Ropa a Hviezdne vojny. Ako skončil Sovietsky zväz

Pekný príbeh hovorí o ľuďoch, ktorí vo východnej Európe vyšli na námestia, aby si vzali slobodu. Lenže to už urobili veľakrát predtým. V Maďarsku v roku 1956, u nás v roku 1968 i v Poľsku v roku 1981. Sovietsky zväz dal jasne najavo, kto je vo východnej Európe pánom. A USA nikdy nespochybnili výsledky druhej svetovej vojny v Európe. Prečo teda bol rok 1989 iný ako tie predošlé?

Stručne povedané, v roku 1989 už Sovietsky zväz nevládol ani sám sebe. Mal príliš veľa starostí s rozpadajúcou sa ekonomikou a rastúcou nespokojnosťou vo svojich vnútorných kolóniách v Pobaltí a na Kaukaze. Satelitné štáty vo východnej Európe poslal k vode. Prečo však jeho ekonomika skolabovala? Lebo bola založená na centrálnom plánovaní a komunistickej ideológii?

To bola vždy. Napriek tomu mala za sebou aj úspešné obdobia. V rokoch 1950 – 1970 rástla tempom 4 – 5 % ročne. To bolo o niečo viac, ako rástla ekonomika USA. Na konci tohto obdobia objem sovietskej ekonomiky predstavoval 60 % ekonomiky USA. Sovietsky zväz bol prvý, čo poslal človeka do vesmíru a len tesne prehral preteky v expedícii na Mesiac. Sovietski inžinieri vybudovali obrovský arzenál jadrových rakiet a ponoriek. Sovietskej vojenskej moci sa báli všetci vo svete. Po roku 1970 však došlo k stagnácii a nakoniec aj úpadku sovietskej ekonomiky. Čo sa stalo?

Je naozaj pravda, že direktívne riadenie ekonomiky všemúdrou centrálnou plánovacou komisiou nie je dobrým nápadom. Možno malo svoje opodstatnenie v časoch vojny alebo etape rýchlej industrializácie, keď bolo treba rýchlo mobilizovať zdroje kapitálu a pracovných síl. Mäkšiu formu štátneho plánovania ekonomiky napríklad využívali aj viaceré ázijské ekonomiky (Taiwan, Japonsko).

V konečnom dôsledku však plánovanie zhora obmedzuje kreativitu a potláča inovácie. Načo vymýšľať technicky pokrokové autá, keď občania musia roky čakať na kúpu moskviča? Jedinou oblasťou, kde boli sovietske výrobky skutočne kreatívne, bol vojenský priemysel. Tam to inak nešlo, lebo Sovietsky zväz sa pustil do nezmyselného mocenského súboja s USA.

Výsledok bol taký, že sovietske ponorky sa síce vyrovnali tým americkým, ale sovietske obchody zívali prázdnotou, ženy stáli v rade na silónové pančuchy a miesto skla bolo v oknách často vidieť natiahnutý igelit. Neproduktívne výdavky na armádu vycucali z ekonomiky zdroje na výrobu spotrebných tovarov. Sovietski turisti v Bratislave vždy žasli nad tým, čo všetko si naši ľudia vedeli kúpiť.

Ešte v 60. rokoch sovietske vedenie experimentovalo s ekonomickými reformami. Podniky dostali väčšiu slobodu pri plánovaní výroby, ziskov a miezd. Ekonomický rast sa v druhej polovici zrýchlil a životná úroveň sovietskych občanov narástla. Vrchol reforiem časovo súvisel so všeobecným uvoľnením v druhej polovici 60. rokov. Ich koniec súvisel s inváziou do Československa v roku 1968.

Reformy narazili na odpor zástancov tvrdej marxistickej línie. Konzervatívci v politbyre so zdesením pozorovali, čo sa v rokoch 1968 – 1969 dialo v západnej Európe, USA i Československu. Sovietske vedenie chcelo zastaviť čas a urobilo to. Obdobie po roku 1970 je v sovietskej ekonomickej histórii známe ako „Brežnevova epocha stagnácie“. Priemerný ekonomický rast v období rokov 1970 – 1990 činil 1 až 2 percentá ročne. Sovietsky zväz začali v životnej úrovni predbiehať aj také krajiny ako Španielsko a Portugalsko.

Sovietsku ekonomiku definitívne pochovali dve veci. Prvou bola neustále rastúca závislosť od exportu ropy a plynu. Ešte v roku 1954 tvoril export ropy 11 percent všetkých exportov. V roku 1989 to už bolo 36 percent. Ak pripočítame exporty plynu a železnej rudy, nerasty činili vyše polovice všetkých sovietskych exportov. Takúto štruktúru zahraničného obchodu mali rozvojové štáty, nie vyspelé ekonomiky.

Prečo k tomu došlo? Napriek obrovským plochám úrodnej pôdy na Ukrajine Sovietsky zväz nebol schopný vyprodukovať dostatok pšenice a iných potravín. V 80. rokoch ich musel dovážať čoraz viac. Takisto bolo treba dovážať veľa spotrebných tovarov a pokrokových technológií, mimo vojenských, samozrejme. A platil za ne surovinami.

Ropné vojny v rokoch 1973 – 1974 a 1979 – 1980 vyhnali cenu ropy do závratných výšok. Medzi rokmi 1970 a 1979 vyskočila cena ropy z 24 na 125 dolárov za barel. Sovietsky zväz sa zrazu kúpal v dolároch. Ako ich použil? Na reformu ekonomiky a zlepšenie životnej úrovne vlastných občanov?

Samozrejme, že nie. Sovietsky zväz urobil presne to, čo spravilo v 16. storočí Španielsko s obrovským prílevom zlata a striebra z Ameriky: investoval do zbrojenia, veľmocenských súbojov a vojenských dobrodružstiev. Nákladná vojna v Afganistane sa skončila katastrofou.

Ešte drahšie Sovietsky zväz vyšlo nové kolo zbrojenia, ktoré sa začalo po nástupe Ronalda Reagana v USA. Reagan sa rozhodol „Ríšu zla“ uzbrojiť. Vyhlásil ambiciózny program „Hviezdnych vojen“. Röntgenové lasery poháňané miniatúrnymi jadrovými výbuchmi mali zničiť sovietske jadrové strely. Niečo také je mimo technologických možností aj dnes. Ale Sovietsky zväz to zobral vážne.

Zareagoval tak, ako Reagan očakával. Sovietsky zväz chcel byť superveľmocou za každú cenu. Aj s rozpadajúcou sa ekonomikou. V roku 1986 však cena ropy spadla pod 30 dolárov za barel. Sovietska ekonomika už na ďalšie kolo zbrojenia nemala peniaze. Výpadok príjmov z ropy Sovietsky zväz kryl zahraničnými pôžičkami. Tie do roku 1991 narástli na 66 miliárd dolárov. A nebolo ich z čoho splácať.

Koncom 80. rokov už Sovietskemu zväzu nik nechcel požičať. Gorbačov sa síce snažil o ekonomické reformy („perestrojka“), ale bolo neskoro. V tom čase už fungovala rozvinutá paralelná neformálna ekonomika, všadeprítomný čierny trh a inštitucionálna korupcia. Gorbačov sa navyše snažil robiť aj politické reformy („glasnosť“). Tie ho pripravili aj o posledné zvyšky kontroly nad krajinou.

Na príbeh Sovietskeho zväzu sa u nás pozeráme najmä cez okuliare ideológie, ktorú presadzoval. V skutočnosti bol príbeh Sovietskeho zväzu omnoho všeobecnejší a banálnejší. Bol o impériu, ktoré skostnatelo. Žilo minulosťou a nereagovalo na meniacu sa dobu. Nečakané bohatstvo z predaja prírodných zdrojov využilo tým najhlúpejším možným spôsobom: na vojny a hrou na superveľmoc. A tak aj skončilo.