, že zároveň budú mať pozíciu analytikov a navrhnú a zanalyzujú niektorý z procesov, funkcionalít systému. Výstupom analýzy je väčšinou štruktúrovaný dokument, ktorý opisuje scenáre, ako sa má aplikácia správať. Dostali teda aj určitú časť práce súkromnej firmy a rozvíjali si odbornosť, reálnu skúsenosť na zaujímavom projekte.

Vnímate teraz pri debatách so štátnymi úradníkmi ako výhodu, že ste pracovali pre štát?

Je to určite výhoda, keď človek pozná prostredie, niektorých ľudí, debata je na inej úrovni. Dialóg je možno konštruktívnejší a bez väčších vášní, vieme, čo od seba môžeme čakať. Poznanie prostredia a možností, obmedzení a čoho sa úradník bojí, keď sa zavádzajú nové veci, viem ich možno lepšie pochopiť, lepšie predvídať.

Teraz spolu s kolegami zo Slovensko.Digital hľadáte riešenia, ako robiť štátne IT lepšie. Čo by ste pri projekte ITMS spravili inak? Predpokladám napríklad, že trhové konzultácie ste pred obstarávaním asi nerobili.

V tom období som nad trhovými konzultáciami ani neuvažoval, nepoznal som tento inštitút. V tom čase taká možnosť v štátnom IT prostredí ani nerezonovala. Teraz by som to už bral ako samozrejmosť, ako jednu z relevantných alternatív. Štátna správa funguje dosť na precedensoch, aplikuje sa primárne to, čo už nejako funguje a bolo overené. Ten, kto robí niečo prvýkrát, má tú najťažšiu cestu. Ale s dnešnou znalosťou by som sa na to pozeral úplne inak a projekt by som dizajnoval inak, ako to bolo vtedy.

Skúste povedať, čo sa mohlo spraviť inak.

Viem si predstaviť, že určité časti systému sa mohli obstarať a byť dodané samostatne. Mám na mysli napríklad mobilnú aplikáciu, interaktívne e-learningové príručky či analyticko-štatistické spracovanie dát. Teraz viem, že niektoré aktivity sme v rámci ITMS2014+ neurobili v správnom čase. Používateľský výskum a testovanie použiteľnosti (tzv. UX) sme robili v čase, keď už bola vyvinutá časť systému. Mali sme to spraviť úplne na začiatku ako jednu z prvých aktivít, ktorá vytvorí určité generické požiadavky na dizajn, základnú motoriku systému, zadefinuje kľúčových používateľov systému, ich potreby a podobne. Dá sa to spraviť aj neskôr, ale prieskum je už limitovaný existenciou systému a niektoré nedostatky už nie je možné opraviť, lebo by bolo potrebné veľa prerábať. Jednoducho, boli sme prví v štáte.

Systém má ale celkom dobrú odozvu na trhu. Čo sa podľa vás podarilo?

Pozitívny feedback je hlavne na technologickú stránku projektu. Je to veľký štátny IT projekt, ktorý je kompletne postavený na otvorených technológiách (tzv. open source). Nie sú tam žiadne komerčné, proprietárne produkty, za ktorých licencie by štát musel platiť veľa peňazí. Na portáli ITMS2014+ je zverejnená linka, kde si vie každý pozrieť, z akých technológií je systém poskladaný. Zároveň sme proaktívne otvorili rozsiahle štruktúry dát (tzv. OpenData) cez aplikačné rozhrania systému (tzv. API). Nad takto publikovanými dátami začali v externom prostredí vznikať nové projekty. Momentálne štát vlastní zdrojové kódy, dokumentáciu, podporné veci okolo systému. Nie je v takzvanom technologickom ani dodávateľskom vendor lock-ine.

Štát teda nie je odkázaný na priame rokovacie konanie.

Aktuálne nie je.

Ako problém sa však ukazuje obstarávanie. Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO) v ňom vidí chyby a nedávno rozhodol o pokute pre úrad vlády. Rozhodnutie ešte nie je právoplatné. ÚVO napríklad tvrdí, že súťažiaci nemohli dopredu vedieť, koľko osobohodín budú potrebovať na pozáručný servis, no museli to naceniť. Tvrdí aj to, že pozáručný servis nemá v skutočnosti trvať 48 mesiacov, čo sa píše v zmluve, ale iba 4 mesiace.

Kontrola sa robila až po mojom odchode, nepoznám teda presne dialóg medzi ÚVO a úradom vlády. Bolo by zaujímavé poznať postoje oboch strán, niekedy sa nedá všetko vyčítať z protokolu o kontrole. Ale tak, ako ja poznám zmluvu a v nej definované mechanizmy, záver, že pozáručný servis trvá iba 4 mesiace a nie 48 mesiacov, nie je podľa mňa korektný a považujem ho za nesprávny.

Prečo?

Jednotlivé funkcionality sme uvoľňovali postupne a vždy na uvoľnenú funkcionalitu bola záruka 24 mesiacov. Pozáručný servis trvá 48 mesiacov od podpisu zmluvy. ÚVO si zobral dátum, kedy bola nasadená posledná funkcionalita, prirátal k tomu záruku 24 mesiacov a následne na pozáručný servis mu zostali 4 mesiace. To nie je pravda, tie dve služby bežia súbežne. Koncept SLA (pozáručný/mimozáručný servis a údržba, pozn. red.) v rámci softvérového sveta vznikol preto, že niekedy termíny vyplývajúce zo záruky na opravu nestačia. My ako zákazník sme si mohli vyberať, či je to chyba, ktorá nás až tak netrápi, a stačí, keď ju dodávateľ opraví v rámci záruky, alebo ide o chybu, ktorú nám dodávateľ v rámci SLA opraví rýchlejšie.

SLA funguje väčšinou ako paušál, kupujete si dostupnosť dodávateľa a zároveň to, že vám opraví chyby v dohodnutých lepších parametroch. Ale v zmluve bol mechanizmus, že keď nič neopravujú, my im vieme dávať ďalšiu robotu, aby paušál nebol vyplatený len za ich pripravenosť. Tento mechanizmus som odporúčal viacerým štátnym inštitúciám.

ÚVO vidí problém najmä v tom, že uchádzači museli mať problém naceniť pozáručný servis a údržbu. Výška paušálnej platby za tieto služby bola pritom jedným z kritérií na vyhodnotenie ponúk. Úrad vlády to síce v rámci predpokladanej hodnoty zákazky nacenil, no súťažiaci nemali prístup k týmto podkladom.

Pri službe SLA nedefinujete dodávateľovi počet človekodní, ale službu cez nejaký parameter alebo sadu parametrov. Poviete, že čo sú napríklad kritické chyby, a zároveň poviete časové lehoty, do ktorých dodávateľ na nahlásenú chybu musí zareagovať a do ktorých ju musí vyriešiť, opraviť. Tieto parametre definujú náročnosť SLA. Ďalšia sada parametrov hovorí o tom, že jeho službu chcete napríklad 5 dní do týždňa po 7 hodín (5 x 7), alebo 5 x 8 hodín do týždňa, alebo 24 hodín do týždňa. Dodávateľ si na základe sady týchto parametrov povie, koľko ľudí na to potrebuje. Analogický postup sme použili aj my pri výpočte predpokladanej hodnoty zákazky.

Vravíte, že štát takto postupuje aj pri iných zákazkách?

Podľa mojich znalostí väčšinou áno. Napríklad aj pri nedávnej 12-eurovej zákazke DataCentra na Register vylúčených osôb sa kupovala podpora riešenia. Je na 60 mesiacov, povedalo sa, ako rýchlo majú byť opravené identifikované chyby, požadoval sa service desk, požadovalo sa pokrytie viacerých úrovní podpory pre používateľov a zabezpečenie určitých služieb v režime 24 x 7. Dodávateľ na základe týchto požiadaviek dopĺňal cenu.

Podľa kontrolórov úrad vlády neuchoval všetky podklady, na základe ktorých vytvoril predpokladanú hodnotu zákazky.

Môžem k tomu povedať jedine to, že na výpočte predpokladanej hodnoty zákazky za vývoj diela a aj SLA som sa podieľal. Viem, že existujú, neviem však povedať, prečo niektoré podklady úrad kontrolórom nedodal, respektíve v čom konkrétne bol problém.

V tomto roku začne štát obstarávať nové IT projekty. Spolu s kolegami zo Slovensko.Digital ich detailne hodnotíte a dávate pripomienky. Vidíte pri ich príprave už teraz nejaké chyby, ktoré sa napríklad opakujú z minulosti?

Stále sa obstarávajú veľké projekty, veľké súkromné firmy až také veľké investície nerobia. Osobne som zažil, keď bol na strane dodávateľa zhruba 35-členný tím, ktorému bolo potrebné definovať prácu, kontrolovať ho, poskytovať súčinnosť a podobne. To je však dlhodobo, rádovo  v mesiacoch neudržateľné, lebo ak štát nestíha, tak pod tlakom sa stráca dôraz na dôležité veci a realizujú sa aj menej podstatné požiadavky, aby sa minimalizovali prestoje či nevyťažené kapacity dodávateľa. Na rozdiel od minulosti sa už síce robí štúdia uskutočniteľnosti, ale dialóg o štúdii sa väčšinou vedie neskoro, keď je takmer celá hotová. Dialóg potom už nie je taký konštruktívny, ako by bol, keby sa viedol úplne od začiatku. Sú aj výnimky, Úrad podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu nás k štúdii k projektu API GateWay prizval úplne od začiatku, v rámci debaty sa naše pripomienky minimalizovali.

Pred vyhlásením verejného obstarávania sa stále nerobia trhové konzultácie. Vývoj technológií je pritom veľmi rýchly, na strane štátu nie sú kapacity, ktoré majú možnosť nové trendy posúdiť. Napríklad predpokladaná hodnota zákazky pri Registri vylúčených osôb možno vychádzala z toho, že sa to celé postaví na zelenej lúke, teda úplne od začiatku, ale vysvetlenia nízkych ponúk uchádzačov boli v duchu, že prepoužijú existujúce riešenia, časti zdrojového kódu z iných alebo plánovaných projektov.

Hovoríte o projekte DataCentra pod ministerstvom financií, ktorého výsledná cena je asi pätina toho, ako ju odhadol štát.

Celý ten prípad je dosť zaujímavý a otázny. Predpokladaná hodnota zákazky bola 2,19 milióna eur bez DPH. Výsledná cena po elektronickej aukcii je 12 eur za dodanie diela, 432-tisíc za poskytovanie SLA a kupujú si kapacity na nepomenovaný rozvoj, takže celkovo to bolo 720-tisíc. Aj keby sme škrtli najnižšiu a najvyššiu ponuku v rámci výsledkov elektronickej aukcie, dostávame sa na úroveň, že cena za dodanie diela sa pohybuje niekde od 200-tisíc do 400-tisíc, čo oproti štátom predpokladanému 1,4 milióna eur na vývoj diela je extrémne nízko. Na základe predpokladanej hodnoty zákazky sa potom odvíja veľa iných kritérií verejného obstarávania, napríklad, aké objemy dodaných prác musel mať uchádzač za posledné tri roky a podobne. Keby bola dobre stanovená predpokladaná hodnota zákazky, súťaž mohla byť sprístupnená oveľa väčšiemu spektru firiem. Keby boli povolené variantné riešenia, tak sa mohla podať ponuka na budovanie na zelenej lúke a aj ponuka postavená na prepoužití existujúcich riešení, častí zdrojového kódu.

Aj keď zase do tejto zákazky sa prihlásilo 9 firiem a až následná aukcia stlačila cenu na 12 eur.

Je to veľmi zaujímavá prípadová štúdia, prečo ceny v aukcii až tak klesali. Dodávatelia na otázku, ako to vedia za takú cenu zabezpečiť, odpovedali, že na základe toho, že plánujú obdobné projekty, vedia prepoužiť nejaké časti diela, a tým pádom bude znížená cena. Zaujímavé je to sledovať aj v súvislosti s tým, aký je tam návrh zmluvy a majetkových a autorských práv.

Čo tým myslíte?

Niektorí účastníci súťaže prišli s vysvetlením, že cena je preto nízka, lebo softvér, ktorí už vyvinuli predtým alebo ho vyvinú v rámci tejto súťaže, použijú aj v rámci iných projektov a tým si rozložia náklad. Lenže zmluva v časti o majetkových a autorských právach hovorí, že všetko, čo je vyvinuté pre túto zákazku, je vo vlastníctve objednávateľa. Dodávateľ mu udeľuje výhradnú licenciu, to znamená, že je to len pre objednávateľa. Zároveň, keby to chcel dodávateľ použiť niekde inde, v inom projekte, DataCentrum mu musí dať na to súhlas. Predpokladaná hodnota zákazky by bola zrejme nižšia, reálnejšia, keby DataCentrum urobilo otvorené a riadené trhové konzultácie a takto by spoznalo alternatívy pre dodanie tohto projektu.