Daňová poradkyňa: Štát nedokáže kontrolovať dodržiavanie daňových predpisov

Štát by sa mal snažiť, aby boli ľudia aktívni, aby sa sami živili a neboli na úradoch práce. A preto by mal vytvárať jednoduché legislatívne prostredie, v ktorom by sa podnikanie ľahšie rozbiehalo, hovorí daňová poradkyňa Silvia Hallová,

Je partnerka a komanditistka v spoločnosti Grant Thornton Consulting, k. s., a spoločníčka v spoločnosti Grant Thornton Audit, s. r. o. V rozhovore vysvetľuje:

• aký je rozdiel medzi daňovými kontrolami na Slovensku a v Rakúsku,
• prečo nie je dobrou správou 15 % daň z príjmu pre firmy s obratom do 100-tisíc eur,
• čo s tým, že štát nie je schopný skontrolovať dodržiavanie daňových predpisov,
• ako tu roky mohli fungovať daňové podvody bašternákov a kočnerov.

Vo všeobecnosti platí, že každé zníženie daní je dobré. Platí to aj pri 15 %-nej dani z príjmov pre firmy a živnostníkov s obratom do 100 tisíc eur, ktorú budú platiť od januára ? Odborníci hovoria, že ide o horizontálnu daňovú nespravodlivosť.

Žiadna daň nie je spravodlivá a každý chce platiť nižšie dane. Je tu riziko, že na Slovensku pribudnú malé firmy s obratom do 100 tisíc eur. Pritom makroekonomicky štát nič nezíska. Nepovedie to k vytvoreniu nových pracovných miest a nebude to mať žiadny vplyv na ekonomický rast.

Keď budeme mať dvoch podnikateľov a jeden bude mať obrat 100 tisíc a obrat toho druhého bude o jedno euro väčší, ten druhý zaplatí na dani o 1 242 eur viac. Čo myslíte, čo bude v tejto situácii robiť druhý podnikateľ?

Je to jasné, bude sa snažiť optimalizovať, aby podliezol hranicu obratu.

Áno, bude hľadať tento priestor. Také firmy, ktoré nemajú biznis náročný na materiálové vybavenie a stroje, si ho rozdelia na viacero firiem. Jednu zmluvu presunú na jednu firmu, inú presmerujú na tú druhú. A budú mať viac firiem s obratom do 100 tisíc eur. Keď medzi firmy rozdelia náklady, každá firma bude platiť len 15-percentnú daň.

Poslanci, ktorí zmenu presadili, tvrdia, že štát obchádzanie zákona, napríklad účelové delenie firiem, dokáže skontrolovať a postihovať.

O tom pochybujem. Na jednej strane neobsahujú daňové predpisy pravidlo proti obchádzaniu dane v takýchto prípadoch a na druhej strane nemáme kontrolórov. Daniari kontrolujú najmä DPH a transferové ceny. Zo štatistík vyplýva, že daň z príjmov firiem za posledné roky preverujú len veľmi málo. Chýba tiež investigatívnejší prístup.

Platí tiež, že ak chceme, aby bola kontrola efektívnejšia, mali by sme mať legislatívu čo najjednoduchšiu a bez výnimiek.

Úroveň daňovej kontroly môžete porovnať napríklad s Rakúskom. Akí sú tam kontrolóri?

Sú oveľa aktívnejší, aj dohľadávajú prípady. Firmy sa boja agresívne optimalizovať svoju daň, lebo rakúske daňové úrady sú pri kontrolách veľmi aktívne. Ilustrujem to na jednom príklade. Podnikateľ bol konateľom na Slovensku. Rakúsky kontrolór zisťoval, kde sa tento podnikateľ pohybuje, koľko hodín pracuje na Slovensku, kde manažérsky rozhoduje. Keďže on nevedel preukázať, že sa zdržiava najmä na Slovensku a daniari zistili, že sa väčšinu času zdržiava v Rakúsku, dorubili mu daň.

Takže podľa vás daňová výhoda pre určitú skupinu spoločností nie je dobrým riešením. Čo by bolo teda lepšie?

Zníženie dane o určité percento pre všetky firmy. Platilo by, že ten, kto bude mať vyšší obrat, by platil aj vyššiu daň. Malo by však aj platiť, že výška dane by mala byť akceptovateľná pre všetkých daňovníkov. Aby pre nich už nebolo zaujímavé skrývať príjmy, obchádzať zákon a hľadať cesty k daňovej optimalizácii.

Pozrime sa na to, aký efekt malo zavedenie rovnej dane v roku 2004. Príjem z dane neklesol, naopak zvýšil sa, lebo všetci si povedali, že daň 19 % je pre nich akceptovateľná a neoplatí sa im optimalizovať. Je to pozitívna skúsenosť a otestovaná v praxi. Neviem, prečo nepokračujeme v tom dobrom, ale skúšame niečo nové.

Štát rozbehol eKasu. Je to krok dobrým smerom?

eKasa je na odhaľovanie šedej ekonomiky dobrý nástroj. Kontrolór môže byť aj pred predajňou a na tablete si môže skontrolovať, ako odchádzajú platby z pokladnice na finančnú správu. Avšak aj na takúto kontrolu musí mať finančná správa veľa ľudí. Bude to dobre fungovať, až keď sa firmy budú báť neregistrovať platby za tovar v pokladniciach, keďže nebudú vedieť, kedy príde kontrola a či niekto nestojí blízko predajne a nekontroluje online evidovanie tržieb v predajni.

Na čo sa podnikatelia najviac sťažujú a čo by im najviac pomohlo?

Ide najmä o komplexnosť legislatívy, veľmi veľa legislatívnych zmien a byrokraciu pri rozbiehaní podnikania. S tým musí podnikateľ doslova zápasiť.

Našim firmám by výrazne pomohlo aj zníženie administratívneho zaťaženia. Slovensko má komplikovaný systém výpočtu dane z príjmov. Napríklad náklady možno odpočítať až po úhrade dane, neuhradené záväzky sa dodaňujú, daňový odpis je limitovaný do výšky príjmu z prenájmu pri prenajatom majetku. Daňový systém tiež komplikuje množstvo povinných podaní, od DPH a štatistických hlásení do Národnej banky či Štatistickému úradu až po daň z motorových vozidiel zamestnancov počítanú na dennej báze, ak auto používajú na firemné účely.

Štát by sa mal snažiť, aby ľudia boli aktívni, aby sa sami živili a neboli na úradoch práce. A preto by mal vytvárať jednoduché legislatívne prostredie, v ktorom by sa podnikanie ľahšie rozbiehalo. Aby podnikatelia nemuseli hľadať cesty, ako zákon obísť alebo už dopredu počítať s prípadnými pokutami.

Problémom je tiež to, že sa zásadné zmeny s dosahom na financie podnikateľov a štátu robia bez diskusie, bez pripomienkovania odborníkmi a bez prepočtu vplyvu, len cez poslanecké návrhy. Ibaže niekto náklady za tieto návrhy bude musieť na konci dňa zaplatiť. A to platí aj pri znížení sadzby dane pre jednu skupinu podnikateľov.

V legislatíve stále pribúdajú výnimky, len v tomto roku sa niekoľkokrát novelizoval zákon o dani z príjmov. Ako sa v zmenách orientujete? 

Parlament je doslova mašina chrliaca zákony a novely. Spolu s nepriamymi novelami sa len tento zákon novelizoval možno aj deväťkrát a o ďalšej novele rokuje parlament. Koho by napríklad mohlo napadnúť, že v zákone o športe je aj daňová zmena? Orientovať sa v zmenách už majú problém aj daňoví poradcovia. Jeden náš klient požiadal poradcu, aby mu spísal zoznam všetkých povinností, ktoré sa vzťahujú na jeho podnikateľskú činnosť. Výsledok bol zoznam povinností v dvoch veľkých excelovských tabuľkách. A to bez účtovných a daňových predpisov.

Podnikatelia po zvyšovaní minimálnej mzdy, príplatkov za prácu, sociálnych balíčkoch upozorňujú, že v niektorých regiónoch už môže byť rast ceny práce zamestnanca problémom.

Už pri súčasnom zaťažení práce budú mať firmy problém udržať zamestnanosť.

Mzdové náklady sa našim firmám na začiatku roka zvýšili najrýchlejšie z krajín eurozóny. Rástli o 8,7 %, pričom priemer eurozóny bol 2,4 %. V druhom štvrťroku rástli ešte rýchlejšie – až o 9,7 %, čo je vôbec najrýchlejší rast za posledných jedenásť rokov.

Firmy toto tempo dokázali ako-tak zvládnuť pri vysokom raste ekonomiky. Tieto časy sa však skončili a naša ekonomika sa začala ochladzovať.

Keď rastie trh, prirodzene sa zvyšuje aj cena práce. Na druhej strane štát zaviedol veľa regulácie. A tu hovoríme aj o zvyšovaní minimálnej mzdy, príplatkov alebo povinných príspevkoch na rekreáciu zamestnancov. Ide o nesystémové riešenie, ktoré som často kritizovala. Firmy sa doposiaľ snažili odlíšiť tým, čo okrem mzdy zamestnancom poskytujú ako benefit. A potom príde štát a firme, ktorá má 50 a viac zamestnancov, prikáže, aby svojim zamestnancom dotovala rekreáciu. Nikoho tu pritom nezaujíma, či má zamestnanec o to vôbec záujem, či by neprivítal iný benefit. Vo firmách, kde pracujú ľudia za nízke mzdy, by možno radšej videli viac peňazí na výplate ako príspevok na dovolenku.

Druhou vecou je, že rozpočet na benefity sa vo firmách nenafúkne dvojnásobne. Rozdeľujú taký istý balík, hoci do nákladov im pribudol rekreačný príspevok. Zo skúsenosti našich klientov viem, že teraz presúvajú peniaze z jednej skupiny benefitov, kde si zamestnanec mohol vybrať, či chce napríklad masáž, šport, kultúru alebo jazykový kurz, do rekreačných poukazov.

Čo mne osobne ešte prekáža, je, že rekreačnými poukazmi štát podporuje len jednu skupinu podnikateľov v sektore cestovného ruchu a kúpeľníctva. Predsa, ak hotelové a rekreačné služby budú dobré, človek ich bude využívať bez ohľadu na to, či to je benefit od zamestnávateľa.

A na druhej strane tu máme napríklad bankový sektor, ktorý je vraj zlý, keďže stále zvyšuje poplatky za bankové služby. Tak ho za to potrestáme, predĺžime mu platenie bankového odvodu o rok…

Štát takto obratom získa 150 miliónov eur. Ale je to správne? Veď ak štát predĺži platnosť bankového odvodu, v bankách neklesnú poplatky. Opačne, budú ďalej rásť. Nemal by štát nastaviť svoju politiku tak, aby všetci platili dane férovo?

Ešteže sme v EÚ a musíme dodržiavať nastavené mantinely, v ktorých sa môžeme pohybovať. Vďaka tomu sa zabránilo napríklad vyberaniu novej dane od obchodných reťazcov. Tie štát tiež zaradil medzi zlé subjekty, ktoré môžu za to, že ceny potravín v obchodoch rastú, a trestom mala byť dodatočne odvedená ďalšia daň. Ak by to prešlo, kto iný ako spotrebiteľ by túto daň v konečnom dôsledku zaplatil?

Ekonomika nepustí. Máte nejaké náklady a musíte mať aj primeranú odmenu za to, že v niečom podnikáte a znášate riziko a vytvárate pracovné miesta. Dávate ľuďom prácu a tí zase musia za svoju prácu primerane zarobiť. Aj štát na svoje fungovanie potrebuje peniaze, aby mohol občanovi poskytovať verejné služby. Toto všetko musí fungovať v rovnováhe. Ak to bude len o tom, že niekto vás vykorisťuje, druhý zas neplatí a tretí berie výhody, tak to fungovať nebude.

Od vládnych politikov naozaj často počujeme, že vykorisťujú podnikatelia, neplatia zamestnancov tak, ako majú, a vláda je dobrá, keďže tomu bráni napríklad aj zvyšovaním minimálnej mzdy. Tvrdia, že cena práce slovenského zamestnanca je v Únii takmer najnižšia. Je to tak?

Úroveň štátov Únie postupne dobiehame. Cena práce by mala rásť s produktivitou práce. Štát môže skokovo zdvihnúť minimálnu mzdu. Pomôže tak slabo zarábajúcim, ale to sa musí niekde prejaviť. Ak firma zdvihne cenu výrobkov, potom je tu otázka o koľko, aby ich ešte ľudia kupovali. Keď chce firma tovar vyvážať do zahraničia, musí byť konkurencieschopná. Môže sa stať, že naše slovenské výrobky budú drahšie ako tie zahraničné. Ak na tieto pravidlá štát nebude brať zreteľ, skôr či neskôr nás to dobehne. Firmy začnú prepúšťať, aby si znížili náklady, keďže ceny tovarov už nemôžu zdvíhať, alebo ich nedokážu ovplyvniť, lebo majú dlhodobé kontrakty.

Platí ešte, že máme lacných zamestnancov a práve lacná pracovná sila je pre investorov naďalej najväčším ťahákom?

Keby som to porovnala s priemerom, tak to stále ešte platí. Otázkou je dokedy, keďže cena práce rastie, a my nevieme, čo k nám bude lákať investorov. Potrebujeme ich, inak naša krajina začne stagnovať. Mali by k nám prísť najmä technologické firmy, aby sme neboli len montážnou dielňou. Toto sa nestane, ak štát nebude investovať do vzdelávania, aby školy vychovali kvalitnú pracovnú silu.

Máme niekoľkých klientov, ktorí po zvyšovaní ceny práce presúvali výrobu zo Slovenska do Rumunska. Po čase sa však vrátili na Slovensko, lebo naši zamestnanci sú veľmi kvalitní a efektívni pri práci, odvádzajú dobrú prácu a vyrábajú kvalitné výrobky.

Pri nových investíciách na Slovensku už však firmy môžu uvažovať inak, keďže nezohľadňujú len kvalitu pracovnej sily a cenu práce, ale aj politickú situáciu, sieť subdodávateľov, daňovú legislatívu, stav infraštruktúry.

Čo hovoríte na daňové korupčné kauzy, ktoré dnes hýbu Slovenskom?

Rada žijem na Slovensku a som pyšná na to, čo sme tu za posledných tridsať rokov dosiahli. Mám však pocit, že v posledných rokoch sme to dobré už začali negovať. Bohužiaľ, je to aj dôsledkom všetkých korupčných káuz, ktoré sa na nás valia.  Vraciame sa do deväťdesiatych rokov. A zrazu zisťujeme, že je to ešte horšie, ako sme si mysleli.  Mám pocit, že to zlé ide zvrchu. Ak niekto „hore“ robí niečo, čo sa nemá, postupne sa to spúšťa do najnižších úrovní. Dozvedáme sa napríklad, že tu operujú akísi daňoví vybavovači, ktorí vám zariadia na daňovom úrade vyplatenie vratiek DPH, ak im vy dáte z dane určité percento…

… a na druhej tu máme podnikateľov, ktorých daniari naháňajú a pokutujú takmer za banálnosti.

Problém je aj v tom, že sa kontroluje po mnohých rokoch, odberatelia sú už nekontaktovateľní, zanikli z rôznych dôvodov. A v tejto situácii daniari niekedy zisťujú, že tam možno bol niekde v tom reťazci podvod. A potom sa stáva, že ak je v tom reťazci len jedna dohľadateľná firma, tá  môže mať problém.

Popíšem to na prípade nášho klienta. Išlo o trojstranný obchod, normálny fungujúci biznis s tým, že firma sprostredkovala obchod. Dostala daňovú kontrolu. Daňová správa začala riešiť, prečo prvý odberateľ, ktorý dodal výrobok konečnému zákazníkovi, nepovedal zákazníkovi, od koho nakúpil tovar. Tovar bol dodaný zákazníkovi do iného členského štátu, do skladu, ktorý bol na inej adrese, ako bolo sídlo zákazníka. Daniari firme dorubili DPH vyše 500 tisíc eur na Slovensku a tvrdia, že nebolo preukázané dodanie tovaru do iného členského štátu a zaplatenie dane v krajine konečného zákazníka. Pre túto firmu je to úplne likvidačné, nedokáže to zaplatiť. Teraz tento prípad riešime na Najvyššom súde.

Ako je vôbec možné, že tu roky mohli fungovať daňové podvody rôznych bašternákov a kočnerov, že sa tu podvodne vyberali vratky DPH, napríklad cez viacnásobné prevody tých istých bytov?

Pravdepodobne „naši ľudia“. Bohužiaľ, keď sa takéto správanie stane štandardom, vidia aj ostatní, že je to možné, a správajú sa tak aj iní. Potom sa to nabaľuje, až zistíte, že je to vlastne systém.

Ako sa to dá riešiť? Vidíte problém v chabej legislatíve?

Nie, problém nie je v zákonoch. Nie sú zle nastavené. Problém vidím vo vymožiteľnosti existujúceho práva, aby rozhodnutia boli v súlade s existujúcou legislatívou. Jediným riešením je, že minimálne po dvoch volebných obdobiach musí dôjsť k výmene celej vládnej garnitúry. Prerušia sa kontakty politikov s biznisom. Každá vláda sa bude potom báť vládnuť tak, aby tu nebolo ľahké robiť podvody, lebo ten, kto príde po nej, to začne hneď riešiť. Ibaže keď niekto je tak dlho pri moci, asi už takýto strach nemá.

Myslím si, že už prichádza čas na zmenu. Snáď prídu politici, ktorí majú víziu, ako veci systémovo zmeniť, ktorá presahuje ich štvorročné volebné obdobie.

A je podľa vás polícia dostatočne pripravená na to, aby zvládla vyšetrovať daňové podvody?

Chcem tomu veriť. Posledný vývoj ukazuje, že áno. To isté si myslím aj o finančnej správe.

Ukazuje sa však, že problém je aj v súdnictve. Vidíme, ako jeden človek dokázal korumpovať sudcov, aby rozhodovali tak, ako to on potrebuje.

Očista príde aj do súdnictva. Tiež si myslím, že súdy by sa mali špecializovať. Vidím, že v Česku sú, čo sa týka správneho súdnictva, oveľa ďalej. Ich sudcovia sa špecializujú a naše súdy sa inšpirujú ich rozsudkami, keďže náš právny základ, napríklad čo sa týka obchodného zákonníka a daňových predpisov, je podobný.

Veľký progres vidím u nás na Najvyššom súde, kde už pracujú špecializované správne senáty. Ich rozsudky sú už fundované. Problém je však ešte na nižších – krajských a okresných súdoch. Mám takú skúsenosť z ich rozhodovania, že krajský súd len okopíroval pri rozsudku celú argumentáciu daňového úradu, lebo ten, kto rozhodoval, tomu jednoducho nerozumel. Nevyriešil námietky, ktoré sme my podávali. Napokon sme to postúpili na Najvyšší súd.

Čo by sa malo zmeniť v legislatíve?

Treba poupratovať. Upratovanie v tomto štáte však nebude jednoduché. Treba vytvoriť rovnaké pravidlá pre všetkých a odstrániť rôzne nesystémové opatrenia.

Spoločnosť musí potrestať podvodníkov a pomáhať tým, ktorí podnikajú poctivo. A nerobiť rozhodnutia, ktorými uprednostní jeden sektor pred druhým. Ďalšou úlohou je obmedzenie byrokracie pri správe štátu. A potom treba zlepšiť vymožiteľnosť práva. Nie je možné, aby si subjekt nevedel desať rokov vymôcť svoju pohľadávku na súde.

Hlavná zmena však musí prísť v školstve. Školstvo potrebuje zmenu a víziu hodnú 21. storočia.