Kažimír: Slovensko si zaslúži, aby Fico a Pellegrini čím skôr spolu oznámili svoje plány

Bývalý minister financií a podpredseda Smeru Peter Kažimír v marci skončil po trinástich rokoch v politike. Podarilo sa mu to, o čom snívajú mnohí jeho bývalí kolegovia, keď zostal vo verejnom živote v dôležitej funkcii. Na konci minulého roka ho parlament zvolil za guvernéra Národnej banky Slovenska, do ktorej oficiálne nastúpil v júni.

V rozhovore hovorí o tom, čo by si želal, aby premiér a jeho priateľ Pellegrini urobil, či cíti vlastnú zodpovednosť za Smer a dianie posledné roky, prečo sa cítil dobehnutý Ivanom Miklošom, o vyrovnanom rozpočte, slovenských firmách, ale aj o svojich plánoch v NBS.

Kedy ste naposledy hovorili s Petrom Pellegrinim?

Naposledy na konci augusta na výjazdovej vláde na strednom Slovensku, kde som mal možnosť s ním byť aj mimo rokovania vlády.

Podľa toho, čo sa o vás v Bratislave hovorí, je prakticky nemožné, aby ste si s premiérom často nevolali alebo nepísali. Aj jeho konkurenti v Smere vás stále považujú za jeho najbližšieho poradcu. Cítite ešte zodpovednosť za Smer? 

Samozrejme, že som v kontakte s Petrom Pellegrinim. Z politiky som odišiel, ale priatelia mi zostali. Vnímam to tak, že Peter Pellegrini je môj dlhoročný priateľ a možno patrím k tým málo šťastlivcom, ktorí aj v politike našli ľudí, ktorých môžu považovať za priateľov.

V lete sa premiér rozhodoval, či zostane v Smere. Čo ste mu ako priateľ poradili?

Strávil som veľmi veľa rokov v politike, ale v istom momente som sa rozhodol z nej odísť. Teraz si užívam luxus pozerať sa na politiku z vyššieho poschodia. Preto len dodám, že táto spoločnosť si zaslúži, aby pred ňu predseda strany Robert Fico a premiér Peter Pellegrini čím skôr predstúpili a oznámili spoločnosti, aké majú plány do volieb a po voľbách. Toto by som si prial.

Vy o tých plánoch neviete?

Ešte raz zopakujem: Slovensko si zaslúži, aby čím skôr spolu Robert Fico a Peter Pellegrini predstúpili pred verejnosť a oznámili nám svoje plány. Myslím, že v týchto slovách cítite trošku aj odpoveď na vašu otázku. Týka sa to Smeru, ale to isté by som si prial aj od ďalšej časti politického spektra, ktorá je tiež v rozbúrenej situácii.

Otáča sa nám ekonomický cyklus a máme tu zároveň veľmi pestrofarebnú politickú ponuku, v ktorej sledujeme rétoriku politikov, ovplyvnenú niekedy až zvieracími pudmi. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol z politiky odísť. Charakter dialógu nemal už parametre rytierskeho súboja.

Je vám vyčítané, že ste možno mali slušné spôsoby, ale nechali ste si ich len pre seba a váš úzky okruh ľudí. Nemali ste pocit, že to, čo sa deje v Smere v poslednom roku, môže byť pri jeho vplyve pre krajinu nebezpečné? Nemrzí vás, že ste v takejto chvíli odišli robiť niečo iné?

Trinásť rokov som strávil v politike, z toho jedenásť na ministerstve financií a dva roky v opozícii ako podpredseda rozpočtového výboru. Teda trinásť rokov vo verejných financiách. Stále si myslím, že aj politici, najmä ak sa hýbu vo verejných financiách, by mali byť výsledkovo orientovaní.

Pre mňa bolo kľúčové byť účastný na konsolidácii verejných financií. Bolo pre mňa dôležité zaviesť rozpočtovú zodpovednosť do života, založiť fiškálnu radu, ktorá bola potom celý čas mojím hlavným kritikom, založiť dielo Martina Filka – Útvar hodnoty za peniaze. Mal som na starosti každoročné rokovania a realizáciu štátneho rozpočtu.

Nemám teda pocit, že by som odišiel od rozrobeného diela. Mal som to šťastie, že som mohol končiť s historicky najnižším deficitom v roku 2018, aby som s radosťou konštatoval, že v roku 2018 sa Slovensko dostalo z dlhových sankčných pásiem, nezamestnanosť sa dostala k historickým rekordom. Samozrejme, na druhej strane je veľmi dlhý zoznam nesplnených snov a očakávaní. Na to však potrebujete partnerov.

Dole v hale budovy NBS máte výstavu, ako bankári pomohli počas SNP. Ako ste sa vy cítili za posledný rok v Smere ako človek s povesťou sociálneho demokrata, lojálneho voči strane a aj republike. Nemali ste pocit, že je táto krajina ohrozená ako napríklad Maďarsko? Lebo my si myslíme, že niektorí vaši bývalí kolegovia v Smere sú už pre krajinu nebezpeční. 

Sami ste hovorili, že z kuloárov ste počuli, že som mal mnohokrát iný názor. Potvrdzujem to. Vedel som si ho povedať vo vnútri strany, ktorej som bol členom, a zároveň v najvyššom politickom vedení. Nejaké informácie o týchto mojich odlišných názoroch sa dostali na verejnosť, ale nie vďaka mne. Naozaj som považoval otázku jednoty smerom navonok za dôležitú.

To, čo som si chcel povedať, som vždy povedal do očí tomu, komu to patrilo. Najviac dôležité pre mňa bolo ovplyvňovať politickú stranu a jej predsedu v oblasti verejných financií, pretože to bola moja oblasť, tam som cítil najväčšiu zodpovednosť. A či sa vám to páči alebo nie, to sa mi podarilo.

Ak si zoberiete predsedu mojej bývalej strany do roku 2006 a v rokoch 2016, 2017 až 2018, keď sme deklarovali v programovom vyhlásení vlády vyrovnané hospodárenie najneskôr do roku 2020, tak to sú dvaja iní ľudia z hľadiska prístupu k udržateľnosti verejných financií.

Keby sa mi ho nepodarilo presvedčiť a nestál by za mnou, tak by som tieto veci ako minister financií jeho vlád nikdy nemohol dosiahnuť. Už som to niekoľkokrát povedal, nie som Ježiš Kristus, ktorý sníma všetky hriechy sveta. Vo všetkých ostatných oblastiach som mal takú mieru a váhu vplyvu ako aj moji ostatní kolegovia.

Tak inak, po tom, čo ste zažili v roku 2018 a v roku 2019, si myslíte, že by bolo dobré pre budúcnosť Slovenska, aby Robert Fico bol v budúcnosti predsedom vlády alebo predsedom vládnej strany?

Stále verím, že hoci je nedokonalý, model parlamentnej demokracie je pre nás stále najvzácnejší. O tom všetkom teda rozhodnú voliči a odpoveď sa dozvieme počas volebnej noci. Ak si pamätám, tak najvzrušenejšia debata o mojom pôsobení v pozícii, kde ste ma teraz navštívili, bola, že či budem dostatočne politicky nezávislý.

Od prvej minúty, čo som vkročil do tejto budovy, na to myslím a správam sa tak. Súčasťou toho je aj to, že politický život neovplyvňujem a ani nemám dôvod. V žiadnom prípade. Dnes tu sedím nielen ako Peter Kažimír, bývalý minister financií a podpredseda vládnej strany, ale som aj vrcholným predstaviteľom inštitúcie, ktorá zo svojej podstaty a mandátu je nezávislá. Musíte chápať ako novinári, že moje vyjadrovanie má svoje limity.

V rámci neformálneho vplyvu, ak taký existuje, som sa vždy snažil ľudí, ktorí ku mne majú dobrý vzťah, presvedčiť, že hodnotová principiálnosť má byť v politike na prvom mieste napriek tomu, že to nie je vždy komfortné a nenosí to percentá. Z dlhodobého hľadiska to má svoj zmysel. Preto si myslím, že akékoľvek excesy politikov a politických strán, ktoré naháňajú preferencie vo vodách, ktoré im vôbec nepatria, sú nebezpečné a nepatrí sa to. Je to krátkozraké a škaredo sa to môže vrátiť.

Celé moje fungovanie v politike bolo založené na tom, že politici a politická elita z princípu majú formovať názory ľudí a budúcnosť prostredia, v ktorom žijú, nechcem byť patetický, ale v ktorom budú žiť naše deti a vnúčatá. Z tohto pohľadu sa zodpovednosť možno nedá merať v rámci krátkodobosti politického cyklu, ale dá sa merať z hľadiska ľudského života, to vám garantujem. O tomto už napríklad niečo vie Vladimír Mečiar, ktorý si užíva hodnotenie svojej osoby a politiky z diaľky. Všetci, čo sú v politike, by mali chodiť do svojej práce s týmto nastavením.

Obávate sa budúcoročných parlamentných volieb?

Vy sa obávate? Som životný optimista, a aj preto som príjemne prekvapený z aktivizácie mladých voličov, z ľudí, ktorí boli predtým politicky pasívni. Ako keby teraz ožili a začali sa zaujímať o život v krajine, v ktorej, dúfam, chcú žiť.

Ste príjemne prekvapený z úspechu koalície PS/Spolu a vášho kamaráta Ivana Štefunka?

A viete, že som bol s Ivanom Štefunkom v jednej strane?

Vieme.

Nie je tajomstvo, že sa poznáme rodinne. Ivanovi Štefunkovi držím palce, tak ako každému, kto má s touto krajinou dobrý plán. Myslím to smrteľne vážne.

Čo bolo vaše najhoršie rozhodnutie v politike?

Najviac mi je ľúto, že sa mi nepodarilo presadiť zdaňovanie majetku alebo nehnuteľností podľa polohovej renty na základe cenovej mapy, čo sme ešte začali riešiť s Martinom Filkom. Chronicky tu už dvadsať rokov rozprávame o tom, aké máme malé majetkové dane, keď existujú údaje o tom, že relatívne vyššie dane za byty platia ľudia v Revúcej ako na bratislavských Palisádach – a toto nie je fér. Aj vzhľadom na súčinnosť s katastrom a totálnu nechuť vyberačov tejto dane, mám na mysli samosprávy, sa mi to, bohužiaľ, nepodarilo. Považujem to za svoje zlyhanie.

Čo bol skutočný dôvod, že ste zlyhali? Kataster a obce alebo výrok premiéra v zmysle, že nedovolíme, aby bežní ľudia v Petržalke platili viac?

Dlho som bol v exekutíve, kde jeden alebo druhý premiér mali rôzne vyjadrenia, ale, pri všetkej úcte, mne sa často podarilo dosiahnuť úplný opak toho, čo sa tvrdilo. Mali sme byť jednoducho tvrdohlavejší. Je to typ reformy, ktorú robíte jednu dekádu. Navyše, to, čo demotivuje ešte viac, je, že ide o príjem samosprávy a nie štátu. Potrebujete trpezlivosť na to, aby ste rozbili odpor samospráv, ktoré o tom nechcú ani počuť.

Aj môj rozhovor s bratislavským primátorom Matúšom Vallom bol o tom, či bude mať odvahu sa do toho pustiť. Je tam obrovský zdroj príjmov. Nejaký súdruh z NDR urobil chybu, keď nastavil pri fiškálnej decentralizácii vzorec pre hlavné mesto tak, ako to dnes funguje.

Dnes je problém prísť s božím perom a preškrtať ten istý objem peňazí tak, aby menšie obce a mestá tratili na úkor hlavného mesta. Pohnúť s tým vedia a majú politici, ideálne tí, ktorí menej podliehajú vplyvu svojich primátorov, starostov a ZMOS-u.

Skúsme tú pôvodnú otázku rozšíriť. Čoho vám je najviac ľúto pri Smere? Čo mal urobiť a z nejakého dôvodu neurobil?

Trošku sa cítim ako u psychológa.

Chceme vám pomôcť.

To určite… Urobili sme veľké veci pri ozdravovaní financií, ale je mi veľmi ľúto straty akéhokoľvek reformného apetítu na zmeny a modernizáciu krajiny po prezidentských voľbách v roku 2014. Je pravdou, že od toho momentu sme sa v Smere začali obávať o každý ďalší výsledok v každých ďalších voľbách, a tým bola poznamenaná odvaha robiť zmeny.

Prečo doteraz nemáme výdavkové stropy, ktoré by zabránili politikom bezbreho míňať?

Na tomto príklade vám teraz budem ilustrovať, prečo koniec rytierskych spôsobov v politike považujem za problém. Áno, bol som aj vami kritizovaný za to, že nie som agresívnejší pri výdavkových stropoch, ale opakujem, že som o tom v závere svojho mandátu začal širokú odbornú debatu.

Ak niekto volá pri výdavkových stropoch po najprísnejšom modeli, ktorý je napríklad v Holandsku, tak sa treba dívať aj na to, ako tam prebiehajú rokovania o zložení koalície niekoľko mesiacov. Jeden z dôvodov je aj takýto zákon. Podľa holandských zvyklostí a zákona o výdavkových stropoch by si slovenskí politici museli uvedomiť, že by najprv museli postaviť do volieb program, ktorý je kvantifikovateľný z hľadiska sľubov.

Keď sa potom tvorí koalícia, dohadujú sa aj programové priority vládnej koalície a tie následne fiškálna rada preráta do výdavkových stropov, ktoré podliehajú aj európskym fiškálnym pravidlám. Toto všetko trvá nejaký čas.

Viete si predstaviť, že by tieto holandské výdavkové stropy fungovali v slovenskom prostredí, kde sa v štáboch pri volebnej kapustnici horúčkovite skladajú koalície už bezprostredne po vyhlásení volebných výsledkov?

V roku 2012 boli napríklad tri dobré podmienky na to, aby sa to urobilo. Vy ste boli v rámci sociálnodemokratického spektra medzi ekonómami tá hlava, čo podporovala zákon o rozpočtovej zodpovednosti, Smer mal najsilnejší mandát v histórii Slovenska a vy osobne ste sa blížili k vrcholu autority u vášho premiéra. Nebol vtedy ten správny čas?

To bol, ale odmietol som zaviesť výdavkové stropy, pretože v tom poňatí, ako boli technokraticky presadzované, neakceptovali realitu. Konečne máme teraz zhodu na tom, že sa bude koncept testovať na ostrých číslach, aby sme videli, ako to funguje. Pilot potrebujeme. Po skúsenostiach so zákonom o rozpočtovej zodpovednosti sme zistili, že má množstvo detských chorôb, ktoré neboli otestované, lebo sme s nimi nemohli v tom čase ani rátať.

Môžete to vnímať namyslene, ale vďaka mne sa podarilo presadiť zákon o rozpočtovej zodpovednosti, presvedčil som vlastnú stranu v čase, keď už bolo jasné, že aj tak budeme sedieť v novej vláde, že je to dôležité. Krajina potrebovala zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ale potrebovali sme ho otestovať, aby sme vychytali detské choroby. Bolo mi sľúbené, že sa tieto choroby z legislatívy neskôr odstránia.

Ale rok po voľbách už žiadna ochota na to nebola a tí, ktorí sa ocitli v opozícii, žiadnym spôsobom nechceli pomáhať vláde. Cítil som sa vtedy dobehnutý. Bola podaná ruka od Vladimíra Tvarošku, ktorý bol však už mimo politiky. Tí, ktorí v tom mohli pokračovať, však dali prednosť politickému handrkovaniu a kupčeniu.

Jasne som povedal, že pokiaľ sa nezmení zákon o rozpočtovej zodpovednosti napríklad na koncept čistého dlhu, ktorý by nás zbavil mnohých problémov v oblasti obsluhy dlhu, tak nebudem súhlasiť so zavedením ďalšieho autopilota, akým sú výdavkové stropy.

Predstavujeme si Ivana Mikloša, ako číta tento rozhovor a vie, že čitatelia chápu, že on bol tou autoritou na druhej strane, ale zároveň že on je ten človek, ktorý hovorí, že ste mali dávno zaviesť výdavkové limity.

Hovorím aj o ňom.

Takže, aby to bolo úplne jasné, bola na stole dohoda, že sa vyčistí zákon od chýb, zmenia sa niektoré pravidlá a zavedie sa koncept čistého dlhu, na strane druhej prísľub, že sa v jednom balíku urobia aj výdavkové stropy.

Áno, toto bolo neoficiálne na stole. Je však potrebné dodať, že oni nikdy nežiadali ako protislužbu zavedenie výdavkových stropov.

A hovoríte, že autority na druhej strane, Ivan Mikloš aj Richard Sulík, to nakoniec odmietli?

Áno, odmietli o týchto veciach rokovať v takomto ponímaní. Napriek tomu som sa v závere svojho mandátu vrátil s výzvou na debatu o pilotnom fungovaní konceptu výdavkových stropov, na ktorom sa dohodnú odborníci vrátane rozpočtovej rady či IFP.

Čím ste presvedčili premiéra Roberta Fica, aby chodil na tlačové besedy a verejne rozprával, že jeho vláda bude rozpočtovo zodpovedná. Čo z toho mal? 

Pochopil, že sa mu to oplatí. Všetci premiéri sú v kategórii alfa samcov a technológov moci. Najprv sa na to díval so zvrašteným obočím, ale potom vážne porozumel, že úspech v oblasti verejných financií je vonku aj doma cenený.

Samozrejme, spojené to je aj s tým, že sme súčasťou eurozóny, ktorá vytvára permanentný tlak na zdravie verejných financií. Ale čudovali by ste sa, že existujú prieskumy o tom, akú veľkú hodnotu má poriadok vo verejných financiách u ľudí. Ľudia chcú mať aj poriadok vo verejných financiách, aj rôzne balíčky a benefity. To sa, žiaľ, nie vždy dá spojiť.

Ekonómovia vás kritizujú za to, že aj keď ste ozdravovali verejné financie a znižovali deficity, robili ste to vždy tak, že sa verejné výdavky zvyšovali až na samú hranicu dovoleného.

Za toto ma kritizujú len pravicoví ekonómovia. Vždy som veril v potrebu väčších príjmov pre túto krajinu. Vyčítal som pravicovým populistom, že mali odvahu hovoriť o malom štáte z pohľadu malých príjmov, ale nemali nikdy odvahu odstrihnúť prázdne hrkotajúce konzervy vysokých výdavkov.

Keď niekto chce mať nízke výdavky, tak musí presadiť vzácnu reformu v zdravotníctve, ktorá hovorí o tom, že sa tu všetci dvadsať rokov klameme o bezplatnom zdravotníctve. Treba definovať základnú starostlivosť a dať možnosť ľuďom sa pripoistiť. Nestačí len znížiť príjmy a zdravotné odvody, treba povedať aj to B.

To isté platí pri školstve, najmä pri tom vysokom. Treba si povedať, čo je objednávka štátu, čo štát potrebuje a čo chceme, čo má byť zadarmo, a všetko ostatné spoplatniť aj s možnosťou financovania cez dostupné pôžičky. Slovensko chronicky trpí tým, čo sa nazýva „skills mismatch“, teda produkcia absolventov, ktorých je prebytok na trhu práce alebo nie sú potrební.

Ale to sú agendy, ktoré by aj mnoho reformne zmýšľajúcich mladých dostali do ulíc.

V poriadku, ale kritika smeruje k tomu, že príjmy, ktoré tento štát posledné roky mal, nesmerovali do tých oblastí, o ktorých ste teraz hovorili. Vždy na konci roka sa pri zúčtovaní pozrelo, kto prejedol peniaze nad svoje pôvodné plány, a takmer každý rok sa to skončilo tak, že to boli Stromček, Kaliňák a Počiatek. Výsledok je taký, že nemáme riadne reformovanú verejnú správu, nemáme dostavané diaľnice a pomaly sa investuje do železníc. Naopak, napríklad v zdravotníctve a v školstve sme dramatické navýšenia nevideli. 

Vôbec si nemyslím, že vychádzať v ústrety nárekom ministerstva zdravotníctva, že potrebuje viac peňazí, je správna metóda. Správnou metódou je urobiť štrukturálne zmeny. Absolútny „gamechanger“ by bol, ak by sme dokázali zmeniť pohľad na financovanie zdravotníctva. V zdravotníctve sa podarilo aj vďaka Útvaru hodnoty za peniaze nakresliť plány, ktoré prvé mesiace a roky aj fungovali. Je pravda, že erodujú a rozpúšťajú sa v prospech výdavkov, ktoré už dnes nie sú pod kontrolou a nemusia byť v súlade s odporúčaniami analytikov.

V oblasti výdavkov na hlavu v zdravotníctve patríme k priemeru, ale výsledky sú strašidelné. Preto posunúť tam peniaze len tak nie je riešenie a nepomôže to.

To isté platí o školstve. Vy si naozaj myslíte, že keď „preoperovanej“ 58-ročnej ruštinárke na angličtinárku zvýšime plat o polovicu, tak deti, ktoré učí, budú mať lepšie výsledky? Naozaj to tak nefunguje.

Hovoríte o ruštinárke, z ktorej podľa vás lepší plat neurobí lepšiu angličtinárku, ale my pripomíname, že peniaze navyše rozpočtu zmizli v projektoch ako napríklad park pre Jaguar, pri ktorom sa nedá pochopiť, kde skončilo 400 miliónov eur.

Pri budovaní Jaguara je jasná zmluva, je tam jasná zodpovednosť všetkých tých, ktorí riešili peniaze. Prevod peňazí pre potreby rezortu je jedna vec a druhá vec je spôsob použitia tých prostriedkov. Zodpovednosť je jasne na strane tých, ktorí tie peniaze používajú. To platí aj o piatich tisícoch, aj o stovkách miliónov.

Čiže je to v tom, kto je politicky silný. A Kaliňák, Počiatek a Stromček boli politicky silní.

Nie. Vôbec si to nemyslím. Realizácia rozpočtu je o prioritách a o tých v danej situácii rozhoduje napríklad koalícia v kombinácii s členmi vlády a ich okamžitými potrebami.

Vo verejných financiách je to ako na lodi s kormidlom. Ak chcete udržať smer, musíte silno držať kormidlo a neustále korigovať, aby ste šli rovno. Rovnako je to s rozpočtom, v každej jednej vláde ministerstvo financií rozhoduje o výdavkoch a príjmoch, neustále korigujete, aby ste išli rovno.

Jednotlivé rozhodnutia môžu byť predmetom kritiky, ale na konci dňa je to vždy transparentné, lebo sú k dispozícii. V 90. rokoch sme boli v takom bezvedomí, že nájsť informácie o rozpočte by bola práca pre Moniku Tódovú. Dnes máte všetko na webe.

Keď sa začiatkom roka rúcala vaša dôchodková reforma v parlamente, nemali ste možnosť to vetovať?

Keďže to bol poslanecký návrh, ťažko som to mohol vetovať.

Vašou autoritou ste mohli.

Existujú verejné vyjadrenia, kde som hovoril, že je to postoj Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Jasne som povedal, že s tým mám problém. Priznám sa, že som nikdy neveril, že sa na takýto zákon nájde taká problematická ústavná väčšina. Dnes to platí a musím povedať, že tí, ktorí to presadili, sa rozhodli pre ťažšiu cestu.

O to väčšia váha musí byť preto daná tým politikám, ktoré budú vyvažovať zavedenie dôchodkového stropu. Budeme si musieť priznať, že bez regulovanej premyslenej migrácie nie sme schopní udržať kvalitu penzijného ani zdravotného systému, že potrebujeme lepšie vzdelaných a lepšie platených ľudí a motivovať mladé rodiny, aby mali deti.

Bol som vášnivý presadzovateľ automatu predlžovania dôchodkového veku, pretože som si naivne myslel, že táto téma raz a navždy odíde z verejnej debaty. Lenže som podcenil našich odborárov, ktorí tým, že prichádzajú o svoje agendy, si našli tento priestor a začali to silne komunikovať.

Treba si však povedať, že koncept tohto automatu pracoval s ilúziou, pretože sa nám bohovsky hodil do prepočtov. Podľa týchto prepočtov sme mohli odchádzať do dôchodku aj v 80 rokoch a krásne nám to vychádzalo v číslach. Ale buďme k sebe čestní, politická realita by nikdy taká nebola. Počet dôchodcov voličov sa v tejto krajine bude zväčšovať a je úplne logické, že by sa táto téma časom dostala medzi priority strán, ktoré by formovali budúce koalície.

Keď ste písali svoj posledný vyrovnaný rozpočet, naozaj ste verili, že ho dosiahneme? Keď sa dnes pozeráme na prepočet rozpočtovej rady, podľa ktorej bude chýbať na to vyše miliarda eur, je tam približne 400 miliónov naplánovaných v nedaňových výdavkoch, ktoré vyzerajú, že boli pokútne od začiatku.

Mne je ľúto výsledku a hovorím to už aj z pozície NBS. Odhad zverejníme najbližšie pri septembrovej predpovedi. Zároveň odmietam byť generálom po vojne. Luxus pozerať sa na minulosť, čo mohlo a ako malo byť, cez optiku dneška je niečo, čo mi je cudzie.

Rozpočet sa pripravuje od začiatku roka, všetko z pohľadu optiky roka 2018 na rok 2019 sedelo. Bol založený na makroekonomickom raste 4,5 percenta, dnes budeme hovoriť o úrovni pod tromi percentami, ale aj z hľadiska nedaňových príjmov alebo nadpríjmov je to otázka skúseností z minulých rokov. Napríklad boli plánované príjmy z elektronickej kasy, ktorá však bola odsunutá o niekoľko mesiacov.

Ona nebola odsunutá, parlament ju musel odsunúť, lebo to nebolo pripravené. Hovorili ste, že sme nevedeli o takom prudkom ekonomickom spomalení, to sedí, ale problém s tou chýbajúcou miliardou nie je postavený na výpadkoch príjmov zo spomalenia rastu.

To hovoríte o niečom, čo uvidíme až z prognózy v septembri. Ale aj napriek tomu platí jedna zásada – ak nie sú nadpríjmy, nemali by byť ani nadvýdavky.

Hovoríte, že vaši bývalí kolegovia míňajú viac, ako by mali.

To hovoríte vy. Hodnotiť verejné financie si dnes nemôžem dovoliť z pozície Petra Kažimíra, bývalého ministra financií, ale z pozície guvernéra Národnej banky Slovenska. Zopakujem teda, že bez dodatočnej námahy je pôvodný cieľ ťažko dosiahnuteľný.

Tak trochu inak, čo robí napríklad Poľsko lepšie, že má také rasty a smeruje k vyrovnanému rozpočtu?

Zoberte si rok 2009, Poľsku sa neprepadol rast do mínusových čísel. Veľkosť trhu je čarovná v časoch globálneho ochladenia medzinárodného obchodu, 40-miliónový trh je iný ako 5-miliónový. Ekonomické fundamenty sú v oboch prípadoch úplne iné.

Ale poďme naspäť. Z júnových údajov mnohé veci ešte nie sú jasné, treba si počkať. Odmietam pracovať so slovami ako kríza. Ani na úrovni Európskej centrálnej banky nehovoríme o recesii, nieto o kríze. Hovoríme o spomalení ekonomického rastu.

Čo sa teda podľa vás deje?

Príčiny poznáme. Sú vonku, zväčša mimo Európy a určite mimo Slovenska. Spočívajú v nervozite a neistote, ktoré sú spôsobené globálnym napätím a hlavne prekážkami vo voľnom obchode.

Situácia sa markantne zmenila. Rozbehla sa špirála napätia, máme napätie nielen medzi USA a Čínou, máme tiež boj medzi Japonskom a Južnou Kóreou, India má konflikty, Argentína sa dostala do problémov. Je mnoho ohnísk, ktoré k tomu prispievajú, a každá taká neistota vplýva negatívne na náladu investorov.

Slovenská ekonomika, ktorá je veľmi dynamická v dobrých časoch, vie schytať v časoch, keď sa globalizácia potkne, nepríjemné facky.

Ako ste v roku 2008 na jeseň ako štátny tajomník na ministerstve financií prežívali ten príbeh? Ani my novinári sme neverili, že to príde. 

Nielenže to netušila vláda alebo novinári. V októbri 2008 som zažil prednášku vtedajšieho komisára pre menové záležitosti Almuniu na Hopkins University vo Washingtone, kde búchal pästičkou do pultíka a hovoril, že Európa má zdravé fundamenty a táto choroba sa do Európy nikdy nedostane.

To bolo obdobie, keď sme všetci trpeli takzvanou inštitucionálnou slepotou. Nevideli to analytici, nevidel to Medzinárodný menový fond, nevideli to v OECD. Boli sme v zajatí endorfínov svetovej konjunktúry. Už vtedy bol šéfom OECD Gurría a pamätám si jeho prejav, v ktorom hovoril, že zažívame najdlhšie spojité obdobie rastu v histórii civilizácie. A zrazu bác. Spadli sme z útesu a bol to šok.

Ale prežili sme. Slovensko sa z toho vďaka euru vylízalo najrýchlejšie v regióne. Veľmi veľa vecí sa udialo aj v oblasti architektúry eurozóny, o ktorej vieme, že stále nie je dokončená. Ak hovoríme o týchto zážitkoch, mali by sme byť racionálni. Strach je zlý radca a ešte horší pán. Nestrašme sa niečím, čo na nás nečíha, aby sme to sami na seba neprivolali. Ako sa hovorí v angličtine, „be careful what you wish for“.

Ktoré analógie z rokov 2008 a 2012 sedia na dnešok? 

Teraz nebudem hovoriť o Slovensku. Podobné je to, že len čo sme sa vyhrabali z najhoršieho, tak odrazu sa stratila chuť reformovať, robiť si domáce úlohy. Týka sa to aj veľkých zmien, viete, že v čase môjho ministrovania sme boli veľkým entuziastom dobudovania menovej únie, no sme ňou možno len na 75 percent a potrebujeme dobudovať ďalšie inštitúcie, aby sme boli úplne vodotesní.

Vidíme, že krajiny exportujú svoje domáce politické problémy na medzinárodnú úroveň a tieto problémy sú spoločne s mnohými krátkodobými záujmami prekážkou zmien. Napríklad hovoria, že rozpočet eurozóny nemôže mať stabilizačnú funkciu, teda aby to bol vankúš, ktorý bude pomáhať pri asymetrických šokoch. A to len preto, že v Holandsku je tento výraz tabu. V Nemecku je napríklad momentálne nepriechodný komplexný systém ochrany vkladov.

Každá krajina je na niečo citlivá a výsledok je taký, že sme všetci slabší. Ako keby sme si chceli vypýtať zasa raz nejakú čiernu hodinku. Ani v roku 2008 nechcel nikto nič robiť.

Ktoré analógie nesedia?

Máme rekordnú zamestnanosť naozaj všade. Po rokoch totálnej podvyživenosti máme odrazu nedostatok pracovných síl. Neviem, či si napríklad Slováci uvedomujú, že každé štvrté pracovné miesto bolo posledné roky obsadzované legálnym zahraničným pracovníkom. To je signál, že sa niečo deje.

Máme tu signál z prehrievania úverov, čo sa však nedá celkom porovnať s rokom 2008. Máme tu rastúci trend cien nehnuteľností, ale dôvody sú tiež iné. Kým v roku 2008 to bolo ovplyvnené blízkosťou vstupu do eurozóny, teraz je tu faktor nedostatku nových nehnuteľností, čiže preto si predávajúci dovolia pýtať naozaj závratné ceny. Iné tiež je, že sme prikázali bankám, aby mali plné vrecká peňazí, aby v prípade núdze boli nachystané. Takže sú v oveľa lepšom stave, ako boli v roku 2008.

A ešte treba spomenúť jeden fenomén, ktorý je síce nový, ale je podobný z hľadiska charakteru, a to je štrukturálny problém s automobilovým priemyslom. Vo výrobe automobilov dochádza k technologickému prelomu, blížime sa k nemu, tušíme ho. Prebieha vnútorný súboj o to, aký typ technológie zvíťazí, a tí, ktorí to nestihnú, môžu prísť o veľkú časť trhu. Toto cítime v automobilovom priemysle.

Ľudia z blízkosti bratislavského Volkswagenu rok hovoria, že po štrajku a po prvej vlne zmien príplatkov vedenie bratislavskej automobilky stratilo trpezlivosť so slovenskou vládou a ten veľký koncept nového elektrického automobilu sem nepríde kvôli tomu. Prehnané?

Prehnané. Otázka pre všetkých, ktorí vedia narátať do desať: Kam sa automobilky rozhodnú umiestniť svoju výkladnú skriňu elektromobility? Umiestnia ju tam, kde nepotrebujete toľko pracovnej sily, pretože je to iný typ výroby, odlišná náročnosť a máte ďalšie iné premenné.

Pri paralelnej výrobe konvenčných automobilov, ktorá je viac náročná na prácu v porovnaní s produkciou elektromobilov, sú – paradoxne – naše nižšie náklady na prácu nevýhodou.

Na druhej strane, výhodou našich závodov všetkých automobiliek, ktoré u nás pôsobia, je, že sú najmodernejšie a miera robotizácie je v nich najvyššia. Preto hovorím, že ak niekto vraví, že za rozhodnutiami automobiliek je vláda Roberta Fica, ide o veľmi veľké zjednodušenie. Je to oveľa komplexnejšia záležitosť.

Ale súhlasím s jednou vecou – je veľmi dôležité mať kredibilné vzťahy s vedeniami týchto firiem a, čo je dôležité v každom vzťahu, neprekvapovať, byť transparentní v nadväznosti na to, čo a kedy môžu podnikatelia očakávať. Typy politík, keď cez poslanecké návrhy meníme zásadne legislatívu, sú problematické veci.

To teraz hovoríte o nočnej práci a nadčasoch?

Návrh o nadčasoch bol napísaný na Inštitúte finančnej politiky a vznikol objektívne na základe hodnotenia počtu odpracovaných zmien v Európe a príplatkov za ne. Slovensko patrí do prvej trojky v Európe v počte zmennosti, u nás najviac ľudí pracuje vo viacerých zmenách. Z analýzy vyšlo, že tie príplatky boli naozaj najnižšie, preto sme sa mohli za tento návrh postaviť aj na ministerstve financií.

Iný problém je, že napríklad Volkswagen platil nejaký druh príplatkov svojim zamestnancom, ale bohužiaľ nebol schopný sa dohodnúť s ministerstvom práce, aby mu tento druh príplatkov uznalo. A do toho vstúpili búrlivé nové odbory, ktoré sa snažili túto situáciu využiť vo svoj prospech. Horkosť z týchto vecí zostala. Ale úplne objektívne: slovenský ekonomický model nemôže byť postavený na lacnej pracovnej sile, hádam tomu všetci rozumieme.

Navonok to nevyzerá tak, že autorita slovenskej vlády je taká silná voči priemyslu ako v minulosti. Keď počujeme ľudí ako Soták, Beljajev alebo šéf Dusla hovoriť agresívne o politikách vlády, tak to vyzerá skôr tak, že autoritu stráca, pretože to sú tí ľudia, ktorí vládu doteraz roky podporovali. Nestala sa niekde chyba za posledné dva roky?  

Ja som týmto ľuďom dvíhal tlak pravidelne, ale mali sme vzájomný rešpekt. Keď sme sa aj nedohodli, tak som ich neprekvapoval, málokedy sa tak stalo. Som presvedčený, že predvídateľnosť správania je súčasťou úspešnej stratégie presadiť svoje záujmy.

Ak ste transparentní, oznámite, čo chcete, podložíte to nejakými argumentmi. Potom je to vec presadzovania svojich záujmov a oni, samozrejme, presadzujú tie svoje. Chcú mať väčšie zisky, čo v danom prípade znamená menej pre ich zamestnancov alebo menej pre štát, a tam som bol vždy na strane toho, že štát má málo.

Ale nie je férové hovoriť o tom, že či si doma nevyrábame neistotu. Tvorba legislatívy cez poslanecké návrhy tu bola vždy. Ale ak ľudia ako Beljajev, Soták a ďalší hovoria, že už toho majú dosť, nemajú v niečom pravdu?

Neviem, aké konkrétne príklady máte teraz na mysli, ale oni tiež presadzujú svoje záujmy. Ich spôsob komunikácie bol vždy taký, že aj oni chceli niečo dosiahnuť. To isté máte s bankami, so stavebnými sporiteľňami, s výrobnými fabrikami a ich požiadavkami na elektrickú energiu.

Domáci podnikatelia si zaslúžia rešpekt, že tu sú, míňajú peniaze, ale na druhej strane, vždy sa vedia prihlásiť o to svoje. To je súčasť ich stratégie. Tvrdosť nie je prekážkou, ale netransparentnosť je prekážkou.

Vo štvrtok (dnes, pozn. red.) bude Európska centrálna banka rozhodovať o opatreniach na podporu ekonomiky eurozóny. Pred rokom sa uvažovalo, že by mohlo dôjsť k zvýšeniu úrokových sadzieb v druhej polovici tohto roka, teraz má byť na stole scenár, že sa znížia.

Takto pred rokom som mal ako minister financií opečiatkovanú makroekonomickú prognózu najrešpektovanejšími analytikmi tejto krajiny, že ekonomika bude rásť 4,5 percenta, a všetko je inak. Aj ECB v rámci svojho mandátu a kompetencií reaguje na vývoj, ktorý je poznamenaný absolútnou neistotou, ktorá nám prechádza cez kanál priemyselnej výroby v Nemecku do čísel. ECB v prvom rade sleduje svoj inflačný cieľ (blízko, ale menej než dve percentá, pozn. red.) a na to reaguje.

Vo štvrtok očakávame kľúčovú debatu o situácii, ktorej sme svedkami posledné mesiace. Máme dohodu, že sa posadíme k tvrdým číslam za posledné dva štvrťroky a budeme sa snažiť hľadať odpoveď na to, aké opatrenie urobiť.

Popritom platí to, čo zaznelo pri brífingu Christine Lagardovej, že centrálne banky nie sú panny zázračnice schopné vyriešiť všetky problémy ľudstva. Na vyriešenie takýchto problémov potrebujú koordináciu hospodárskych politík jednotlivých vlád.

Čiže sme naspäť pri architektúre menovej únie, koordinácii a fiškálnych politikách, pri tom, že ten, kto môže, by mal míňať, a ten, kto nemôže, by míňať nemal. Zároveň je nutné dodať, že munícia a opatrenia, ktoré má ECB k dispozícii, sú veľké.

Veľká časť neistoty plynie zo správania niekoľkých politikov vo svete. Do akej miery je racionálne riešiť takéto problémy menovou politikou?

ECB nemá ambíciu riešiť štrukturálne problémy ekonomiky, to je úloha vlád a biznisu. Naša úloha a ambícia je reagovať na situáciu v rámci mandátu, tým je inflačné cielenie, inak povedané, cenová stabilita.

Zároveň je fakt, že naše rozhodnutia v oblasti menovej politiky majú nebotyčný dosah práve na reálnu ekonomiku. A preto otvorene hovoríme, že úprava nastavenia menovej politiky sama osebe nikdy nebude stačiť. Nebude stačiť sa tváriť, že rada múdrych bankárov zasadne a rozhodne o tom, že pôjde úroková sadzba hore alebo dole.

Keď prídete v ECB k rozhodnutiu, ktoré podporí ekonomiku, nevytvoríte alibi pre nezodpovedných politikov, ktorí si povedia, že teda nemusia robiť nič? Neuľahčíte im prácu?

Našou úlohou nie je pomáhať politikom, zľahčovať alebo sťažovať im veci, našou úlohou nie je v pozore prijímať príkazy od politikov. Našou úlohou je na základe hlbokej znalosti tisícov ľudí, ktorými disponujú centrálne banky, prísť k čo najlepšiemu a najefektívnejšiemu riešeniu, aby sme si plnili svoj mandát. Samozrejme, rast cien súvisí so všetkým: s potenciálom ekonomiky, s jej rastom, s nárastom miezd, s produktivitou práce, ale to nie je primárne v hľadáčiku. Akékoľvek postranné záujmy sa tam nemajú presadzovať.

Áno, interpretácia tých opatrení môže byť veľmi adresná. Poviem vám príklad. Tretinu úsporných opatrení francúzskeho rozpočtu na rok 2020 reprezentujú úspory na obsluhe dlhu. Čiže francúzsky minister financií povie, že on, aby dosiahol fiškálne ciele, potrebuje ušetriť 20 miliárd eur a z nich len šesť miliárd bude z toho, že ich dlhopisy sú so zápornou úrokovou sadzbou. To sú obrovské peniaze.

Ale takí Nemci z tohto profitujú desať rokov. Permanentné výčitky Európskej komisie a MMF voči Nemecku boli, že si nerobia svoju prácu, lebo nemajú robiť prebytky v desiatkach miliárd eur, ale majú investovať a majú byť motorom. A viete, čo na to môj priateľ Wolfgang Schäuble vždy povedal? Že to nie je pravidlo a že jeho národné pravidlo je, že musí ísť s dlhom dole. V Nemecku je to obrovská téma.

Už viete, koľko ľudí prepustíte z NBS?

Nepasujem sa za rekordéra, koľko hláv by som mal zoškrtať. Mojím cieľom je, aby sme maximalizovali potenciál inštitúcie. Začali sme práce na personálnom a procesnom audite, aby sme nadobudli vlastné presvedčenie o tom, že nastavenie organizácie je na mieste. NBS má obrovský potenciál v analytickej časti a potom má mnoho úloh, ktoré jej vyplývajú zo zákona a z mandátu, ktorý má.

Pre mňa je veľmi dôležité, aby sa mi podarilo pritiahnuť čo najviac najlepších ľudí z trhu práce, aby sme mohli byť súčasťou štvorzáprahu spoločne s rozpočtovou radou, kolegami z IFP a ÚHP. Aby sme mali intelektuálnu kapacitu, ktorou by sme pomohli doma a bolo nás počuť aj za stolom v ECB.

Odmietam byť v pozícii nejakého followera domácej alebo eurozónovej politiky, chcem byť jej spolutvorcom. Moja skúsenosť z pôsobenia v Rade ministrov je, že veľkosť krajiny vôbec nie je prekážkou toho, aby ste boli medzi tými, ktorí prinášajú témy a určujú naratív.

Je dôležité, aby NBS pod mojím a Ľudovým (Ľudovít Ódor, viceguvernér NBS, pozn. red.) vedením spoločne s bankovou radou vytvorila jeden perfektný tím, aby banka mala charakter. Aby sa vedelo, že Národná banka Slovenska – alebo National bank of Slovakia – reprezentuje istú školu názorov. Názorov vyplývajúcich z vedomostí konkrétnych ľudí, ktorí prešli nejakým typom skúseností, výskumu a dumania.

Chceme zásadne zmeniť spôsob komunikácie, aby ľudia lepšie chápali, že sa v tejto veľkej, vysokej budove naozaj zaoberáme ich každodennými problémami a rozhodnutia, ktoré tu možno nenápadne vznikajú, ovplyvňujú ich život.

Čo je úlohou NBS po vstupe do eurozóny?

Máme svoju nezastupiteľnú úlohu pri tvorbe menovej politiky eurozóny. Vlastnú stoličku, vlastné meno a priezvisko. S absolútnou nezávislosťou sme schopní presadiť svoj hlas, to nie je klišé, ale pravda. Pri otázke, akým spôsobom menová politika zasahuje do nášho života, odpovedám, že veľmi. Ovplyvňuje aj zamestnanosť, výmenný kurz, úvery a vklady v bankách, nepriamo ovplyvňuje zdravie ekonomiky.

A ak sa vrátim domov, je to dohľad nad dodržiavaním zákonov a pravidiel všetkých účastníkov finančného trhu. Čiže banky, poisťovne, dôchodkové spoločnosti, sprostredkovatelia, jednoducho my sme dohľadovým orgánom a dávame pozor na to, aby sa tieto inštitúcie správali podľa našich a európskych zákonov.

Na prvom mieste je ich finančná stabilita, teda aby peniaze našich občanov boli nimi spravované so všetkou obozretnosťou. Chceme tiež prevziať iniciatívu v téme finančnej gramotnosti. Finančná gramotnosť je tou najlepšou ochranou ľudí vo večnej informačnej asymetrii medzi inštitúciou finančného trhu a klientom.

Povedzte tri finančné produkty, kde je spotrebiteľ v najhoršej pozícii.

Najviac ma rozčuľuje nekonečná bohorovnosť našich poisťovní, keď majú pocit, že naši občania sú úplne spokojní s ich službami. V skutočnosti klienti často nedostávajú poistné plnenia v plnej výške a v zákonných lehotách. Máme veľa sťažností od klientov. Donedávna boli veľké porušenia aj v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov nebankovými spoločnosťami. Tu sa však veľa vecí vyriešilo, aj vďaka NBS.

Pozornosť si zaslúži zlepšovanie sprostredkovania finančných služieb. Sprostredkovatelia sú tí, ktorí sú v priamom kontakte s klientmi a nie je im vždy poskytnutá finančná služba s najlepšou starostlivosťou.

Súhlasili by ste s tvrdením, že slovenské banky sú voči klientom serióznejšie ako slovenské poisťovne?

Takúto paušalizáciu si môže dovoliť politik, novinár, ale ja nie.