Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Vďaka nemu má svet rýchlejšie počítače. Teraz má Radoslav Danilák ešte väčšie ambície

Foto N – Tomáš Benedikovič

Radoslav Danilák prispel k tomu, že máte alebo raz budete mať tichší a rýchlejší počítač. Založil a za 377 miliónov dolárov predal firmu, ktorá vyvinula prelomový čip. Teraz chce v spoločnosti Tachyum podobne revolučne zmeniť fungovanie dátových centier.

V rozhovore vysvetlil:

  • prečo si požičali 15 miliónov od štátu, keď firmu SandForce predali za 377 miliónov dolárov,
  • prečo verí, že spoločnosť Tachyum môže pri konzervatívnom odhade dosahovať tržby až na úrovni 1 miliardy eur ročne,
  • čo sa im vo vývoji čipov podarilo dosiahnuť za zhruba tri roky práce a čo ich ešte delí od spustenia masovej výroby,
  • prečo si manažéri v korporáciách vyberajú menej šikovných ľudí a v čom sú lepšie a v čom horšie startupy.

Ako sa vám darí napĺňať míľniky, ktoré ste si nastavili?

Prvý míľnik – či je to vôbec technologicky možné, sme splnili s mesačným oneskorením, čo je veľmi dobré. Minuloročný míľnik sme plánovali splniť v septembri a splnili sme ho v októbri. Je to výsledok toho, že som už viedol dve firmy a človek sa učí.

Kedy sa má čip nasadiť do masovej výroby?

V prvom kvartáli 2021 by sme ho mali mať v rukách. Potom ho dáme zákazníkom, ktorí ho otestujú. Každý výrobca objaví nejaké chyby, takže plánujeme revíziu čipu. V masovej výrobe by to malo byť koncom prvého polroku 2021.

Váš budúci produkt má byť prevratný nižšou spotrebou energie. Rovnako však asi uvažujú aj vaši konkurenti. V čom si myslíte, že ste oproti nim popredu? 

Podľa britskej štúdie dátové centrá vo svete spotrebúvali 2,3 – 2,5 percenta elektrickej energie. To je obrovské číslo. Zároveň je to o 40 percent viac, ako spotrebuje Veľká Británia. Datacentrá rastú tempom 15 percent ročne. Najviac energie sa spotrebuje, keď sa dáta presúvajú po čipe. My sme našli spôsob, ako tie výpočty organizovať takým spôsobom, aby sa dáta spracúvali bez zbytočného presúvania – aby sa lokalizovali. Dôsledkom toho je vyššia rýchlosť a desaťkrát nižšia spotreba energie.

Ako rieši rovnaký problém vaša konkurencia?

Problém je známy. Snahy veľkých hráčov sú o tom, aby sa vo výrobnom procese znižovala spotreba medzi generáciami čipov, ktoré sa vymieňajú každé dva – tri roky. Naši konkurenti nemôžu fundamentálne zmeniť svoju architektúru, lebo musia byť kompatibilní s predchádzajúcimi generáciami. Keby neboli, stratili by monopolné postavenie a bol by problém so zákazníkmi. Našou výhodou je, že sme začali tvoriť architektúru po roku 2015 – 2016, kým oni pred 30 rokmi a nemôžu z toho veľmi vybočiť.

Ročné tržby majú dosiahnuť 1 miliardu dolárov, a to je konzervatívny odhad

Aký je teda realistický odhad vašej trhovej pozície po roku 2021?

V Silicon Valley sa stáva, že niekoľko firiem už v prvých 12 mesiacoch predaja čipu dosiahne obrat 100 miliónov dolárov. Podmienky sú také, že firme Tachyum by sa to mohlo v roku 2022 podariť, ak sa ekonomika zásadným spôsobom nezrúti, ako v rokoch 2000 a 2008/2009. Tento rok sa podľa odhadov predajú čipy pre datacentrá za 30 miliárd dolárov. Myslíme si, že máme šancu obsadiť 2 – 3 percentá trhu.

Nemalo by to byť viac, keď je vaša technológia taká prelomová? 

Ten trh je obrovský, aj 3 percentá by pre nás znamenali tržby takmer 1 miliardu dolárov. Inžinieri si myslia, že keď je rozdiel v parametroch taký veľký, Tachyum môže získať aj 20 percent trhu, ale keďže máme investorov, musíme narábať s najkonzervatívnejšími odhadmi. 20-percentný podiel na trhu sa dá spravidla dosiahnuť za 10 rokov, aj keď sú prípady, keď to išlo rýchlejšie. Napríklad môj SandForce mal podiel 60 percent, ale na menšom trhu.

Skúste vysvetliť bežnému človeku, ako bude vyzerať váš produkt a čo bude robiť?

Čip je kúsok kremíka, ktorý je menší ako 2 x 2 centimetre a má niekoľko tisíc kontaktov. Dáva sa do puzdra, ktoré máva napríklad 8 x 8 centimetrov a má niekoľko tisíc „nožičiek“, ktoré sa dávajú na základnú dosku. Náš výrobok je teda čip, dáme ho do puzdra, ktoré nám vyrobí náš dodávateľ, a tak ho odovzdáme zákazníkovi. Potom ide do základnej dosky, ktorá býva súčasťou servera alebo desktopu.

Čo sa vám podarilo dosiahnuť za tri roky, odkedy ste založili spoločnosť Tachyum?

Každý projekt má niekoľko fáz. Najskôr je nápad. Predtým, ako sa ide pred investorov, treba mať príbeh a dáta o tom, aký je trh, aká je bariéra, či to naši ľudia vedia spraviť, či to má hodnotu a či to bude fungovať. Robili sme to klasickým garážovým spôsobom, ako startupy, bez externých financií. Táto fáza sa skončila v roku 2017, potom sme sa rozhodli, že chceme do toho dostať väčší kapitál. Zhodou okolností som vtedy vystupoval na Globsecu a stretol som sa s ľuďmi z investičnej skupiny IPM, ktorí mali záujem o to, čo robíme. Vedeli, že keby som sa vrátil do USA, išiel by som na štandardné investičné miesta, tak sa poponáhľali a ponúkli nám investíciu. Pre nás boli podmienky výhodné, čo sa týka kontroly a tak ďalej. Investorov zo Slovenska máme preto, že sa správni ľudia stretli v správny čas na správnom mieste.

Aká je teda štruktúra financovania?

Sú rôzne fázy. Na začiatku som to financoval ja zo svojich peňazí a ostatní partneri. Pre-Series A investícia (jedna z prvých fáz financovania startupov) IPM bola rádovo v miliónoch eur. Cieľom bolo dosiahnuť ďalší míľnik, ktorý sa volá engineering proof – teda či sa to dá urobiť. Potrebovali sme na to niekoľko miliónov eur, ďalších ľudí a veľmi drahé nástroje. Tento míľnik sme dosiahli koncom minulého roka. Urobili sme najkritickejšie obvody na kremíku, čo dramaticky znižuje riziko a zvyšuje hodnotu firmy. Je to tá najťažšia vec, aj keď z celého projektu tvorí možno 20 percent. Potom sme uzavreli ďalšie kolo financovania, v ktorom sme potrebovali ďalších 25 miliónov dolárov. Táto suma sa skladala z 15-miliónovej pôžičky a zvyšok boli investori. Typicky je na projekty v čipovej oblasti potrebných 50 – 60 miliónov dolárov, na niektoré aj 100 miliónov. Pri mojej firme SandForce sme vyzbierali 60 miliónov, ale spálilo sa len 50 a firma sa predala za 377 miliónov.

Keď ste predtým predali firmu za tak veľa peňazí, prečo ste potrebovali na rozvoj ďalšej firmy úver od štátu?

V Silicon Valley sú dve kategórie firiem podľa toho, aké sú náročné na kapitál. Napríklad softvér náročný nie je. Keď potrebujete nejakú webovú aplikáciu, prvá verzia produktu stojí 1 – 2 milióny dolárov. V takomto prípade je veľmi veľa investorov, ktorí do toho dajú svoje peniaze. Až 95 percent týchto kapitálovo nenáročných firiem zanikne, ale návratnosť tam je, lebo jedna z mnohých investícií sa vydarí a investor predá svoj podiel za 100 – 200 miliónov. Druhá vec je, že keď sa firma predáva, veľkú časť sumy zoberú investori, potom zamestnanci a potom sa to delí počtom zakladateľov. Navyše daňové zaťaženie je v Spojených štátoch mimoriadne vysoké – 55 až 60 percent zoberie štát. Štatistický priemer pri exite v Silicon Valley je, že zakladatelia majú 4 – 7 percent z predajnej ceny.

Takže keď ste predali firmu za 377 miliónov, neznamená to, že táto suma zostala vám. Koľko vám teda zostalo?

Presné číslo nemôžeme zverejniť, lebo sme podpísali dohodu o mlčanlivosti, ale môžem povedať, že to bolo v zóne, ktorá je bežná v Silicon Valley.

Aká je rizikovosť pri kapitálovo náročnom vývoji čipov?

V oblasti čipov sú projekty vo všeobecnosti nad 50 – 100 miliónov eur, takže neúspešnosť nemôže byť 95-percentná. Požiadavky sú úplne iné. Rizikovosť musí byť 1:5, ale moje predchádzajúce firmy boli všetky úspešné.

Koľko ľudí pracuje pre Tachyum v tomto momente?

Máme viac než 50 ľudí. Zhruba polovica je pod slovenskou a polovica pod americkou pobočkou. V Spojených štátoch je flexibilnejšia pracovná sila. Dá sa rýchlejšie získať pracovník, lebo tam je typická dvojtýždňová výpovedná lehota. V Európe je bežný mesiac až dva mesiace, takže migrácia zamestnancov je pomalšia.

Naberáte zamestnancov aj teraz?

Samozrejme. Máme 8 otvorených pozícií. Najväčší problém je nájsť dobrých ľudí. Infraštruktúra recruiterov nie je taká vyvinutá ako v Silicon Valley. Tím dopĺňame odborníkmi zo zahraničia. Podarilo sa nám stiahnuť Slováka, ktorý bol vyše 10 rokov v USA vo viacerých firmách v oblasti umelej inteligencie. Buduje našu pobočku v Košiciach, kam sa vrátil kvôli rodine. Do Bratislavy sme doniesli hardvérového človeka, ktorý robil v Londýne pre Samsung. Z dôvodu brexitu majú niektorí ľudia záujem sa vrátiť. Podarilo sa nám presťahovať do Bratislavy Japonca, ktorý má veľmi unikátne znalosti, a je tu veľmi spokojný. Veľmi šikovní ľudia sú v Rusku, odkiaľ máme jedného zo zakladateľov. Ďalšieho špecialistu sme teda pritiahli z Ruska. Na Slovensku chýba 12- až 15-tisíc ľudí v oblasti IT. My to dopĺňame ľuďmi, ktorí sa chcú vrátiť, aj ľuďmi z iných krajín.

Keď ste zakladali pobočku v Bratislave, vraveli ste, že na Slovensku je už podobná životná úroveň ako v Kalifornii, takže ľudia budú mať záujem sem prísť. Zároveň však vravíte o nedostatku ľudí. Ide teda naberanie ľudí podľa plánu, alebo ste nepríjemne prekvapený?

Zatiaľ sa nám darí sťahovať ľudí a budovať tím, ale trvá to o niečo dlhšie. Na druhej strane sme nezľavili z kvality ľudí. Darí sa nám to napĺňať.

Čo robia teraz vaši ľudia na Slovensku?

Pomerne silná skupina je okolo umelej inteligencie. Je v nej niekoľko ľudí, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Druhá skupina robí základný softvér. Napríklad zmodifikovali operačný systém Linux, aby bežal na našej platforme. A začali sme budovať tím, ktorý bude zabezpečovať zákaznícku podporu pre región EMEA, čo je Európa, Blízky východ a časť Ázie. Potom máme všeobecných ľudí, ktorí nám udržiavajú infraštruktúru.

Ako Danilákov SandForce prispel k zrýchleniu počítačov

Bol SandForce vašou najúspešnejšou firmou?

Z hľadiska počtu ľudí, ktorí jej produkty využívajú, áno. Predalo sa nejakých 53 miliónov čipov, čiže toľko bolo zákazníkov. Jeden čip sa však predával za cenu 10 – 20 dolárov. Naše čipy boli v notebookoch Apple McBook Air. Vyše 85 percent svetových výrobcov SSD diskov používalo čipy SandForce. Systém mojej ďalšej firmy Skyera stál v státisícoch dolárov, ale počet zákazníkov bol oveľa nižší a šlo hlavne o vládu a armádu.

Čo vás vôbec doviedlo k založeniu SandForce?

Začalo sa to tým, že som prišiel do Spojených štátov do spoločnosti Gizmo Technologies, urobili sme prvý 64-bitový x86 processor, ktorý dnes všetci používajú, potom som prešiel do Toshiby, kde som robil na PlayStation 2. Následne som v spoločnosti Nvidia mal prvú príležitosť prejsť si celý cyklus – od zadefinovania produktu cez dizajn a architektúru až po výrobu – a veľmi veľa som sa pritom naučil. Potom som chcel urobiť niečo svoje, niečo také prínosné, aby stálo za to investovať do toho 4 – 5 rokov svojho života.

Prečo práve čipy pre počítačové disky?

V tom čase ľudia používali počítače s harddiskom. Boli aj iné alternatívy s takzvanými flash pamäťami, ktoré sa používali v kozmických aplikáciách. Oproti harddiskom boli oveľa rýchlejšie, menšie, ale neskutočne drahé. V prepočte na 1 gigabyte stáli 30 dolárov, v prípade harddiskov to bol 1 dolár. Existovala aj lacnejšia, spotrebná flash technológia, ktorá však nebola veľmi spoľahlivá. Ja som chcel spoľahlivú flash technológiu dostať na cenovú úroveň 3 dolárov za gigabyte, čo už je porovnateľné s harddiskom.

Ako sa vám to napokon podarilo?

Dôvod, prečo to predtým stálo 30 dolárov, bol fyzikálny – ako fungujú tie tranzistory, ako sa poškodzujú, atď. V SandForce sme si povedali, že s lacným médiom môžeme cez controller vylepšiť technické parametre, ako je spoľahlivosť, rýchlosť zápisu a to, ako dlho sa údaje zachovajú, aby tá dvoj- až trojdolárová flash mala rovnakú spoľahlivosť ako 30-dolárová. Keď sa nám to podarí znížiť, potom ľudia začnú masovo používať SSD disk. To bol základ. Vedeli sme, že harddiskový trh je veľký – predáva sa vyše 100 miliónov kusov ročne.

Na čo všetko sa používa harddisk?

Sú to platničky, ktoré rotujú, a sú hlavy, ktoré magneticky zapisujú a čítajú dáta – niečo ako páska, ale je to na kruhovom médiu. Používajú sa v osobných počítačoch a serveroch. Bolo to jediné médium, ktoré sa používalo, kým SandForce neumožnil masový prechod na SSD disky. Vďaka tomu je Macbook Air veľmi tenučký a ľahký. Keby mal harddisk, bol by podstatne hrubší a ťažší. Naša technológia umožnila využívať nové médium, ktoré je menšie, spotrebuje menej energie a tak ďalej, a to umožnilo vytvoriť lepšie produkty.

Počítače s harddiskom sú zároveň hlučnejšie…

A prehrievajú sa. Navyše keď laptop spadol, mohli ste prísť o dáta, lebo to bolo mechanické médium, pri páde sa mohlo poškriabať. Harddisky sú stále o niečo lacnejšie, ale minulý rok bol prvýkrát v histórii počet SSD diskov vyšší ako počet harddiskov. Vývoj ide tým smerom a do dvoch-troch rokov už tri štvrtiny laptopov nebudú mať harddisk.

Považujete tento vývoj najmä za výsledok vášho vývoja?

Áno, lebo sme cenu zrazili takmer desaťnásobne, takže produkt sa sprístupnil viacerým ľuďom.

Ste spokojný s tým, ako ste zužitkovali túto inováciu, alebo máte pocit, že ste mohli aj lepšie a že ostatní sa na vás potom zviezli?

Keď dostanete od investorov peniaze, tí ich po čase musia vrátiť. Unikátna situácia okolo rokov 2008 – 2009 bola v tom, že bola ekonomická kríza a investori museli vrátiť financie rýchlejšie. Keby sa SandForce predal o rok neskôr, mohol mať dvojnásobne vyššiu hodnotu, ale potom by sa to aj tak spomalilo, lebo už obsadil väčšinu trhu. Investori v Silicon Valley viac investujú do softvéru, kde sú cykly kratšie. Mnohí preto očakávajú, že sa im vrátia peniaze do troch rokov. No pri hardvérových veciach toľko trvá len samotný vývoj.

Je technológia SandForce stále dominantná?

Stále je najlepšia, ale už nie je dominantná, lebo iné, menej kvalitné technológie dosiahli taký stupeň kvality, že sa môžu presadiť na trhu. Dôležité je, že na každú technológiu musí byť správny čas. Keď je príliš skoro, nie je na to trh, keď je neskoro, je veľa konkurentov. V prípade SandForce bol správny čas, lebo Apple chcel urobiť veľkú časť počítačov prenosnými. V prípade firmy Tachyum je ten správny čas teraz.

Čipy majú mať pre Slovensko podobný význam ako dnes autá

Prečo?

Žijeme v dobe, keď sa budujú obchodné bariéry. Európa sa zobudila, keď sa obmedzila výroba niektorých produktov spoločnosti Huawei a keď táto firma skoro skolabovala. Európa si vlani uvedomila, že potrebuje digitálnu suverenitu, keď chce ovplyvňovať svoju budúcnosť, a že potrebuje svoju digitálnu technológiu. Chce, aby boli dáta spracované na území EÚ európskou technológiou. Aby sa nedebatovalo, že to budú odpočúvať Američania alebo Číňania. Zhodou okolností bola naša firma v správnom čase na správnom mieste. Aj EÚ chce podporiť našu technológiu. Čipy môžu mať pre Slovensko podobný význam ako teraz autá. Pred 20 rokmi by nikto nepovedal, že Slovensko bude najväčším výrobcom áut na obyvateľa. Slovensko bude potrebovať druhý motor. Vládna pôžička má veľký význam aj v tom, že nám to umožňuje byť nezávislými. Nie sme pod tlakom, že by sme to museli predať. Zároveň je väčšina našich investorov takých, že chcú nechať vybudovať niečo veľké.

Rizikom štátnej podpory startupov je, že keď firma uspeje, presťahuje sa do USA, lebo tam je väčší trh. Nehrozí aj v prípade spoločnosti Tachyum, že z vašich inovácií budú napokon viac profitovať USA ako my?

Oblasť, v ktorej pôsobíme, je veľmi unikátna. Napríklad Eset vznikol z menšej firmy a musel rozšíriť svoje trhy na USA, lebo náš trh nie je dostatočný. Napriek tomu zostal na našom trhu, lebo sú tu dobré podmienky plus zakladatelia sú lokálni. Naša oblasť je unikátna v tom, že nepotrebujeme produkty prispôsobovať nejakému trhu. Keď predávate softvér, potrebujete ho mať v angličtine, v čínštine, nemčine – potrebujete ho posunúť tam, kde je gravitácia trhu. V našom prípade to nie je potrebné. Podmienky sú také, že ostať na Slovensku nie je len emotívna, ale aj ekonomicky výhodná vec.

Bola aj Skyera niečím prelomová?

Predtým lietadlá zbierali spravodajské informácie do zariadenia, ktoré bolo také veľké ako táto miestnosť. My sme prišli s oveľa menšou a rýchlejšou technológiou. Tá inovácia žije. Minulý rok Intel predstavil vysokokapacitné malé zariadenia. Celý priemysel sa snaží opakovať, čo sme dosiahli. Tachyum sa bude viac podobať na SandForce, lebo bude vyrábať čipy v miliónoch kusov. Nepriamo sa s tým stretne väčší počet ľudí, keď budú používať Facebook alebo Google. Ďalšia generácia umelej inteligencie bude vyspelejšia vďaka našej technológii. Nebude to produkt, ktorý budú mať ľudia doma, ale naše čipy umožnia zlepšenie služieb, čo sa dotkne miliardy ľudí. Z tohto hľadiska sa to blíži k vrcholu mojej kariéry.

Čo si v súvislosti s vašimi čipmi máme predstaviť pod umelou inteligenciou?

Dnes sa umelá inteligencia využíva na množstvo vecí – od objednania letenky a nájdenia optimálnej trasy po obchodovanie na burze. Keď si zoberieme Facebook, jeho datacentrá sú také veľké, že majú 400-tisíc serverov, ktorých vybudovanie stálo 10 miliárd dolárov. Facebook sa používa najviac poobede, keď sa ľudia vrátia z roboty a zo školy. Keď spia, pár stotisíc serverov za niekoľko miliárd dolárov je vypnutých. Naše čipy v týchto serveroch by sa dali využiť pre umelú inteligenciu.

Čo budú teda datacentrá robiť, keď ľudia spia a nie sú na Facebooku?

Uvediem niekoľko príkladov. Napríklad Amazon začal ponúkať prevratnú službu. Keď sú ich servery nevyužité, ľudia ich môžu používať ako taký jednoduchý superpočítač, aby sa nemuselo vybudovať ďalšie počítačové centrum. Náš čip sa bude dať používať na superpočítače alebo na umelú inteligenciu, na ktorú sa dnes používajú špecializované čipy.

Na čo vlastne slúži taký superpočítač?

Ja som bol jeden zo šiestich ľudí, ktorí stáli pri zrode architektúry Fermi. Bola použitá v Číne v superpočítači Tianhe-1, to bol najrýchlejší superpočítač na svete. Trvalo päť-šesť rokov, kým USA vybudovali počítač, ktorý má porovnateľnú rýchlosť. Tieto superpočítače sa používajú na rôzne oblasti, primárne na vývoj a testovanie jadrových zbraní, pretože najviac peňazí ide do jadrovej energetiky. Možností využitia je však oveľa viac, napríklad simulácia spaľovacieho motora umožnila jeho zefektívnenie o 20 percent. Vývoj liekov bežne trvá 20 – 30 rokov, vďaka umelej inteligencii sa vytvorili modely, ktoré skrátili testovanie na 5 – 10 rokov.

V čom sú veľké korporácie horšie ako startupy

Keď ste prešli zo sveta veľkých korporácií do startupov, čo sa zmenilo vo vašom živote?

Vo veľkých korporáciách sú na všetko ľudia, všetko je zorganizované, kým v malých firmách musíte robiť viacero rôznych vecí. Na to sme neboli zvyknutí. Ste odkázaný sám na seba. Je to rýchlejšie, stresujúcejšie, máte menej voľného času. Preto mnohí ľudia zostanú radšej vo veľkej firme.

V jednom rozhovore pre týždenník Trend ste vyhlásili, že vo veľkých firmách niektorí manažéri uprednostňujú do svojich tímov menej šikovných ľudí, lebo sa boja konkurencie, kým v startupoch sa snažia získať tých najschopnejších…

Áno, to platí. Zároveň veľké firmy svojich ľudí odrádzajú od rizika. Keď na seba človek zoberie riziko a nie je to až také úspešné, môže to preňho znamenať koniec. Ale keď má pre firmu obrovský prínos, nedostane adekvátnu odmenu. Prirodzene sú potom úspešnejší ľudia, ktorí neberú riziko, lebo tak je nastavený systém.

Uvažujete niekedy aj nad tým, že zarobené peniaze investujete aj do iných startupov, nielen do tých svojich?

Byť investor si vyžaduje poznať trh, každý odbor si vyžaduje nejaké znalosti. Dobrý investor potrebuje 10 rokov skúseností. Ja som odmalička celý život zasvätil inžinieringu. To poznám. V našej oblasti sa cítim komfortne, lebo viem, čo sa dá priniesť, nešoférujem so zavretými očami.

Trápiť sa a byť úspešný nie sú protiklady – Danilákove ťažké začiatky v USA

Ako si po všetkých týchto skúsenostiach a úspechoch spomínate na prvé roky v Amerike, keď ste sa iba rozbiehali? Čo boli najväčšie prekážky, ktoré ste museli prekonať?

Je to iný svet, iná kultúra. V 90. rokoch bola migrácia bolestná pre každého. Ja som šiel do USA počas Clintonovej éry, keď mali veľmi prísne pravidlá. Každý imigrant musel byť prínosom pre krajinu, boli požiadavky na titul, zamestnanie, museli sme dokázať, že nezoberieme miesto Američanom. Proces bol veľmi dlhý a predĺžil sa ešte aj tým, že po príchode Busha bola amnestia nelegálnych, ktorí nás predbehli v rade. Táto neistota bola stresujúca. Po roku 2000 bola jedna veľká kríza. Nikto nenaberal ľudí, a kto si nenašiel robotu, mohol prísť o víza. Naša firma Nishan bola odkúpená a zanikla presne v tom čase. Bol to extrémny stres, lebo ste nevedeli, či tam o mesiac ešte môžete byť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste sa vôbec dostali k možnosti ísť do Ameriky?

Robil som na výskume čipov, bolo to moje hobby. Publikoval som jednu správu v roku 1997, ktorú si prečítali v Spojených štátoch, a kontaktovali ma, aby som prišiel do firmy Gizmo Technologies. Vyše roka trvalo, kým sa vybavili papiere. Administratíva tam funguje veľmi dlho, je v tom neporiadok, po 9 mesiacoch mi imigračný úrad povedal, že stratili moje papiere a ja mám podať žiadosť nanovo. Bolo to veľmi stresujúce a nerád na to spomínam.

Keď ste už začali pracovať, boli ste od začiatku úspešný alebo ste sa skôr trápili?

Trápiť sa a byť úspešný nie sú protiklady. Úspešní ľudia investujú do práce viac času, viac ich trápi to, čo sa deje vo firme. Je to ich nastavenie, žijú s tým. Dobrí ľudia sa viac trápia, lebo im to nie je jedno. Boli časy, keď som pred dokončením projektu robil sto hodín týždenne.

A darilo sa vám?

Som v unikátnej situácii, že za mnou nie sú čipy, ktoré boli neúspešné. Keď sa niečo robí, tak sa niečo aj pokazí, čo je úplne v poriadku. Ale ja som mal viac šťastia a neúspechom som sa vyhol.

Nebolo vašou nevýhodou to, že ste prišli z východnej Európy, ktorá bola v počítačovej technike pozadu?

Bolo. Keby som išiel na Stanford, bol by som viac vpredu. Musel som to dohnať, veľa študovať a mať vyššie nasadenie.

Koľko vám trvalo, kým ste sa dotiahli na amerických kolegov?

Za zhruba 5 – 7 rokov som mal skúsenosti a znalosti na takej úrovni ako po dvoch rokoch, keby som v tom prostredí študoval. Čo sa týka nasadenia, od samého začiatku sme robili dravo – ako Slováci.

Kedy ste si povedali, že chcete byť aj manažérom?

Bolo to z nutnosti. Videl som v niektorých veľkých firmách, že manažéri boli ochotní zobrať na seba riziko. Sú dva typy manažérov – ľudskí manažéri a projektoví lídri. Jeden manažuje ľudí, aby boli šťastní, druhý vedie projekt. Ľudský manažér nie je až taký technicky zdatný a zase mnohí technicky zdatní ľudia sú introverti, nekomunikatívni a tak ďalej. Problém je, že nie vždy sa zhodnú. V Nvidii som videl, že je výhodou, keď je manažér nielen ľudský, ale aj technicky zdatný. Povedal som si, že chcem kopírovať ten model, aj keď ako technológ som nerád manažoval a radšej som študoval. Bola to však nevyhnutnosť. V SandForce sa ukázalo, že tento model funguje – s 50 – 60 ľuďmi sme dosiahli lepšie výsledky ako naši konkurenti s 500 – 600 ľuďmi.

Kto je Rado Danilák 

Narodil sa a vyštudoval v Košiciach. Do USA prišiel v roku 1998. Prešiel viacerými firmami zameranými na výrobu čipov, ako je Toshiba a Nvidia. Vyvíjal čip aj pre vtedy najvýkonnejší superpočítač sveta Tianhe-1A. Založil a úspešne predal dve firmy SandForce a Skyera. Čipy SandForce umožnili vznik novej generácie úložných diskov v notebookoch typu SSD. Na túto inováciu má Danilák jeden zo svojich 120 schválených patentov. Ďalších 100 patentov čaká na schválenie. Jeho najnovším veľkým projektom je firma Tachyum, ktorej čipy majú znížiť energetickú náročnosť dátových centier.

Dnes na DennikE.sk

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie a najväčšia chyba 30 rokov podľa Mikloša, Kažimíra a ďalších ekonómov z Panela expertov E

Foto - archív SNM
Foto – archív SNM

Ekonómovia Svorenčík, Mikloš, Vašáková, Kažimír, Čechová, Hirman, Bláhová, Pikus, Haluš, Molnárová, Ovčarik, Suďa, Ježíková, Vlachynský, Melioris a Kahanec píšu o najväčšom víťazstve a najväčšej chybe posledných 30 rokov.

Zdieľať

Pýtať sa po 30 rokoch, či sa máme lepšie, nedáva zmysel. Pýtajme sa: kto, ako a prečo sa má lepšie

  • Po troch dekádach by sme sa z materiálneho hľadiska mali lepšie takmer určite aj pri pokračovaní socializmu. Pýtať sa, či sa dnes máme lepšie, preto nemá veľký význam (jasné, že máme).
  • Produktivita práce na Slovensku aj po 30 rokoch od revolúcie dosahuje v bežných cenách len 57 % priemeru Únie, mzdy sú hlavne preto v priemere stále menej ako polovičné.
  • Slovensko v pokrízových rokoch Úniu v ekonomickej výkonnosti dobieha pomalšie, k Česku sa už nepribližujeme.
  • Pýtajme sa, kto, ako a prečo sa má dnes lepšie. Môže to pomôcť nielen spravodlivosti a spoločenskej súdržnosti, ale aj ďalšiemu dobiehaniu životnej úrovne najvyspelejších krajín.

Minúta po minúte

Zdieľať

Najväčší úspech za 30 rokov? Sme súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku, hovorí  IT špecialista Miro Pikus. „Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny? 

Miroslav Pikus, IT špecialista

Táto otázka sa mi nepáči, lebo navodzuje videnie sveta, kde naše životy riadi hŕstka slovenských politikov, ktorí svojimi „rozhodnutiami“ riadia „premenu našej krajiny“.

Politici na nás vplyv nepochybne majú, ale nielen tí naši, na ktorých otázka zjavne mieri. Akoby zabúdame, že sa Slovensko stalo súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku. Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi.

Digitálne technológie naviac presunuli rozhodovanie z vládnúcej elity na široké masy. Vedomosti už nie sú koncentrované v utajených vládnych kabinetoch, ani schované v útrobách knižníc. Vďaka internetu a smartfónu ich má každý z nás vo vrecku.

Či je to ekológia, ekonomika, alebo onkológia, každý sa vie dostať k rovnocenným poznatkom a spraviť vlastné kvalifikované rozhodnutie. Z turistu sa stáva ekológ, z klienta bankár, z pacienta lekár, vedomosti si vie každý získať z kvalitných webov.

Kľúčové pre našu budúcnosť je preto uvedomenie, že viac než rozhodnutia politikov nás formujú tie naše vlastné o tom, ako vplývame na seba a našu spoločnosť. Všetko, čo potrebujeme zmeniť, je naša kultúra. Veď politici sú len jej odrazom a sú výnimoční len sebavedomím a slávou, nie vedomosťami či rozhodnutiami.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Elity nedodržali spoločenskú dohodu, hovorí o ponovembrových chybách ekonóm Martin Kahanec. „V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených. Postupne strácali dôstojné postavenie poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Začnem najlepším rozhodnutím: bolo to rozhodnutie miliónov nebojácnych a odhodlaných ľudí v novembri 1989 vzoprieť sa režimu a vydať sa na ťažkú cestu budovania demokracie a slobody v našej krajine.

Tiež si vážim tých, ktorí sa postavili na čelo tohto hnutia a našli odvahu urobiť veľmi potrebné, aj keď často bolestivé rozhodnutia. Medzi takéto kľúčové ekonomické opatrenia na začiatku transformácie patrili napríklad liberalizácia cien, zavedenie konvertibility meny, otvorenie ekonomiky medzinárodnému obchodu alebo privatizácia.

Úctu si zaslúžia milióny občanov, ktorí sa rozhodli na nastúpenej ceste vydržať a bolestivé dopady týchto opatrení trpezlivo znášali. Aj vďaka nim je dnes Slovensko úspešnou krajinou so silným príbehom.

Hneď na začiatku transformácie však došlo k zásadnému omylu spoločenských elít, ktoré nepochopili, že ich mandát na reformy vyplýva zo spoločenskej dohody, ktorej podmienkami bolo zachovanie dôstojnosti občanov a lepší život pre ich deti.

A že nevyhnutnou podmienkou budovania udržateľnej liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky je dodržanie tejto dohody.

V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a ďalšie menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených ľudí. Postupne strácali dôstojné postavenie v spoločnosti poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny.

Táto degradácia ich postavenia je považovaná za ich zlyhanie. Obdivovaní sú tí, ktorí si spoločenské postavenie vydobyli silou.

Je pozitívom trhovej ekonomiky, že umožňuje občanom dosiahnuť úspech. Snaha byť úspešný je úplne legitímnym hnacím motorom ekonomiky.

Koncentrácia bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí je však hrozbou pre demokraciu.

Rozptýlené bohatstvo a následne silná stredná trieda znižujú potrebu vysokých daní a prerozdeľovania a robia ľudí ekonomicky menej závislými na vláde. Tým ich tiež robia ťažšie manipulovateľnými populistickými politikmi.

Vysoká koncentrácia ekonomickej moci koncentruje aj politickú moc a zvyšuje riziko únosu štátu a deštrukcie demokracie.

Preto za najväčšiu chybu posledných 30 rokov považujem to, že sme porušili spoločenskú dohodu a veľkej časti spoločnosti vzali dôstojnosť a sen o lepšom živote pre ich deti, zatiaľ čo inej, úzkej skupine ľudí umožňujeme unášať nám štát.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch, povedal šéf ÚVO Miroslav Hlivák. „Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že podkopávajú piliere právneho štátu.“

Celé stanovisko šéfa ÚVO Hliváka:
„To, že si skutočne uvedomujeme a vážime odvahu ľudí, ktorí vybojovali zmenu režimu, dokážeme len svojimi činmi a nie slovami. Zvlášť, keď sme vo verejnej funkcii. Ja mám z tejto pozície, z pozície predsedu nezávislého kontrolného orgánu, aj kompetenciu tvoriť legislatívu, teda pravidlá, ktorými sa potom riadi naša spoločnosť v oblasti verejných nákupov.
Považujem za povinnosť, aby sme ich tvorili tak, že posilňujú piliere právneho štátu, teda tie piliere, ktorých základy sme mohli začať tvoriť po udalostiach, ktoré si dnes pripomíname. Ukazuje sa však, že stále máme čo robiť.
Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch. Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že tieto pozmeňujúce návrhy podkopávajú piliere právneho štátu.
A tak v tieto dni, aj v deň samotného okrúhleho výročia cítim potrebu a ako verejný funkcionár aj povinnosť na to opätovne upozorniť. Urobil som tak aj v prvom podcaste, ktorým úrad chce podporiť otvorenú komunikáciu. V súvislosti s 30. výročím Nežnej revolúcie je to spojenie symbolu a reálnych činov pre podporu budovania právneho štátu a pred tridsiatimi rokmi vybojovanej slobody slova.“

Zdieľať

Za nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou sme zaplatili, hovorí o chybách po Novembri hlavný analytik Finstat.sk Pavol Suďa. „Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Pavol Suďa, hlavný analytik Finstat.sk

Najväčším omylom bol nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou, ale aj s predchádzajúcim pôsobením významných nomenklatúrnych komunistických kádrov a riadiacich dôstojníkov Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB).

Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry. Je však možné, že tento ponovembrový spoločenský „konsenzus“ bol (požadovanou) cenou za nenásilnú zmenu režimu.

To najlepšie rozhodnutie politických elít aj samotnej spoločnosti bol vstup do Európskej únie, do NATO a osobitne aj prijatie spoločnej európskej meny. Sú to totiž najpodstatnejšie poistky našej krajiny proti opäť sa rozmáhajúcej ruskej hegemónii a propagande.

A v domácej politickej rovine treba spomenúť aj vzopretie sa podstatnej časti spoločnosti proti mečiarizmu a Ficovej verzii demokracie a riadenia štátu. Svojím spôsobom bol najväčší úspech kultivácia slovenskej občianskej spoločnosti (vrátane médií), ktorá dokáže korigovať nesprávne rozhodnutia zástupcov „ľudu“ alebo nebezpečný politický vývoj.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Pre šéfku Profesia.sk Ivanu Molnárovú boli najlepšie rozhodnutia za posledných 30 rokov reformy a vstup do EÚ. „Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivana Molnárová, riaditeľka portálu Profesia.sk

Ak by som mala na výber najlepšie rozhodnutia, ktoré Slovensko za tých 30 rokov urobilo, tak sú to pravicové reformy a jednoznačne náš vstup do Európskej únie.

Posledných 30 rokov vnímam ako obrovský posun, aj keď mnohé veci sa nedarí stále odstrániť. Voľný trh, slobodné cestovanie či jednotná mena sú takmer nespochybniteľné benefity. Ale to, čo nám a našej spoločnosti stále chýba, je schopnosť prebrať zodpovednosť za svoje činy. Dostali sme slobodu, ale nevnímame aj zodpovednosť, ktorú sme získali. Stále sa nevieme zodpovedne správať k verejnému priestoru.

Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek. Fakt, že naši najšikovnejší študenti odchádzajú do zahraničia a neuvažujú nad návratom, nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme atraktívnou krajinou, kde ľudia chcú žiť, pracovať a vytvárať hodnoty.

Pôvodne som chcela označiť aj korupciu, ale v krajine, kde to najmä staršia populácia vníma ako niečo normálne, je to, žiaľ, len zarážajúce.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Dve najväčšie chyby po Novembri podľa Libora Meliorisa: kupónová a mečiarovská privatizácia spolu so zlou reštitúciou pôdy a lesov. „Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Libor Melioris, ekonóm:

Demontáž komunistického režimu bola suverénne najlepším rozhodnutím. Komunisti totiž škodili vám, vašim blízkym a spôsobovali predčasnú smrť.
Po 30 rokoch to máme potvrdené robustnou štatistikou.

Druhým najlepším rozhodnutím bol vstup do Európskej únie, vďaka ktorému sa milióny ľudí mohli pohnúť na Západ a miliardy eur prišli na Východ. Pre obe strany to bolo veľmi výhodné. Dnes je situácia taká, že ľuďom na Západe prekážajú cudzinci, lebo majú pocit, že im berú prácu. U nás ľudia šomrú na zisky zahraničných investorov, keďže majú pocit, že sú vykorisťovaní. Je to zložitý problém. S určitosťou vieme povedať len jednu vec, všetci by si pohoršili, ak by sme sa vrátili do stavu pred vstupom do EÚ.

Najhorším rozhodnutím bola kupónová a potom mečiarovská privatizácia. Zaplatili sme za ňu surovou nezamestnanosťou a 100-miliardovou sekerou v bankách. Nezamestnanosť v období 2000 – 2006 nebola dielom Dzurindu, Mikloša ani Kaníka ale Mečiara, Kozlíka a Keltošovej. Čo sa malo urobiť inak? Stredné a veľké podniky sa mali predávať priamo zahraničným investorom, ktorí v danom sektore pôsobili najmenej dvadsať rokov. Pokojne aj za korunu.

Druhým najhorším rozhodnutím boli reštitúcie. Katastrofálne dopadli reštitúcie pôdy a lesov.

Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať. Štát tento problém dlhodobo ignoruje. Pre nefungujúci trh s pôdou stagnuje naše poľnohospodárstvo a vidiek.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najväčšia chyba po Novembri podľa audítorky Renáty Bláhovej: „Nepodarilo sa zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Renáta Blahová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Začnem pozitívami, ktoré jednoznačne prevažujú, takže si dovolím vymenovať až tri podľa mňa najlepšie rozhodnutia.

🙂 Rozhodnutie vstúpiť do EÚ, ktorým sme si poistili vybojovanú slobodu aj nádej, že budeme dlhodobo žiť západné európske hodnoty vrátane právneho systému, skutočnej demokracie, vzájomného rešpektu a solidarity. Sama veľakrát pripomínam svojim deťom, koľko ľudí do roku 1989 zomrelo pri zakázaných pokusoch prekročiť hranice. Vždy, keď ideme na Devín, zastavíme sa pri symbolickej ostrieľanej stene.

Zdroj – Svetová banka

🙂 Rozhodnutie hneď po vstupe do EÚ urobiť dôležité reformy a zaviesť euro, ktoré nám zabezpečilo jeden z najvyšších hospodárskych rastov od roku 1989, a to nielen v Európe, ale aj vo svete (graf č. 1). Za reformy vďačíme vláde SDKÚ, najmä rovná daň pritiahla po roku 2004 zahraničných investorov, ktorí sú vo veľkej miere aj dnes najdôležitejšími ťahúňmi slovenského hospodárstva a prispievateľmi do štátneho rozpočtu (graf č. 2). Chuť investovať na Slovensku u nich v posledných rokoch aj v dôsledku neochoty vlády počúvať a konať vo verejnom záujme však klesá.

Zdroj – finstat.sk

🙂 Rozhodnutie odvážne bojovať za slobodu slova a tlače, ktorá nie je samozrejmosťou ani v iných krajinách EÚ (graf č. 3). Z pohľadu európskych hodnôt a budúcnosti našich detí je to podľa mňa dôležitejšie než hospodársky rast. Veľmi si preto vážim všetkých redaktorov Denníka N, ktorí pred 5 rokmi preukázali veľkú odvahu pri vstupe Penty do vtedy najčítanejšieho mienkotvorného slovenského denníka. Myslím, že tým pomohli aj samotnému SME, aby sa ubránilo úplnému ovládnutiu. Je mi preto cťou písať pre tento portál, ktorý je v mojich očiach na Slovensku symbolom slobodnej tlače.

Zdroj – Reporters Without Borders

😕 Aj chýb je zrejme viac, ja osobne za tú najväčšiu považujem, že sa nám nepodarilo zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia. Dôsledkom toho je, že veľká časť našich spoluobčanov je frustrovaná, neverí v spravodlivosť ani v to, že ich štát a jeho predstavitelia konajú v ich záujme.

Ale vďaka tomu, že máme na Slovensku z prístupových krajín najslobodnejšiu tlač, a tým kvalitnú slobodu slova, o korupcii a nespravodlivosti sa našťastie nahlas a veľa hovorí. Máme teda najväčšiu nádej to zmeniť, ak sa o ňu nedáme obrať a nepodľahneme „blbej nálade“.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Čo sa po podľa Petra Kažimíra po Novembri zbabralo? Privatizácia energetiky a zdravotníctva. „Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby,“ hovorí v Paneli expertov E bývalý minister financií.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Peter Kažimír, guvernér NBS:

Úprimne, nevnímam život ako hitparádu dobrých a zlých skutkov. Náš tridsaťročný príbeh je príbehom úspešným, so všetkými vzostupmi a pádmi, dobrými aj zlými rozhodnutiami, omylmi. Taký je život, pestrofarebný. Kto sa kedy poučil z cudzích chýb?

V tej pestrofarebnosti sú miesta a momenty, ktoré sú výraznejšie a sýtejšie.  Jedným z nich je v mojich očiach naše integračné smerovanie – európske aj euroatlantické. Naše členstvo v Európskej únii, eurozóne a NATO je z tohto pohľadu zavŕšením odkazu pádu železnej opony… stať sa opäť súčasťou modernej Európy. Integrácia je pre mňa synonymom úspechu.

To, čo sa zbabralo, je bezpochyby privatizácia, napríklad energetického sektora alebo zdravotníctva. Áno bola iná doba, ale vždy je iná doba.

Faktom však ostáva, že fušerstvo, zlodejiny a necitlivosť niekoľkých vĺn privatizácie otrávili duše veľkej časti spoločnosti pocitom skrivodlivosti.

Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie po Novembri bola podľa Ivana Mikloša Klausova ekonomická reforma. „Ekonomika sa vďaka tomu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou cestou.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

Najlepšie a najdôležitejšie bolo, že sa november 1989 stal. Za najlepšie rozhodnutie po ňom považujem reformu, ktorá sa pripravila v priebehu roka 1990, schválila v parlamentoch (federálnom, slovenskom a českom) na jeseň 1990 a spustila vo vtedajšom Československu od 1. 1. 1991.

Dokument, podľa ktorého sa postupovalo, sa volal Scenár ekonomickej reformy a pripravil ho tím politikov a odborníkov pod vedením vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa. Tento ucelený a komplexný prístup (ktorý sa veľmi nespravodlivo vžil ako „šoková terapia“) sa totiž ukázal ako správny a efektívny.

Ekonomika sa vďaka nemu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou (tzv. gradualistickou) cestou, alebo v tých, kde zavládol po rozpade komunistického režimu a centrálne plánovanej ekonomiky nekontrolovaný chaos a zmätok. Takže vďaka „šokovej terapii“ ľudia trpeli omnoho menej ako pri iných možných alternatívach.

Za ďalšie kľúčovo dôležité správne rozhodnutie považujem odvrátenie hrozby európskej a euroatlantickej izolácie Slovenska, vstup do EÚ, NATO a eurozóny spolu s druhou vlnou reforiem po roku 1998, najmä však v rokoch 2002 – 2006.

Za najväčšiu chybu považujem, že sa nám nepodarilo dosiahnuť celospoločenský, alebo aspoň väčšinový konsenzus na potrebe neustálej modernizácie krajiny na základe princípov a hodnôt otvorenej spoločnosti, právneho štátu a politickej a ekonomickej slobody.

Výsledkom toho všetkého (aj úspechov, ale aj chýb a zlyhaní) je, že na jednej strane je posledných 30 rokov od Nežnej revolúcie jednoznačne a nespochybniteľne historicky najúspešnejším obdobím v dejinách Slovenska a Slovákov, no na druhej strane je to aj obdobie obrovských premárnených príležitostí. A to sa žiaľ premieta aj do zvýšeného rizika ohrozenia našej úspešnej budúcnosti.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Lívia Vašáková: Najlepšie rozhodnutie od Novembra bol vstup do EÚ a najväčšia chyba zanedbanie školstva. Vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku odpovedá v Paneli expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Najlepšie rozhodnutie: vstup do Slovenska do EÚ v roku 2004.

V roku 2004 sa Slovensko spolu s ďalšími 9 krajinami stalo členom Európskej únie. To pre nás znamenalo prístup k 500 miliónovému vnútornému trhu, pritiahnutie zahraničných investícií, EU fondy a stanovenie mantinelov pre domácu politiku.

Stačí pohľad na východ alebo juh od nás na Ukrajinu či Balkán, aby sme si uvedomili, kde sú krajiny bývalého socialistického bloku, ktoré sa do EÚ nedostali.  Slovensko je nielenže krajina, ktorá z členstva výrazne profitovala, ale pomohlo nám aj obdobie pred vstupom, kde sme si museli plniť domáce úlohy spojené s integráciou a realizovali tak viaceré potrebné reformy.

Najväčšia chyba: úpadok školstva, ktoré sme 30 rokov zanedbávali.

Slovensko zaostáva tak v kvalite (pokles v rebríčkoch PISA, žiadna univerzita medzi najlepšími 500 univerzitami sveta, vyše 15% odliv stredoškolákov na zahraničné vysoké  školy,..) ako aj v inkluzívnosti školstva.

Tento trend je dlhotrvajúci, zodpovedá malému politickému záujmu o tento rezort a zároveň bude mať fatálne dôsledky pre našu budúcnosť, a to nielen v slabej pripravenosti našich detí na rýchlo sa meniaci pracovný trh ale aj v politickej či spoločenskej oblasti (nárast populizmu, pokles dôvery v inštitúcie a naopak podliehanie dezinformáciám).

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Šéf ÚVO Miroslav Hlivák sa bráni pred rastúcou kritikou jeho úradu od politikov. Hovorí, že v lete oslovil všetky ministerstvá, aby predniesli svoje požiadavky, no odpovedali mu len dve.

„Za posledné obdobie cítim a vnímam, že politickí predstavitelia častejšie kritizujú Úrad pre verejné obstarávanie. Pritom úrad je pripravený diskutovať o možnostiach, ktoré skvalitnia verejné nakupovanie na Slovensku. Po nástupe do funkcie som zaviedol aj novú kultúru tvorby legislatívy, do ktorej pravidelne prizývam odbornú aj laickú verejnosť, aj tých, ktorí denne so zákonom robia. Takto sme pripravili aj zmenu zákona, ktorá platí od januára a vďaka ktorej sa už dnes dá nakupovať za verejné peniaze rýchlejšie, jednoduchšie a za dodržania transparentnosti. Sme otvorení vecným návrhom, aby sme skvalitňovali oblasť verejných nákupov a zároveň pokrývali strategický záujem štátu. Preto, ak sa politici sťažujú na znenie zákona, v júni tohto roka som v rámci prípravy druhej novely osobne listom vyzval všetkých členov vlády SR, aby definovali strategické záujmy štátu v oblastiach, ktoré majú z titulu svojej funkcie v kompetencii. Do dnešného dňa mi odpovedali len dva rezorty – ministerstvo dopravy a ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemalo požiadavku na legislatívne zmeny. Rezort dopravy si želal legislatívne pokryť špekulatívne správanie vo verejnom obstarávaní, čo spôsobuje prieťahy vo verejných súťažiach. Rezort dopravy uspokojilo, že na túto situáciu úrad reagoval v druhej novele, v ktorej sme zaviedli viacero opatrení na boj proti nekalým praktikám vo verejných súťažiach. Mrzí ma preto, že novela, ktorá mala opäť veci posunúť vpred, je paralyzovaná škodlivými pozmeňujúcimi návrhmi poslancov, pre ktoré ju pani prezidentka vrátila do parlamentu,” povedal Miroslav Hlivák.

Predseda úradu zároveň pripomenul, že spolu so svojou pracovnou skupinou z úradu chodí priamo do regiónov a vyhlasovateľov súťaží metodicky usmerňujú, aby kompetentní dokázali obstarať rýchlo a bez porušení zákona.

“Úrad je od môjho nástupu otvorený aj všetkým vyhlasovateľom súťaží. S dôverou sa môžu obrátiť na úrad či už v rámci ex ante posúdenia, či majú v poriadku prípravu súťažných podkladov, alebo v rámci metodiky. Dokonca spolu s kolegami chodíme priamo do terénu, teda po prvý raz zástupcovia úradu chodia školiť aj verejných obstarávateľov/obstarávateľov do ich regiónov a vysvetľujeme im zákon.” (tasr)

Zdieľať

Pellegrini si nemyslí, že zvýšenie a predĺženie bankového odvodu „zruinuje“ banky na Slovensku. Hovorí, že sú v dobrej kondícii. „Pán guvernér už musí hovoriť ako guvernér, iné by vám možno odpovedal, keby bol minister,“ reagoval premiér na Petra Kažimíra, ktorý pripustil, že odvod môže narušiť stabilitu sektora.

Hovorí tiež, že by bolo dobré, keby sa o stratifikácii nemocníc hlasovalo a reforma našla širokú podporu.

„Bola by veľká škoda, keby sme načas reformu zbrzdili tým, že nie je ochota sa politicky baviť. Najlepším signálom by bolo, keby sa o nej hlasovalo a našla by podporu,“ povedal v Sobotných dialógoch RTVS.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať