Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Uhlie vymeníme za odpad, extrémny dlh zmažú extrémne zisky, predpovedá najvyšší šéf elektrární

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Po dokončení Mochoviec prídu nové zlaté časy, avizuje šéf predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenských elektrární Branislav Strýček.

V rozhovore prezradil, že:

  • Po zatvorení dotovaných uhoľných baní začnú vykurovať Hornú Nitru plynom a drevnou štiepkou. Definitívnym riešením však má byť palivo vyrobené z odpadu.
  • V Elektrárni Vojany na východnom Slovensku zase testujú alternatívne palivo, ktorým by chceli z veľkej časti nahradiť ruské uhlie.
  • Spustenie tretieho bloku Mochoviec zbrzdia rakúski aktivisti, ale po technickej stránke bude pripravený do konca roka.
  • Firma má extrémny dlh, ale po dokončení Mochoviec ho vďaka vyšším cenám znížia.

Ako sa pripravujete na zatvorenie Elektrárne Nováky?

Berieme ako fakt, že v roku 2023 bude zatvorená. Nevidíme žiadny priestor na to, aby bola predĺžená jej prevádzka. Intenzívne pripravujeme projekt premeny Novák na tepláreň, aby sme mohli aj po ukončení prevádzky dodávať naďalej teplo pre mestá Prievidza, Nováky a ďalších odberateľov v okolí. Nepočítame so spaľovaním hnedého uhlia ani s výrobou elektriny. Plánujeme si udržať existujúcich odberateľov, využiť výhodu existujúcej infraštruktúry a dodávať teplo.

V minulosti ste sľúbili zákazníkom odpoveď na otázku, ako im toto teplo zabezpečíte. S akým palivom počítate? 

Najpravdepodobnejšia je kombinácia plynu a biomasy.

O akú biomasu pôjde?

O drevnú štiepku.

Keď sa stavali prvé elektrárne na biomasu, spaľovanie dreva v elektrárňach ešte nebola kauza, ale teraz už je. Nebude to pre vás problém? 

Mám veľmi rád hory a lesy a som presvedčený, že by sa v žiadnom prípade nemala na výrobu štiepky používať guľatina zo zdravých stromov, ale iba odpadová biomasa. Nie som veľký fanúšik spaľovania biomasy na energetické účely, no pravidlá sú nastavené tak, že biomasa je ekonomicky výhodnejšia ako iné palivá zaťažené cenou emisných povoleniek. Navyše, nebude to elektráreň, iba tepláreň. Aké iné možnosti máme? Teplo z plynu bez biomasy by bolo pre obyvateľov jednoducho drahé.

S možnosťou, že by sa ako palivo používal odpad, ste sa úplne rozlúčili?

Určite nie, je to trend v celej západnej Európe, vo Švédsku, Švajčiarsku a ďalších vyspelých krajinách. Na Slovensku na to nie je pripravená legislatíva a takýto projekt by sme do roku 2023 nestihli pripraviť. S touto možnosťou stále pracujeme a vidíme ju ako možné finálne riešenie. Predpokladalo by to zintenzívnenie úsilia v oblasti recyklácie a separovania odpadov zo strany štátu aj samospráv.

Hľadáme dlhodobé riešenie pre náš závod aj pre odberateľov. Máme zamestnancov, ktorí sú kvalitní a pre ktorých chceme udržať zamestnanie. Máme infraštruktúru, ktorá sa dá zmysluplne využiť. Hľadáme riešenie, ktoré bude ekologické, dlhodobo udržateľné a pre odberateľov cenovo výhodné. Recyklácia a energetické zhodnocovanie odpadu medzi takéto možné riešenia patrí.

A tie spaľovacie zariadenia, komíny, chladiace veže – to sa všetko zbúra?

Niečo sa využije, ale určite nie staré bloky. Sú v takom technickom stave, že už dnes máme obrovské výpadky. Robíme už len investície do bezpečnosti, aby sa tam nič nestalo. Do rozvoja neinvestujeme vôbec, takže budú musieť byť rozmontované. Časť elektrárne možno využijeme ako centrum praktického výcviku pre odborné školy.

Aké máte plány s Elektrárňou Vojany na východnom Slovensku?

Vo Vojanoch môžeme používať iba uhlie z Ruska. Je to veľmi nákladné, lebo ho musíme voziť na dlhé vzdialenosti. Nárast ceny uhlia a emisných povoleniek je okrem toho vyšší ako nárast cien elektriny. Tento rok sme preto elektráreň takmer neprevádzkovali a budeme musieť rozhodnúť, čo s ňou urobíme. Hľadáme riešenie na jej konverziu na iné palivo. Chceli by sme v lokalite zostať, ale v súčasnom nastavení to je bez šance. Elektráreň dnes nie je dostatočne účinná, má drahé palivo a pri stúpajúcich cenách emisných povoleniek nie je konkurencieschopná.

Kedy tam prestanete spaľovať uhlie?

Teraz skôr skúmame možnosti, ako znížiť jeho objem. Dnes môžeme spolu s uhlím spaľovať 20 percent biomasy. Pozeráme sa na to, ako by sme až do 50 percent spaľovali alternatívne palivá, ktoré majú zhruba rovnakú výhrevnosť ako uhlie, ale podstatne nižšiu cenu. Sme v štádiu testovania, meriame emisie, a keď dostaneme výsledky, budeme vedieť viac.

Bude to tuhé alternatívne palivo? Konkrétne palivo vyrobené z odpadu?

Robíme asi päť typov rôznych pokusov. Vidíme istú šancu, že pre Vojany nájdeme riešenie, ale zatiaľ nevieme, ako to celé dopadne.

Foto N – Vladimír Šimíček

Čo pre biznis elektrární znamená, keď sa uvádzanie Mochoviec do prevádzky omešká o mesiac? Koľko vám to berie z tržieb a zo ziskov?

Zisky nestrácame, len sa nám posúvajú v čase. Bloky budeme prevádzkovať 60 rokov, takže toto obdobie sa len o niečo posúva. Jeden blok vygeneruje zisk približne 5 miliónov eur mesačne. Na tržbách je to približne 15 miliónov eur. Odďaľovanie prevádzky odďaľuje znižovanie dlhu. Keď sa pozriete na naše výsledky a vývoj dlhu, ten bude síce ešte chvíľu rásť, ale po uvedení Mochoviec do prevádzky začne rapídne klesať. Odďaľovanie nemá na ekonomiku firmy fatálny dosah.

Ako dlho sa ešte môžu odkladať Mochovce, aby bol problém s dlhom udržateľný?

Naše zadlženie je už dnes extrémne vysoké, na úrovni 13-násobku EBITDA (zisk bez daní, úrokov a odpisov), čo je významne nad štandard priemyslu. Za zdravý sa považuje dlh na úrovni 3- až 4-násobku EBITDA. Pri firme našej veľkosti je ale normálne, že taký obrovský výdavok, akým je stavba jadrovej elektrárne, musí posunúť ukazovateľ zadlženia na pár rokov do extrému. Napríklad francúzska EDF má 58 jadrových elektrární, výstavba ďalšej sa pri ich veľkosti zásadne neprejaví, ale my sme omnoho menšia firma.

Na druhej strane, o štyri roky budeme zase mimoriadne zdravá firma s EBITDA na úrovni jednej miliardy a veľmi nízkym zadlžením. Potom budeme musieť hľadať investičné projekty. Aj banky, ktoré nám dnes na stavbu poskytujú úvery, vedia, že len čo bloky spustíme, veľmi rýchlo sa dostaneme z kritického zadlženia.

Z pohľadu bánk, aký odklad spustenia Mochoviec je ešte v poriadku a čo je pre ne hraničný termín? 

Niekoľkomesačné oneskorenie nie je závažné. Závažné by bolo, ak by sme bloky nikdy nespustili. Vtedy by firma nemala silu na to, aby vedela v zmysluplnom čase splatiť dlh. Ale takýto scenár nepripúšťam.

Očakávame, že tretí blok bude technicky pripravený na zavážanie paliva na konci novembra, ak všetko pôjde podľa plánu. Musíme dotiahnuť ešte niekoľko testov a opraviť niektoré zistenia, čo by sme mali zvládnuť do konca roka. Potom nám bude môcť Úrad jadrového dozoru (ÚJD) vydať potrebné povolenia na uvádzanie do prevádzky.

Ako to môžu ohroziť mimovládne organizácie? 

Očakávame, že sa voči povoleniam odvolajú protijadroví odporcovia z Rakúska. Pre nich je to posledná príležitosť podať námietky a pokúsiť sa projekt zastaviť alebo aspoň oddialiť spustenie. Úrad jadrového dozoru sa bude musieť ich námietkami zaoberať, čo potrvá 4 až 5 mesiacov. Palivo budeme môcť zaviezť až po vydaní právoplatného rozhodnutia. Pri prvých dvoch blokoch Mochoviec to fungovalo úplne inak. Pamätníci mi vraveli, že elektráreň bola dokončená v piatok a palivo sa zavážalo v nedeľu. Teraz máme viac ako polročný posun kvôli prísnej legislatíve.

Tento rok sa zvýšil rozpočet Mochoviec z 5,4 na 5,7 miliardy. Ako sa vám tieto peniaze míňajú a koľko vám ešte zostáva? 

Keď sa zvyšuje rozpočet, neznamená to, že máme peniaze minuté, ale že je s dodávateľmi potrebné zmluvne dohodnúť pokračovanie prác na ďalšie obdobie. Reálne sme doteraz zazmluvnili 5,4 miliardy.

Aká náročná na peniaze je etapa, v ktorej sa nachádza tretí blok, keď už je hotový a len sa opravuje? Koľko vás to stojí mesačne?

Všetky technológie sú už tam, takže je to najmä o ľudskej sile. Stále máme na stavbe tritisíc ľudí, približne polovica z nich pracuje na treťom, druhá polovica na štvrtom bloku, kde ešte prebiehajú stavebné práce. Priemerné mesačné náklady na jeden blok sú 17 – 18 miliónov eur.

Je to zvládnuteľné bez ďalšej pomoci zo strany akcionára?

Teoreticky áno, ale finančná spoluúčasť akcionára je najmä požiadavka zo strany bánk. My vďaka vyšším cenám elektriny generujeme taký cash-flow, že by sme záväzky vedeli splácať, no banky sa obávajú, že ak by ceny elektriny klesli, potrebovali by sme ďalšie peniaze od nich. Preto keď nám schvaľovali zvýšenie rozpočtu o 270 miliónov, schvaľovali zároveň aj 270-miliónovú pôžičku od akcionára Enel. Pri aktuálnych cenách elektriny financovanie nie je problém.

Spravili sme aj ďalšie dobré veci – podarilo sa nám urobiť vynikajúcu investíciu v obchode s emisnými povolenkami, na ktorej sme zarobili viac ako 80 miliónov eur. Náš cash-flow je aj preto dnes oveľa lepší ako v čase, keď sme uzatvárali zmluvy s bankami, keď boli ceny 32 eur za megawatthodinu. Dnes sú na úrovni 50 eur.

Ceny elektriny stúpli už v roku 2017. Kedy presne ste na tom začali profitovať?

Prejavilo sa to prvýkrát v roku 2019, v ďalších rokoch to budeme cítiť ešte viac. Elektrinu predávame na tri roky dopredu, preto sa vývoj cien prejavuje v našich výsledkoch s časovým oneskorením. Je to výborný nástroj, keď ceny klesajú. Pokles cien po roku 2009 sme vďaka tomu dokázali trochu tlmiť. Zároveň ale platí, že keď teraz cena stúpa, v našich výsledkoch sa to prejaví neskôr.

Pre tento rok ste plánovali, že vám stúpne zisk EBITDA z 300 miliónov o 140 miliónov. Darí sa vám to?

V tých 140 miliónoch sme už rátali aj s predajom elektriny z tretieho bloku Mochoviec, ktorý ale v tomto roku nebude mať žiadnu výrobu. Pri zvyšných elektrárňach sa držíme plánu, napriek tomu, že je vzhľadom na veľmi suchý rok o niečo nižšia výroba z vodných elektrární. Tento výpadok sme dohnali napríklad úsporami a obchodovaním s emisnými povolenkami.

Naša EBITDA by mala v nasledujúcich rokoch rásť. Keď nabehnú Mochovce a veľkoobchodné ceny elektriny sa neprepadnú podobne ako počas predchádzajúcej krízy, tak o pár rokov budeme určite jednou z najziskovejších firiem na Slovensku. Zásadný vplyv na to má vývoj cien elektriny na burzách. Vyrábame ročne 17 miliónov megawatthodín elektriny, preto zvýšenie ceny elektriny o jedno euro pre nás znamená navyše 17 miliónov eur na tržbách. Keď k tomu prirátate 7 miliónov megawatthodín z dvoch rozostavaných blokov Mochoviec, je to už 24 miliónov eur. Na druhej strane, keď cena klesne, pocítime to rovnako výrazne.

Neškodí vám, že celková spotreba elektriny klesla?

To sa neprejaví tak rýchlo. Zatiaľ je to pár mesiacov, čo klesá spotreba. Horšie by bolo, keby ten trend pokračoval dva-tri roky. Výroba na Slovensku je stále hlboko pod spotrebou. Cena na Slovensku však nie je určovaná dopytom a ponukou na Slovensku. Sme súčasťou väčšieho trhu, ktorý tvoria aj Česko, Nemecko a Maďarsko a na naše ceny má vplyv napríklad aj vývoj vo Francúzsku či na Balkáne.

Ale spotreba klesá v celom regióne. Aký ďalší vývoj v ekonomike vám to ukazuje?

Zaznamenávame medziročný pokles spotreby elektriny na Slovensku na úrovni 1,3 percenta. Nie je to veľa, ale signalizuje to určitý problém v ekonomike.

V elektrárňach vidíte nielen aktuálny vývoj spotreby, ale zároveň máte prehľad o tom, ako sa obchoduje s elektrinou na ďalšie obdobia. Kam sa ceny uberajú?

Predávame na tri roky dopredu a ceny sú dnes stabilné. Z dlhodobého pohľadu sú však dosť volatilné, pretože závisia od vývoja cien uhlia, plynu a emisných povoleniek. Ceny uhlia sú do značnej miery ovplyvnené vývojom globálnej ekonomiky, najmä v Ázii, ceny povoleniek ovplyvňujú politické rozhodnutia, aj vývoj na trhu. Povedať, kde bude cena o štyri roky, je teda veľmi ťažké. S ich súčasnou úrovňou sme ale spokojní, preto kontinuálne predávame na tie tri roky dopredu.

Foto N – Vladimír Šimíček

Je pravda, že ceny sa odhadujú na také dlhé obdobie dopredu ťažko. Skôr ma ale zaujíma, či sa nezmenilo správanie obchodníkov a koncových spotrebiteľov v tom, že očakávajú pokles spotreby, a že nebudú nakupovať toľko dopredu, ako v minulých obdobiach?

Finálnym zákazníkom predávame úplné minimum. Predávame najmä na veľkoobchodnom trhu v Nemecku, kde je dostatočná likvidita. Zákazníci dnes skôr hľadajú cesty k zníženiu vlastnej spotreby, ako by mali špekulovať na trhu s elektrinou. Na to treba skúsenosti a kvalitné know-how, ak sa správne neodhadne vývoj, môže to dopadnúť naozaj zle.

S Petrom Uhríkom z ÚJD sme si podrobne prešli najzávažnejšie technické nedostatky v Mochovciach. Potom sa ale objavil nový problém s nekvalitnými signalizačnými káblami, ktorý má spôsobiť ďalší časový sklz. Máme teraz čakať, že sa priebežne budú objavovať nové a nové poruchy, ktoré budú prevádzku neustále odďaľovať?

Sme v štádiu, keď sa veci testujú, čiže je normálne, že sa objaví niečo, čo nefunguje. Ináč by nebolo treba testovať. Tých káblov na treťom bloku nie je veľa, je to práca približne na tri týždne. Tým pádom to nie je také významné ani z pohľadu financií. To, že občas treba vymeniť ventil, je prirodzené. Je to dôkaz, že si naši pracovníci na stavbe aj inšpektori ÚJD robia svoju prácu dobre. Keby sme nemali žiadne chybové hlásenia, skôr by som bol nervózny z toho, či funguje kontrola.

Keď bude tretí blok pripravený na konci novembra, čo bude nasledovať?

Už 27. novembra bude na stavbe takzvané miestne zisťovanie. To je veľmi dôležitý krok. Na prelome novembra a decembra príde misia Pre-OSART Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu MAAE, ktorá bude preverovať, ako sme pripravení na prevádzku. Po nej bude nasledovať predprevádzková kontrola Asociácie prevádzkovateľov jadrových elektrární WANO.

Akým tempom sa odstraňujú chyby?

Na kábloch robíme 24 hodín denne sedem dní v týždni. Zazmluvnili sme dodávateľa, ktorý robí aj nočné smeny a v priebehu troch týždňov budú tieto signalizačné káble vymenené.

Obe misie prídu, keď už bude tretí blok hotový a zároveň pred zavezením paliva?

Misia MAAE príde na prelome novembra a decembra. Vtedy budeme robiť posledný náhrev a opakovať niektoré testy z horúcej hydroskúšky. WANO príde na začiatku budúceho roka, keď už bude elektráreň úplne pripravená.

Aktivisti preniesli svoju iniciatívu proti Mochoviam aj do vysokej politiky v Nemecku a Rakúsku. Darí sa vám to ustáť? 

Zatiaľ áno. Ten tlak sa však veľmi pravdepodobne zvýši vydaním povolenia na zavezenie paliva. Vtedy si všetci uvedomia, že ideme do finále a že je to posledná príležitosť pokúsiť sa to ovplyvniť. No žiaden tlak zo strany Rakúska by nemal ohroziť náš plán zaviezť palivo do reaktora. Rozhodnutie je výlučne v rukách Slovenska a slovenských štátnych orgánov. Osobne považujem ÚJD za jeden z najkompetentnejších orgánov v tejto republike a som presvedčený, že rozhodnutie nám vydajú iba vtedy, keď si budú stopercentne istí, že elektráreň je pripravená.

Myslíme si, že zatváranie jadroviek v Európe je fatálna chyba, ktorá vedie k zvyšovaniu emisií CO2, odsúva ukončenie spaľovania fosílnych palív a významnou mierou vedie k oslabovaniu snáh o záchranu klímy. Jadrové elektrárne v Európe dnes vyrábajú násobne viac elektriny ako veterné a solárne a prakticky bez emisií. Krajiny s vysokým podielom jadra ako Francúzsko alebo Švédsko majú v elektroenergetike najnižšie emisie. Na rozdiel od Nemecka, ktoré patrí v EÚ k najväčším znečisťovateľom. Preto keď počúvam niektorých protijadrových aktivistov, ktorí žiadajú zatvoriť jadrové elektrárne, nerozumiem, čo vlastne chcú – či reálne bojovať proti otepľovaniu klímy a za životné prostredie, alebo iba zatvárať jadrovky.

Čo robíte preto, aby ste tento tlak ustáli?

Zostaňme najskôr doma. Každý rok máme v Mochovciach rokovanie parlamentného výrobu, kde poslancom ukazujeme, v akom stave je elektráreň, a to aj za účasti jadrového dozoru a dodávateľov.

Na mesačnej fáze máme riadiaci výbor, na ktorom sa zúčastňujú zástupcovia ministerstva hospodárstva, ÚJD, bánk, dodávateľov aj akcionárov, kde sa preberá status projektu, progres a prípadné riziká.

S Rakúskom už roky bežia bilaterálne stretnutia, kde si experti z oboch krajín na úrovni ÚJD, ministerstiev hospodárstva, životného prostredia a nás vymieňajú veľmi podrobné informácie. To je dobrá spolupráca. Aj preto, keď bola prezidentka Čaputová nedávno u rakúskeho prezidenta, ten konštatoval, že napriek výhradám rakúskej strany voči jadru oceňuje, že sme transparentní a poskytujeme informácie.

Rakúšania nás napríklad požiadali, aby mohli mať svojho pozorovateľa v misii Pre-OSART, a my sme im vyhoveli. Na odbornej úrovni je komunikácia dobrá, na druhej strane je tu úroveň politická, kde sú rakúski politici pomerne úspešne tlačení aktivistami, ktorých cieľom je boj proti jadru všade vo svete.

Už ste hovorili, že technické nedostatky v Mochovciach sú ľahko odstrániteľné. Mohli by ste povedať, ktorý problém je najväčší, aby si naši čitatelia vedeli predstaviť, čo sa tam momentálne deje?

To sa takto nedá povedať. Je tam niekoľko paralelných vecí a všetky musia prebehnúť v požadovanej kvalite a v čase. Je to vyriešenie káblov, opakovaný náhrev a zopakovanie niekoľkých testov z horúcej hydroskúšky a odstránenie zostávajúcich chýb a nedorobkov. V médiách ste určite zachytili, že máme problém so získaním výstupov od niektorých subdodávateľov. Ale to sú štandardné veci. Verím, že nič nové sa už neobjaví a nič už spustenie neodsunie.

Ste teraz, keď je finančná situácia elektrární napätá, na dodávateľov prísnejší?

Pri dokončovaní akejkoľvek stavby musíte dodávateľov často skôr motivovať, aby vám neušli na inú zákazku, respektíve, aby robili na 100 percent aj v záverečných fázach. Nemôžete ich priškrtiť, ale musíte mať motivačný nástroj. Či sme prísnejší a dôslednejší pri kontrole nákladov? Myslím si, že áno.

Do čoho budete investovať, keď vám klesne dlh a stúpnu zisky? 

Po spustení tretieho bloku musíme začať nad tým uvažovať a po spustení štvrtého musíme konať. Akcionári sa budú musieť dohodnúť na použití dividend, my budeme musieť byť pripravení realizovať dobré investície, ktoré by vytvárali ďalšie hodnoty.

Aké sú možnosti na Slovensku?

V nasledujúcich dvoch rokov bude tender na 50 MW obnoviteľných zdrojov, čo je pre nás pomerne málo. Tým, že sa Slovensko stane vývozcom elektriny a aj vzhľadom na ceny na trhu dnes nevidím priestor na ďalšiu jadrovú elektráreň.

Takže scenár je, že Slovenské elektrárne budú investovať v zahraničí?

To už ideme ďaleko. Najskôr spusťme Mochovce a potom sa budeme rozhodovať, čo ďalej.

Budete mať záujem viac investovať do obnoviteľných zdrojov, ktorých máte dnes málo?

Do spomínaného tendra na 50 MW by sme asi nešli, lebo budeme stále spúšťať Mochovce. Nebudeme mať inžiniersku kapacitu a nebolo by to možné ani pre náš vysoký dlh. Zároveň si myslím, že pôjde o veľa malých projektov, takže je otázka, či tam budeme vedieť konkurovať.

Na druhej strane, už dnes investujeme do energetickej efektívnosti, pretože to dáva zmysel a prináša slušnú návratnosť. Ak ceny elektriny porastú, porastie aj dopyt po týchto službách.

Dnes na DennikE.sk

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie a najväčšia chyba 30 rokov podľa Mikloša, Kažimíra a ďalších ekonómov z Panela expertov E

Foto - archív SNM
Foto – archív SNM

Ekonómovia Svorenčík, Mikloš, Vašáková, Kažimír, Čechová, Hirman, Bláhová, Pikus, Haluš, Molnárová, Ovčarik, Suďa, Ježíková, Vlachynský, Melioris a Kahanec píšu o najväčšom víťazstve a najväčšej chybe posledných 30 rokov.

Zdieľať

Pýtať sa po 30 rokoch, či sa máme lepšie, nedáva zmysel. Pýtajme sa: kto, ako a prečo sa má lepšie

  • Po troch dekádach by sme sa z materiálneho hľadiska mali lepšie takmer určite aj pri pokračovaní socializmu. Pýtať sa, či sa dnes máme lepšie, preto nemá veľký význam (jasné, že máme).
  • Produktivita práce na Slovensku aj po 30 rokoch od revolúcie dosahuje v bežných cenách len 57 % priemeru Únie, mzdy sú hlavne preto v priemere stále menej ako polovičné.
  • Slovensko v pokrízových rokoch Úniu v ekonomickej výkonnosti dobieha pomalšie, k Česku sa už nepribližujeme.
  • Pýtajme sa, kto, ako a prečo sa má dnes lepšie. Môže to pomôcť nielen spravodlivosti a spoločenskej súdržnosti, ale aj ďalšiemu dobiehaniu životnej úrovne najvyspelejších krajín.

Minúta po minúte

Zdieľať

Najväčší úspech za 30 rokov? Sme súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku, hovorí  IT špecialista Miro Pikus. „Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny? 

Miroslav Pikus, IT špecialista

Táto otázka sa mi nepáči, lebo navodzuje videnie sveta, kde naše životy riadi hŕstka slovenských politikov, ktorí svojimi „rozhodnutiami“ riadia „premenu našej krajiny“.

Politici na nás vplyv nepochybne majú, ale nielen tí naši, na ktorých otázka zjavne mieri. Akoby zabúdame, že sa Slovensko stalo súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku. Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi.

Digitálne technológie naviac presunuli rozhodovanie z vládnúcej elity na široké masy. Vedomosti už nie sú koncentrované v utajených vládnych kabinetoch, ani schované v útrobách knižníc. Vďaka internetu a smartfónu ich má každý z nás vo vrecku.

Či je to ekológia, ekonomika, alebo onkológia, každý sa vie dostať k rovnocenným poznatkom a spraviť vlastné kvalifikované rozhodnutie. Z turistu sa stáva ekológ, z klienta bankár, z pacienta lekár, vedomosti si vie každý získať z kvalitných webov.

Kľúčové pre našu budúcnosť je preto uvedomenie, že viac než rozhodnutia politikov nás formujú tie naše vlastné o tom, ako vplývame na seba a našu spoločnosť. Všetko, čo potrebujeme zmeniť, je naša kultúra. Veď politici sú len jej odrazom a sú výnimoční len sebavedomím a slávou, nie vedomosťami či rozhodnutiami.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Elity nedodržali spoločenskú dohodu, hovorí o ponovembrových chybách ekonóm Martin Kahanec. „V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených. Postupne strácali dôstojné postavenie poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Začnem najlepším rozhodnutím: bolo to rozhodnutie miliónov nebojácnych a odhodlaných ľudí v novembri 1989 vzoprieť sa režimu a vydať sa na ťažkú cestu budovania demokracie a slobody v našej krajine.

Tiež si vážim tých, ktorí sa postavili na čelo tohto hnutia a našli odvahu urobiť veľmi potrebné, aj keď často bolestivé rozhodnutia. Medzi takéto kľúčové ekonomické opatrenia na začiatku transformácie patrili napríklad liberalizácia cien, zavedenie konvertibility meny, otvorenie ekonomiky medzinárodnému obchodu alebo privatizácia.

Úctu si zaslúžia milióny občanov, ktorí sa rozhodli na nastúpenej ceste vydržať a bolestivé dopady týchto opatrení trpezlivo znášali. Aj vďaka nim je dnes Slovensko úspešnou krajinou so silným príbehom.

Hneď na začiatku transformácie však došlo k zásadnému omylu spoločenských elít, ktoré nepochopili, že ich mandát na reformy vyplýva zo spoločenskej dohody, ktorej podmienkami bolo zachovanie dôstojnosti občanov a lepší život pre ich deti.

A že nevyhnutnou podmienkou budovania udržateľnej liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky je dodržanie tejto dohody.

V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a ďalšie menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených ľudí. Postupne strácali dôstojné postavenie v spoločnosti poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny.

Táto degradácia ich postavenia je považovaná za ich zlyhanie. Obdivovaní sú tí, ktorí si spoločenské postavenie vydobyli silou.

Je pozitívom trhovej ekonomiky, že umožňuje občanom dosiahnuť úspech. Snaha byť úspešný je úplne legitímnym hnacím motorom ekonomiky.

Koncentrácia bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí je však hrozbou pre demokraciu.

Rozptýlené bohatstvo a následne silná stredná trieda znižujú potrebu vysokých daní a prerozdeľovania a robia ľudí ekonomicky menej závislými na vláde. Tým ich tiež robia ťažšie manipulovateľnými populistickými politikmi.

Vysoká koncentrácia ekonomickej moci koncentruje aj politickú moc a zvyšuje riziko únosu štátu a deštrukcie demokracie.

Preto za najväčšiu chybu posledných 30 rokov považujem to, že sme porušili spoločenskú dohodu a veľkej časti spoločnosti vzali dôstojnosť a sen o lepšom živote pre ich deti, zatiaľ čo inej, úzkej skupine ľudí umožňujeme unášať nám štát.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch, povedal šéf ÚVO Miroslav Hlivák. „Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že podkopávajú piliere právneho štátu.“

Celé stanovisko šéfa ÚVO Hliváka:
„To, že si skutočne uvedomujeme a vážime odvahu ľudí, ktorí vybojovali zmenu režimu, dokážeme len svojimi činmi a nie slovami. Zvlášť, keď sme vo verejnej funkcii. Ja mám z tejto pozície, z pozície predsedu nezávislého kontrolného orgánu, aj kompetenciu tvoriť legislatívu, teda pravidlá, ktorými sa potom riadi naša spoločnosť v oblasti verejných nákupov.
Považujem za povinnosť, aby sme ich tvorili tak, že posilňujú piliere právneho štátu, teda tie piliere, ktorých základy sme mohli začať tvoriť po udalostiach, ktoré si dnes pripomíname. Ukazuje sa však, že stále máme čo robiť.
Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch. Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že tieto pozmeňujúce návrhy podkopávajú piliere právneho štátu.
A tak v tieto dni, aj v deň samotného okrúhleho výročia cítim potrebu a ako verejný funkcionár aj povinnosť na to opätovne upozorniť. Urobil som tak aj v prvom podcaste, ktorým úrad chce podporiť otvorenú komunikáciu. V súvislosti s 30. výročím Nežnej revolúcie je to spojenie symbolu a reálnych činov pre podporu budovania právneho štátu a pred tridsiatimi rokmi vybojovanej slobody slova.“

Zdieľať

Za nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou sme zaplatili, hovorí o chybách po Novembri hlavný analytik Finstat.sk Pavol Suďa. „Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Pavol Suďa, hlavný analytik Finstat.sk

Najväčším omylom bol nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou, ale aj s predchádzajúcim pôsobením významných nomenklatúrnych komunistických kádrov a riadiacich dôstojníkov Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB).

Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry. Je však možné, že tento ponovembrový spoločenský „konsenzus“ bol (požadovanou) cenou za nenásilnú zmenu režimu.

To najlepšie rozhodnutie politických elít aj samotnej spoločnosti bol vstup do Európskej únie, do NATO a osobitne aj prijatie spoločnej európskej meny. Sú to totiž najpodstatnejšie poistky našej krajiny proti opäť sa rozmáhajúcej ruskej hegemónii a propagande.

A v domácej politickej rovine treba spomenúť aj vzopretie sa podstatnej časti spoločnosti proti mečiarizmu a Ficovej verzii demokracie a riadenia štátu. Svojím spôsobom bol najväčší úspech kultivácia slovenskej občianskej spoločnosti (vrátane médií), ktorá dokáže korigovať nesprávne rozhodnutia zástupcov „ľudu“ alebo nebezpečný politický vývoj.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Pre šéfku Profesia.sk Ivanu Molnárovú boli najlepšie rozhodnutia za posledných 30 rokov reformy a vstup do EÚ. „Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivana Molnárová, riaditeľka portálu Profesia.sk

Ak by som mala na výber najlepšie rozhodnutia, ktoré Slovensko za tých 30 rokov urobilo, tak sú to pravicové reformy a jednoznačne náš vstup do Európskej únie.

Posledných 30 rokov vnímam ako obrovský posun, aj keď mnohé veci sa nedarí stále odstrániť. Voľný trh, slobodné cestovanie či jednotná mena sú takmer nespochybniteľné benefity. Ale to, čo nám a našej spoločnosti stále chýba, je schopnosť prebrať zodpovednosť za svoje činy. Dostali sme slobodu, ale nevnímame aj zodpovednosť, ktorú sme získali. Stále sa nevieme zodpovedne správať k verejnému priestoru.

Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek. Fakt, že naši najšikovnejší študenti odchádzajú do zahraničia a neuvažujú nad návratom, nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme atraktívnou krajinou, kde ľudia chcú žiť, pracovať a vytvárať hodnoty.

Pôvodne som chcela označiť aj korupciu, ale v krajine, kde to najmä staršia populácia vníma ako niečo normálne, je to, žiaľ, len zarážajúce.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Dve najväčšie chyby po Novembri podľa Libora Meliorisa: kupónová a mečiarovská privatizácia spolu so zlou reštitúciou pôdy a lesov. „Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Libor Melioris, ekonóm:

Demontáž komunistického režimu bola suverénne najlepším rozhodnutím. Komunisti totiž škodili vám, vašim blízkym a spôsobovali predčasnú smrť.
Po 30 rokoch to máme potvrdené robustnou štatistikou.

Druhým najlepším rozhodnutím bol vstup do Európskej únie, vďaka ktorému sa milióny ľudí mohli pohnúť na Západ a miliardy eur prišli na Východ. Pre obe strany to bolo veľmi výhodné. Dnes je situácia taká, že ľuďom na Západe prekážajú cudzinci, lebo majú pocit, že im berú prácu. U nás ľudia šomrú na zisky zahraničných investorov, keďže majú pocit, že sú vykorisťovaní. Je to zložitý problém. S určitosťou vieme povedať len jednu vec, všetci by si pohoršili, ak by sme sa vrátili do stavu pred vstupom do EÚ.

Najhorším rozhodnutím bola kupónová a potom mečiarovská privatizácia. Zaplatili sme za ňu surovou nezamestnanosťou a 100-miliardovou sekerou v bankách. Nezamestnanosť v období 2000 – 2006 nebola dielom Dzurindu, Mikloša ani Kaníka ale Mečiara, Kozlíka a Keltošovej. Čo sa malo urobiť inak? Stredné a veľké podniky sa mali predávať priamo zahraničným investorom, ktorí v danom sektore pôsobili najmenej dvadsať rokov. Pokojne aj za korunu.

Druhým najhorším rozhodnutím boli reštitúcie. Katastrofálne dopadli reštitúcie pôdy a lesov.

Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať. Štát tento problém dlhodobo ignoruje. Pre nefungujúci trh s pôdou stagnuje naše poľnohospodárstvo a vidiek.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najväčšia chyba po Novembri podľa audítorky Renáty Bláhovej: „Nepodarilo sa zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Renáta Blahová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Začnem pozitívami, ktoré jednoznačne prevažujú, takže si dovolím vymenovať až tri podľa mňa najlepšie rozhodnutia.

🙂 Rozhodnutie vstúpiť do EÚ, ktorým sme si poistili vybojovanú slobodu aj nádej, že budeme dlhodobo žiť západné európske hodnoty vrátane právneho systému, skutočnej demokracie, vzájomného rešpektu a solidarity. Sama veľakrát pripomínam svojim deťom, koľko ľudí do roku 1989 zomrelo pri zakázaných pokusoch prekročiť hranice. Vždy, keď ideme na Devín, zastavíme sa pri symbolickej ostrieľanej stene.

Zdroj – Svetová banka

🙂 Rozhodnutie hneď po vstupe do EÚ urobiť dôležité reformy a zaviesť euro, ktoré nám zabezpečilo jeden z najvyšších hospodárskych rastov od roku 1989, a to nielen v Európe, ale aj vo svete (graf č. 1). Za reformy vďačíme vláde SDKÚ, najmä rovná daň pritiahla po roku 2004 zahraničných investorov, ktorí sú vo veľkej miere aj dnes najdôležitejšími ťahúňmi slovenského hospodárstva a prispievateľmi do štátneho rozpočtu (graf č. 2). Chuť investovať na Slovensku u nich v posledných rokoch aj v dôsledku neochoty vlády počúvať a konať vo verejnom záujme však klesá.

Zdroj – finstat.sk

🙂 Rozhodnutie odvážne bojovať za slobodu slova a tlače, ktorá nie je samozrejmosťou ani v iných krajinách EÚ (graf č. 3). Z pohľadu európskych hodnôt a budúcnosti našich detí je to podľa mňa dôležitejšie než hospodársky rast. Veľmi si preto vážim všetkých redaktorov Denníka N, ktorí pred 5 rokmi preukázali veľkú odvahu pri vstupe Penty do vtedy najčítanejšieho mienkotvorného slovenského denníka. Myslím, že tým pomohli aj samotnému SME, aby sa ubránilo úplnému ovládnutiu. Je mi preto cťou písať pre tento portál, ktorý je v mojich očiach na Slovensku symbolom slobodnej tlače.

Zdroj – Reporters Without Borders

😕 Aj chýb je zrejme viac, ja osobne za tú najväčšiu považujem, že sa nám nepodarilo zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia. Dôsledkom toho je, že veľká časť našich spoluobčanov je frustrovaná, neverí v spravodlivosť ani v to, že ich štát a jeho predstavitelia konajú v ich záujme.

Ale vďaka tomu, že máme na Slovensku z prístupových krajín najslobodnejšiu tlač, a tým kvalitnú slobodu slova, o korupcii a nespravodlivosti sa našťastie nahlas a veľa hovorí. Máme teda najväčšiu nádej to zmeniť, ak sa o ňu nedáme obrať a nepodľahneme „blbej nálade“.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Čo sa po podľa Petra Kažimíra po Novembri zbabralo? Privatizácia energetiky a zdravotníctva. „Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby,“ hovorí v Paneli expertov E bývalý minister financií.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Peter Kažimír, guvernér NBS:

Úprimne, nevnímam život ako hitparádu dobrých a zlých skutkov. Náš tridsaťročný príbeh je príbehom úspešným, so všetkými vzostupmi a pádmi, dobrými aj zlými rozhodnutiami, omylmi. Taký je život, pestrofarebný. Kto sa kedy poučil z cudzích chýb?

V tej pestrofarebnosti sú miesta a momenty, ktoré sú výraznejšie a sýtejšie.  Jedným z nich je v mojich očiach naše integračné smerovanie – európske aj euroatlantické. Naše členstvo v Európskej únii, eurozóne a NATO je z tohto pohľadu zavŕšením odkazu pádu železnej opony… stať sa opäť súčasťou modernej Európy. Integrácia je pre mňa synonymom úspechu.

To, čo sa zbabralo, je bezpochyby privatizácia, napríklad energetického sektora alebo zdravotníctva. Áno bola iná doba, ale vždy je iná doba.

Faktom však ostáva, že fušerstvo, zlodejiny a necitlivosť niekoľkých vĺn privatizácie otrávili duše veľkej časti spoločnosti pocitom skrivodlivosti.

Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie po Novembri bola podľa Ivana Mikloša Klausova ekonomická reforma. „Ekonomika sa vďaka tomu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou cestou.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

Najlepšie a najdôležitejšie bolo, že sa november 1989 stal. Za najlepšie rozhodnutie po ňom považujem reformu, ktorá sa pripravila v priebehu roka 1990, schválila v parlamentoch (federálnom, slovenskom a českom) na jeseň 1990 a spustila vo vtedajšom Československu od 1. 1. 1991.

Dokument, podľa ktorého sa postupovalo, sa volal Scenár ekonomickej reformy a pripravil ho tím politikov a odborníkov pod vedením vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa. Tento ucelený a komplexný prístup (ktorý sa veľmi nespravodlivo vžil ako „šoková terapia“) sa totiž ukázal ako správny a efektívny.

Ekonomika sa vďaka nemu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou (tzv. gradualistickou) cestou, alebo v tých, kde zavládol po rozpade komunistického režimu a centrálne plánovanej ekonomiky nekontrolovaný chaos a zmätok. Takže vďaka „šokovej terapii“ ľudia trpeli omnoho menej ako pri iných možných alternatívach.

Za ďalšie kľúčovo dôležité správne rozhodnutie považujem odvrátenie hrozby európskej a euroatlantickej izolácie Slovenska, vstup do EÚ, NATO a eurozóny spolu s druhou vlnou reforiem po roku 1998, najmä však v rokoch 2002 – 2006.

Za najväčšiu chybu považujem, že sa nám nepodarilo dosiahnuť celospoločenský, alebo aspoň väčšinový konsenzus na potrebe neustálej modernizácie krajiny na základe princípov a hodnôt otvorenej spoločnosti, právneho štátu a politickej a ekonomickej slobody.

Výsledkom toho všetkého (aj úspechov, ale aj chýb a zlyhaní) je, že na jednej strane je posledných 30 rokov od Nežnej revolúcie jednoznačne a nespochybniteľne historicky najúspešnejším obdobím v dejinách Slovenska a Slovákov, no na druhej strane je to aj obdobie obrovských premárnených príležitostí. A to sa žiaľ premieta aj do zvýšeného rizika ohrozenia našej úspešnej budúcnosti.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Lívia Vašáková: Najlepšie rozhodnutie od Novembra bol vstup do EÚ a najväčšia chyba zanedbanie školstva. Vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku odpovedá v Paneli expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Najlepšie rozhodnutie: vstup do Slovenska do EÚ v roku 2004.

V roku 2004 sa Slovensko spolu s ďalšími 9 krajinami stalo členom Európskej únie. To pre nás znamenalo prístup k 500 miliónovému vnútornému trhu, pritiahnutie zahraničných investícií, EU fondy a stanovenie mantinelov pre domácu politiku.

Stačí pohľad na východ alebo juh od nás na Ukrajinu či Balkán, aby sme si uvedomili, kde sú krajiny bývalého socialistického bloku, ktoré sa do EÚ nedostali.  Slovensko je nielenže krajina, ktorá z členstva výrazne profitovala, ale pomohlo nám aj obdobie pred vstupom, kde sme si museli plniť domáce úlohy spojené s integráciou a realizovali tak viaceré potrebné reformy.

Najväčšia chyba: úpadok školstva, ktoré sme 30 rokov zanedbávali.

Slovensko zaostáva tak v kvalite (pokles v rebríčkoch PISA, žiadna univerzita medzi najlepšími 500 univerzitami sveta, vyše 15% odliv stredoškolákov na zahraničné vysoké  školy,..) ako aj v inkluzívnosti školstva.

Tento trend je dlhotrvajúci, zodpovedá malému politickému záujmu o tento rezort a zároveň bude mať fatálne dôsledky pre našu budúcnosť, a to nielen v slabej pripravenosti našich detí na rýchlo sa meniaci pracovný trh ale aj v politickej či spoločenskej oblasti (nárast populizmu, pokles dôvery v inštitúcie a naopak podliehanie dezinformáciám).

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Šéf ÚVO Miroslav Hlivák sa bráni pred rastúcou kritikou jeho úradu od politikov. Hovorí, že v lete oslovil všetky ministerstvá, aby predniesli svoje požiadavky, no odpovedali mu len dve.

„Za posledné obdobie cítim a vnímam, že politickí predstavitelia častejšie kritizujú Úrad pre verejné obstarávanie. Pritom úrad je pripravený diskutovať o možnostiach, ktoré skvalitnia verejné nakupovanie na Slovensku. Po nástupe do funkcie som zaviedol aj novú kultúru tvorby legislatívy, do ktorej pravidelne prizývam odbornú aj laickú verejnosť, aj tých, ktorí denne so zákonom robia. Takto sme pripravili aj zmenu zákona, ktorá platí od januára a vďaka ktorej sa už dnes dá nakupovať za verejné peniaze rýchlejšie, jednoduchšie a za dodržania transparentnosti. Sme otvorení vecným návrhom, aby sme skvalitňovali oblasť verejných nákupov a zároveň pokrývali strategický záujem štátu. Preto, ak sa politici sťažujú na znenie zákona, v júni tohto roka som v rámci prípravy druhej novely osobne listom vyzval všetkých členov vlády SR, aby definovali strategické záujmy štátu v oblastiach, ktoré majú z titulu svojej funkcie v kompetencii. Do dnešného dňa mi odpovedali len dva rezorty – ministerstvo dopravy a ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemalo požiadavku na legislatívne zmeny. Rezort dopravy si želal legislatívne pokryť špekulatívne správanie vo verejnom obstarávaní, čo spôsobuje prieťahy vo verejných súťažiach. Rezort dopravy uspokojilo, že na túto situáciu úrad reagoval v druhej novele, v ktorej sme zaviedli viacero opatrení na boj proti nekalým praktikám vo verejných súťažiach. Mrzí ma preto, že novela, ktorá mala opäť veci posunúť vpred, je paralyzovaná škodlivými pozmeňujúcimi návrhmi poslancov, pre ktoré ju pani prezidentka vrátila do parlamentu,” povedal Miroslav Hlivák.

Predseda úradu zároveň pripomenul, že spolu so svojou pracovnou skupinou z úradu chodí priamo do regiónov a vyhlasovateľov súťaží metodicky usmerňujú, aby kompetentní dokázali obstarať rýchlo a bez porušení zákona.

“Úrad je od môjho nástupu otvorený aj všetkým vyhlasovateľom súťaží. S dôverou sa môžu obrátiť na úrad či už v rámci ex ante posúdenia, či majú v poriadku prípravu súťažných podkladov, alebo v rámci metodiky. Dokonca spolu s kolegami chodíme priamo do terénu, teda po prvý raz zástupcovia úradu chodia školiť aj verejných obstarávateľov/obstarávateľov do ich regiónov a vysvetľujeme im zákon.” (tasr)

Zdieľať

Pellegrini si nemyslí, že zvýšenie a predĺženie bankového odvodu „zruinuje“ banky na Slovensku. Hovorí, že sú v dobrej kondícii. „Pán guvernér už musí hovoriť ako guvernér, iné by vám možno odpovedal, keby bol minister,“ reagoval premiér na Petra Kažimíra, ktorý pripustil, že odvod môže narušiť stabilitu sektora.

Hovorí tiež, že by bolo dobré, keby sa o stratifikácii nemocníc hlasovalo a reforma našla širokú podporu.

„Bola by veľká škoda, keby sme načas reformu zbrzdili tým, že nie je ochota sa politicky baviť. Najlepším signálom by bolo, keby sa o nej hlasovalo a našla by podporu,“ povedal v Sobotných dialógoch RTVS.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať