Truban: Neviem si predstaviť, že s Pellegrinim sa dá krajina meniť k lepšiemu

V centrále Progresívneho Slovenska sedia Michal Truban a Ivan Štefunko spolu v malej kancelárii. Ani náhodou nepripomína pracovisko ľudí, ktorí práve dokončili obchod za vyše desať miliónov eur. Truban minulý týždeň predal vo Websupporte, firme, ktorú zakladal, svoj 50-percentný podiel. Štefunko dostane tiež viac ako milión eur, vo Websupporte bol investor s 15 percentami.

Truban (35) tvrdí, že ak by pri tomto obchode šli len po peniazoch, dostali by určite lepšiu cenu. Odmietli napríklad ponuku slovenského podnikateľa, hoci už v úvode rokovaní ponúkal o milión eur viac ako dánska investičná skupina Axcel.

Podpredseda Progresívneho Slovenska Truban aj predseda Štefunko už totiž musia myslieť aj na to, ako ich obchody ovplyvnia Progresívne Slovensko. Vidia to aj v reakcii na podozrenie, že firma Monogram Technologies, ktorej štvrtinovým vlastníkom je Štefunko, súťažila v dodávke vedeckých zariadení pre Žilinskú univerzitu neférovo.

Dobrý obchod, ktorý práve dokončili Truban a Štefunko s Websupportom, však pre ich stranu zároveň znamená, že do nej budú môcť investovať oveľa rýchlejšie. Truban verí Čaputovej kampani a dáva najavo, že nechce, aby ju zastavila, no hovorí, že ak by mali viac peňazí, postupovali by zrejme už dávno odvážnejšie.

Doteraz pritom Truban a Štefunko vložili do Progresívneho Slovenska dokopy okolo pol milióna eur a sú najväčšími donormi strany.

Truban v rozhovore vysvetľuje okrem okolností predaja Websupportu a vlastných ambícií aj svoj vzťah s Ivanom Štefunkom, hodnotí rok po vzniku Progresívneho Slovenska, investíciu do Matúša Valla a Zuzany Čaputovej, šancu na spoločnú kandidátku s Andrejom Kiskom a Spolu či svoje skúsenosti so slovenským IT biznisom cez Slovensko.Digital a rokovania s Petrom Pellegrinim.

To, že ste približne rok a pol v politike, znížilo alebo zvýšilo hodnotu vašich firiem?

Niektoré moje malé firmy, startupy, mohli viac rásť, lebo by som sa im mohol miesto politiky viac venovať. Ale Websupport rástol. Ako všade hovorím, našiel som preň lepšieho človeka, ako som ja. Všeobecne však firme nepomohlo, že som šiel do politiky. Videl som, ako mnohí ľudia písali, že od nás odídu, ak pôjdem do politiky. Firmám nepomáha, ak sa ich majitelia angažujú v politike, vníma sa to kontroverzne. Websupport však bol trochu iný, my sme sa vždy vyhraňovali. V minulosti sme mali situáciu, keď nám policajti zobrali servery v kauze NBÚ. Ozvali sme sa proti Pente, keď chceli stiahnuť text spisu Gorila. Ja som hovoril často o korupcii, preto som aj zakladal Slovensko.Digital. Môj vstup do politiky tak už Websupportom veľmi nezatriasol.

Čo vám na vstup do politiky povedali kolegovia podnikatelia?

Snažili sme sa pri vstupe do politiky hovoriť podnikateľom a ľuďom všeobecne, aby podporovali čisté politické projekty, napríklad Progresívne Slovensko. A videli sme, aké je ťažké ľudí o tom presviedčať. Podnikatelia sa boja pod svojím menom dávať peniaze politickej strane, pretože sa naozaj boja, že ich za to bude štát potom šikanovať. No my sme neustúpili, a peniaze berieme len od ľudí, ktorí ich dávajú pod svojím menom. Ja som od mojich kamarátov či partnerov biznismenov očakával, že budú s oveľa väčšou chuťou dávať peniaze do politiky, ale opak je pravdou. Ukázalo sa, že ľudia z biznisu sa veľmi boja politiky.

Prečo predseda a podpredseda Progresívneho Slovenska nechcú predať svoj podiel podnikateľovi, ktorý patrí k „finančným žralokom“, hoci už na začiatku ponúka viac aj o milión eur? Rozumieme správne, že je zo skupiny J&T? A čo je na tom zlé? Prečo ste sa tak rozhodli?

Nechcem hovoriť, ktorý to bol podnikateľ a z akej finančnej skupiny, pretože dal serióznu ponuku. Prvý dôvod, prečo sme to predali iným, bol, že som dánsku firmu vnímal ako lepšiu pri ďalšom rozvoji Websupportu. Druhý dôvod bol, že sme dostali také dobré ponuky, že ak by sme to nepredali Dánom, ale domácej firme, len ťažko by sme dokazovali, že si nás cez to niekto nekúpil. Keď som videl, z čoho sa tu robia kauzy, bol som si istý, že sa chcem tomu vyhnúť, a bol som proti tomu, aby sme predali firmu niekomu takému. Navyše oni majú inú firemnú kultúru. Preto som hovoril aj manažmentu, že týmto by som to nepredal, aj keby dávali o dvesto miliónov viac.

Predstavte si, že ste napríklad na mieste ministra spravodlivosti a musíte sa rozhodnúť, či pre ministerstvo zobrať nájom od J&T, HB Reavis a Penty. 

Nie je to jednoduché rozhodovanie. Niečo podobné som zažil v súkromnej firme, vo Websupporte, keď sa nám pri sťahovaní stalo, že nás majiteľ budovy odmietol, pretože mal zjavne iné názory na politiku. A naopak, viem, ako sme riešili, či sa presťahovať k hocijakému developerovi a pozerať sa len na kvalitu ponuky a cenu, alebo aj na povesť podnikania tej firmy. No nemôžeme pristupovať k veciam tak, že budeme hľadať korupciu úplne všade. Ak nároky preženieme, nebudeme sa mať pomaly kam ísť najesť, aby sme sa nebáli, že sa pošpiníme majiteľom reštaurácie. Alebo nebudeme jazdiť po diaľniciach, lebo niekto na nich zarobil. Dobrý minister by nemal v takej situácii myslieť len na reputačné riziko, nemal by sa len báť, či médiá niečo nenapíšu. Mal by transparentne a efektívne vybrať najlepšiu ponuku pre štát a potom si za svojím rozhodnutím stáť.

Websupport mal minimum verejných klientov. Ak by ich mal viac, bol by pre dánskeho investora lákavejší alebo naopak?

Ohodnotenie Websupportu vôbec nesúviselo s tým, akých má klientov, ale s tým, že je jednotka na trhu, s tým, aký má manažment, aké má technológie a podobne. No viem si predstaviť, že ak by sme mali veľa verejných klientov, vnímalo by sa to ako riziko. Milo ma však prekvapilo, že keď som Dánom povedal, že idem do politiky, povedali, že by bolo fajn ma mať aj v ich boarde napríklad. Lebo v tých severských štátoch nie je hanba spolupracovať s politikom. Bol to pre mňa kultúrny šok. Tu som už ostrakizovaný, lebo som politik, a tam si za to človeka vážia.

A prečo ste to nezobrali?

Lebo som vedel, že by som na to nemal čas, a tak sme týmto smerom v debate ani nepokračovali.

Vy ste dostali za svojich 50 percent vo Websupporte viac ako 5 miliónov eur plus podiel v dánskej firme, Ivan Štefunko predal rovnakým spôsobom 15 percent. Mení to pre Progresívne Slovensko významne situáciu? Že už bude z pohľadu peňazí slobodnejšie?  

Určite to dáva väčšiu slobodu, možnosť robiť väčšie kampane a vôbec robiť to profesionálnejšie. Zároveň je to príklad pre iných investorov. Aj včera mi volal jeden z podnikateľov, že dá peniaze Progresívnemu Slovensku, lebo videl, ako ideme s kožou na trh a že predávame Websupport, aj preto, aby sme sa mohli lepšie venovať politike.

Kde máte v hlave hranicu, že toľko ešte môžem dať do politiky bez toho, aby sa mi to vrátilo, a toľko si musím nechať, aby som mal zabezpečené živobytie?

Už teraz mi dávajú zarobené peniaze slobodu. Už dva roky robím pre Progresívne Slovensko zadarmo, lebo mám z čoho žiť. To veľa ľudí nemôže, musia sa živiť, majú hypotéky. Mne úplne stačí, ak si v každom prípade nechám toľko peňazí, aby mi vygenerovali dosť na bežný život, ostatné peniaze nepotrebujem. A naopak, aj v Progresívnom Slovensku ukazujeme, koľko môže zmeniť aj darovanie pár tisíc či pár desaťtisíc eur, ktoré sa dobre použijú. Pozrite sa na výsledky Matúša Valla či Zuzany Čaputovej.

Čo Progresívne Slovensko zmeškalo tým, že sa muselo obmedzovať pre peniaze?

Všeobecne: Myslel som si, že to bude celé oveľa jednoduchšie. Ale aj na sebe som pochopil, aké mám medzery, snažím sa vzdelávať, snažím sa do toho čím viac dostať, makám na sebe. A podobne to bolo aj s peniazmi. Každý vopred nasľubuje, že bude pomáhať, ale keď treba platiť, naraz je tých peňazí o 90 percent menej. Ak by sme mali od začiatku oveľa viac peňazí, naša poznateľnosť by rástla určite oveľa rýchlejšie. Na začiatku sme mali poznateľnosť okolo desať percent, po sneme okolo tridsať percent, teraz je to už okolo 60 percent. No ak by sme mali viac peňazí, také číslo by sme urobili po pár mesiacoch. Určite by sme preto aj rýchlejšie rástli v prieskumoch preferencií.

Čiže ak by ste mali viac peňazí, nemali by ste dnes preferencie okolo 5 percent, ale napríklad okolo 8 – 9 percent a nemuseli by ste sa báť, že keď vstúpi Andrej Kiska do straníckej politiky, tak sa ocitnete niekde okolo hranice zvoliteľnosti?

V prvom rade, som prekvapený a som rád, ako sa nám darí už teraz. Spomeňte si napríklad na úspech Matúša Valla a na kampaň Zuzany Čaputovej. Aj našich päť percent preferencií je pre mňa fajn, pretože som si istý, že budeme rásť ďalej a bude to stabilný rast. Moja skúsenosť totiž je, že rýchly rast môže znamenať aj rýchly pád. Ale ak by sme aj mali pred voľbami päť percent, pokojne by som šiel do volieb. Spomeňme si na SaS, ako mala sotva päť percent a potom vo voľbách mala dvojciferný výsledok.

Nabehli ste si na tú otázku sám: Koľko ste podľa vás vyrobili SaS vy percent vo výsledku vaším vysoko čítaným blogom o tom, že budete voliť SaS?

Neviem, ten text vyšiel na vašom webe a na mojej stránke, kde mal čítanosť okolo 60-tisíc ľudí. Počul som, že v SaS hovoria, že im to vtedy donieslo možno až tri percentá voličov. Potešilo ma to, no netuším, ako vážne to brať. Nerozprával som sa o tom nikdy s Richardom Sulíkom alebo s niekým zo SaS.

Hovorme o kampani Zuzany Čaputovej ako o investícii. Koľko vás to stálo a o aké príležitosti ste tým prišli?

Myslím, že sme tým neprišli o žiadne príležitosti. Minuli sme na jej kampaň vyše 300-tisíc eur. Ak by sme mali na začiatku dnešné skúsenosti a viac peňazí, Zuzana by dnes už bola v prieskumoch prvá.

Prvá?

Samozrejme, veď je najlepší kandidát. Bola by prvá, ak by sme najmä do jej poznateľnosti investovali skôr a viac peňazí.

Je ešte v prezidentskej kampani limitom kandidovať ako žena?

Podľa našich prieskumov to väčšine ľudí nevadí, len desať percent tvrdí, že to je prekážka. Navyše Zuzana Čaputová nevedie kampaň, v ktorej by stavala na tom, že je žena. Myslím, že ten problém sa zveličuje, ľudia sa sami zmotávajú a hovoria si, že žena predsa nemôže vyhrať.

Tvrdíte, že ak ešte vôbec je hendikep kandidovať ako žena, tak už je to malé obmedzenie?

Áno.

Nebola chyba, že ste prijali termín 15. február ako určitý typ záväzku na vyjadrenie k účasti Zuzany Čaputovej v kampani?

Chyba bola celá debata o vzdávaní sa, pretože sa nediskutuje o podstatných veciach. Na druhej strane, keď sa toľko rozpráva o vzdávaní sa, Zuzaninej kampani to pomáha, lebo sa o nej neustále hovorí.

Ktoré by mala mať vaša kandidátka v hlave kritériá?

Cieľ je, aby bol za prezidenta zvolený demokratický kandidát. A v prieskumoch treba vnímať nielen statické čísla, ale aj trendy. Ja osobne som presvedčený, že Zuzana môže zvíťaziť. Spomínam si, aké sa viedli reči o Vallovi, keď Mika oznámil, že bude kandidovať za primátora a všetko to tu rozbije, a vieme, ako to napokon dopadlo. Pamätám si, ako si ľudia okolo mňa vtedy začali hlásiť trvalý pobyt do Bratislavy, podobnú mobilizáciu cítime aj teraz.

Ale Vallo aj začal s kampaňou skôr, nie?

Áno.

Zuzana Čaputová odmietla ponuku Ivana Štefunka, aby sa miesto neho stala predsedníčkou Progresívneho Slovenska. Dostali ste takú ponuku aj vy? Chceli by ste ju dostať? Ako sa o tom s predsedom rozprávate?

Nie sme v tomto štandardná strana. Aj to, že Zuzana hovorila o tom, že dostala ponuku robiť predsedníčku, ukazuje, že sa tu o takých veciach normálne rozprávame, hľadáme riešenia, aby – tak ako hovorí Ivan – „dobre bolo“. Teraz robíme na tom, aby bola Zuzana prezidentkou, ale tak sme hovorili aj o tom, že by mohla byť predsedníčkou strany, a ona to odmietla.

Čo si hovoríte vy dvaja s Ivanom Štefunkom, že by bolo lepšie? Ak bude predsedom ďalej on, alebo ak sa ním stanete vy?

Som v politike nový, snažím sa na sebe pracovať, vzdelávať sa, snažím sa dostávať do popredia tému digitalizácie. A Ivan má moju dôveru, lebo je človek, ktorý vždy uprednostňuje záujem hnutia a Slovenska pred svojím vlastným.

To, čo ste si prečítali o Ivanovi Štefunkovi a Monograme a podozrení z kartelu z roku 2014, zmenilo nejako váš názor na neho?

Nie, poznal som históriu Ivanovho podnikania. Rozprávali sme sa aj o tomto prípade, lebo aj mňa už pred rokom oslovil redaktor Aktualít, aby som sa k tomu vyjadril. Ivanovo vysvetlenie, že bol štvrtinový akcionár matky tej firmy, že nemal vplyv na chod tej firmy, že nemal z toho profit a ani nepozná detaily toho obchodu, a ani nie je isté, čo sa vlastne stalo, bolo pre mňa dostatočné. Raz za čas sa mi stáva, že mi niekto z IT komunity niečo nepekné rozpráva o Ivanovi, ale ak chcem potom len bližšie vysvetlenie, ani nie fakty, len niečo viac ako „počul som toto, počul som tamto“, nikdy sa nič viac nedozviem. Preto to ani neberiem veľmi vážne a beriem Ivanovo vysvetlenie.

Keď vznikalo Progresívne Slovensko, boli zvonku viditeľné akoby dve ideologické krídla: Truban symbolizoval libertariánske chápanie slobody, dôveru v podnikanie, v schopnosť ľudí sa o seba postarať, taký ten sulíkovský princíp. Na druhej strane boli postavy ako Ivan Štefunko či Martin Filko, ktorí zastupovali moderné ľavicové idey. Fungovalo to tak aj vo vnútri?

Zvnútra sme také ideologické bariéry nevnímali. V každej strane sú na okrajoch radikálne názory, ale dôležité je, či je zhoda v jadre. A tú máme, lebo sme zistili, že názorové delenie na pravicu a ľavicu už pri riešení praktických otázok nemá veľký význam. Samozrejme, že keď si napríklad spomeniem, ako sme sa zoznámili s Martinom Filkom, tak sme mali veľmi rozdielne názory, ale diskutovali sme o tom a rýchlo sme našli niečo spoločné, čo dnes zvykneme nazývať progresívna politika.

Stretávate sa s predstaviteľmi Spolu a s Andrejom Kiskom už dlho a často. Stále ste sa však nedohodli na spoločnom politickom postupe. So Spolu ste teraz oznámili spoločnú kandidátku do eurovolieb bez podpory Andreja Kisku a peňazí z jeho strany. Rozumieme tomu správne ako pokusu dokázať mu, že by ste vedeli v politike prežiť aj bez jeho líderstva?

Pravda je, že sa s Andrejom Kiskom dlhodobo rozprávame. Veď aj moje rozhodnutie prísť do politiky je odpoveďou na jeho výzvu, aby do nej vstupovali noví ľudia. Ja som za spoluprácu v politike, tak sa dajú robiť veľké veci. Rozumiem, že prezident musí svoj mandát dokončiť, no potom dúfam, že svoj politický kapitál zúročí a ešte prinesie zmenu do slovenskej politiky. No nerád by som mu z mojej pozície radil, čo a ako má robiť.

Vyzerá to tak, že sa už rozhodol, že chce byť na čele kandidátky do parlamentných volieb. Otázne je, akú silu by na tej kandidátke mali mať Progresívne Slovensko a Spolu, aby ste sa s Kiskom dohodli.

Odpoviem spomienkou na to, ako sme sa dohodli so Spolu na spoločnej kandidátke do eurovolieb. Prišli sme rýchlo na to, že nemá význam sa baviť o tom, kto má čo väčšie, percentá a tak ďalej. Lebo takto by sme sa ťažko dohodli. Povedali sme, že poďme sa baviť partnersky, rovnocenne, paritne. Aby ani jedna strana nemala pocit, že bola do niečoho donútená, pretože to by sa časom v spolupráci vrátilo. Tento druh spolupráce sa mi osvedčil aj v biznise. Aj teraz pri predaji Websupportu odchádzame tak, že sme spokojní my predávajúci, ale aj zamestnanci, aj kupujúci. Preto sa stále snažím robiť dohody, ktoré sú pre túto rovnosť partnerov dlhotrvajúce.

Vráťme sa k rokovaniu s Kiskom. Vnímate Spolu a Progresívne Slovensko v politike ako hráčov tej istej ligy, v ktorej je aj Andrej Kiska so svojou popularitou?

Chápem, že je zaujímavé o tom hovoriť, ale sme povinní o politike rozmýšľať tak, aby sme mali pred očami cieľ, ktorým je pomôcť ľuďom. Nerozprávať sa o tom, kto je silnejší a slabší, ale prečo sa spojiť, čo je cieľ možného spojenia a ako mu potom prispôsobiť formu.

V čom vám už politicky pomohlo, že Matúš Vallo vyhral primátorské voľby v Bratislave?

Veľmi som sa bál, že tesne prehrá a že stratíme vieru všetkých tých ľudí, že sa to oplatí, že sa dá aj normálne vyhrávať. Podobne aj ďalšie víťazstvá, napríklad v Nitre. Preto nám ľudia naďalej chcú pomáhať, preto chcú ísť do politiky a neprešlo ich to rýchlo.

Robili ste si niekedy prepočet, koľko peňazí ušetrilo Slovensku jedno euro vložené do Slovenska.Digital?

Podnikatelia, ktorí prispeli na chod Slovenska.Digital, niekedy hovoria, že v tomto zmysle nikdy nemali lepšiu návratnosť investície. Presne to neviem vypočítať, lebo mnoho zlých projektov sa stoplo nielen v súvislosti so Slovenskom.Digital, ale aj pre iné okolnosti. V každom prípade, za desiatky alebo stovky tisíc eur vložených do Slovenska.Digital dostalo Slovensko stovky miliónov eur v zlepšených investíciách alebo v zmarení zlých investícií do IT. Okrem toho je tu nevyčísliteľná hodnota v tom, ako sa zmenila atmosféra v biznise a ako stúpla úroveň rozhodovania o týchto veciach.

Aj pri Slovensku.Digital ste museli vidieť armádu mladých IT špecialistov, ktorí vedome robia na predražených zlých projektoch pre štát a nevykašlú sa na to, hoci by si inde mohli nájsť prácu za 5 minút. Nečudujete sa tomu?

Naučil som sa, že ani realita korupcie nie je čierno-biela, je to oveľa pestrejšie. Pýtal som sa majiteľa malej firmy, ktorý programuje za desiatky tisíc eur pre firmu, ktorá to evidentne potom predá štátu za milióny, či mu to nepripadá čudné. Vysvetľoval mi, že on dostal normálnu zákazku, ktorú za primeranú cenu urobil, dal robotu svojim tridsiatim ľuďom a nemá sa za čo hanbiť. V takej situácii si pripomínam, že mne sa to ľahko hodnotí, pretože vo Websupporte som nikdy nemal štátnych klientov a takéto dilemy som nemusel riešiť. Preto neviem, ako by som sa zachoval na mieste šéfa tej firmy s 30 normálnymi programátormi. Mňa na tom skôr štvú tí konkrétni ľudia, ktorí celý ten svet orchestrujú. Je ich pritom len zopár vo vedení firiem a na úrade pre informatizáciu. Oni sa stretávajú, oni dávajú tie excely z rôznych firiem dokopy. Stačí pritom vymeniť pár ľudí na strane štátu a títo ľudia sa začnú správať inak, lebo nič iné im neostane. Korupcia nikdy úplne nezmizne, ale možno ju ľahko prudko znížiť.

Čo ste sa pri rokovaní o správcovi slovenských domén SK.Nic naučili o Petrovi Pellegrinim?

Hovoril som si, že nechcem súdiť niekoho len preto, že je zo Smeru, preto som sa tešil na rokovanie s vtedajším vicepremiérom Petrom Pellegrinim. Chcel som vedieť, ako sa táto nová tvár Smeru správa. Naučil som sa pri tom dve veci: On sa snaží navonok byť s každým zadobre, ale v pozadí spolupracuje s ľuďmi, ktorí na tom benefitujú. V prípade SK.Nic bol bývalý riaditeľ SK.Nic šéfom úradu u Pellegriniho a jemu to pri tých rokovaniach neprekážalo. Pri argumentácii a komunikácii zaujal Pellegrini najprv postoj „fajn, poďme to robiť“, aby potom pochopil, že tomu trochu rozumieme, a tak začal používať argumenty domény SK.Nic. Až napokon prešiel do protiútoku, zastával sa jednej firmy a nám všetkým v komunite nadával, že na tom chceme zarábať. Netvrdím, že mu za to niekto nosí v igelitkách peniaze alebo niečo podobné, ale nič to nemení na tom, že ten systém on nemení. Nie, nie je to človek, s ktorým si viem predstaviť meniť systém k lepšiemu.