Spoliehali sme sa, že každá krajina má svojho Havla. Napokon z disidentov vydržal iba Orbán

Píše Misha Glenny, text publikujeme s licenciou vydavateľa Financial Times

Vždy sa mi uľavilo, keď som v osemdesiatych rokoch dorazil do Maďarska z prísneho Československa alebo Rumunska, ktoré pripomínalo otvorenú väznicu. Nazvať Maďarsko „komunistické“ totiž nebolo celkom presné. Rozkročené jednou nohou na Západe a druhou na Východe bolo od šesťdesiatych rokov označované za „najšťastnejší barak v tábore“.

Pod lesklým pozlátkom sa činila tajná polícia, ktorá prenasledovala, zastrašovala a väznila demokratickú opozíciu. Táto skupina disidentov zohrala zásadnú rolu pri udržiavaní ideálov maďarského povstania v roku 1956. Napriek tomu, že sa v tom čase skladala najmä z intelektuálov v okuliaroch a veteránov, nedokázala si medzi obyčajnými ľuďmi získať veľkú podporu.

V roku 1988 sa však objavila energická a radikálna sila. Nová skupina zaujala už tým, že prijímala iba členov mladších ako 35 rokov. Mladí ľudia sa vybrali do ulíc v najväčšom počte, aký Budapešť videla od roku 1956. Pamätám si, ako pochodovali k budove maďarského parlamentu. Nemali strach. Kráčali pod zástavou Fideszu – Aliancie mladých demokratov.

Na ich čele stál výrečný, charizmatický mladý muž, ktorý vyhlasoval, že čas komunistov sa kráti. Hovoril vynikajúcou angličtinou, počas toho obdobia som s ním viackrát robil rozhovor, a tak som si vypočul jeho víziu budúcnosti – parlamentná demokracia, sloboda prejavu, slobodné médiá a sloboda zhromažďovania. Mňa rozhodne presvedčil.

Gangsterský kapitalizmus

Odvtedy dokázal Viktor Orbán presvedčiť milióny Maďarov. Jeho odkaz sa však zmenil. Niekdajší horlivý demokrat je dnes tvorcom akejsi zvláštnej hybridnej „neliberálnej demokracie“. Je dokonalým stelesnením posledných tridsiatich rokov – od autoritárstva k slobode a odtiaľ späť k autoritárstvu.

Keďže sme až po uši ponorení v novej ére nacionalizmu a netolerancie, je čas oživiť eufóriu a optimizmus dní z novembra 1989, keď padol Berlínsky múr. Už extrémne násilie vyvolané rozpadom Juhoslávie v roku 1991 bolo varovným signálom, že prechod z komunizmu na kapitalizmus môže čeliť vážnym výzvam.

V celom regióne zostali nastupujúce vlády disidentov a technických expertov bez peňazí. Európska únia im ponúkla pár hrejivých slov a začala uvažovať o integračnom pláne. Predovšetkým Nemecko, ale aj Francúzsko investovalo do stredoeurópskych ekonomík veľa peňazí.

Západ však zároveň podnietil rýchly a neraz traumatický prechod z plánovaného hospodárstva na voľný trh, na ktorý neboli hrdzavejúce inštitúcie komunistických štátov pripravené. Výsledkom bolo zriadenie s výstižným názvom – gangsterský kapitalizmus.

Mrazivá hmla na uvítanie

Aby sme pochopili vznik kultúry korupcie a devastácie spôsobenej organizovaným zločinom, musíme sa najskôr vrátiť k samému vrcholu studenej vojny.

Práve vtedy som začal navštevovať komunistické krajiny – najskôr ako turista, neskôr ako novinár a napokon počas osudných osemdesiatych rokov aj ako aktivista pašujúci správy od prenasledovaných disidentov.

Spomínam si, že keď som prichádzal zo Západu na Východ, vždy ma vítala mrazivá hmla. Nemusí to byť úplne pravda, možno sa len moja prvá cesta do Varšavy, vtedajšieho Leningradu a Moskvy v roku 1973 stala súčasťou môjho povedomia.

Mal som práve 15 rokov a neobvykle osvietený učiteľ z mojej školy si zmyslel, že tohtoročný školský výlet by mal viesť do Moskvy a Petrohradu. Aj keď bol takmer máj, stále snežilo a stmievalo sa veľmi skoro.

Moja najživšia spomienka je na malú skupinku starších mužov a žien z Moskvy, ktorí vchádzali do kostola, aby oslávili Veľkú noc. Začala do nich strkať partia vyškierajúcich sa výrastkov, zatiaľ čo sa prizerajúci policajti a dôstojníci KGB len škodoradostne usmievali.

Vtedy som pocítil zmes strachu, zvedavosti a rozhorčenia, ktoré mi boli počas ďalších pätnástich rokov také známe.

Na tomto výlete som si prvýkrát zamieňal peniaze na čiernom trhu a potom si za ne kúpil pravý opasok sovietskej armády. Keď som podával prešibanému priekupníkovi tých pár rubľov, moje srdce začalo biť ostošesť.

Nemohol som myslieť na nič iné, len na to najhoršie – ako ma odvlečú do cely v Lubianke, moskovskom sídle KGB. Uľavilo sa mi. Z môjho obchodného partnera sa nevykľula žiadna volavka a ja som si mohol užívať výhodnú kúpu.

Kľúčové slovo ekonomiky

Čierny trh bol neodmysliteľnou súčasťou života vo východnej Európe. Aj v relatívne vyspelých krajinách, ako je Maďarsko alebo Československo, boli dlhé rady každodennou realitou, a to nielen na luxusný tovar.

Spomínam si, ako som chodieval do pražského obchodného domu Kotva, kde boli v oddelení ovocia a zeleniny iba rad za radom naukladané zavárané uhorky. Nič viac. Ak ste potrebovali niečo špeciálne, napríklad karburátor alebo náhradný diel do práčky, nemali ste na výber a museli ste sa poobzerať na čiernom trhu.

Zakázaný západný tovar, napríklad výtlačky časopisu Playboy alebo videokazety, bol najdrahší. Ľudia s príbuznými v zahraničí mali výhodu aj pri získavaní vitamínov potrebných na udržanie vyváženej stravy.

Každá krajina mala svoj vlastný výraz pre „známosti“, kľúčové slovo, okolo ktorého sa odohrávala celá šedá ekonomika. Bez známostí bol život skutočne mizerný, hoci ani s nimi to nebolo nič úžasné.

Dôvera ako cenná komodita

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch som sa sem opakovane vracal. Fascinovaný paranoidnou atmosférou, ktorá sa vznášala nad celým východným blokom, som si zvykol na rituály spojené s prechodom cez hranice – zbytočné vypĺňanie otravných formulárov, zamračená pohraničná stráž a na druhej strane smutná vizuálna uniformita krajiny, v ktorej vládla jedna strana.

Rozpadajúce sa budovy zdobili iba gigantické slogany ako „Plníme uznesenia 16. zjazdu Komunistickej strany Československa“ a ďalšie frázy, ktoré vynikali svojou bezvýznamnosťou.

Keďže verejný život sa usilovne snažili formovať komunistické režimy, o to dôležitejší bol vnútorný život. Na pracovisku ľudia neochotne nasledovali stranícku líniu, ale doma sa mnohí zaoberali filozofiou, politikou, históriou či sociálnymi záležitosťami s intenzitou, o akej na Západe ani nechyrovali.

Priateľstvá, ktoré v takýchto podmienkach vznikali, boli nesmierne hlboké, pretože dôvera, ktorá vo verejnom živote neexistovala, bola cennou komoditou.

Pivo, traktory a dabing

V roku 1981 som získal postgraduálne štipendium British Council na štúdium v Prahe a pripojil som sa k výstrednej skupine budúcich akademikov. Rok výskumu v komunistickom Československu sa v tom čase nedal považovať za raketový štart kariéry. Učenie češtiny a neskôr aj ďalších slovanských jazykov ma však nasmerovalo k zmene plánov a vystlalo mi cestu, aby som sa stal spisovateľom.

Okrem toho, že som sa stal znalcom vychýreného českého piva, trávil som čas tým, že som si privyrábal nahrávaním anglických textov k produktom, akými boli napríklad traktory značky Zetor.

Pomáhal som tiež svojmu kamarátovi, starému Oldovi Černému, ktorý bol šéfom dabingu vo filmových štúdiách Barrandov. Spoločne sme prekladali filmy do češtiny. Keď som o pár rokov neskôr stretol herca Johna Hurta, mohol som sa mu pochváliť, že poznám všetky jeho repliky z Votrelca aj v češtine.

Oldo nebol na zozname disidentov tajnej polície, a preto mu nehrozilo žiadne prenasledovanie. Napriek tomu bol v osemdesiatych rokoch jedným z tichých podporovateľov opozičného hnutia Charta 77. On sám chartu síce nepodpísal, preložil však jej znenie a ďalšie články, aby ich mohli prepašovať na Západ. Mňa poprosil, aby som mu s tým pomohol.

Dielo amerických pätolizačov

Po návrate do Londýna v roku 1982 som napísal článok do pozoruhodného časopisu Labour Focus on Eastern Europe (v preklade Labouristický pohľad na východnú Európu). Bola to hlásna trúba nesúrodej skupiny ľavičiarov, ktorí podporovali boj za demokratické práva vo východnej Európe.

Najväčšia sila tohto časopisu spočívala v jeho kontaktoch s poľským slobodným odborovým hnutím Solidarita, ktorého vznik v roku 1980 otriasol základmi komunistického sveta. Labour Focus navyše často prichádzal s exkluzívnymi správami, keď východoeurópski a sovietski disidenti prepašovali na Západ informácie o porušovaní ľudských práv.

Napriek tomu veľa britských ľavičiarov, vrátane väčšiny z Labouristickej strany, nazeralo na Labour Focus s nedôverou. Z nespočetného množstva hádok, ktoré som s nimi zvádzal na pôde miestnej straníckej organizácie alebo v Národnej študentskej únii, som pochopil, že Sovietsky zväz a jeho satelity považovali v studenej vojne za menšie zlo.

Všetko, čo otriaslo sovietskym korábom, bolo podľa nich vždy dielom pätolizačov nadržiavajúcich Spojeným štátom. Dospel som k záveru, že väčšina z nich by neuznala existenciu skutočných robotníckych hnutí, ako je Solidarita, ani keby im udreli do čela.

Neochota kritizovať autoritárstvo na Východe (túto vlastnosť stále vidno aj v dnešnom labouristickom vedení) bola darčekom pre západný konzervativizmus a Margaret Thatcherovú. Tá do svojho vlastného politického príbehu obratne začlenila odpor voči situácii vo východnej Európe. Je ironické, že zatiaľ čo hrdinstvo robotníckeho boja v Poľsku vyzdvihovala do nebies, v Británii odbory rozdrvila na prach.

Až keď odhodlaní aktivisti ako historik Edward P. Thompson a politologička Mary Kaldorová vdýchli začiatkom osemdesiatych rokov život spojenej západo-východnej kampani za európske jadrové odzbrojenie, začala ľavica konečne brať východnú Európu ako súpera vážne.

Sen všetkých pašerákov

Pridal som sa k desiatkam aktivistov naprieč celým ideologickým spektrom, ktorí sa pripojili k jednému z najvýznamnejších pašeráckych syndikátov studenej vojny. Moja predchádzajúca drobná cezhraničná kriminalita síce tiež plnila účel, avšak musel som sa stať väčším profesionálom.

Na svoju prácu som si vybral vlak z Viedne do Budapešti. Pozostával z rôznych vozňov, patriacich k rumunským, maďarským, rakúskym a západonemeckým železniciam, ktoré som postupne preskúmaval a hľadal miesta, kam by som mohol ukryť materiály.

Rumunské vozne boli skonštruované tak zle, že to bol hotový sen pašerákov. Za špinavou toaletou som objavil panel, ktorý sa poddal aj vreckovému nožíku. Pri ďalšej ceste som teda po odjazde z Viedne vložil do voľného priestoru časti rozobratého Xeroxu a po prechode cez hranice som ich išiel znovu vyslobodiť.

V Budapešti som sa potom na bezpečnom mieste stretol s Lászlóm Rajkom mladším a Gáborom Demszkym – dvoma najcharizmatickejšími členmi maďarskej opozície –, aby som im odovzdal výbavu.

Ako 21-ročný idealista som natiahol ruku k Rajkovi, veriac, že som sa dotkol histórie. Vysoký, so zvučným basovým hlasom a výstredným šarmom, bol synom najslávnejšej obete stalinistických súdnych procesov, ktoré začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia zmietali východnú Európu. Keď som sa minulý mesiac dopočul, že Rajk zomrel, spomenul som si práve na toto prvé stretnutie a vyronil som tichú slzu.

Ochromení z Dubčeka

Vrchol môjho vzťahu s východnou Európou nastal 24. novembra 1989. Stál som v predsieni, ktorá viedla na balkón s výhľadom na pražské Václavské námestie, odkiaľ sa lídri Nežnej revolúcie prihovárali preplnenému bulváru pod nimi.

Alexander Dubček, veľký hrdina Pražskej jari 1968, sa usmial, keď prechádzal okolo mňa, aby oslovil dav. Svojou jemnou slovenčinou pozdravil desaťtisíce ľudí pred sebou a všetci, čo sme v tej predsieni stáli, sme ostali ochromení.

Západ sa tiež túžil podieľať na novom optimizme, ktorý sa šíril na Východe. V tejto nálade bolo jednoduché zakryť oči pred občasnými výbuchmi – násilím v Bukurešti alebo Sedmohradsku, vraždami v Sofii alebo neočakávaným šírením pornografie po tom, čo sa tisícky mladých žien uchýlili k sexuálnej práci, aby dokázali vyžiť.

Práca Francisa Fukuyamu o „konci dejín“ však už vyzerala drsne, keď bola v roku 1992 zverejnená. Rok predtým vypukla juhoslovanská vojna a vzťahy medzi viacerými národnostnými a náboženskými skupinami v tejto kalamite zohrali významnú rolu. Menej viditeľný však bol systematický prevod štátnych prostriedkov do rúk súkromníkov, ktorý sa pod pláštikom vojny dial v celej krajine.

Táto kultúra „známostí“ nabrala v priemysle brutálny rozmer. Kým sa konflikty skončili, mala už sieť nového gangsterského kapitalizmu, ktorú zosnovala aliancia nových politikov, bezpečnostných služieb, oligarchov a mafie, zakrvavených Balkáncov pevne vo svojich rukách.

Gangsterský kapitalizmus sa v bývalom komunistickom svete šíril v rôznych podobách a rôznymi rýchlosťami – aj keď zvyčajne ho sprevádzalo menšie násilie ako v Juhoslávii. Anarchická forma voľného trhu bola najviditeľnejšia v Rusku, kde sa vďaka nerastnému bohatstvu krajiny dalo rýchlo nadobudnúť obrovské bohatstvo.

Aj preto sa zdá, že pre mnohých Východoeurópanov sú organizovaný zločin a korupcia neoddeliteľne spojené s voľným trhom.

Keď revolúcia požiera vlastné deti

Komunistickí byrokrati sa na úsvit kapitalizmu v tichosti pripravovali niekoľko rokov. V Bulharsku vlastnili členovia komunistickej tajnej polície viac ako 90 percent akciových spoločnosti, ktoré boli v duchu perestrojky založené po roku 1986. Po desaťročiach, keď obyvateľov varovali pred zlom kapitalizmu, sa im teraz rozhodli ukázať, čo to znamená v praxi.

Mnohí z disidentov, takí dôležití pri vynucovaní zmien, boli odsunutí nabok. V Dantonovej smrti – hre o francúzskej revolúcii z roku 1835 – Georg Büchner napísal, že „revolúcia je ako Saturn – požiera svoje vlastné deti“. Vo východnej Európe si nové sily osvojili túto zásadu tým, že odsunuli starých disidentov.

Václav Havel, ktorý napísal scenár k Nežnej revolúcii v Československu, sa stal tragickým hrdinom vlastnej hry. Jeho neskorší rival Václav Klaus, ekonóm, ktorý sa stal po Havlovi prezidentom, prešiel premenou z rozhorčeného rekvizitára na režiséra celej šou.

Klaus, ktorý bol asi najnepríjemnejším politikom, akého som kedy stretol, rýchlo vycítil Havlove slabiny. Čerstvo vymenovaný prezident Havel sa rozptyľoval zabávaním popredných svetových intelektuálov, hollywoodskych hviezd a hudobníkov, ako je Frank Zappa. Klaus si zatiaľ budoval mocný stranícky stroj a už od začiatku testoval vody populizmu otázkami migrácie, popieraním klimatických zmien a euroskepticizmom.

Prekvapenie pre Západné Nemecko

Zlyhanie disidentov v úlohe efektívnych demokratických politikov prináša dôležité ponaučenia. Často mali úplne nerealistické očakávania, ako rýchlo ich krajiny dokážu prosperovať pri systéme voľného trhu. Európska únia trvala na tom, že cenou za členstvo budú bolestivé reformy – z dlhodobého hľadiska za to stoja, ale vždy prinášajú riziko odporu.

Navyše po polstoročí tyranie sovietskeho bloku mnoho Východoeurópanov nesúhlasilo s možnosťou pripojiť sa k inej nadnárodnej štruktúre – hoci oveľa tolerantnejšej a značne bohatšej.

Toto skryté podozrenie voči Európskej únie sa vynorilo na povrch v roku 2008 po finančnej kríze. Model, ktorému sa mali tieto nové demokracie prispôsobovať, ich odrazu ničil. Napríklad v Maďarsku ľudí povzbudzovali k tomu, aby uzatvárali hypotéky v menách, ako je švajčiarsky frank či euro. Keď došlo ku kríze, desaťtisíce bežných domácností sa ocitli na pokraji bankrotu. Za týchto okolností sa hnilobný zápach populizmu rýchlo rozšíril.

Len málokto na Západe očakával zrútenie komunistického systému v krajinách východnej Európy. Dokonca aj CIA začala brať túto možnosť vážne až v roku 1988, zatiaľ čo západonemecké politické kruhy boli úplne prekvapené. Aj keď politika odstrašovania, podporená jadrovou hrozbou vzájomne zaručeného zničenia, priniesla isté nebezpečné momenty, viedla k zjavnej rovnováhe.

Ako v iluzórnom sne

Západ si nepredstavoval, že obyčajní ľudia nebudú natoľko trúfalí, aby sa vybrali do ulíc. Veď napokon, nestroskotalo najväčšie masové hnutie vo východnej Európe – poľská Solidarita – práve po masovom povstaní v rokoch 1980 a 1981?

Tým, že sme si nevšimli blížiacu sa revolúciu, všetci sme potom boli vinní, keď sme predpokladali, že havlovia tohto sveta nasmerujú východnú Európu k prosperite. Samozrejme, zlyhali. Jediným naozajstným disidentom, ktorý uspel a udržal sa pri moci, bol Orbán, ktorý sa vzdal svojich mladistvých ideálov.

Napriek tomu idealisti po sebe zanechali stopy. Hoci Orbán a ďalší populisti ovládajú Maďarsko a Poľsko a majú veľký vplyv v Českej republike a na Slovensku, stále čelia tvrdému odporu veľkej časti obyvateľstva.

Tento odpor čiastočne vychádza z obrovských bojov za slobodu, ktoré narúšali 40 rokov komunizmu vo východnej Európe – v Maďarsku v roku 1956, v Československu v roku 1968, štrajk baníkov v rumunskom údolí Jiu koncom sedemdesiatych rokov, Solidarita, Charta 77.

Práve vďaka tejto bohatej histórii ešte revolúcie z roku 1989 neboli úplne porazené. Keď však pomyslím na to, ako som sledoval Havla a Dubčeka na balkóne na Václavskom námestí, mám pocit, že sme sa ocitli v mladistvom, inšpiratívnom, no celkom iluzórnom sne.