Marianna Onuferová
Ján Kováč
Martina KlásekováČo hovorí podnikanie lídrov opozície o ich závislosti od štátu? Všetci už majú zarobené na nadštandardný život, ani jeden z nich nezarobil na úkor štátu a ani od neho žiadnu extra pomoc v budúcnosti nepotrebujú.
Keď strana Smer kritizuje súčasnú opozíciu, zvykne zdôrazňovať, že všetci lídri opozičných strán sú milionári, podnikatelia, ktorí už pomoc od štátu nepotrebujú. Technicky vzaté, má v tom pravdu.
Najchudobnejší z predsedov demokratických opozičných strán je Alojz Hlina. Doteraz podniká, jeho biznis má len lokálny význam. Len ťažko by pri jeho prípadnom predaji získal sumu v desiatkach miliónov eur, ale na slušné dožitie by to jeho rodine pravdepodobne vystačilo.
Najbohatší z lídrov slovenských opozičných strán je zrejme Andrej Kiska, ktorý spolu s bratom získal predajom svojich splátkových firiem vyše miliardy slovenských korún. Odvtedy svoj majetok zhodnocujú bez väčších problémov, ale ani jeden z nich sa neobjavuje v rebríčku 50 najbohatších Slovákov.
Ani jeden z lídrov súčasnej opozície aktuálne nemá biznis, ktorý by bol závislý od štátu. Boris Kollár má rádio, ktoré používa verejné frekvencie, jeho lyžiarske strediská podliehajú množstvu regulácií ako všetky podobné zariadenia cestovného ruchu. Nie je však závislý od žiadnych dotácií ani nemá oproti konkurentom žiadne výnimky.
Alojz Hlina je na tom rovnako, je majiteľom reštaurácií a salaša. Život mu vie znepríjemniť hocijaká kontrola, ale biznis jeho rodiny je závislý len od ich zákazníkov.
Richard Sulík už nepodniká, len postupne prijíma splátky za predaj svojej firmy bývalým spoločníkom.
Michal Truban svoju kľúčovú firmu predal a v podnikaní nemá žiadne záväzky či závislosť od štátu.
Prečítajte si podrobne, ako, kedy, koľko a vďaka akému nápadu zarobili Kiska, Sulík, Truban, Kollár, Matovič a Hlina.
Banky nepožičiavali, preto to Kiskovci skúsili
Andrej Kiska vybudoval so svojím bratom Jaroslavom firmy splátkového predaja a katalógového predaja Triangel – Quatro, ktoré v roku 2005 predali VÚB Banke. Predali ich preto, lebo im firmy narástli do takej veľkosti, že ich pri stále obrovskom potenciáli nevedeli sami ďalej rozvíjať. Prepočtom cez konverzný kurz predávali skupinu s účtovnou hodnotou aktív sto miliónov eur. Dostať za ňu mali 56,7 milióna eur.
- Skupinu Triangel – Quatro tvorila pätica firiem – TatraCredit, Quatro, Q-Car, Slovenská požičovňa a Slovenské kreditné karty –, obsluhovali zhruba 400-tisíc klientov
- Reálna hodnota firiem bola pre VÚB, ktorá ich kúpila, viac ako štvornásobok čistej účtovnej hodnoty aktív. Obchodné vzťahy s klientmi banka ocenila na 24,6 milióna eur.
Kiskovým firmám sa v splátkovom biznise darilo výnimočne z viacerých dôvodov. V prvom rade, s katalógovým predajom a neskôr splátkovým predajom prišli v čase, keď nemali na trhu konkurenciu. V tom čase si ľudia ukladali úspory pri sedempercentných úrokoch (v Devín banke sa pred krachom vyšplhali až k dvadsiatke). Úvery sa točili okolo 20 percent, no aj to bolo skôr teoreticky, lebo banky vtedy prakticky obyvateľstvo neúverovali. Veľké banky boli pred privatizáciou, úvery obyvateľom poskytovali málo a komplikovane.
Keď Kiskovci začali s katalógovým predajom a neskôr so splátkovým predajom, netušili, do akého veľkého biznisu naskočili. Záujem ľudí bol oveľa silnejší, než čakali, a tak bol pre nich najväčší problém, ako vybaviť bankové financovanie. Konkurenti zo zahraničia ako Cetelem či Home Credit prišli až neskôr To už Kiskovci vybudovali silné značky Triangel pre katalógový predaj a Quatro pre splátkový predaj.
Na to, aby mohli rásť, potrebovali neustále bankové úvery. Keď však dosiahli hranicu, keď to pre veľkosť nešlo, začali rokovať so záujemcami o ich firmy, ktorých už bolo viacero. Zaujímali sa o ne napríklad aj GE, Citibank, Tatra banka, VÚB či OTP. Vyhrala VÚB a dôvodom bol aj jej prísľub, že firmu ponechá v Poprade. Ľudia, ktorí pre Kiskovcov pracovali, tak mohli pokračovať na tom istom mieste.
Dojem, že sa ani po predaji firmy veľa nezmenilo, mohli mať ľudia v Poprade dlho. Firmu, ktorá pod krídlami VÚB už používala názov Consumer Finance Holding, do konca roka 2017 viedol Jaroslav Kiska. Až keď ju chcela VÚB začleniť do štruktúry banky, z firmy odišiel a po ňom odišli aj viacerí kľúčoví spolupracovníci. Teraz pracujú vo firme Amico Finance, splátkovej firme, ktorú vlastní Poštová banka.
Za FaxCopy bude Sulík dostávať peniaze ešte osem rokov
Richard Sulík založil v roku 1990, keď sa vrátil z Nemecka na Slovensko, firmu FaxCopy, ktorú riadil 10 rokov. „FaxCopy som založil ja sám, postupne som priberal ďalších spoločníkov a zamestnancov, až nás v roku 1998 bolo 24 spoločníkov, 250 zamestnancov a obrat bol 500 miliónov korún. Môj podiel bol 48 percent,“ vraví Sulík.
Ešte v roku 2010 o tom, ako vtedy uvažoval, povedal: „Skúšal som robiť všeličo, predával som vŕtačky Hilti, v 90. rokoch som bol asi najväčší predajca vo východnej Európe, no predával som do Nemecka aj medené klince a u nás som predával kopírky, ktoré sa ukázali ako najrentabilnejšie.“
„Uspeli sme poctivou robotou a primeranou kreativitou,“ hodnotí dnes spätne svoje podnikanie Sulík.
V roku 2001 Sulík firmu opustil a v roku 2006 predal svoj podiel trom najväčším spoločníkom. Pred pár rokmi pre Plus1deň povedal, že svoj takmer 50-percentný podiel predal za viac ako 100 miliónov korún. „Nikto nový do firmy nevstúpil, a keďže nemali moji spoločníci dostatok peňazí, dohodli sme sa na splátkach do roku 2028,“ hovorí teraz Sulík.
FaxCopy mala v rokoch 2016 až 2018 podľa FinStatu takmer 11-miliónové tržby.
Sulík bol v rokoch 2004 až 2006 riaditeľom zodpovedným za reštrukturalizáciu spoločnosti OLO, ktorú vlastní mesto Bratislava a ktorá je zodpovedná za odvoz, spracovanie a likvidáciu odpadu v meste.
Truban už svoju študentskú firmu predal
Michal Truban založil v roku 2002 ešte ako študent strednej školy webhostingovú firmu Websupport. „Keď som bol malý, zbožňoval som knihy o Tarzanovi, verneovky a knihy o hrdinských Indiánoch. Oni sa neustále púšťali do neistých dobrodružstiev. Tak som to skúsil aj ja a vykročil som,“ napísal vo svojej knihe .support.
V knihe o tom, ako si vtedy vytvoril biznismodel, napísal: „Pozrel som si potenciálnu konkurenciu a všetci ponúkali rôzne balíčky. Za 100 korún ste dostali päť mailov, 100 MB miesta a doménu. Balíčky boli neprehľadné a nezrozumiteľné aj pre mňa. Zároveň som nechápal, prečo také balíčky vôbec robia, keď aj tak nikto nemá poriadny internet, aby tam nahral tak veľa dát. Objavil som dieru na trhu.“
Hovorí, že síce vychádzal z nesprávneho predpokladu, lebo nie každý mal slabý internet, prišiel však s biznismodelom, ktorý zafungoval.
Truban založil firmu na živnosť svojej mamy. V roku 2004 spolu s Pavlom Stanom založili eseročku Websupport. Firmu si rozdelili na polovicu. „Asi sedem rokov sme boli vo firme len dvaja. Potom sme sa do toho pustili naplno, dali sme si cieľ stať sa jednotkou na trhu. Na tom sme tvrdo makali a postupne rástli,“ vraví dnes Truban.
Firma v roku 2013 registrovala 17 percent, o rok neskôr 20 percent a v roku 2015 už 24 percent domén s príponou .sk. Svoje pobočky otvorila aj v zahraničí.
Truban sa v roku 2015 z vedenia firmy stiahol a vlani ju predal dánskej investičnej firme Axcel. Okrem Trubana predali podiely aj Pavel Stano a Ivan Štefunko, pričom polovicu vlastnil Truban.
Presná suma, za akú dánska firma kúpila Websupport, nie je známa, no podľa Forbesu má ísť o dvojciferné číslo v miliónoch eur.
„Zmluva mi nedovoľuje zverejniť presnú sumu, išlo o niekoľko miliónov eur, ale išlo o predaj celej firmy. V nadnárodnej firme, ktorá Websupport odkúpila, mám mikropodiel, ktorého veľkosť nemôžem taktiež zverejniť, ale je to naozaj zanedbateľný podiel,“ vraví Truban.
Tržby Websupportu v posledných rokoch výrazne rástli, v roku 2016 podľa FinStatu dosiahli 3,7 milióna eur, v roku 2017 už 4 milióny a v roku 2018 stúpli na 4,7 milióna eur.
Truban vraví, že má podiely vo viacerých firmách. „Istú dobu, keď som už neriešil Websupport, venoval som sa investovaniu do startupov.“
Truban spoluzakladal napríklad aj firmy ako Nicereply a Inhiro, ktoré však zďaleka nedosiahli úspech Websupportu. Bol tiež jedným zo šiestich zakladateľov občianskeho združenia Slovensko.Digital.
Hlinovci vlastnia dve reštaurácie a salaš
Alojz Hlina spolu s rodinou momentálne prevádzkuje dve reštaurácie v centre Bratislavy (Slovak pub a Flag ship). Má tiež biofarmu pri Stupave, vraví, že ju navrhoval sám, je to jeho hobby. „Do riadenia teraz vôbec nevstupujem.“
Vraví, že prevádzky, ktorým sa darí, sú manažérsky riadené a dozoruje to jeho manželka. „My z dvoch reštaurácií a jedného salaša pošleme tomuto štátu zhruba 3000 eur denne na sociálnych, zdravotných odvodoch a na DPH. Treba povedať, že sú to úspešné prevádzky, zarábajú,“ vraví.
Hlina začal podnikať ešte v roku 1992, dlhé roky obchodoval s Čínou – vyvážal autá VW, dovážal textil, v gastronómii podniká od roku 1998. V tom čase na Obchodnej ulici v Bratislave prevádzkovali v jednom dome veľkú predajňu textilu a rozmýšľali, čo s priestormi na poschodí.
„Vždy keď som niekde cestoval, chcel som ísť do typickej miestnej reštaurácie. Keď sme v roku 1998 otvárali Slovak pub, boli tu samé pizzerie. Povedal som, poďme tam spraviť reštauráciu. Pamätám si, že sa mi všetci smiali, že kto po tých schodoch hore vyjde. Som rád, že som ich presvedčil, že to bude fungovať,“ hovorí Hlina.
Reštaurácie a salaš prevádzkujú dve rodinné firmy, Orava – Stav a Orava servis. Hlina je v jednej z firiem aj zamestnaný, má v nej čiastočný úväzok.
„Žijeme z toho celá rodina, lebo firmy sú vlastnené rodinou. Ja som na nikoho nič neprepisoval, to je tak dlhodobo vlastnícky robené. Áno, z tých dividend sa dá žiť. Robím politiku, ale žijem z toho, čo som vytvoril,” hovorí Hlina.
Tržby firmy Orava – Stav sa v posledných rokoch podľa FinStatu pohybovali okolo 2,5 milióna eur ročne (posledné dáta sú za rok 2018). Tržby Orava servis sa v rokoch 2016 až 2018 pohybovali medzi 2 až 2,2 milióna ročne.
Kollár najviac zbohatol na predaji lanoviek na Štrbskom Plese
Borisovi Kollárovi najviac zarába Fun Radio, ale celkovo za svoj život najviac zbohatol na lyžiarskych strediskách.
Stále mu patrí Park Snow na Donovaloch, predtým vlastnil aj lyžiarske strediská Štrbské Pleso a Malinô Brdo. V 90. rokoch teda patril medzi najvýznamnejších podnikateľov v tejto oblasti.
„V malej privatizácii, čo bola najspravodlivejšia privatizácia na Slovensku, lebo nebola korupčná, som dal v roku 1991 najvyššiu ponuku za kúpu lyžiarskych vlekov na Donovaloch,“ hovorí o svojich začiatkoch pre Denník E Kollár.
Vraví, že postupne investoval do nových vlekov a lanoviek, čím sa hodnota stredísk zvyšovala.
„Mal som dobré aj zlé sezóny. Niekedy sme mali ťažkosti prežiť, inokedy sme veľmi dobre zarobili,“ povedal Kollár.
Pomohol mu aj štát. Za prvej Ficovej vlády dostal eurofondovú dotáciu vo výške 5,3 milióna eur na stredisko na Štrbskom Plese. Takéto vysoké granty nie sú obvyklé. V tom období ich čerpalo len zopár – zhruba 20 súkromných firiem.
„Čerpal som eurofondy dvakrát, v Tatrách a na Donovaloch, a veľmi nám to pomohlo. Tie investície by sme bez nich nevedeli urobiť. Ekonomicky by sme to neustáli – zobrať si taký úver a splatiť ho z tej činnosti je nemysliteľné. Beriem to ako pomoc cestovnému ruchu od Európskej únie a nášho štátu, táto kapitola je v poriadku,“ povedal Kollár pre portál Lanovky.sk.
Zarobil 20 miliónov eur
Potom viaceré strediská predal. Boris Kollár vraví, že celkovo z predaja všetkých podielov vo firmách získal približne 20 miliónov eur. „Hodnota týchto stredísk sa zvyšovala. Potom som to všetko predal s obrovským ziskom a dá sa povedať, že z toho dodnes žijem,“ povedal Kollár.
Najviac získal za Štrbské Pleso, ktoré kúpil v roku 1995 a predal v roku 2010 holdingu Tatry Mountain Resorts, ktorý je cez úvery silne previazaný s finančnou skupinou J&T.
Kollár v 90. rokoch zakladal a zhruba 6 rokov viedol aj firmu Skipark Ružomberok, ktorá prevádzkovala stredisko Malinô Brdo. „Aj tam som zarobil,“ vraví Kollár.
Skipark neskôr, už po Kollárovom odchode, skončil v konkurze a dnes stredisko prevádzkuje nová firma ski & bike.
Kollár vraví, že okrem lyžiarskych stredísk zarobil aj na predaji aeroliniek VIP Air.
Štát na Fun Radiu prerobil
Aj do Kollárovho Fun Radia vložil v minulosti peniaze štát a takmer 2 milióny na tom stratil. Borisa Kollára v tejto súvislosti vyšetrovala aj polícia, čo podľa neho súviselo s tým, že vstúpil do politiky.
Kollár dnes vraví, že vyšetrovanie sa už skončilo a nič nekalé mu nedokázali.
Bolo to tak, že štátna agentúra NADSME kúpila v roku 2009 od Kollára a jeho spoločníka Petra Struhára 26-percentný podiel vo Fun Radiu, za ktorý zaplatila 2,6 milióna eur.
V roku 2015 sa štát rozhodol svojho podielu zbaviť a predal ho naspäť Kollárovi za 800-tisíc eur. Na obchode teda stratil 1,8 milióna. To, že štát na obchode s Kollárom prerobil, je teda fakt.
Ale či to bol Kollárov cieľ, je otázne. Kollár vraví, že štátny podiel kúpiť nechcel a že mu ho nanútili.
Rozdiel v cene vysvetľoval tým, že hodnota Fun Radia šla od roku 2009 dole. Jednak tým, že prišla kríza, a jednak tým, že na trh s rádiami vstúpila J&T, ktorá im začala konkurovať nízkymi cenami.
Dnes sú najväčšími Kollárovými podnikmi Fun Radio a stredisko na Donovaloch. Obe majú výnosy okolo 5 miliónov eur a mierne zisky v desiatkach až stovkách tisíc eur. Znamená to, že ani Kollár nepatrí do skupiny najsilnejších slovenských podnikateľov.
Matovič úspešne podnikal s novinami. Ako politika ho začali vyšetrovať pre dane
Igor Matovič je v biznise cez 20 rokov a spolu s manželkou zarobili niekoľko miliónov eur na vydávaní regionálnej tlače. Matovičovci vybudovali najväčšiu sieť regionálnych inzertných novín na Slovensku. Ich firma regionPRESS dosahuje ročné tržby najmenej 5 miliónov eur a dlhodobo je zisková. V rokoch 2010 – 2011 jej čisté zisky dosahovali úroveň až 2 milióny eur. Neskôr postupne klesali, ale firma zarába aj v poslednej dobe.
Matovič začal podľa portálu Demagog.sk ako živnostník podnikať v roku 1997, ešte na vysokej škole. V decembri 2002 založil eseročku regionPRESS, ktorú v roku 2007 previedol na manželku Pavlínu. Od roku 2010, keď sa stal poslancom Národnej rady, už nie je ani jej konateľom.
Pre Igora Matoviča je to zároveň jediná firma, ktorej bol konateľom a majiteľom.
O jej predaji rokoval aj s konkurenčným vydavateľstvom Petit Press, ale napokon sa nedohodli.
Firmu nakoniec predal až v novembri 2017 českej firme Z + M.
Kúpnu cenu nezverejnili. Denník SME odhadol, že by sa mohla hýbať niekde medzi 4,9 až 6,8 milióna eur. Vychádzal pritom z toho, že médiá sa zvyčajne predávajú za päť- až sedemnásobok zisku pred zdanením, úrokmi a odpismi (EBITDA) a ten mal regionPRESS na úrovni 976-tisíc eur.
Keď sa Matovič dostal do parlamentu, začali ho politici Smeru napádať, že v dávnej minulosti podvádzal daňové úrady.
Poslankyňa strany Renáta Zmajkovičová už v roku 2010 rozprávala v parlamente príbeh o podnikateľovi, ktorý deň pred ohlásenou opakovanou daňovou kontrolou predal firmu inému človeku, a tak nemohol daňovému úradu ukazovať účtovníctvo.
Neskôr ten istý prípad vytiahol na Matoviča aj Robert Fico a kauzy začala opäť vyšetrovať polícia.
Denník N vtedy celý prípad podrobne preskúmal a dospel k záveru, že vyšetrovanie bolo zjavne politicky motivované.
Daniari už dávnejšie Matovičovo účtovníctvo preverovali a zistili, že na daniach zaplatil všetko, čo mal.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Dnes na DennikE.sk
