Denník N

Spoliehali sme sa, že každá krajina má svojho Havla. Napokon z disidentov vydržal iba Orbán

December 1989 v Prahe. Foto – Karel Cudlín
December 1989 v Prahe. Foto – Karel Cudlín

Píše Misha Glenny, text publikujeme s licenciou vydavateľa Financial Times

Vždy sa mi uľavilo, keď som v osemdesiatych rokoch dorazil do Maďarska z prísneho Československa alebo Rumunska, ktoré pripomínalo otvorenú väznicu. Nazvať Maďarsko „komunistické“ totiž nebolo celkom presné. Rozkročené jednou nohou na Západe a druhou na Východe bolo od šesťdesiatych rokov označované za „najšťastnejší barak v tábore“.

Pod lesklým pozlátkom sa činila tajná polícia, ktorá prenasledovala, zastrašovala a väznila demokratickú opozíciu. Táto skupina disidentov zohrala zásadnú rolu pri udržiavaní ideálov maďarského povstania v roku 1956. Napriek tomu, že sa v tom čase skladala najmä z intelektuálov v okuliaroch a veteránov, nedokázala si medzi obyčajnými ľuďmi získať veľkú podporu.

V roku 1988 sa však objavila energická a radikálna sila. Nová skupina zaujala už tým, že prijímala iba členov mladších ako 35 rokov. Mladí ľudia sa vybrali do ulíc v najväčšom počte, aký Budapešť videla od roku 1956. Pamätám si, ako pochodovali k budove maďarského parlamentu. Nemali strach. Kráčali pod zástavou Fideszu – Aliancie mladých demokratov.

Na ich čele stál výrečný, charizmatický mladý muž, ktorý vyhlasoval, že čas komunistov sa kráti. Hovoril vynikajúcou angličtinou, počas toho obdobia som s ním viackrát robil rozhovor, a tak som si vypočul jeho víziu budúcnosti – parlamentná demokracia, sloboda prejavu, slobodné médiá a sloboda zhromažďovania. Mňa rozhodne presvedčil.

Gangsterský kapitalizmus

Odvtedy dokázal Viktor Orbán presvedčiť milióny Maďarov. Jeho odkaz sa však zmenil. Niekdajší horlivý demokrat je dnes tvorcom akejsi zvláštnej hybridnej „neliberálnej demokracie“. Je dokonalým stelesnením posledných tridsiatich rokov – od autoritárstva k slobode a odtiaľ späť k autoritárstvu.

Keďže sme až po uši ponorení v novej ére nacionalizmu a netolerancie, je čas oživiť eufóriu a optimizmus dní z novembra 1989, keď padol Berlínsky múr. Už extrémne násilie vyvolané rozpadom Juhoslávie v roku 1991 bolo varovným signálom, že prechod z komunizmu na kapitalizmus môže čeliť vážnym výzvam.

V celom regióne zostali nastupujúce vlády disidentov a technických expertov bez peňazí. Európska únia im ponúkla pár hrejivých slov

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

17. november

Ekonomika, Svet

Teraz najčítanejšie