Denník N

Vďaka nemu má svet rýchlejšie počítače. Teraz má Radoslav Danilák ešte väčšie ambície

Foto N – Tomáš Benedikovič

Radoslav Danilák prispel k tomu, že máte alebo raz budete mať tichší a rýchlejší počítač. Založil a za 377 miliónov dolárov predal firmu, ktorá vyvinula prelomový čip. Teraz chce v spoločnosti Tachyum podobne revolučne zmeniť fungovanie dátových centier.

V rozhovore vysvetlil:

  • prečo si požičali 15 miliónov od štátu, keď firmu SandForce predali za 377 miliónov dolárov,
  • prečo verí, že spoločnosť Tachyum môže pri konzervatívnom odhade dosahovať tržby až na úrovni 1 miliardy eur ročne,
  • čo sa im vo vývoji čipov podarilo dosiahnuť za zhruba tri roky práce a čo ich ešte delí od spustenia masovej výroby,
  • prečo si manažéri v korporáciách vyberajú menej šikovných ľudí a v čom sú lepšie a v čom horšie startupy.

Ako sa vám darí napĺňať míľniky, ktoré ste si nastavili?

Prvý míľnik – či je to vôbec technicky možné – sme splnili s mesačným oneskorením, čo je veľmi dobré. Minuloročný míľnik sme plánovali splniť v septembri a splnili sme ho v októbri. Je to výsledok toho, že som už viedol dve firmy a človek sa učí.

Kedy sa má čip nasadiť do masovej výroby?

V prvom kvartáli 2021 by sme ho mali mať v rukách. Potom ho dáme zákazníkom, ktorí ho otestujú. Každý výrobca objaví nejaké chyby, takže plánujeme revíziu čipu. V masovej výrobe by to malo byť koncom prvého polroku 2021.

Váš budúci produkt má byť prevratný nižšou spotrebou energie. Rovnako však asi uvažujú aj vaši konkurenti. V čom si myslíte, že ste oproti nim popredu? 

Podľa britskej štúdie dátové centrá vo svete spotrebúvali 2,3 – 2,5 percenta elektrickej energie. To je obrovské číslo. Zároveň je to o 40 percent viac, ako spotrebuje Veľká Británia. Datacentrá rastú tempom 15 percent ročne. Najviac energie sa spotrebuje, keď sa dáta presúvajú po čipe. My sme našli spôsob, ako tie výpočty organizovať takým spôsobom, aby sa dáta spracúvali bez zbytočného presúvania – aby sa lokalizovali. Dôsledkom toho je vyššia rýchlosť a desaťkrát nižšia spotreba energie.

Ako rieši rovnaký problém vaša konkurencia?

Problém je známy. Snahy veľkých hráčov sú o tom, aby sa vo výrobnom procese znižovala spotreba medzi generáciami čipov, ktoré sa vymieňajú každé dva-tri roky. Naši konkurenti nemôžu fundamentálne zmeniť svoju architektúru, lebo musia byť kompatibilní s predchádzajúcimi generáciami. Keby neboli, stratili by monopolné postavenie a bol by problém so zákazníkmi. Našou výhodou je, že sme začali tvoriť architektúru po roku 2015 – 2016, kým oni pred 30 rokmi a nemôžu z toho veľmi vybočiť.

Ročné tržby majú dosiahnuť 1 miliardu dolárov, a to je konzervatívny odhad

Aký je teda realistický odhad vašej trhovej pozície po roku 2021?

V Silicon Valley sa stáva, že niekoľko firiem už v prvých 12 mesiacoch predaja čipu dosiahne obrat 100 miliónov dolárov. Podmienky sú také, že firme Tachyum by sa to mohlo v roku 2022 podariť, ak sa ekonomika zásadným spôsobom nezrúti, ako v rokoch 2000 a 2008/2009. Tento rok sa podľa odhadov predajú čipy pre datacentrá za 30 miliárd dolárov. Myslíme si, že máme šancu obsadiť 2 – 3 percentá trhu.

Nemalo by to byť viac, keď je vaša technika taká prelomová? 

Ten trh je obrovský, aj 3 percentá by pre nás znamenali tržby takmer 1 miliardu dolárov. Inžinieri si myslia, že keď je rozdiel v parametroch taký veľký, Tachyum môže získať aj 20 percent trhu, ale keďže máme investorov, musíme narábať s najkonzervatívnejšími odhadmi. 20-percentný podiel na trhu sa dá spravidla dosiahnuť za 10 rokov, aj keď sú prípady, keď to išlo rýchlejšie. Napríklad môj SandForce mal podiel 60 percent, ale na menšom trhu.

Skúste vysvetliť bežnému človeku: ako bude vyzerať váš produkt a čo bude robiť?

Čip je kúsok kremíka, ktorý je menší ako 2 x 2 centimetre a má niekoľko tisíc kontaktov. Dáva sa do puzdra, ktoré máva napríklad 8 x 8 centimetrov a má niekoľko tisíc „nožičiek“, ktoré sa dávajú na základnú dosku. Náš výrobok je teda čip, dáme ho do puzdra, ktoré nám vyrobí náš dodávateľ, a tak ho odovzdáme zákazníkovi. Potom ide do základnej dosky, ktorá býva súčasťou servera alebo desktopu.

Čo sa vám podarilo dosiahnuť za tri roky, odkedy ste založili spoločnosť Tachyum?

Každý projekt má niekoľko fáz. Najskôr je nápad. Predtým, ako sa ide pred investorov, treba mať príbeh a dáta o tom, aký je trh, aká je bariéra, či to naši ľudia vedia spraviť, či to má hodnotu a či to bude fungovať. Robili sme to klasickým garážovým spôsobom, ako startupy, bez externých financií. Táto fáza sa skončila v roku 2017, potom sme sa rozhodli, že chceme do toho dostať väčší kapitál. Zhodou okolností som vtedy vystupoval na Globsecu a stretol som sa s ľuďmi z investičnej skupiny IPM, ktorí mali záujem o to, čo robíme. Vedeli, že keby som sa vrátil do USA, išiel by som na štandardné investičné miesta, tak sa poponáhľali a ponúkli nám investíciu. Pre nás boli podmienky výhodné, čo sa týka kontroly a tak ďalej. Investorov zo Slovenska máme preto, že sa správni ľudia stretli v správny čas na správnom mieste.

Aká je teda štruktúra financovania?

Sú rôzne fázy. Na začiatku som to financoval ja zo svojich peňazí a ostatní partneri. Pre-Series A investícia (jedna z prvých fáz financovania startupov) IPM bola rádovo v miliónoch eur. Cieľom bolo dosiahnuť ďalší míľnik, ktorý sa volá engineering proof – teda či sa to dá urobiť. Potrebovali sme na to niekoľko miliónov eur, ďalších ľudí a veľmi drahé nástroje. Tento míľnik sme dosiahli koncom minulého roka. Urobili sme najkritickejšie obvody na kremíku, čo dramaticky znižuje riziko a zvyšuje hodnotu firmy. Je to tá najťažšia vec, aj keď z celého projektu tvorí možno 20 percent. Potom sme uzavreli ďalšie kolo financovania, v ktorom sme potrebovali ďalších 25 miliónov dolárov. Táto suma sa skladala z 15-miliónovej pôžičky a zvyšok boli investori. Typicky je na projekty v čipovej oblasti potrebných 50 – 60 miliónov dolárov, na niektoré aj 100 miliónov. Pri mojej firme SandForce sme vyzbierali 60 miliónov, ale spálilo sa len 50 a firma sa predala za 377 miliónov.

Keď ste predtým predali firmu za tak veľa peňazí, prečo ste potrebovali na rozvoj ďalšej firmy úver od štátu?

V Silicon Valley sú dve kategórie firiem podľa toho, aké sú náročné na kapitál. Napríklad softvér náročný nie je. Keď potrebujete nejakú webovú aplikáciu, prvá verzia produktu stojí 1 – 2 milióny dolárov. V takomto prípade je veľmi veľa investorov, ktorí do toho dajú svoje peniaze. Až 95 percent týchto kapitálovo nenáročných firiem zanikne, ale návratnosť tam je, lebo jedna z mnohých investícií sa vydarí a investor predá svoj podiel za 100 – 200 miliónov. Druhá vec je, že keď sa firma predáva, veľkú časť sumy zoberú investori, potom zamestnanci a potom sa to delí počtom zakladateľov. Navyše daňové zaťaženie je v Spojených štátoch mimoriadne vysoké – 55 až 60 percent zoberie štát. Štatistický priemer pri exite v Silicon Valley je, že zakladatelia majú 4 – 7 percent z predajnej ceny.

Takže keď ste predali firmu za 377 miliónov, neznamená to, že táto suma zostala vám. Koľko vám teda zostalo?

Presné číslo nemôžeme zverejniť, lebo sme podpísali dohodu o mlčanlivosti, ale môžem povedať, že to bolo v zóne, ktorá je bežná v Silicon Valley.

Aká je rizikovosť pri kapitálovo náročnom vývoji čipov?

V oblasti čipov sú projekty vo všeobecnosti nad 50 – 100 miliónov eur, takže neúspešnosť nemôže byť 95-percentná. Požiadavky sú úplne iné. Rizikovosť musí byť 1:5, ale moje predchádzajúce firmy boli všetky úspešné.

Koľko ľudí pracuje pre Tachyum v tomto momente?

Máme viac než 50 ľudí. Zhruba polovica je pod slovenskou a polovica pod americkou pobočkou. V Spojených štátoch je flexibilnejšia pracovná sila. Dá sa rýchlejšie získať pracovník, lebo tam je typická dvojtýždňová výpovedná lehota. V Európe je bežný mesiac až dva mesiace, takže migrácia zamestnancov je pomalšia.

Naberáte zamestnancov aj teraz?

Samozrejme. Máme 8 otvorených pozícií. Najväčší problém je nájsť dobrých ľudí. Infraštruktúra recruiterov nie je taká vyvinutá ako v Silicon Valley. Tím dopĺňame odborníkmi zo zahraničia. Podarilo sa nám stiahnuť Slováka, ktorý bol vyše 10 rokov v USA vo viacerých firmách v oblasti umelej inteligencie. Buduje našu pobočku v Košiciach, kam sa vrátil kvôli rodine. Do Bratislavy sme doniesli hardvérového človeka, ktorý robil v Londýne pre Samsung. Z dôvodu brexitu majú niektorí ľudia záujem sa vrátiť. Podarilo sa nám presťahovať do Bratislavy Japonca, ktorý má veľmi unikátne znalosti, a je tu veľmi spokojný. Veľmi šikovní ľudia sú v Rusku, odkiaľ máme jedného zo zakladateľov. Ďalšieho špecialistu sme teda pritiahli z Ruska. Na Slovensku chýba 12- až 15-tisíc ľudí v oblasti IT. My to dopĺňame ľuďmi, ktorí sa chcú vrátiť, aj ľuďmi z iných krajín.

Keď ste zakladali pobočku v Bratislave, vraveli ste, že na Slovensku je už podobná životná úroveň ako v Kalifornii, takže ľudia budú mať záujem sem prísť. Zároveň však vravíte o nedostatku ľudí. Ide teda naberanie ľudí podľa plánu, alebo ste nepríjemne prekvapený?

Zatiaľ sa nám darí sťahovať ľudí a budovať tím, ale trvá to o niečo dlhšie. Na druhej strane sme nezľavili z kvality ľudí. Darí sa nám to napĺňať.

Čo robia teraz vaši ľudia na Slovensku?

Pomerne silná skupina je okolo umelej inteligencie. Je v nej niekoľko ľudí, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Druhá skupina robí základný softvér. Napríklad zmodifikovali operačný systém Linux, aby bežal na našej platforme. A začali sme budovať tím, ktorý bude zabezpečovať zákaznícku podporu pre región EMEA, čo je Európa, Blízky východ a časť Ázie. Potom máme všeobecných ľudí, ktorí nám udržiavajú infraštruktúru.

Ako Danilákov SandForce prispel k zrýchleniu počítačov

Bol SandForce vašou najúspešnejšou firmou?

Z hľadiska počtu ľudí, ktorí jej produkty využívajú, áno. Predalo sa nejakých 53 miliónov čipov, čiže toľko bolo zákazníkov. Jeden čip sa však predával za cenu 10 – 20 dolárov. Naše čipy boli v notebookoch Apple MacBook Air. Vyše 85 percent svetových výrobcov SSD diskov používalo čipy SandForce. Systém mojej ďalšej firmy Skyera stál státisíce dolárov, ale počet zákazníkov bol oveľa nižší a šlo hlavne o vládu a armádu.

Čo vás vôbec doviedlo k založeniu SandForce?

Začalo sa to tým, že som prišiel do Spojených štátov do spoločnosti Gizmo Technologies, urobili sme prvý 64-bitový x86 processor, ktorý dnes všetci používajú, potom som prešiel do Toshiby, kde som robil na PlayStation 2. Následne som v spoločnosti Nvidia mal prvú príležitosť prejsť si celý cyklus – od zadefinovania produktu cez dizajn a architektúru až po výrobu – a veľmi veľa som sa pritom naučil. Potom som chcel urobiť niečo svoje, niečo také prínosné, aby stálo za to investovať do toho 4 – 5 rokov svojho života.

Prečo práve čipy pre počítačové disky?

V tom čase ľudia používali počítače s harddiskom. Boli aj iné alternatívy s takzvanými flash pamäťami, ktoré sa používali v kozmických aplikáciách. Oproti harddiskom boli oveľa rýchlejšie, menšie, ale neskutočne drahé. V prepočte na 1 gigabajt stáli 30 dolárov, v prípade harddiskov to bol 1 dolár. Existovala aj lacnejšia, spotrebná flash technika, ktorá však nebola veľmi spoľahlivá. Ja som chcel spoľahlivú flash technológiu dostať na cenovú úroveň 3 dolárov za gigabajt, čo už je porovnateľné s harddiskom.

Ako sa vám to napokon podarilo?

Dôvod, prečo to predtým stálo 30 dolárov, bol fyzikálny – ako fungujú tie tranzistory, ako sa poškodzujú, atď. V SandForce sme si povedali, že s lacným médiom môžeme cez controller vylepšiť technické parametre, ako je spoľahlivosť, rýchlosť zápisu a to, ako dlho sa údaje zachovajú, aby tá dvoj- až trojdolárová flash mala rovnakú spoľahlivosť ako 30-dolárová. Keď sa nám to podarí znížiť, potom ľudia začnú masovo používať SSD disk. To bol základ. Vedeli sme, že harddiskový trh je veľký – predáva sa vyše 100 miliónov kusov ročne.

Na čo všetko sa používa harddisk?

Sú to platničky, ktoré rotujú, a sú hlavy, ktoré magneticky zapisujú a čítajú dáta – niečo ako páska, ale je to na kruhovom médiu. Používajú sa v osobných počítačoch a serveroch. Bolo to jediné médium, ktoré sa používalo, kým SandForce neumožnil masový prechod na SSD disky. Vďaka tomu je MacBook Air veľmi tenučký a ľahký. Keby mal harddisk, bol by podstatne hrubší a ťažší. Naša technika umožnila využívať nové médium, ktoré je menšie, spotrebuje menej energie a tak ďalej, a to umožnilo vytvoriť lepšie produkty.

Počítače s harddiskom sú zároveň hlučnejšie…

A prehrievajú sa. Navyše keď laptop spadol, mohli ste prísť o dáta, lebo to bolo mechanické médium, pri páde sa mohlo poškriabať. Harddisky sú stále o niečo lacnejšie, ale minulý rok bol prvýkrát v histórii počet SSD diskov vyšší ako počet harddiskov. Vývoj ide tým smerom a do dvoch-troch rokov už tri štvrtiny laptopov nebudú mať harddisk.

Považujete tento vývoj najmä za výsledok vášho vývoja?

Áno, lebo sme cenu zrazili takmer desaťnásobne, takže produkt sa sprístupnil viacerým ľuďom.

Ste spokojný s tým, ako ste zužitkovali túto inováciu, alebo máte pocit, že ste mohli aj lepšie a že ostatní sa na vás potom zviezli?

Keď dostanete od investorov peniaze, tie sa im po čase musia vrátiť. Unikátna situácia okolo rokov 2008 – 2009 bola v tom, že bola ekonomická kríza a investorom bolo treba vrátiť financie rýchlejšie. Keby sa SandForce predal o rok neskôr, mohol mať dvojnásobne vyššiu hodnotu, ale potom by sa to aj tak spomalilo, lebo už obsadil väčšinu trhu. Investori v Silicon Valley viac investujú do softvéru, kde sú cykly kratšie. Mnohí preto očakávajú, že sa im vrátia peniaze do troch rokov. No pri hardvérových veciach toľko trvá len samotný vývoj.

Je technika SandForce stále dominantná?

Stále je najlepšia, ale už nie je dominantná, lebo menej kvalitná technika od iných výrobcov dosiahla taký stupeň kvality, že sa môže presadiť na trhu. Dôležité je, že na každú techniku musí byť správny čas. Keď je priskoro, nie je na to trh, keď je neskoro, je veľa konkurentov. V prípade SandForce bol správny čas, lebo Apple chcel urobiť veľkú časť počítačov prenosnými. V prípade firmy Tachyum je ten správny čas teraz.

Čipy majú mať pre Slovensko podobný význam ako dnes autá

Prečo?

Žijeme v dobe, keď sa budujú obchodné bariéry. Európa sa zobudila, keď sa obmedzila výroba niektorých produktov spoločnosti Huawei a keď táto firma skoro skolabovala. Európa si vlani uvedomila, že potrebuje digitálnu suverenitu, keď chce ovplyvňovať svoju budúcnosť, a že potrebuje svoju digitálnu techniku. Chce, aby boli dáta spracované na území EÚ európskou technikou. Aby sa nedebatovalo, že to budú odpočúvať Američania alebo Číňania. Zhodou okolností bola naša firma v správnom čase na správnom mieste. Aj EÚ chce podporiť našu techniku. Čipy môžu mať pre Slovensko podobný význam ako teraz autá. Pred 20 rokmi by nikto nepovedal, že Slovensko bude najväčším výrobcom áut na obyvateľa. Slovensko bude potrebovať druhý motor. Vládna pôžička má veľký význam aj v tom, že nám to umožňuje byť nezávislými. Nie sme pod tlakom, že by sme to museli predať. Zároveň je väčšina našich investorov taká, že chcú nechať vybudovať niečo veľké.

Rizikom štátnej podpory startupov je, že keď firma uspeje, presťahuje sa do USA, lebo tam je väčší trh. Nehrozí aj v prípade spoločnosti Tachyum, že z vašich inovácií budú napokon viac profitovať USA ako my?

Oblasť, v ktorej pôsobíme, je veľmi unikátna. Napríklad Eset vznikol z menšej firmy a musel rozšíriť svoje trhy na USA, lebo náš trh nie je dostatočný. Napriek tomu zostal na našom trhu, lebo sú tu dobré podmienky plus zakladatelia sú lokálni. Naša oblasť je unikátna v tom, že nepotrebujeme produkty prispôsobovať nejakému trhu. Keď predávate softvér, potrebujete ho mať v angličtine, čínštine, nemčine – potrebujete ho posunúť tam, kde je gravitácia trhu. V našom prípade to nie je potrebné. Podmienky sú také, že ostať na Slovensku nie je len emotívna, ale aj ekonomicky výhodná vec.

Bola aj Skyera niečím prelomová?

Predtým lietadlá zbierali spravodajské informácie do zariadenia, ktoré bolo také veľké ako táto miestnosť. My sme prišli s oveľa menšou a rýchlejšou technikou. Tá inovácia žije. Minulý rok Intel predstavil vysokokapacitné malé zariadenia. Celý priemysel sa snaží opakovať, čo sme dosiahli. Tachyum sa bude viac podobať na SandForce, lebo bude vyrábať čipy v miliónoch kusov. Nepriamo sa s tým stretne väčší počet ľudí, keď budú používať Facebook alebo Google. Ďalšia generácia umelej inteligencie bude vyspelejšia vďaka našej technike. Nebude to produkt, ktorý budú mať ľudia doma, ale naše čipy umožnia zlepšenie služieb, čo sa dotkne miliardy ľudí. Z tohto hľadiska sa to blíži k vrcholu mojej kariéry.

Čo si v súvislosti s vašimi čipmi máme predstaviť pod umelou inteligenciou?

Dnes sa umelá inteligencia využíva na množstvo vecí – od objednania letenky a nájdenia optimálnej trasy po obchodovanie na burze. Keď si zoberieme Facebook, jeho datacentrá sú také veľké, že majú 400-tisíc serverov, ktorých vybudovanie stálo 10 miliárd dolárov. Facebook sa používa najviac poobede, keď sa ľudia vrátia z roboty a zo školy. Keď spia, pár stotisíc serverov za niekoľko miliárd dolárov je vypnutých. Naše čipy v týchto serveroch by sa dali využiť pre umelú inteligenciu.

Čo budú teda datacentrá robiť, keď ľudia spia a nie sú na Facebooku?

Uvediem niekoľko príkladov. Napríklad Amazon začal ponúkať prevratnú službu. Keď sú ich servery nevyužité, ľudia ich môžu používať ako taký jednoduchý superpočítač, aby sa nemuselo vybudovať ďalšie počítačové centrum. Náš čip sa bude dať používať na superpočítače alebo na umelú inteligenciu, na ktorú sa dnes používajú špecializované čipy.

Na čo vlastne slúži taký superpočítač?

Ja som bol jeden zo šiestich ľudí, ktorí stáli pri zrode architektúry Fermi. Bola použitá v Číne v superpočítači Tianhe-1, to bol najrýchlejší superpočítač na svete. Trvalo päť-šesť rokov, kým USA vybudovali počítač, ktorý má porovnateľnú rýchlosť. Tieto superpočítače sa používajú na rôzne oblasti, primárne na vývoj a testovanie jadrových zbraní, pretože najviac peňazí ide do jadrovej energetiky. Možností využitia je však oveľa viac, napríklad simulácia spaľovacieho motora umožnila jeho zefektívnenie o 20 percent. Vývoj liekov bežne trvá 20 – 30 rokov, vďaka umelej inteligencii sa vytvorili modely, ktoré skrátili testovanie na 5 – 10 rokov.

V čom sú veľké korporácie horšie ako startupy

Keď ste prešli zo sveta veľkých korporácií do startupov, čo sa zmenilo vo vašom živote?

Vo veľkých korporáciách sú na všetko ľudia, všetko je zorganizované, kým v malých firmách musíte robiť viacero rôznych vecí. Na to sme neboli zvyknutí. Ste odkázaný sám na seba. Je to rýchlejšie, stresujúcejšie, máte menej voľného času. Preto mnohí ľudia zostanú radšej vo veľkej firme.

V jednom rozhovore pre týždenník Trend ste vyhlásili, že vo veľkých firmách niektorí manažéri uprednostňujú do svojich tímov menej šikovných ľudí, lebo sa boja konkurencie, kým v startupoch sa snažia získať tých najschopnejších…

Áno, to platí. Zároveň veľké firmy svojich ľudí odrádzajú od rizika. Keď na seba človek zoberie riziko a nie je to až také úspešné, môže to preňho znamenať koniec. Ale keď má pre firmu obrovský prínos, nedostane adekvátnu odmenu. Prirodzene sú potom úspešnejší ľudia, ktorí neberú riziko, lebo tak je nastavený systém.

Uvažujete niekedy aj nad tým, že zarobené peniaze investujete aj do iných startupov, nielen do tých svojich?

Byť investor si vyžaduje poznať trh, každý odbor si vyžaduje nejaké znalosti. Dobrý investor potrebuje 10 rokov skúseností. Ja som odmalička celý život zasvätil inžinieringu. To poznám. V našej oblasti sa cítim komfortne, lebo viem, čo sa dá priniesť, nešoférujem so zavretými očami.

Trápiť sa a byť úspešný nie sú protiklady – Danilákove ťažké začiatky v USA

Ako si po všetkých týchto skúsenostiach a úspechoch spomínate na prvé roky v Amerike, keď ste sa iba rozbiehali? Čo boli najväčšie prekážky, ktoré ste museli prekonať?

Je to iný svet, iná kultúra. V 90. rokoch bola migrácia bolestná pre každého. Ja som šiel do USA počas Clintonovej éry, keď mali veľmi prísne pravidlá. Každý imigrant musel byť prínosom pre krajinu, boli požiadavky na titul, zamestnanie, museli sme dokázať, že nezoberieme miesto Američanom. Proces bol veľmi dlhý a predĺžil sa ešte aj tým, že po príchode Busha bola amnestia nelegálnych, ktorí nás predbehli v rade. Táto neistota bola stresujúca. Po roku 2000 bola jedna veľká kríza. Nikto nenaberal ľudí, a kto si nenašiel robotu, mohol prísť o víza. Naša firma Nishan bola odkúpená a zanikla presne v tom čase. Bol to extrémny stres, lebo ste nevedeli, či tam o mesiac ešte smiete byť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste sa vôbec dostali k možnosti ísť do Ameriky?

Robil som na výskume čipov, bolo to moje hobby. Publikoval som jednu správu v roku 1997, ktorú si prečítali v Spojených štátoch, a kontaktovali ma, aby som prišiel do firmy Gizmo Technologies. Vyše roka trvalo, kým sa vybavili papiere. Administratíva tam funguje veľmi dlho, je v tom neporiadok, po 9 mesiacoch mi imigračný úrad povedal, že stratili moje papiere a ja mám podať žiadosť nanovo. Bolo to veľmi stresujúce a nerád na to spomínam.

Keď ste už začali pracovať, boli ste od začiatku úspešný alebo ste sa skôr trápili?

Trápiť sa a byť úspešný nie sú protiklady. Úspešní ľudia investujú do práce viac času, viac ich trápi to, čo sa deje vo firme. Je to ich nastavenie, žijú s tým. Dobrí ľudia sa viac trápia, lebo im to nie je jedno. Boli časy, keď som pred dokončením projektu robil sto hodín týždenne.

A darilo sa vám?

Som v unikátnej situácii, že za mnou nie sú čipy, ktoré boli neúspešné. Keď sa niečo robí, tak sa niečo aj pokazí, čo je úplne v poriadku. Ale ja som mal viac šťastia a neúspechom som sa vyhol.

Nebolo vašou nevýhodou to, že ste prišli z východnej Európy, ktorá bola v počítačovej technike pozadu?

Bolo. Keby som išiel na Stanford, bol by som viac vpredu. Musel som to dohnať, veľa študovať a mať vyššie nasadenie.

Koľko vám trvalo, kým ste sa dotiahli na amerických kolegov?

Za zhruba 5 – 7 rokov som mal skúsenosti a znalosti na takej úrovni ako po dvoch rokoch, keby som v tom prostredí študoval. Čo sa týka nasadenia, od samého začiatku sme robili dravo – ako Slováci.

Kedy ste si povedali, že chcete byť aj manažérom?

Bolo to z nutnosti. Videl som v niektorých veľkých firmách, že manažéri boli ochotní zobrať na seba riziko. Sú dva typy manažérov – ľudskí manažéri a projektoví lídri. Jeden manažuje ľudí, aby boli šťastní, druhý vedie projekt. Ľudský manažér nie je až taký technicky zdatný a zase mnohí technicky zdatní ľudia sú introverti, nekomunikatívni a tak ďalej. Problém je, že nie vždy sa zhodnú. V Nvidii som videl, že je výhodou, keď je manažér nielen ľudský, ale aj technicky zdatný. Povedal som si, že chcem kopírovať ten model, aj keď ako technik som nerád manažoval a radšej som študoval. Bola to však nevyhnutnosť. V SandForce sa ukázalo, že tento model funguje: s 50 – 60 ľuďmi sme dosiahli lepšie výsledky ako naši konkurenti s 500 – 600 ľuďmi.

Kto je Rado Danilák 

Narodil sa a vyštudoval v Košiciach. Do USA prišiel v roku 1998. Prešiel viacerými firmami zameranými na výrobu čipov, ako je Toshiba a Nvidia. Vyvíjal čip aj pre vtedy najvýkonnejší superpočítač sveta Tianhe-1A. Založil a úspešne predal dve firmy SandForce a Skyera. Čipy SandForce umožnili vznik novej generácie úložných diskov v notebookoch typu SSD. Na túto inováciu má Danilák jeden zo svojich 120 schválených patentov. Ďalších 100 patentov čaká na schválenie. Jeho najnovším veľkým projektom je firma Tachyum, ktorej čipy majú znížiť energetickú náročnosť dátových centier.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika

Teraz najčítanejšie