V druhom pilieri sme prišli o miliardy eur – dvaja ekonómovia vysvetľujú, ako sa to stalo

• Keby všetko fungovalo, ako má, ľudia by mali dnes v druhom pilieri nasporených o 20 až 80 percent viac, tvrdia dvaja autori štúdie o druhom pilieri. Dokopy sme doteraz prišli o dve až sedem miliárd eur.
• Na začiatku boli nereálne sľuby o švajčiarskych dôchodkoch a zle pochopená garancia dedenia. Preto sa do systému prihlásili aj ľudia, ktorým sa to vzhľadom na ich vek nevyplatí. Nasledovali útoky politikov a nesprávne reakcie sporiteľov, ktorí prejavili malú aktivitu a nízku finančnú gramotnosť.
• Ukázalo sa, že význam konkurencie medzi súkromnými dôchodkovými správcovskými spoločnosťami (DSS) sa precenil. Veľké verejné fondy v zahraničí zarábajú sporiteľom oveľa viac ako tie slovenské. Ekonómovia preto hovoria, že treba znížiť poplatky, zmeniť motivácie dôchodkových spoločností a možno aj zaviesť jednu verejnú centralizovanú správcovskú firmu. 

Na účtoch sporiteľov v druhom pilieri mohlo byť o niekoľko miliárd eur viac, keby ho nepostihli časté neodborné zásahy politikov a aj správcovia úspor by predviedli o niečo lepší výkon, tvrdia ekonómovia Ľudovít Ódor a Pavol Povala v štúdii, v ktorej hodnotia 15 rokov života druhého piliera.

Ódor je viceguvernérom Národnej banky Slovenska, Povala v Londýne piaty rok pracuje pre investičný fond spravovaný nórskou vládou. Obaja zdôrazňujú, že je to ich „súkromná“ analýza druhého piliera, ktorá môže slúžiť ako začiatok pre odbornú diskusiu.

Tvrdia, že sa na druhý pilier pozreli z pohľadu úžitku pre sporiteľa, pretože jeho záujmy boli doteraz často v úzadí.

„A porovnávacia báza je medzinárodná: pýtame sa, či sú výsledky pre účastníkov porovnateľné s pridanou hodnotou podobných schém vo svete,“ hovorí Ódor.

Odpoveď autorov je, že druhý pilier zaostal za svojím potenciálom.

Prišli sme o dve až sedem miliárd

V druhom pilieri si dnes sporí takmer 1,5 milióna ľudí. Po 15 rokoch fungovania systému je na ich účtoch necelých 9 miliárd eur. No podľa Ódora a Povalu mohlo tam byť o 2 až 7 miliárd viac (teda o 20 až 80 percent), a to aj v prípade, ak by správcovia vôbec neinvestovali do akcií.

Podľa štúdie problém je, že druhý pilier poznačili časté zásahy politikov a ani naše DSS neinvestujú podľa autorov štúdie tak, ako to robia tí najlepší vo svete.

Problém sa dá riešiť buď tak, že sa nastavia silnejšie pravidlá pre investičnú stratégiu a odmeňovanie správcov, alebo napríklad aj vytvorením centralizovaného fondu.

Štyri ponaučenia podľa ekonómov

Druhý pilier funguje od roku 2005, vznikol za druhej Dzurindovej vlády, no bez politického konsenzu, čo sa ukazuje ako veľká chyba. Po nástupe prvej Ficovej vlády v roku 2006 prišli aj prvé politické tlaky na druhý pilier.

Druhý pilier sa viackrát otvoril, Ficova vláda chcela, aby zostalo viac peňazí v rozpočte. No dôvody boli aj ideologické, veď systém vznikol za predošlej vlády a bez širokej politickej dohody.

No úlohu do istej miery zohrala aj neznalosť problematiky dlhodobého investovania. To sa ukázalo po vypuknutí finančnej krízy, ktorá priniesla významný pokles cien akcií. Ficova vláda vtedy zaviedla do systému šesťmesačné garancie.

„Najväčší zásah bol, keď vláda v roku 2009 premenila druhý pilier v zásade na šesťmesačný bankový vklad. Štát si požičiaval za 5 %, dával to do DSS, kde zarábali 1 %,“ hovorí viceguvernér Ódor.

Šesťmesačné garancie pri dlhodobom investovaní nedávajú žiaden zmysel, viedlo to len k tomu, že správcovia dôchodkových fondov postupne prestali investovať do akcií, a to práve v čase, keď ich ceny po poklesoch na trhoch boli nízke.

V roku 2012 vznikli negarantované fondy, ktoré začali postupne nakupovať aj akcie, a vytvorili sa indexové dôchodkové fondy s pasívnou správou. No v roku 2013 sa politickým zásahom sporitelia automaticky presunuli do garantovaných fondov a väčšina z nich je tam doteraz, takže neprofitovala z niekoľkoročnej rastovej fázy akcií.

Už druhá Ficova vláda v septembri 2012 znížila príspevok do druhého piliera z 9 percent na 4 percentá z hrubej mzdy, čo tiež nepomohlo istote sporiteľov. Odvod sa postupne do roku 2024 zvýši na 6 percent.

Výsledok je, že približne 75 percent úspor je v garantovaných fondoch, ktoré sú výlučne dlhopisové. A len zhruba 12 percent aktív je spravovaných v indexových fondoch.

Ódor s Povalom po analýze prvých 15 rokov fungovania druhého piliera identifikovali štyri ponaučenia z doterajšieho vývoja:

1. Veľmi silný politický vplyv. Na začiatku sa čakalo, že druhý pilier bude menej závislý od politického rozhodovania, no politický vplyv na parametre systému bol enormne silný. Autori štúdie hovoria o legislatívnom „pingpongu“.

2. Nereálne očakávania. Dôchodkové sporenie malo silný marketing, no vytvorilo nereálne očakávania švajčiarskych dôchodkov. To viedlo k tomu, že do systému vstúpilo príliš veľa starších ľudí, ktorí už nemali možnosť investovať dosť dlho tak, aby sa im to vyplatilo.

Veľký počet ľudí, ktorí sa prihlásili do druhého piliera, spôsobil aj vyšší strednodobý výpadok príjmov vo verejných financiách. Kto totiž platí do druhého piliera, platí menej do priebežného verejného.

Ódor s Povalom pripomínajú, že už samotná možnosť dedenia mohla byť predmetom nereálnych očakávaní. O tom, že už zakúpená anuita sa nededí, verejnosť veľmi nevedela. Teda, ak sporiteľ začne brať od poisťovne dôchodok z druhého piliera, ten sa už nededí.

3. Podcenila sa finančná gramotnosť sporiteľov. Predpokladalo sa, že sporitelia sú skúsení investori, rozumejú dlhodobému investovaniu a nepodliehajú panike pri krátkodobých výkyvoch na finančných trhoch. No to nie je pravda.

Na začiatku síce výrazná väčšina sporiteľov vstúpila do akciových fondov, no keď o pár rokov boli zásahom štátu presunutí do garantovaných fondov (tie neinvestujú do akcií), len málokto sa vrátil do fondov s akciami.

4. Precenila sa schopnosť dôchodkových správcovských spoločností vzájomnou konkurenciou vytvárať zaujímavé výnosy pre sporiteľov. Predpokladalo sa, že správcovia zabezpečia sporiteľom tú najlepšiu investičnú stratégiu, no to sa nestalo. Ak by investovali tak, ako to robia tí najlepší, v druhom pilieri by v roku 2019 bolo o 20 až 80 percent aktív viac.

„Zdá sa, že veľmi voľné mantinely pre investičnú stratégiu a výrazné politické zásahy do druhého piliera nedokážu zabezpečiť porovnateľné výnosy so zahraničím.“

Prečo to úplne nezrušiť

Ódor s Povalom napriek tomu zdôrazňujú, že druhý pilier má jednoznačne význam. „Malá a rýchlo starnúca krajina ako Slovensko môže významne benefitovať zo zavedenia povinných sporiacich schém do svojho dôchodkového systému,“ hovoria.

Čo hovorí v prospech sporiaceho dôchodkového systému:

• Druhý pilier by mal byť priamo naviazaný na vývoj svetovej ekonomiky. Ak by sa slovenskej ekonomike dlhšiu dobu nedarilo, sporitelia v druhom pilieri by ešte stále mohli profitovať z výkonu svetovej ekonomiky. Okrem toho, pre rýchlo starnúcu ekonomiku, ako je slovenská, má význam uvažovať o naviazaní časti dôchodkov na menej starnúci svet. Nie všetky ekonomiky sveta starnú totiž v rovnakom čase a rovnakým tempom.
• Skúsenosti zo sveta tiež ukazujú, že úspešné dôchodkové systémy dokážu zabezpečiť vyššie očakávané penzie pri akceptovateľnej miere rizika. Pomáhajú tiež zlepšovať finančnú gramotnosť ľudí.
• Tým, že odkloníme časť odvodov na súkromné účty, vytvoríme deficit v súčasnosti a zároveň znižujeme budúce nároky na dôchodky z prvého piliera. Časť budúcich problémov sa presúva do súčasnosti a náklady sa rozkladajú medzi viaceré generácie.
• Predošlých 15 rokov však hovorí skôr o teoretických výhodách druhého piliera. Politici druhý pilier často menili, finančné vzdelávanie nebolo dostatočné a výnosy boli slabé.

Na novozélandský štátny fond nemáme

O aké možné zhodnotenie sporitelia prišli, Ódor s Povalom ukazujú na porovnaní našich fondov s novozélandským verejným investičným dôchodkovým fondom.

V rokoch 2005 až 2019 zarábal New Zealand Superannuation ročne v priemere takmer desať percent. Bol násobne výkonnejší ako fondy našich DSS.

Najlepší slovenský fond mal v tom čase výkonnosť menšiu ako 4 percentá.

Pritom štát by mal mať záujem na tom, aby ľudia mali čo najvyššie dôchodkové výnosy, keďže im garantuje príjem v starobe (dôchodok). Podľa autorov štúdie ani DSS veľmi neprotestovali, keď boli schvaľované zmeny nevýhodné pre sporiteľov. A keď sa zaviedli indexové fondy, ľudí netlačili do toho, aby si ich vybrali.

Druhý dôchodkový pilier ako celok počas svojej životnosti nepriniesol po zohľadnení žiadne reálne výnosy (v období marec 2005 až jún 2019).

Detailnejší pohľad na príspevky a výnosy ukazuje, že je rozdiel medzi indexovými a ostatnými fondami. Výnosy indexových fondov infláciu výrazne prevyšujú (graf nižšie), neindexových nie.

Ako sa darí správcom fondov

Päť DSS na Slovensku spravuje necelých deväť miliárd eur, čo je v svetovom porovnaní veľmi malá suma. Ziskové marže DSS sa v posledných rokoch pohybujú okolo 40 % a nemajú klesajúci trend. Podľa autorov štúdie nie sú také marže dlhodobo obhájiteľné, takže je priestor na ich pokles.

To, koľko sporitelia v druhom pilieri zarobia, ovplyvňujú aj poplatky, z ktorých DSS žijú. Sporiteľov aktuálne stojí správa aktív v druhom pilieri zhruba 50 bázických bodov ročne. Za posledných päť rokov náklady na správu postupne klesali zo zhruba 80 na 51 bázických bodov (z 0,8 na 0,51 percenta) v roku 2018 a medzi jednotlivými DSS sa veľmi nelíšia.

„DSS aj napriek malej veľkosti, ktorá vzhľadom na štruktúru odvetvia hrá v ich neprospech, generujú relatívne vysoké zisky.“ To na jednej strane naznačuje potenciál na úsporu nákladov na správu, no tiež predznamenáva, že konkurenčný boj v druhom pilieri nie je dostatočný. Zníženie poplatkov bližšie k 30 bázickým bodom by prinieslo ročnú úsporu zhruba 15 miliónov eur.

Porovnanie s najlepšou praxou vo svete ukazuje, že s výnimkou kanadského fondu sú náklady na správu aktív týchto penzijných fondov ďaleko nižšie. Aj novozélandský fond z príkladu vyššie má nižšie náklady na správu (okolo 30 báziských bodov). Tieto fondy však spravujú násobne viac majetku ako slovenské dôchodkové spoločnosti.

Podľa autorov štúdie v druhom pilieri citeľne chýbajú benčmarky vo forme akciového alebo dlhopisového indexu a ich kombinácií, čím by sa diskusia o oprávnenej výške poplatkov zjednodušila a bola by transparentnejšia.

DSS porovnanie poplatkov len za posledné štyri roky nepovažujú za férové, tvrdia, že až v posledných rokoch sa druhý pilier stabilizoval a na finančných trhoch boli výrazné rasty.

„Vyznelo to, akoby záujmy DSS boli nadradené záujmom sporiteľov. My sme sa vždy v rámci zákonných obmedzení a nastavení snažili maximalizovať zisk. Zisky a marže boli vytiahnuté za posledné štyri roky, kedy výkonnosti na finančných trhoch boli vysoké,“ hovorí Miroslav Kotov z Allianz DSS.

Vraví, že dovtedy boli v stratách alebo mali iba malé zisky a Allianz bol kumulatívne prvýkrát v pluse až v roku 2016. Nesúhlasí ani s tým, že je na trhu nízka konkurencia. „Teraz, keď máme stabilné prostredie, aj v rámci garantovaných aj negarantovaných fondov sú odlišné investičné stratégie. Nie je pravda, že sa neprejavuje konkurencia. Aj na výkonnostiach vidno, že sú zásadne odlišné. Keď je systém stabilný, tak to funguje,“ hovorí Kotov.

Ako to napraviť

Ódor s Povalom ukázali, že keby sa nezmenilo nič, ľudia v druhom pilieri môžu v dlhodobom horizonte prísť v priemere o 170 miliónov ročne. Systém podľa nich treba zmeniť, no o zmene rozhodne to, či sa nájde široký politický konsenzus ohľadom základných nastavení penzijného systému.

Najlepšie by to bolo formou ústavného zákona, podobne ako to bolo pri dlhovej brzde. Budúca reforma musí podľa názoru ekonómov riešiť celý dôchodkový systém vrátane prvého a tretieho piliera.

„Po prvé, a priori nevylučujeme žiadnu alternatívu na zmenu. Po druhé, ako ukázala analýza doterajšieho fungovania druhého piliera, pri hľadaní východísk nie je možné abstrahovať od politicko-ekonomickej reality na Slovensku. Po tretie, platí, že naše úvahy ohľadom budúcnosti vychádzajú zo skúseností v zahraničí a nenavrhujeme nič, na čo by neexistoval úspešný príklad vo svete,“ tvrdia ekonómovia.

Druhý pilier teda potrebuje radikálnu zmenu a tu sú alternatívy, o ktorých má podľa autorov štúdie zmysel uvažovať:

1. Zníženie významu druhého piliera, ak sa nenájde široký politický konsenzus.
2. Silný paternalizmus. To znamená, že je šanca, že druhý pilier v budúcnosti nebude obeťou politických bojov. Toto riešenie počíta napríklad s preddefinovaním investičných stratégií pre sporiteľov.
3. Zriadenie centralizovaného dôchodkového fondu.

O čom hovoria tri alternatívy. Ak by sa politici nevedeli dohodnúť na hlavných črtách systému, debata by mala byť o tom, ako neutopiť v systéme viac verejných zdrojov.

Utlmiť úlohu druhého piliera je možné viacerými spôsobmi, napríklad postupným znižovaním príspevku do druhého piliera (dnes je odvod 4,5 percenta) o 0,25-percentuálneho bodu ročne. Potom je už na politickom rozhodnutí, či úplne na nulu alebo sa pokles zastaví niekde na 2 až 3 percentách. Cenou za vyššie príjmy Sociálnej poisťovne v najbližšom období budú vyššie výdavky na dôchodky v budúcnosti.

Ak by sa politici vedeli dohodnúť, debata by bola o tom, ako inak nastaviť dnešné pravidlá a či nemá význam vytvorenie štátnej DSS.

Ódor s Povalom uvažujú tak, že vstup do druhého piliera by bol povinný pre každého, kto začne pracovať. Mal by dva až tri roky na prípadný výstup zo systému, inú možnosť na výstup by už nemal, lebo druhý pilier by sa neotváral.

Štát by definoval zopár investičných stratégií (nie veľa, možno dve, tri) a sporiteľ by si vybral jednu z nich. Sporiteľ by si napríklad vyberal z troch možností: 100, 80 alebo 60 percent akcií. Bolo by to jeho prvé a posledné aktívne rozhodnutie v sporiacej fáze (okrem možného rozhodnutia prejsť do inej DSS). Aby sporiteľ nemusel robiť aktívne rozhodnutia počas svojho sporiaceho cyklu, je potrebné v systéme automaticky nastaviť aj postupné (na základe veku) znižovanie akciovej zložky portfólia.

Pri investičnej stratégii by zároveň platilo, že sporiteľ, ktorý sa nevyjadrí inak, bude presunutý do pasívnych (indexových) fondov. Ak by niekto preferoval výrazne nižší počiatočný podiel akcií, potom asi nie je druhý pilier pre neho optimálnym riešením.

Tento scenár počíta aj so zmenou pravidiel pre dôchodkové spoločnosti. Určili by sa benčmarky (svetové fondy) a porovnanie s nimi by ukázalo, ako úspešné sú pri zhodnocovaní peňazí sporiteľov naše DSS. Od toho by sa odvíjali aj poplatky, ktoré si účtujú. Ak by dokázali porovnávaciu hodnotu prebiť, mali by nárok na vyšší poplatok.

Autori pripúšťajú aj debatu o štátnej DSS, teda neziskovej inštitúcii, ktorá by spravovala (nie vlastnila) príspevky sporiteľov. Politické zásahy by sa dali zmierniť ústavným zákonom. Diskusia by bola aj o tom, či by bola konkurenciou pre súkromné DSS alebo by štát existujúce kmene od nich odkúpil.

„Akokoľvek sa Slovensko rozhodne – po zvážení všetkých politík rizík a ekonomických faktorov – do druhého piliera musí prísť radikálna zmena, ak naozaj chceme, aby sa záujmy sporiteľov dostali na prvé miesto,“ dodávajú Ódor s Povalom.