Koniec Solivarov: pozemky skončili u Rattaja z J&T, značku majú Rakúšania, štátu zostali škody

Obyvateľov Prešova, tretieho najväčšieho slovenského mesta, znepokojuje slaná voda, ktorá vyteká z areálu bývalých Solivarov.

Územie, kde sa kedysi ťažila soľ, je znečistené a môže sa prepadnúť, lebo sa pod ním nachádzajú podzemné dutiny naplnené slanou vodou. Ďalšie hrozby číhajú v blízkom areáli, kde sa soľ v minulosti spracovávala.

Účty za tieto škody na seba berie vláda, hodnotné veci si odniesli súkromníci.

Pod značkou Prešovská soľ zásobuje Slovensko niekdajší konkurent Solivarov, rakúska firma Salinen.

Na pozemkoch v južnej časti mesta chystá developerský projekt Igor Rattaj, úzko spolupracujúci s J&T.

Tá pred približne 10 rokmi spolu so skupinou 1. garantovaná Solivary ovládla a nechala ich skrachovať.

Z pohľadu Prešovčanov je výsledkom koniec podniku, na ktorý boli hrdí, a každodenný pohľad na obrovské nevábne a nebezpečné plochy zničené priemyselnou výrobou priamo v susedstve veľkého prešovského sídliska.

Privatizácia a nesplnené záväzky

Solivary získala v privatizácii kedysi silná investičná skupina 1. garantovaná, ktorá vlastnila aj Novácke chemické závody a lyžiarske stredisko Jasná. Bola to jedna z tých skupín, ktoré vyberali peniaze od investorov a investovali ich do akcií podnikov.

1. garantovaná sa dostala do problémov, keď uväznili jej štatutárov Andreja Kollára a Róberta Lauka. Obvinili ich z podvodu, legalizácie príjmov z trestnej činnosti a neoprávneného podnikania. Bolo to v období po krachoch nebankových spoločností Horizont a BMG. Aj v prípade 1. garantovanej viselo vo vzduchu podozrenie, či firma nepripraví svojich drobných akcionárov o peniaze.

Po roku vo vyšetrovacej väzbe ich Najvyšší súd pustil na slobodu, no reputáciu im to už nevrátilo a ich firma sa za ten čas dostala do problémov.

Predstavitelia 1. garantovanej vtedy dokonca tvrdili, že za ich väzbou stoja konkurenti. Menovali aj finančnú skupinu Penta, ktorá to odmietla.

Vlastníka Solivarov paralelne atakoval aj Fond národného majetku za to, že nesplnil záväzky vyplývajúce z privatizačných zmlúv.

1. garantovaná totiž pri preberaní Solivarov v roku 2002 sľúbila, že dokončí rozostavaný nový závod na výrobu soli v Zbudzi pri Michalovciach, čo neurobila.

Fond národného majetku voči skupine pritvrdil po nástupe druhej Dzurindovej vlády. Začal sa s privatizérmi súdiť a Solivary posielal do konkurzu.

Súboj žralokov

O majetky zoslabnutej 1. garantovanej potom súperili tri najsilnejšie finančné skupiny, Penta, J&T a Istrokapitál.

Napokon prevážili záujmy J&T, ktorá nepriamo kontrolovala najviac akcií 1. garantovanej. Lyžiarske stredisko Jasná sa neskôr stalo súčasťou holdingu Tatry Mountain Resorts – ktorý vznikol ako turistická vetva J&T.

Solivary sa trápili a prerábali. Vysvetľovali to tým, že nevedia držať krok s lacnou konkurenciou. Firmu ťažili aj náklady spojené s rozostavaným závodom v Zbudzi.

Napokon podnik skrachoval.

Majetok firmy podľa Trendu predávali v dražbe J&T. Získala ich neznáma spoločnosť Kolifaktor s anonymným cyperským majetkovým pozadím.

J&T tvrdili, že túto firmu nevlastnia, že je to ich klient. Krátko nato však cyperské firmy oficiálne nahradila priamo 1. garantovaná, ktorú už vtedy z veľkej časti ovládala J&T a členom predstavenstva bol Igor Rattaj.

Dva nebezpečné pozemky

Spoločnosť Kolifaktor takto získala rozsiahle pozemky v južnej časti mesta a vrty za mestom – smerom na východ, kde sa ťažila takzvaná soľanka. Je to slaná voda, v ktorej sa v podzemných dutinách rozpúšťa soľ.

Pri výrobe soli sa táto voda ťažila, potom prepravovala zhruba dvojkilometrovým potrubím do druhého areálu Solivarov na juhu mesta. Tam bol závod, kde sa zo soľanky odparovaním vyrábala soľ. Tento kedysi výrobný areál dnes Kolifaktor vlastní. Pozemky na východ od mesta majú viacerých majiteľov. Kolifaktor vlastnil len vrty a ďalšie zariadenia spojené s ťažbou soľanky.

Ešte niekde uprostred medzi týmito dvoma lokalitami je historický prešovský solivar – komplex technických objektov zo 17. storočia, ktoré zahŕňajú objekty na ťažbu kamennej soli a čerpanie soľanky.

Areál je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a pred pár rokmi ho s pomocou eurofondov zrekonštruovali za zhruba 4 milióny eur.

 

Z vrtov vyteká slaná voda

Ťažobné územie dnes nemá žiadnu hodnotu. Odstránenie škôd po ťažbe by bolo totiž také drahé a riskantné, že by to pri hodnote pozemkov nemalo žiadny ekonomický význam.

Naopak, firma by sa musela o vrty starať. Firma Kolifaktor sa o ne na začiatku aj starala. Keď niečo zničili vandali alebo zlodeji, firma to opravila.

Potom sa však vrtov zbavila. Novým majiteľom vrtov a zariadení sa stala firma Ekofarma, ktorej konateľom bol jeden zo zakladateľov Tatralandie, liptovský podnikateľ Jaroslav Kompiš.

Podľa Rattaja kupoval Kompiš vrty preto, aby neskôr mohol čerpať štátne dotácie na sanáciu tohto územia. Rattaj vraví, že mu vrty odovzdal „plus-mínus zadarmo“. „My sme sa toho veľmi radi zbavili, lebo sme to nechceli prevádzkovať ani sa o to starať, ani to ďalej riešiť,“ povedal Denníku E Rattaj.

Podľa prešovského Korzára sa soľ na tomto území ťažila od roku 1572, s lúhovaním sa začalo od roku 1946.

Celé lúhovacie územie, ktoré sa nachádza nad najväčším prešovským sídliskom Sekčov, má podľa Korzára, ktorý kauzu už dlhšie podrobne mapuje, takmer 90 hektárov.

O vrty sa nikto nestará

Zaoberať sa soľnými baňami zjavne už potom nechcel ani Kompiš. Ešte začiatkom roka 2012 bol stav vrtov podľa zistení Obvodného banského úradu v Košiciach vyhovujúci, koncom roka však už boli také poškodené, že z nich začala soľanka vytekať. Zariadenie vrtov si totiž znovu odniesli zlodeji.

Banský úrad Ekofarme nariadil, aby pravidelne kontrolovala, či sú ústia vrtov zabezpečené, či z nich neuniká soľanka a aký je stav akumulačných nádrží.

Firma je však podľa banského úradu nezastihnuteľná. Podľa obchodného registra je síce aktívna, ale jej jediný vlastník, spoločnosť Forestville Contracting zanikla.

Preto banský úrad nariadil, aby sa o vrty staral štátny podnik Rudné stavby. Ten však po tejto zodpovednosti netúžil. Podal návrh na vydanie protestu prokurátora, ktorý mu vyhovel. Hlavný banský úrad preto svoje nariadenie zrušil.

Na juhu sa má stavať

Ďalšie pozemky v južnej časti mesta Igor Rattaj plánuje zužitkovať, ale ešte nie je isté ako. Mestské zastupiteľstvo sa podľa neho rozhoduje, či v tejto lokalite bude ľahký priemysel alebo obytná a polyfunkčná výstavba.

„Najvhodnejšie by bolo urobiť popri rieke Sekčov nejaké bývanie a potom smerom k Tescu (k centru mesta) nejakú polyfunkciu. To územie je na to asi predurčené,“ vraví Rattaj.

Rattaj je dnes predsedom predstavenstva spoločnosti, ktorá zmenila názov z 1. garantovanej na Garfin Holding.

Zároveň je lídrom a jedným z hlavných akcionárov Tatry Mountain Resorts.

V Garfine podľa Rattaja nemá dnes J&T žiadny vplyv. V tatranskom holdingu sa len čiastočne podieľa na financovaní a nepatrí medzi významných akcionárov.

Prieskum zaplatil štát

Obe územia po Solivaroch sú potenciálne nebezpečné a ministerstvo životného prostredia sa už nimi začalo vážne zaoberať.

Od geologickej firmy Dekonta si v roku 2015 objednalo prieskum pozemkov v južnej časti Prešova, ktoré vlastní Kolifaktor. Podľa zmluvy zaň malo zaplatiť 300-tisíc eur. Územie je zaradené medzi takzvané pravdepodobné environmentálne záťaže, pri ktorých sa zisťuje, ako veľmi sú nebezpečné a či ich treba akútne sanovať.

Takýchto znečistených území sú po celom Slovensku stovky, čomu zodpovedajú aj náklady štátu. Napríklad len v roku 2019 si ministerstvo objednalo prieskum 100 znečistených lokalít za 12 miliónov eur. Cieľom prieskumných prác je zistiť, ktoré z nich sú najviac nebezpečné, a treba ich preto akútne odstrániť.

Odstraňovanie záťaží je ešte nákladnejšia etapa, keď už náklady na jeden projekt dosahujú milióny, v extrémnych prípadoch aj desiatky miliónov eur.

Mazut vyliali do pôdy

Na pozemkoch Kolifaktoru v Prešove Dekonta zisťovala, či sa z areálu Solivarov šíria škodliviny do podzemných vôd a do rieky Sekčov. Zamerala sa pritom na látky z niekdajšej výroby soli, ale aj na ropné látky.

V Solivaroch sa totiž ako palivo využíval mazut – ťažký vykurovací olej, ktorý sa pri preprave a prečerpávaní dostával do pôdy. Dekonta skúmala, či aj do podzemných vôd.

Geológovia zistili, že územie je naozaj mazutom znečistené, ale že ropné látky sa do spodných vôd nešíria, takže ani nepredstavujú environmentálne riziko.

Zistili, že do podzemných vôd sa šíria chloridy – látky pochádzajúce z odpadu z výroby soli. Ani v tomto prípade podľa Dekonty nehrozia zdravotné ani environmentálne riziká, lebo voda v rieke Sekčov má približne rovnaké hodnoty v mieste znečistenia ako aj nad ním a tieto hodnoty neprekračujú predpísané limity.

Prečo tento prieskum platil štát a nie developer? „Pri pravdepodobných záťažiach, ktoré nie sú potvrdené, geologický prieskum, prípadne monitoring spravidla vykonáva štát bez ohľadu na to, kto dané územie vlastní. Až v prípade, že je záťaž potvrdená, prebieha konanie o určení zodpovednej osoby. Teda konanie, ktoré určí, kto nesie zodpovednosť a má povinnosť sa o záťaž postarať,“ vysvetlil hovorca ministerstva životného prostredia Tomáš Ferenčák.

Na juhu je neriešiteľný stav

Na druhom pozemku, kde sa soľanka ťažila, sú geológovia menej optimistickí.

V tomto prípade robil prieskum Štátny geologický ústav Dionýza Štúra v roku 2017. Zistil, že terén nad podzemnými soľnými dutinami – kavernami neustále klesá, soľanka uniká na povrch, povrch terénu a pôdna vrstva sú intenzívne zasolené. Keď neprší, blízky potok je výrazne kontaminovaný soľankou a úroveň sodíka a chlóru prekračuje povolenú úroveň.

Niektoré vrty sú v podzemí prepojené, čo zvyšuje riziko prepadu povrchu.

Geologický ústav odporúča, aby sa okamžite zamedzilo únikom soľanky utesnením únikových otvorov, následne aby sa ťažobné vrty zlikvidovali a aby sa potom monitoroval vplyv ťažobného poľa na životné prostredie.

Zodpovední zmizli

Stále však nie je jasné, kto by to mal robiť. „V roku 2018 bol v dobývacom priestore „Prešov I – Solivary“ takmer neriešiteľný právny stav. Bol stále bez oprávnenej organizácie, ktorá by bola nositeľkou práv a povinností, a stále hrozia škody na životnom prostredí. Likvidačné práce neboli vykonané,“ hodnotí vo svojej poslednej výročnej správe Hlavný banský úrad.

Ekofarma, ktorej nariadil starať sa o vrty, je podľa úradu nezastihnuteľná, a komunikácia s ňou nemožná.

Konateľ Ekofarmy Jaroslav Kompiš najskôr navrhol, že sa s reportérom Denníka E stretne, ale potom prestal dvíhať telefón a reagovať na textové správy.

Osoba s rovnakým menom dnes prevádzkuje kontaktnú zoo pri Tatralandii.

Aj Obvodný banský úrad v Košiciach je bezradný. Aj keby sa Ekofarma k vrtom hlásila, „úrad na nariadenie požadovaných a potrebných opatrení v oblasti zabezpečenia riadnej starostlivosti o tento majetok nemá kompetenciu“, ako uviedol jeho predseda Ivan Krajník. Na úrade sa podľa neho ani nenachádzajú doklady, ktoré by potvrdzovali prevod vlastníctva vrtov na Ekofarmu.

Povinnosť zlikvidovať lúhovacie pole po ukončení ťažby mali podľa Krajníka Solivary. Tie po svojom konkurze prišli o dobývací priestor a oprávnenie na ťažbu a s tým aj o súvisiace povinnosti. Neskôr o dobývací priestor už nikto neprejavil záujem. „Nemá žiadneho držiteľa, a teda neexistuje organizácia, ktorá by mala určený hmotno-právny pomer k predtým ťaženému výhradnému ložisku kamennej soli a bola by povinná zabezpečovať povinnosti z platných banských predpisov. Úrad v tomto prípade nemá voči komu uplatniť svoje zákonné právomoci,“ uviedol Krajník.

Dnes už platí zákon, ktorý firmám prikazuje vytvárať si zdroje na spôsobené environmentálne škody. Začal byť však účinný až po krachu Solivarov.

V lokalite je podľa Krajníka všetko zdevastované. „Z bývalých administratívnych a prevádzkových budov zostali torzá bez technologických zariadení, bez prívodu energií, bez zabezpečenia ústí jednotlivých vrtov a tesných uzáverov, bez označenia a ohradenia danej lokality.“

V riešení problému sa ďaleko nedostalo ani mesto. „Na meste Prešov bola v minulosti za účelom vyriešenia tohto nepriaznivého stavu zriadená aj komisia. Táto komisia v súčasnosti nie je funkčná,“ uzavrel Krajník.

Nie je to ojedinelý prípad, keď výrobca dlhé roky zarábal a vytváral škody na životnom prostredí. Potom skrachoval a škodu prenechal štátu.

Najdrahším takýmto dedičstvom sú ropné jazerá, ktoré vytvorila za bývalého režimu rafinéria Petrochema Dubová na Horehroní. Najdrzejším prípadom éry kapitalizmu je nelegálne ukladanie nebezpečných odpadov na skládke Vlčie hory pri Hlohovci.