Rozumieme dobre, čo sa stane, ak PS/Spolu raz pretlačia lex Haščák?

Stačí zle nastaviť pár detailov a výsledkom čistenia médií od oligarchov bude ešte väčší chaos ako v súčasnosti.

Prudké sprísnenie protimonopolných zákonov, ktoré navrhuje koalícia PS/Spolu v lex Haščák, je najtvrdší atak voči skupinám veľkých podnikateľov od čias, keď Robert Fico navrhol zoštátniť súkromné zdravotné poisťovne.

Zásadný rozdiel je však v tom, že kým na znárodnení v réžii Ficových podriadených mohla Penta aj veľmi dobre zarobiť, návrh PS/Spolu znižuje hodnotu aktív Penty už len tým, že sa o ňom hovorí.

PS/Spolu navrhujú v zdravotníctve aj v mediálnom svete zmeny blízke vyvlastneniu. Chcú oligarchov oslabiť zásahom do ich vlastníckych práv tak, že ich prinútia predávať firmy v sektoroch, kde si štát želá iný typ podnikateľov.

V situácii, keď oligarchovia znásilňujú aj slovenské médiá, aj zdravotníctvo, je normálne takto uvažovať.

Aj zdravotníctvo, aj médiá potrebujú znova získať dôveru verejnosti, ktorá si myslí, že jej záujmy sú v oboch sektoroch až druhoradé. Vytlačenie oligarchov vďaka tomu dáva ešte väčší zmysel.

Slovenská spoločnosť je v situácii, o ktorej mnohí hovoria ako o zlome, o revolučnej chvíli, o konci jednej éry a nastavení pravidiel pre novú. Aj to zvyšuje legitimitu tvrdého zákroku do vlastníckych vzťahov.

Zďaleka to však neznamená, že k návrhu PS/Spolu treba pristupovať nekriticky, respektíve ho podporiť skôr, ako budú domyslené všetky detaily. Preskúmať treba minimálne dve otázky:

1. Budú pacienti lepšie liečení, ak sa násilne oslabí vplyv Penty v zdravotníctve?

2. Dostanú občania od súkromných médií lepší servis, ak lex Haščák obmedzí oligarchov, ktorí vlastnia médiá a zároveň sú z veľkej časti závislí na ziskoch z obchodovania s verejným sektorom?

Nepoznáme detaily, ale obmedziť Pentu je primerané

Lex Haščák má zakázať, aby jedna skupina vlastnila aj sieť lekární, aj sieť nemocníc a polikliník, aj zdravotnú poisťovňu. Vysvetlenie je, že v takom postavení môže Dôvera cez verejné zdroje uprednostňovať platby v prospech iných firiem Penty v zdravotníctve.

Problém tejto argumentácie je, že nie je zdokumentovaný žiaden prípad, keď by Dôvera systematicky protežovala svoje sesterské firmy zo zdravotníckeho holdingu Penty.

Vieme napríklad, aká vie byť Dôvera tvrdá na nemocnice. Podrobne sme sledovali aj to, ako drzo Penta vytiahla z Dôvery 400 miliónov eur a ako sa o ne potom podelila s kumpánmi z prostredia Smeru. Ale o zneužívaní postavenia Dôvery v prospech nemocníc Penty nevieme nič, čo by stálo za zmienku.

Nápad obmedziť vlastnícke práva Penty a fakticky jej prikázať, aby predala dve z troch svojich sietí, je však napriek tomu primeraný a pre spoločnosť užitočný. Výsledkom by totiž bolo, že Penta bude v zdravotníctve trikrát slabšia a jej vplyv v sektore prestane byť, povedzme, na úrovni vplyvu ministrov zdravotníctva.

Lebo ak bude mať Penta len jednu z troch zdravotníckych sietí, bude jej na lobingu menej záležať, bude mať naň pripravených menej peňazí, bude mať menej informácií ako teraz.

A navyše, ak by štát prinútil Pentu predať dve z troch jej sietí, dal by najavo, že on je pánom sektora, nie Penta. Bohužiaľ, v súčasnej situácii ani to nie je málo.

Vytlačením Penty z pozície hegemóna zdravotníctva, samozrejme, nevymiznú politické vplyvy v sektore, ktoré mu tiež škodia. Aj v časoch Smeru sa Penta musela o svoj vplyv s takými ľuďmi deliť. To však nemôže byť argument, aby sme Pentu s jej motiváciami a cynickým uvažovaním nechali spravovať tak veľa verejných zdrojov.

Vytlačením Penty z jej sietí sa nestratí ani zmysel pre poriadok, efektívnu organizáciu a prozákaznícky orientované služby. Ak bude musieť Penta predávať, príde namiesto nej iný súkromný vlastník.

Haščák, Maták a spol. už po rokoch rozumejú riadeniu zdravotníctva na slovenské pomery veľmi dobre, ale takých firiem sú vo svete stovky a Penta by predsa po sebe nechala v sektore aj väčšinu špecialistov, ktorí tam pre ňu robili.

Ak by Penta musela pod tlakom zákona predávať, určite by prerobila. Akokoľvek by sa snažila vyvolať súťaž, kupci by vedeli, že je pod tlakom. Okrem toho, tri jej siete dokážu spolu zarábať viac, ako keď bude každá jedna podnikať úplne samostatne. Preto bude rozpredaj po častiach pre Pentu nevýhodný.

Štát by to však napriek tomu mal urobiť a mal by tlačiť na odchod Penty z väčšiny jej firiem v zdravotníctve, hoci ich nadobudla v situácii, keď taká koncentrácia nebola zakázaná.

Štát má právo meniť mieru a spôsob regulácie. Stačí, ak dokáže, že to bol najefektívnejší spôsob, ako pomôcť hlavnému účelu toho celého – lepšiemu liečeniu zdravotníctva. Nemôže to byť zložité. Pred firmou, ktorej šéf je najznámejšia postava krimi spisu Gorila, treba chrániť verejné zdroje, ako sa len dá.

Stačí to trochu prehnať a vlastniť médiá bude riziko

Lex Haščák, ako ho ohlásil PS/Spolu, má zdravotnícku a mediálnu časť. Cieľ mediálnej je vytlačiť z trhu vlastníkov médií, ktorí ich majú len na to, aby aj vďaka ich vplyvu mohli viac zarábať na štáte. Aj to je cieľ rozumný a primeraný.

Vo verejnej debate už roky prevláda názor, že slovenské médiá skupujú nemediálni hráči, ktorých cieľom nie je prioritne podnikať v médiách. Výsledok je zneužívanie týchto médií, manažérska neschopnosť a dlhodobý úpadok. Aj tu je najviditeľnejším príkladom práve Penta (najmä Plus 7 dní, Plus jeden deň, Pluska.sk).

Pointou takého biznisu je jednorázovo nakúpiť médiá za desiatky miliónov eur a potom cez ne tlačiť na politikov, ktorí opakovane rozhodujú o obchodoch za stovky miliónov eur. Tak ako sa mafiáni v bielych golieroch snažia získať vplyv na súdoch, prokuratúre, v polícii a v politických stranách, tak chcú využívať aj moc médií.

Návrh PS/Spolu chce regulovať médiá s ročným obratom nad milión eur. Tie by sa museli zapísať do registra partnerov verejného sektora tak ako firmy, ktoré obchodujú so štátom.

Za Pluskami by sme potom ako konečného užívateľa výhod videli zrejme Jaroslava Haščáka a Mareka Dospivu, za Hospodárskymi novinami Andreja Babiša, za Nový Časom Antona Siekela, za Joj zrejme niekoho z J&T, za Sme rodinu Vajdovcov a za Pravdou ktovie koho. Pri iných firmách, ktoré majú roztrúsených konečných vlastníkov (napríklad v súčasnosti Markíza, Denník N) by sa do registra zapísali ich štatutári.

Protimonopolný úrad by potom skúmal, či títo ľudia nemajú v obchode so štátom otvorenú dlhú a veľkú pozíciu a či teda ich konflikt záujmov by tam nebolo lepšie preťať.

Výsledok by, samozrejme, závisel od limitov stanovených konečným znením zákona a od názoru Protimonopolného úradu. Ale skúsme si aspoň predstaviť, aké dilemy by sa potom riešili.

Treba skupine J&T prikázať, aby si vybrala, či chce vlastniť televíziu Joj, alebo správcovskú firmu v druhom pilieri?

Mal by Babiš predať Hospodárske noviny, ak chce ďalej brať dotácie do svojich družstiev a daňové úľavy pre Duslo?

Má Ivan Kmotrík predať TA3, aby mohol byť ďalej majiteľom servisnej firmy bratislavských vodární či dodávateľom kníh pre ministerstvo školstva?

V extrémnom, no nie nepredstaviteľnom prípade, by sa podobne musel rozhodovať aj majiteľ Pravdy, možno aj Nového Času a časom aj Markízy (v budúcnosti zrejme Petr Kellner).

Kto by kúpil tak veľa médií, ak by boli naraz na predaj Plus 7 dní, Plus jeden deň, Pluska, Trend, Pravda, HN, Čas alebo nebodaj aj Joj a Markíza?

V ideálnom prípade by sa do biznisu vrátili normálni mediálni investori, ktorí za firmy platia len toľko, koľko ony samé aj zarobia. Slovenskej žurnalistike by to v priemere určite pomohlo a získala by na tom celá spoločnosť.

Morálne a zrejme aj právne je v poriadku vytláčať z mediálneho biznisu investorov, ktorí chceli cez neho spoločnosť najmä vypaľovať a klamať. Títo oligarchovia by odpísali pár miliónov strát, ale samotné médiá by prežili a možno by ich čakala aj lepšia budúcnosť. Pre verejnosť by to tak bolo napokon aj užitočné.

Ibaže, čo ak by sa k vlastníctvu dostali napríklad investori z Číny alebo Ruska, ktorí tu oficiálne nemajú biznis záujem, ale majú prečo investovať do vplyvu v členskej krajine EÚ a NATO? Dokážeme slovenské médiá (a seba) pred tým chrániť?

A čo ak sa vďaka tomu precedensu potom stane samozrejmé, že ak je spoločnosť s médiami dlhodobo nespokojná, smie štát prinútiť vlastníkov ich predať?