Osem vecí, ktoré by sme sa mali naučiť od inteligentných ľudí

Píše Simon Kuper, text publikujeme s licenciou vydavateľa Financial Times

Už dávnejšie som si uvedomil, že na svete, dokonca aj u nás doma, sú oveľa múdrejší ľudia, ako som ja. Zároveň som si však všimol, že táto inteligencia nie je nemenná.

Keď ľudia vravia, že „XY je úžasný“, len podľa toho, že získal univerzitný diplom ako 21-ročný, je to bezvýznamný názor – XY sa odvtedy predsa nemusel vôbec vyvíjať.

Vy sa však môžete stať inteligentnejšími. Jednou z možností je vziať si príklad z ľudí s otvorenou mysľou. Tu sú niektoré z ich návykov:

1. Každú situáciu berú ako príležitosť niečo sa naučiť.

Ak sa zapojíte do konverzácie s niektorým z nich, bez ohľadu na to, aký nízky je váš status alebo aký ste hlúpy, absorbujú všetko, čo poviete. Nebudú vás chcieť položiť na lopatky žargónom, svojimi titulmi, vyťahovaním mien ľudí, s ktorými sa poznajú, alebo spomínaním na veci, čo vymysleli ešte pred rokmi.

Na jednej svadbe som sa rozprával o americkom zdravotníctve s akýmsi starším chlapíkom, ktorý sa mi predstavil ako Bob. Neskôr sa ma sestra nevesty spýtala, čo si o ňom myslím.

„Nebude hlúpy,“ povedal som veľkoryso. „Nie je, získal Nobelovu cenu za ekonómiu,“ súhlasila. „A aká bola jeho špecializácia?“ spýtal som sa. „Zdravotníctvo,“ povedala mi. A predsa som mal pocit, že ma Robert Fogel počúval ešte pozornejšie než ja jeho.

2. Dokážu si vyčistiť myseľ, aby vnímali iných.

Ľudia s darom vidieť svet majú zvyčajne svoj zrak upretý smerom von. Neurotici a narcisti to nedokážu, aj keď stále môžu byť skvelými umelcami vo svojom vnútri. Stačí si predstaviť Woodyho Allena.

3. V bežnom spoločenskom živote sa často nudia.

Majú pocit, že je toho tak veľa, čo by sa mohli naučiť, že nechcú strácať čas rozhovormi o rekonštrukcii kuchýň a cenách nehnuteľností či školskými klebetami. Takisto si od nich nevypočujete poznámky ako „To je ale zaujímavé!“ či „Zábavné!“.

Jeden môj známy, ktorý sám seba správne diagnostikoval ako vysoko nadaného, dostal od svojej ženy povolenie, aby už nemusel viesť konverzácie so švagrom.

4. Hoci sú špecialisti, snažia sa osvojiť si aj ďalšie oblasti.

Waltera Mischela, psychológa, ktorý pomohol zmeniť naše chápanie osobnosti, som mal to šťastie spoznať pár rokov predtým, než ako 88-ročný zomrel. Sedel tam s natiahnutým krkom a pozorne počúval, čo vraveli ostatní. Nad ním, na stenách jeho bytu, viseli nádherné maľby – jeho vlastné, ktoré namaľoval po osemdesiatke.

Podobne aj vedec Edward Said, ktorý spoluzakladal odbor postkoloniálnych štúdií, bol významným hudobným kritikom.

Títo ľudia rešpektujú odbornosť, pretože zo svojej skúsenosti vedia, ako ťažko je vydretá a že sa nedá zovšeobecniť na viaceré témy. Nie sú ako podnikatelia, čo idú do politiky a predpokladajú, že v nej uspejú, ak uplatnia rovnaké pravidlá, a že sú múdrejší ako tí idioti, čo stále nedokázali vyriešiť nezamestnanosť.

Snažia sa skôr priniesť obohatenie z jednej oblasti do druhej. Veď napokon aj Francis Crick objavil DNA čiastočne vďaka tomu, že prešiel od fyziky k biológii a priniesol so sebou pár čerstvých očí.

5. Získavajú informácie z množstva rôznych sfér.

Najlepšia kniha z kategórie literatúry faktu, akú poznám, je Eichmann v Jeruzaleme – Správa o banalite zla od Hannah Arendtovej z roku 1963. Je to zmes histórie, filozofie, jej reportáží zo súdnej siene v Jeruzaleme pri procese s Adolfom Eichmannom a – hoci to nie je uvedené – jej osobnej skúsenosti ako utečenca z Hitlerovho Nemecka.

6. Robia to, čo chcú, aj keď to má vplyv na ich kariéru alebo plat.

Ako kedysi povedal Warren Buffett, využívajú skôr „vnútorné“ hodnotenie, teda akúsi internú mierku zásluh, než „vonkajšie“ hodnotenie opierajúce sa o spoločenský odhad zásluh.

Títo ľudia nemajú žiaden záujem stať sa insidermi, bohatými ani slávnymi. Nezvyknú dlho vydržať vo veľkých hierarchických organizáciách, či už verejných, alebo korporátnych, kde musia chodiť na firemné akcie a robiť prácu, akú im šéf pridelí.

Po väčšinu minulého storočia sa ľudia s otvorenou mysľou zhlukovali na akademickej pôde, ale aj to sa mení. Akademici sú čoraz viac odmeňovaní za svoje hlboké znalosti vo svojej disciplíne, odkedy sú ich odbory viac hierarchické, technické a špecializované.

7. Majú predstavivosť, ale svoje nápady testujú s pokorou.

Antropologička Hortense Powdermakerová vo svojich memoároch opisuje, ako v roku 1932 strávila predĺžený víkend v letnom sídle slávneho antropológa Edwarda Sapira. Zaujal ju najmä „pozoruhodný tok rozhovoru“ medzi hostiteľom a ďalším návštevníkom, psychoanalytikom Harrym Stackom Sullivanom.

To očarenie pripisovala aj ich osobnostiam. „Vyzeralo to, akoby každý z tých mužov v sebe skĺbil niečo z vedca a niečo z básnika,“ napísala. Básnik prichádza s nápadmi, vedec ich testuje.

Vďaka tomuto testovaniu ľudia s otvorenými mysľami pochopili, že v modernom svete neexistuje žiadna veľká idea, ktorou by sa dalo vysvetliť všetko. Esther Duflová, ktorá sa v októbri stala najmladšou nositeľkou Nobelovej ceny za ekonómiu, mi v roku 2015 povedala: „Veľké idey sú veľmi lákavé. Ja verím v malé nápady.“

8. Vravia to, čo považujú za pravdivé…

… nie to, čo je spoločnosťou očakávané, lákavo kontroverzné, optimistické alebo prospešné pre ich politické presvedčenie. Jednoducho sa nedržia ortodoxie a nešíria konvenčné múdrosti.

Ak sa budeme snažiť, aj my môžeme byť trochu viac ako oni.