Jaroslav Haščák by chcel vyzerať ako normálny podnikateľ, ale nie je

Šéf Penty chápe Gorilu ako svoje nespravodlivé poníženie. Nedochádza mu, že ponížení ňou boli najmä všetci ostatní ľudia. Mal by sa im ospravedlniť, a nie skúšať ich zmanipulovať tak, aby za obeť považovali jeho.

Najprv jedno vysvetlenie a ospravedlnenie: Jaroslav Haščák mi minulý týždeň verejne pripomenul, že som o ňom vo vyjadrení pre český Deník N povedal, že je „zakomplexovaný východniar“, a jeho kolegu, pražského partnera Penty Mareka Dospivu, som zasa nazval primitívom.

Haščák to spomenul na svojej improvizovanej tlačovke v Pezinku po tom, čo bol svedčiť na súde s podozrivými z vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Nemôžem už preto nad svojimi neprimeranými vyjadreniami alibisticky mávnuť rukou s tým, že padli len pred českým publikom a rýchlo sa na ne zabudlo.

Ospravedlňujem sa Jaroslavovi Haščákovi a Marekovi Dospivovi za svoje vyjadrenia.

Jaroslav Haščák je pôvodom východniar (rovnako ako ja). Myslím si aj, že sa správa ako človek, ktorý nerozchodil svoje verejné poníženie a kŕčovito sa snaží získať svoj spoločenský status spred desiatich rokov.

Ibaže spojenie „zakomplexovaný východniar“ to všetko tak zjednodušuje a nebezpečne priťahuje pozornosť na to, odkiaľ človek je, že samo osebe len šíri primitívne klišé. Je to preto urážlivé a nikto by nemal takýto slovník verejne používať.

O Marekovi Dospivovi mám informácie z druhej a tretej ruky a tie vždy hovorili, že v porovnaní s Haščákom je ten temperamentnejší a ostrejší a predstavuje tak jeden pól firemnej kultúry Penty. Mnohé jeho verejne prezentované názory sa mi zdajú nebezpečné vzhľadom na jeho vplyv ako multimilionára a spolumajiteľa médií. Ale nazývať ho preto slovom primitív je nevhodné.

Opakujem, mrzí ma to. Rozumiem, že ak ľudia s takým jednoduchým prístupom k médiám, ako mám vďaka svojej profesii ja, budú druhých častovať spojeniami ako „zakomplexovaný východniar“ či „primitív“, bude sa agresívny slovník plný predsudkov šíriť oveľa rýchlejšie.

Nič to však nemení na mojom názore, že situácia, do ktorej sa dostala Penta a najmä Jaroslav Haščák, je pre vývoj krajiny nebezpečná a treba o tom podrobne hovoriť.

Na slovenské pomery ohromná peňažná a mediálna moc Haščáka a Penty sa nebezpečne násobí s Haščákovým strachom z trestného stíhania a so stratou veľkej časti spoločenskej prestíže, ktorú mal v čase pred zverejnením a vyšetrovaním Gorily.

Haščák vie, že ak by svedkovia niektorých jeho skutkov vypovedali slobodne a pravdivo, ak by polícia mala dostatok času, hrozil by mu súd. Preto by bolo z jeho pohľadu racionálne v tejto krajine podporovať sily, ktoré sú proti tomu, aby polícia robila svoju robotu slobodne a aby mala k dispozícii všetky fakty, ktoré potrebuje.

Haščák je človek, ktorého vývoj spoločnosti sklamal, pretože mu síce nechal peniaze a firmy, ale zobral pokoj a veľkú časť spoločenského postavenia.

Bohatí a vplyvní ľudia v takej situácii ľahko uveria, že riadiť krajinu by sa ešte viac mala snažiť užšia skupina vyvolených ľudí, ktorá si navzájom garantuje úplnú imunitu.

Preto sa treba rozprávať o tom, ako využívajú moc ľudia ako Haščák. Či netreba obmedziť možnosti, ako by ju mohli zneužívať. A či podobných ako Haščák nie je oveľa viac, len nemali tú smolu, že si ich pred časom nahral cez stenu konšpiračného bytu sused poctivý siskár.

Hrdina kapitalistického príbehu

Minimálne v čase druhej Dzurindovej vlády bol Haščák už natoľko bohatý a mal toľko kontaktov, že trpel predstavou, že je pre túto krajinu určitým spôsobom vyvolený.

Slávna scéna z Gorily, kde Haščák školí Malchárka, ako funguje energetika, ako motivovať politikov, a ktorý podnikateľ stojí za tou-ktorou stranou, veľmi presne vystihuje aj obraz, ktorý o sebe šíril v bratislavských kuloároch aj sám Haščák.

Viem to, lebo patrím ku generácii žurnalistov, ktorej časť vtedy uverila, že je lepšie, aby štát riadili zorientovaní pracovití ľudia ako Haščák, než aby mali naozajstnú moc chamtiví diletanti ako Malchárek alebo napríklad Rusko.

V prostredí Penty vtedy o Rudolfovi Zajacovi bez hanby hovorili ako o ich človeku na ministerstve a v nadšení z toho, že konečne niekto zavádza trhové pravidlá do zdravotníctva, sa nad tým málokto pozastavoval.

O tom, aký bol naozaj vzťah Penty a Zajaca, však doteraz nevieme nič exaktné. Preto treba naozaj rátať aj s možnosťou, že si Haščák a Zajac ako fanúšikovia kapitalizmu len veľmi dobre rozumeli a Haščákovi zároveň vyhovovalo, že zvonku to vyzerá, ako keby ministra zdravotníctva riadil.

Podstatný je ten duch doby, ktorému pomáhali aj mnohí žurnalisti vrátane mňa. Verili sme, že demokracia je fajn, ľudia si volia rôznych politikov, ale do rozhodovania o naozaj dôležitých veciach majú čo priamo rozprávať aj miestne podnikateľské elity.

Ľudí, ktorých už vtedy trápilo, že to je aj neférové, aj mimo pravidiel demokracie, bolo počuť málo.

Nikto to o voličovi nepovedal tak drsno ako neskôr Haščák v Gorile, ale ten dojem prevládol. Posledné slovo mali mať napokon tí mladí, informovaní, ambiciózni, vzdelaní, pracovití a talentovaní ľudia, ktorí už niečo ukázali v podnikaní.

Keď potom Haščák zistil, že ho pri tom jeho sebavedomom riadení sveta niekto cez stenu nahrával, jeho presvedčenie to nijako nenarušilo. Zdalo sa, že akcia SIS Gorila bola len chyba v systéme, ktorú sa rýchlo podarilo upratať, na verejnosť sa vtedy nedostalo nič.

Nič zásadné sa pre Haščáka nezmenilo ani príchodom Smeru k moci.

Šéfa Penty hnevalo, ako opovržlivo sa Fico verejne vyjadruje o kapitalizme a nových kapitalistoch, ako je on. V reálnej hospodárskej politike sa napriek veľkým rečiam Smeru nezmenilo nič dôležité a Smer dokonca dokončil Miklošov projekt prijatia eura.

Penta síce prišla o bezprostredný prístup k niektorým verejným orgánom, ale rôznych Paškov a iných sprostredkovateľov bolo v Smere vždy dosť naporúdzi.

Áno, potom prišiel zákaz výplaty zisku zdravotných poisťovní a predseda Smeru sa o Pente vyjadroval ako o verejnom nepriateľovi. Ibaže aj tento príbeh mal dohru, v ktorej Penta neprerobila, ale rozprávkovo zarobila. A o lup sa podelila so Smerom.

Bude to takto – podelíme sa

Penta sa v roku 2008 dlho nevedela s Tomášom Chrenekom a jeho Agelom dohodnúť na kúpe zdravotnej poisťovne Apollo a o sprostredkovanie preto požiadali Juraja Širokého.

Haščák si síce o podnikateľských schopnostiach bývalého šéfa slovenských harvardov myslel svoje, ale rozumel, že v kruhoch blízkych Smeru, kam patril aj Chrenek, má majiteľ Váhostavu autoritu krstného otca.

Oplatilo sa, Široký pomohol presvedčiť Tomáša Chreneka, aby Apollo predal. Nebolo to však zadarmo. Široký Pente oznámil, že v novovzniknutej zlúčenej zdravotnej poisťovni budú mať on a jeho partneri polovicu a Pente ostane druhá polovica.

Nedávalo by to ekonomický zmysel, ak by slovenský kapitalizmus bol naozajstný, nie taký ten jemne oligarchický. Penta pochopila, že ak pristúpi na Širokého podmienky, je to, ako keby sa zároveň dohodla na partnerstve s Jozefom Brhelom a Miroslavom Výbohom – a teda aj so Smerom.

V preklade: Penta vedela, že si tým zaplatí niečo ako ochranu pred svojvôľou štátu. A tú v prudko regulovanom zdravotníctve veľkí hráči potrebujú.

Navonok, tam, kde vidí volič, to bolo všetko práve naopak. Smer vtedy vyzeral ako veľký odporca Penty – zdravotným poisťovniam predsa čerstvo zakázal zisk.

Majitelia Dôvery sa s tým však bez problémov vyrovnali. Komplikovanou sériou účtovníckych trikov vyrobili v Dôvere umelý zisk takmer pol miliardy eur, na ktorý sa navyše nevzťahoval Ficov zákaz výplaty zisku a celé to bolo ešte aj oslobodené od daní. Len takto už prišiel štát o najmenej 80 miliónov eur.

To však ani zďaleka nebol vrchol drzosti. Keďže išlo o astronomický a len účtovne vytvorený zisk, Dôvera si na jeho vyplatenie musela požičať. Komerčné banky na čele s Tatra bankou sa zachovali chladnokrvne, do zálohy dostali aj akcie Dôvery, a tak peniaze požičali.

Poisťovňa potom ten dlh banke splácala samozrejme z peňazí od poistencov, lebo žiadne iné nemá.

Cynizmus bez konca kraja

Zopakujme, akú cynickú hru to hral Haščák s oligarchami, ktorí zrodili Fica: Fico verejne zakázal výplatu zisku, oni si aj tak postupne vyplatili vyše 400 miliónov eur, ktoré skončili spolovice v cyperských schránkach napísaných na Širokého právnika a spolovice v Pente.

Nezaplatili z toho dane, financovali to najmä vážené súkromné banky, úver splácala zdravotná poisťovňa, ktorá aj pre to mala na zdravotnú starostlivosť menej peňazí.

A po tom všetkom Haščák a Penta niežeby sedeli v kúte a tíško ďalej podnikali v zdravotníctve, ale za zákaz výplaty zisku žalovali štát a chceli od neho peniaze.

Na Ústavnom súde uspeli, parlament potom zákaz zisku zrušil, no aj tak im nebolo dosť. Penta vedela, že si peniaze z poisťovne vybrali napriek formálnemu zákazu, parlament už aj zmenil zákon, ale Penta štát ďalej žalovala.

Oficiálne hovorili, že ich poškodil Ficov zákaz zisku, neoficiálne rozprávali, že keby Smer nemal takú moc, nemuseli by mu fakticky dať polovicu poisťovne. A peniaze, o ktoré vtedy prišli, teraz chcú späť od štátu.

Na medzinárodnej arbitráži to pre Pentu skončilo blamážou, pretože súd ani nedokázala presvedčiť, že jej prípad spadá pod zmluvu o ochrane investícií medzi Holandskom a našou krajinou.

Ani to nestačilo. Penta pokračovala v žalobe na slovenskom súde, kde žiadala najprv trištvrte miliardy eur, aby to napokon stiahla na pol miliardy aj s úrokmi. To všetko v situácii, keď vedela, že štátom jej nebola spôsobená reálna škoda.

Vedeli, že štát im nič nezobral. Naopak, oni si so svojimi kumpánmi z verejného zdravotníctva bezdôvodne zobrali vyše 400 miliónov a potom ešte chceli od štátu navyše trištvrte miliardy, o ktoré sa normálne súdili.

Našťastie, narazili na solídnu obranu vedenú ľuďmi z ministerstva financií. Na okresnom súde preto Penta zatiaľ prehrala a hrozí jej dokonca, že zaplatí 16 miliónov na súdnych trovách.

Oni sa vidia ako podnikatelia

V Pente nemajú príbeh o Dôvere radi, pretože im ničí ich vytúžený imidž užitočných úspešných podnikateľov, ktorí na rozdiel od tých kváziľavicových špekulantov za Smerom dokážu aj niečo naozajstné produkovať.

Dokonca doteraz verejne stále klamú o tom, ako sa o Dôveru podelili so Širokým a spol.. V biznis kruhoch je zapieranie tohto príbehu už rovnaký trapas, ako tvrdiť, že Haščák nepočuje svoj hlas na nahrávke Gorily. Ale šéfovia Penty si chcú zachovať zbojnícku česť, a preto kumpánov z operácie Dôvera zatajujú.

Štyristo miliónový tunel do zdravotnej poisťovne si sami pred sebou ospravedlňujú tým, že išlo len o obyčajné vybratie peňazí z ich vlastnej firmy. Nerozumejú, že Dôvera nie je bežná firma, len podniká s peniazmi ľudí, ktorí platia zdravotné poistenie, lebo im to prikazuje zákon.

Za nespravodlivosť majú v Pente aj Gorilu. Nevidia za tým žiadne sprisahanie, len blbú náhodu, po ktorej sa ich nik nezastal.

Keď s nimi o tom hovoríte, ako keby neustále visel vo vzduchu argument, že J&T mali len šťastie, že ich vtedy nikto nenahral. A že proti drzosti, ktorú majú v obchode so štátom Výboh, Brhel, Bödör či Fiľo, sú oni ťažko makajúci svätci.

Keďže to médiá nepísali, tak si urazený Haščák kúpil vlastné. A keďže sa mu Kočner a jeho partia neustále ponúkali, že mu zistia informácie na novinárov a vyšetrovateľov, tak si ho Haščák pustil k telu.

Teraz šéfa Penty vidíme, ako stojí pred pezinským súdom a mimoriadne ochotne odpovedá na otázky novinárov, ktorí ho toľkokrát sklamali. Je vidno, že sa sústreďuje najmä na to, aby dokázal, že s plánom na vraždu Jána Kuciaka nemal nikdy nič spoločné. Z doterajších informácií sa aj zdá, že hovorí pravdu a že mu na tom úprimne ľudsky záleží.

Haščák je urazený, sklamaný, cíti sa nedocenený a nespravodlivo ublížený, ale naďalej vyzerá ako človek, ktorý je síce kvôli moci a peniazom schopný aj klamať a korumpovať, ale nie zabíjať.

Prezumpcia neviny nepomôže

Jaroslav Haščák a jeho kolegovia z Penty majú pravdu v tom, že nie sú jediní, kto sa tu priživil na štáte či slabosti malých akcionárov.

Nepoznáme žiadny významný podnikateľský úspech rodiny Brhelovcov či Miroslava Výboha alebo Bödörovcov, ktorý by nebol spojený so štátom a s vládou Smeru (respektíve ešte HZDS).

Rozdiel je v tom, že hoci sa napríklad Výboh snaží prezentovať ako rešpektovaný developer, Brhel ako normálny hráč v energetike, či Bödör aspoň ako nevedko, isté je, že takmer celý ich vplyv odíde s vládou Smeru.

Ostane tu však suita vplyvných mužov s majetkom v stovkách miliónov eur, ktorí si popri výhodných obchodoch so štátom podobne ako Penta vybudovali aj naozajstný biznis.

Taký, na ktorý si podporu štátu alebo nejakú výnimku sem-tam vypýtajú rovnako ako zahraniční investori, ale fungovať už dávno môžu vďaka naozajstným zákazníkom na naozajstnom trhu.

Napríklad Milan Fiľo v papierenskom priemysle a mäsiarstve, skupina Budamar v logistike a doprave, J&T v realitách, cestovnom ruchu, bankovníctve, energetike či v médiách.

Za každou z týchto skupín už dnes stojí aj originálne know-how, ale málokto verí, že najmä na začiatku si výrazne nepomohli aj lacnou privatizáciou, tunelmi do štátnych firiem či privatizačných fondov.

Ak Jaroslav Haščák doma trpí otázkou, o čo je horší ako oni, prečo on je za Gorilu a oni veselo plávajú do novej doby ako relatívne vážení podnikatelia, dá sa mu rozumieť.

Odpoveď, prečo to tak musí byť, je banálna, ale dôležitá. Audio a textová Gorila a všetko okolo toho je také explicitné, také zrozumiteľné a jednoznačné, že z pohľadu verejnej mienky už niet ako uplatniť prezumpciu neviny.

Jaroslav Haščák možno napokon vykľučkuje zo všetkého tak, že ostane na slobode. Nebude sa však môcť čudovať, že o jeho vine dnes už nepochybuje nikto. A že pokiaľ to nevzdá, tak aj k jeho firme a k jeho kolegom sa s primeraným dešpektom bude ich okolie správať už navždy.