Denník N

Slovenské platy sú naozaj neprimerane nízke, ale iba lacný Ficov populizmus ich nezvýši

Robert Fico a Ján Richter počas podpisovania vládneho nariadenia o zvýšení minimálnej mzdy v roku 2017. Foto - TASR
Robert Fico a Ján Richter počas podpisovania vládneho nariadenia o zvýšení minimálnej mzdy v roku 2017. Foto – TASR

Doplnená oprava a ospravedlnenie (27. 8.) – Debata o minimálnej mzde je výborným príkladom, ako zle sa na Slovensku diskutuje o akýchkoľvek ekonomických témach.

Autor študuje na London School of Economics

Tento text mal byť pôvodne kritikou návrhu poslanca Fica na nesystematické a nekoncepčné zvýšenie minimálnej mzdy na umelo vysokú úroveň. Z jeho strany ide o lacný populizmus naháňajúci hlasy cez najjednoduchšie sociálne opatrenia, ktoré majú zakryť neschopnosť zmysluplným spôsobom v priebehu uplynulých 13 rokov transformovať slovenskú ekonomiku z modelu lacnej výrobnej dielne.

No pri sledovaní vývoja debaty v hlavných médiách, v ktorých dostávali disproporčne veľa priestoru zamestnávatelia a pracovníci libertariánskych think-tankov, sa mi zdá, že je nutné prezentovať aj druhú stranu pohľadu na minimálnu mzdu a jej zvyšovanie bez ohľadu na to, o čí návrh dnes ide.

V tejto debate totiž chýbajú niektoré dôležité dáta, argumenty o rôznych vplyvoch minimálnej mzdy i vecná kritika odborových združení, ktoré sú na Slovensku a v strednej Európe podľa viacerých akademických štúdií príliš slabé.

Minimálna mzda a zamestnanosť

Empirické štúdie už dvadsať rokov dokazujú, že zvýšenie minimálnej mzdy má žiaden alebo len veľmi minimálny vplyv na zamestnanosť. David Card a Alan Krueger dokázali už v roku 1994 na prirodzenom experimente v štáte New Jersey, že zvýšenie minimálnej mzdy v jednom štáte, pričom v okolitých štátoch ostala minimálna mzda nižšia, neznamenalo zníženie zamestnanosti.

Veľké množstvo ďalších empirických štúdií a metaštúdií odvtedy potvrdilo závery Carda a Kruegera, a to aj v kontextoch iných krajín. Na Slovensku odhadla analýza Inštitútu finančnej politiky, že zvýšenie minimálnej mzdy o päť percent zvyšuje riziko straty práce pre zamestnancov blízko minimálnej mzdy o jedno percento v porovnaní so zamestnancami nad jej úrovňou. Na prvý pohľad to odporuje štandardnej ekonomickej teórii ponuky a dopytu, no jednoduché vysvetlenie je, že trh práce jednoducho nefunguje rovnakým spôsobom ako trh s ropou či gumovými medvedíkmi.

Viaceré štúdie ukazujú, že najdôležitejšími dôvodmi, pre ktoré zvýšenie minimálnej mzdy nemá vplyv na znižovanie zamestnanosti, sú schopnosti zamestnávateľov kompenzovať tieto nárasty, znižovanie fluktuácie pracovnej sily, zlepšenie organizačnej efektívnosti (pod silnejším vplyvom trhových síl), zníženie vyšších miezd (takzvaná „mzdová kompresia“) a malé zvýšenie cien.

Keď sa teda niekto oháňa „ekonomickou negramotnosťou“, nemal by zabudnúť pripomenúť dôležitú líniu empirických dôkazov v ekonómii práce, ktoré odporujú strašeniu automatickým zvyšovaním nezamestnanosti po zvyšovaní minimálnej mzdy.

Pomer platov a produktivity práce

Debata sa zafixovala na poukazovanie na „roztváranie nožníc“ medzi úrovňou rastu produktivity práce a rastom minimálnej mzdy. Tento ukazovateľ vyhovuje naratívu zamestnávateľov, ktorí sú v debate o minimálnej mzde nadmerne zastúpení, no v skutočnosti len hovorí o tom, ako za posledné roky nebola slovenská ekonomika schopná zlepšovať vlastnú efektivitu a de facto stále ostávame v mnohých odvetviach len výrobnou dielňou.

Porovnanie podielu HDP na hodinu odpracovanú jedným zamestnancom na Slovensku s európskym priemerom ukazuje veľký priestor na zvyšovanie platov. Kým priemerný zamestnanec v EÚ vyprodukuje za hodinu 42,42 eura a za odvedenú prácu dostane 20,3 eura, priemerný zamestnanec na Slovensku vyprodukuje za hodinu 35,18 eura, no dostane za to len 8,1 eura.

Z pohľadu pomeru to je ešte horšie, pretože pri HDP na hodinu a zamestnanca dosahuje naša ekonomika až 83 percent úniovej produktivity, ale pri platoch to je len 40 percent priemeru Európskej únie. V priemyselných sektoroch to je podobné úrovniam okolitých štátov, no v sektoroch ako poľnohospodárstvo, stavebníctvo či napríklad rekreačné služby máme podľa nedávnej štúdie Alexandra Karšaya z Národnej banky Slovenska podhodnotené platy aj v rámci regiónu.

Ak by sme teda chceli zachovať rovnaký pomer medzi produktivitou práce a platmi, ako je priemer v Únii, platy na Slovensku by museli narásť až o 107,5 percenta. Rast platov bol rýchlejší než rast produktivity už od druhej polovice 90. rokov, no rozdiel je napriek tomu stále taký astronomický, že pri terajšom trende by trvalo takmer 34 rokov, aby sme dosiahli pomer produktivity práce a výšky platov na úrovni EÚ, pričom v tomto zohľadňujeme aj anomálie z druhej polovice 90. rokov.

Upresnenie a ospravedlnenie (27. 8.)

V texte z 14. augusta 2019 s titulkom Slovenské platy sú naozaj neprimerane nízke, ale iba lacný Ficov populizmus ich nezvýši som uviedol dve nepresnosti. V prvej časti textu som nesprávne uviedol, že „na Slovensku odhadla štúdia Inštitútu finančnej politiky, že zvýšenie minimálnej mzdy o päť percent zvyšuje riziko straty práce pre zamestnancov blízko minimálnej mzdy o jedno percento v porovnaní so zamestnancami nad jej úrovňou.“ Správny výraz mal byť jeden percentuálny bod.

Druhou nepresnosťou bolo porovnávanie produktivity práce zamestnanca a úrovne platov, pričom som nesprávne porovnával hrubý domáci produkt na jedného pracovníka v parite kúpnej silynominálnymi výškami platov. Balassa-Samuelsonov efekt však ukazuje, že spotrebiteľské ceny sú systematicky nižšie v menej rozvinutých krajinách, a preto je takéto porovnanie bez upravenia platov podľa kúpnej sily chybné.

Za tieto nepresnosti sa čitateľom úprimne ospravedlňujem.

Účelom tohto textu bolo poskytnúť odlišný pohľad na debatu o minimálnej mzde, a i keď dva vyššie uvedené údaje boli chybné, zvyšok argumentov v texte ostáva nezmenených. Ako ukázala nedávna analýza Národnej banky Slovenska odcitovaná v pôvodnom texte, platy na Slovensku sú v pomere s produktivitou nižšie v porovnaní s bohatšími krajinami Európskej únie hlavne v sektoroch, v ktorých sa tieto rozdiely dajú vysvetliť presahom do sivej ekonomiky, pričom v ostatných ide o marginálny rozdiel.

Hlavným problémom nízkych platov na Slovensku je nízka produktivita práce v porovnaní s vyspelejšími oblasťami Európy, ako aj privysoké daňové a odvodové zaťaženie hlavne nízkopríjmových skupín.

Časť tohto rozdielu spôsobuje extrémne vysoké zdanenie práce a celkovo zlý prístup štátu k najnižším príjmovým skupinám. Ak by poslanci Fico alebo Blaha mali naozaj záujem o čo najefektívnejšie zlepšenie života nízkopríjmových skupín, inšpirovali by sa krajinami, ktoré transformovali svoj priemysel z podobnej pozície, akú mame my, na vedomostnú ekonomiku. V Singapure to napríklad okrem podporovania ekonomických aktivít s vyššou pridanou hodnotou riešili aj dotovaním sociálneho zabezpečenia nízkopríjmových skupín, čím minimalizovali pascu chudoby a podporovali ľudí v záujme pracovať.

Kontext je dôležitý

Zvyšovanie minimálnej mzdy ako súčasť širšej ekonomickej a rozvojovej stratégie krajiny by mohlo byť účinnou politikou v rámci zvyšovania pridanej hodnoty v rámci ekonomickej produkcie. Ako však ukazuje štúdia Jana Drahokoupila z European Trade Union Institute, množstvo ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu v čisto výrobnej sfére je na Slovensku relatívne nízke, a preto by sa ich to dotklo len minimálne.

Väčšina ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu alebo okolo úrovne minimálnej mzdy nepôsobí v priemysle, ale skôr v službách – v rekreačných a stravovacích službách alebo v maloobchode a veľkoobchode. Produkcia v týchto oblastiach teda nie je taká mobilná, aby hrozil odlev príslušných pracovných miest mimo krajiny, a v realite sú platy často umelo podhodnotené tým, že istá časť je vyplácaná v rámci šedej ekonomiky. Toto nielen znižuje výber daní, ale aj podporuje formu nedôvery a „neúprimnosti“ interakcií občana a štátu.

Akademické štúdie slovenského a stredoeurópskeho trhu práce ukazujú nedostatočnú rolu odborov aj zlé nastavenie koordinačných mechanizmov. Odborové združenia urobili v minulosti množstvo chýb a často boli skôr užitočnejšie záujmom spriaznených politických strán než pre svojich členov. Viaceré štúdie Marty Kahancovej, riaditeľky Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce, ukazujú na chyby v správaní odborových združení na Slovensku a v strednej Európe, ktoré sa prejavovali aj nedostatočnými schopnosťami pri rokovaniach o výške miezd.

A, samozrejme, je hanbou, že štát ako najväčší zamestnávateľ nechce zvýšiť najnižšiu tabuľkovú úroveň aspoň na úroveň minimálnej mzdy. Veľkú časť z približne siedmich percent ľudí pracujúcich v okolí minimálnej mzdy tak tvoria práve zamestnanci štátu formálne pracujúci za mzdu pod úrovňou štátom diktovanej minimálnej úrovne.

Diskusia o minimálnej mzde ako ukážka problémov ekonomickej debaty

Chyby v tejto debate dobre ilustrujú širšie chyby v diskusiách o ekonomických politikách na Slovensku, a to konkrétne nedostatočné využívanie rigoróznej ekonomickej analýzy podloženej relevantnými akademickými štúdiami, nadštandardné zastúpenie organizácií zamestnávateľov a selektívne využívanie dát v prospech dominantného naratívu, ktoré často priamo nesúvisia so skupinami zamestnancov pracujúcich za minimálnu mzdu.

Vládne strany nemajú záujem o reálnu ekonomickú politiku so snahou ovplyvňovať dlhodobo a systematicky ekonomiku smerom k vyššej pridanej hodnote, lepšej pozícii v globálnych reťazcoch výrobnej hodnoty (global value chains) a celkovo ku konkurencieschopnejšej ekonomike. Plátajú, prihadzujú politiky, ktoré sa zdajú byť populárne, no nerobia zmeny, ktoré by dokázali priniesť reálne zlepšenie životnej úrovne aj v strednodobom horizonte a pripraviť našu ekonomiku na zmeny spôsobené automatizáciou výrobných procesov.

Žijeme v časoch oživenia ekonomického nacionalizmu. Nielen Trumpova vláda či čínska stratégia Made in China 2025, ale aj mnoho iných a menších krajín, s ktorými súperíme na globálnej úrovni, uplatňujú strategické a pragmatické riešenia snažiace sa o prispôsobenie vlastných hospodárstiev na mnohé výzvy budúcnosti vrátane technickej, demografickej či ekologickej zmeny. No aktuálna koalícia sa radšej vydala cestou lacného populizmu a krátkozrakých sociálnych opatrení, na ktoré stačí zmena zákona na pár stranách papiera.

Lepšou alternatívou však nie je odstraňovanie štátu z každej oblasti života, lebo malá otvorená ekonomika na periférii veľkého voľného trhu sa len s ťažkosťami sama posunie smerom k vyššej pridanej hodnote ekonomickej produkcie a lepšej rovnováhe medzi produktivitou práce a platmi.

Podhodnotenosť platov voči produktivite v porovnaní s európskym priemerom je problémom celého regiónu, no to by nemalo odrádzať snahy o zlepšovanie situácie v tejto oblasti práve na Slovensku. Arbitrárne a do veľkej miery nelogicky zvýšená minimálna mzda ako populistické kupovanie hlasov pred voľbami určite nie je najlepším riešením podhodnotenia platov, no pri posudzovaní jej vplyvu je potrebné zasadzovať ju do širšieho kontextu ekonomickej reality.

Slovensko potrebuje investície do ľudského kapitálu a lepšie nastavenie koordinačných mechanizmov v ekonomike. Lenže to bude len veľmi náročné dosiahnuť, keď budú debatu rámcovať iba libertariánske think-tanky a združenia zamestnávateľov.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes na dennike.sk

Platy

Ekonomika, Komentáre

Teraz najčítanejšie