Plošnú ťažbu nahradí v lesoch prírode blízke hospodárenie, hovorí expert OĽaNO

Boris Kollár sa už vzdal ministerstva životného prostredia po tom, ako jeho nominanta Jána Mizeráka ostro kritizovali ochranári.

Post teda zrejme obsadí jedna zo zvyšných strán rodiacej sa vládnej koalície.

Denník E hovoril s odborníkom OĽaNO Jánom Mičovským o tom:

• ako si predstavujú ochranu lesov,
• že namiesto rozsiahlych holorubov budú presadzovať prírode blízke hospodárenie,
• ako chcú rozširovať bezzásahové zóny v národných parkoch,
• ako chcú presunúť správu lesov z rezortu pôdohospodárstva pod rezort životného prostredia,
• v čom si s ostatnými stranami rozumejú, a v čom nie
• a prečo bol Kollárov nominant problematický.

Ako to vyzerá s obsadzovaním postu ministra životného prostredia?

Mám na to úprimnú a pravdivú odpoveď: Neviem. Nie som účastníkom týchto rokovaní. Musíte sa informovať vo vedení.

Má OĽaNO jasného kandidáta na tento post? Ste to vy alebo Martin Fecko?

Máme ľudí, ktorí by vedeli bez problémov zastať tento post, ale nikdy som nebol svedkom toho, že by sa určili konkrétni nominanti.

Medzi ktorými stranami sa rozhoduje, že by to mohli získať? Okrem vás ostala už len SaS a Za ľudí, lebo Boris Kollár sa ministerstva životného prostredia vzdal. Záleží ostatným stranám nejako špeciálne na tomto ministerstve?

Môžem povedať zo všeobecného poznania volebných programov aj z vyjadrení niektorých predstaviteľov, že životné prostredie je top témou a ministerstvo životného prostredia sa dostáva medzi významné rezorty, ktoré budú sledované oveľa viac, ako sme boli zvyknutí.

Naopak, mňa prekvapuje vaša informácia, že Kollár sa už toho vzdal, lebo ja som disponoval kuloárnou informáciou, že ministrom by sa mal stať Ján Mizerák. Voči tomu sa zdvihla vysoká vlna nesúhlasu, pretože pán Mizerák je pomerne známy v kruhoch aj lesníckych, aj ochranárskych ako človek, ktorý už svoju šancu mal a vôbec ju nevyužil.

To by už však mala byť história. Boris Kollár povedal, že by síce Mizeráka nominoval, keby mal tú možnosť, ale že mu ministerstvo životného prostredia nepripadne.

No to ma teší, lebo my sa obávame, aby ho Kollár nedal niekam. Ani do pôdohospodárstva, lebo pán Mizerák je podľa mienky lesníckej a ochranárskej obce nepoužiteľný pre vysoké štátne funkcie.

Čím vyvolal také pobúrenie? Bol to jeho súhlas s ťažbou v Tichej a Kôprovej doline?

Je toho viac. Ten zásadný leitmotív je, že pán Mizerák zastával dlhé roky najvyššie lesnícke aj ochranárske funkcie. Bol generálnym riaditeľom Štátnej ochrany prírody v Banskej Bystrici a takisto bol generálnym riaditeľom lesníckej sekcie na ministerstve pôdohospodárstva v časoch Fica a Mečiara.

Odpor voči jeho nominácii je daný tým, že keď bolo treba spraviť zásadné osvetové a funkčné zmeny, neurobil nič. Takže teraz sa zdá, že je to len taký bohapustý karierizmus, keď má naprávať to, čo svojou pasivitou spôsobil.

Momentálne sa môžeme držať toho, že Ján Mizerák je mimo hry, a o ministerstvo životného prostredia súperia tri zvyšné strany. Čítali ste volebné programy ostatných dvoch?

Do istej miery áno. Viem, že ten prienik je pomerne silný.

Sú nejaké vážne rozpory medzi vami, SaS a Za ľudí?

Myslím, že nie. Možno by sme mohli diskutovať o percentuálnom byrokratickom určení bezzásahových zón v národných parkoch. Tu by sme sa nemuseli úplne zhodnúť. Ja hovorím, že rozsah rezervácií – chránených území v najvyššom stupni, teda v piatom, kde bezzásah patrí, treba nechať na odborníkov.

Národný park je priestor, kde môžu byť rezervácie v rozsahu aj 90 percent, ale aj v rozsahu 15 percent. Treba tento rozsah určiť kvalitou a vzácnosťou územia, a nie predpisom o percentuálnom rozsahu, že to má byť všade napríklad 50 percent. Rozhodnúť nemôžeme my paušálne od stola, ale lesníci a ochranári.

Aká inštitúcia by teda mala rozhodnúť, ktoré lesy budú bezzásahové a ktoré nie?

Sme presvedčení, že by mala vzniknúť inštitúcia, ktorá by bola prienikom ochranárskej a lesníckej obce, a že lesy by mali byť podriadené ministerstvu životného prostredia.

Ten rozpor, ktorý tu dlhé roky pretrváva, že ochranári si robia svoju agendu a lesníci svoju, treba vyriešiť splynutím správy lesného územia na jednom ministerstve. Ochranári a lesníci by nepôsobili proti sebe antagonisticky, kde má každý svoju pravdu, ale museli by sa v rámci rezortu dohodnúť. Riešenie je jednoduché – lesnícku sekciu, ktorá je dnes súčasťou ministerstva pôdohospodárstva, pričleniť pod ministerstvo životného prostredia.

Takže ochrana prírody by sa povýšila nad biznis?

Áno. Hlavný problém je ten, že keby vás alebo mňa dali do riadenia lesov, stále bude nad nami aj otázka hospodárskeho výsledku podniku. Jednoducho ten podnik, aj keď máme plné ústa environmentálnych funkcií lesa, je stále založený na tom, že sa predáva drevo, a že to drevo má utiahnuť lesné hospodárstvo, a dokonca produkovať zisk pre štátny rozpočet. To je totálne zlý pohľad na lesy.

Lesy to drevo musia produkovať nie v záujme hospodárskeho výsledku, ale len ako bočnú pridruženú výrobu, ktorou je udržiavanie zdravých lesných ekosystémov. Keby sme to dostali pod jeden rezort, tak by sme dosiahli mimoriadne silný efekt. Síce by sa produkovalo drevo, ale to by nesmelo byť jediným zdrojom financovania lesného hospodárstva.

Vieme, že rezort životného prostredia disponuje nemalými prostriedkami na ekologické funkcie. Tie treba využiť, lebo lesy nesmú byť bankou pre štátny rozpočet, ale poisťovňou pre zdravú krajinu a – do poisťovne sa platí.

Podľa volebného programu chcete dosiahnuť, aby až 50 percent národných parkov bolo bez ľudských zásahov. 

Je to vo volebnom programe. Je to dané tým, že medzinárodný systém hovorí o rozpätí 50 – 75 percent. Ak to však rozmeníme na drobné, môžeme sa dohodnúť, že niekde to bude 90 percent a inde 30. Dôležité je, aby piaty stupeň ochrany prírody, tam, kde sú prírodné rezervácie, bol bezzásahový. Tam vidíme základnú čiaru medzi tými až prehnanými pojmami bezzásahovosť a ťažba dreva.

Ak máme prírodnú rezerváciu, v nej je vylúčená ťažba dreva. Dané to však nemie byť percentami, ale vzácnosťou toho územia. Lesníci by museli zabudnúť na hospodárske výsledky a nenaháňať sa za ťažbou a ochranári aby sa nenaháňali za slovom bezzásahovosť za každú cenu.

Zoberte si už len slovo park. Ako by to vyzeralo, keby sme nechali Park Janka Kráľa v Bratislave bez zásahov? V parku sa musí hospodáriť. V rezervácii sa nesmie. Ale v samotnom lesníckom hospodárení treba zdôrazniť, že treba ísť cestou prírode blízkeho hospodárenia. Doteraz uplatňované spôsoby hospodárenia už nevystihujú požiadavku lesa ani objednávku spoločnosti.

Keby bolo bez ľudského zásahu 50 percent národných parkov, koľko peňazí by to stálo? Treba asi vyplatiť nejakých súkromných vlastníkov, ktorí prídu o príjmy z ťažby dreva, a štát tiež príde o nejaké zisky z Lesov SR. 

Je to určite nemálo peňazí. Najskôr by sme museli prehodnotiť rozsah chránených území, a až potom by sme prišli na to, koľko by to stálo. V tej komisii by okrem ochranára a lesníka musel byť aj ekonóm, ktorý by povedal, že tu je hranica, za ktorú už nevieme rozšíriť rozsah chránených území, lebo podľa ústavy musíme vlastníkovi pozemku zaplatiť ujmu.

Doteraz sa dialo to, že sme vyhlasovali chránené územia a sľubovali sme ľuďom, že im to niekedy zaplatíme, ale žiaľbohu peniaze v rezorte životného prostredia neboli. To je prístup, ktorý je protiústavný. Takže natrafili by sme aj na to, že tých 20, 30 alebo 50 percent by záviselo aj od finančných možností. Štát má možnosť aj zámeny pozemkov a dlhodobých prenájmov, čo by mohlo byť efektívnejšie.

Skúsme dať našim čitateľom aspoň hrubú predstavu, koľko by stáli výkupy pozemkov v chránených lesoch. Boli by to desiatky alebo stovky miliónov?

Išlo by určite o desiatky miliónov, ak by sme to chceli všetko zaplatiť. Ale chcem zdôrazniť, že ide skôr o pocit, ako o odhad. Nemôžeme totiž vyhlasovať prírodné rezervácie len na štátnych, ale aj na súkromných pozemkoch. Ak smerujeme k vyspelej spoločnosti, ktorá si ochranu ctí, lebo je to otázka kvality života krajiny, tak by sme mali smerovať k tomu, aby pozemky tohto typu boli štátne.

Čo znamená to prírode blízke alebo výberkové hospodárenie v lesoch a čo by sa muselo zmeniť oproti súčasnému stavu?

Je to vynikajúca metóda, ako hospodáriť v lesoch postupne na celom území. Dnes máme len zhruba jedno percento lesov, kde sa využíva. Našou ambíciou by malo byť toto percento zvyšovať. Možno na konci storočia by mohlo byť takých lesov aj 90 percent.

Je to až zázračný spôsob, ako vyvážiť ekológiu, ekonómiu a krajinárstvo. Vieme dostať z tohto lesa všetko drevo, zároveň ten les vyzerá, ako keby sa v ňom nehospodárilo. Je ucelený, nie je tam vidno žiadny pás. Je to jednoducho les, ktorý je krásny a hospodársky zároveň.

Geniálne na tom je, že keď tento systém nabehne, tak je to aj ekonomické, pretože takýto les nevyžaduje takmer žiadne pestovateľské práce, udržiava sa sám a podobá sa na les, ktorý je zastúpený všetkými drevinami, ktoré sú na tom území možné, a všetkými vekovými skupinami. Takýto porast je stabilnejší, a teda aj odolnejší voči kalamitám.

Prečo sa to už dávno nerobí?

Vyžaduje si to vysoký lesnícky fortieľ, individuálny prístup k stromom. Lesníci nemôžu byť postavení do tisíchektárových obvodov, kde sa strácajú. Veľmi dôležitá podmienka, ktorá je základným kameňom sporu medzi ochranármi a lesníkmi, je, že prírode blízke hospodárenie sa dá uplatňovať len pri kvalitnej sieti lesných ciest. Ochranári nesprávne považujú cesty za škodlivý prvok, ale pre výberkové hospodárenie sú dôležité.

Je nevýhodou prírode blízkeho hospodárenia aj to, že lesníkom odďaľuje zisky?

Áno. Dá sa s tým súhlasiť. Náklady v počiatočnej fáze takzvanej prebudovy súčasného hospodárenia na to výberkové sú určite jednorazovo vyššie. Do toho môžeme zahrnúť nielen dlhšie čakanie na drevnú hmotu, ale aj budovanie lesných ciest je nemalou investíciou. Ak však považujeme lesy za trvalý výrazný stabilizujúci prvok krajiny, nemôžeme uvažovať v štvorročných obdobiach, ale v storočiach. Lesy sú našou základnou hradbou proti klimatickým zmenám. Už len tým, že masívne viažu uhlík.

Do životného prostredia išli za posledných vlád obrovské peniaze. Ministri za Smer a Most-Híd čerpali vo veľkom eurofondy na kanalizácie, odpadové hospodárstvo a vo viacerých oblastiach aj spravili pokrok. Čo vy chcete robiť výrazne inak ako oni?

Zásadnou zmenou musí byť hospodárenie v lese. Pán minister Sólymos sa aj pustil s veľkou vervou do toho, že výberkové hospodárenie musí byť prioritou, ale bola to len bombastická reč, ktorú mu niekto pripravil. Nezmenilo sa nič. Peniaze v rezorte sa často minuli zbytočne. Mali sa radšej využiť na prechod na prírode blízke hospodárenie.

Eurofondy sa mali viac využiť aj na odstraňovanie ekologických záťaží. Zoberte si Dubovú, Strážske, odkalisko Poša. Štát minul 5,5 milióna na propagáciu zeleného Slovenska v médiách a pritom ľudia v oblasti Strážskeho majú v telách najvyššie zastúpenie PCB látok, čo je vážny karcinogén, na svete. To musí byť absolútne prioritná úloha nového ministra, lebo ľudia v takzvanom trojuholníku smrti (znečistené územie medzi mestami Strážske, Humenné a Vranov nad Topľou) už nemôžu ďalej čakať.

V odpadovom hospodárstve väčšina strán presadzuje zvyšovanie recyklácie na úkor skládok. Minister Sólymos napríklad zvýšil poplatky za skládkovanie. Išli by ste v rovnakej línii ako on, alebo by ste zásadne menili systém? 

Ľudia si stále neuvedomujú význam triedenia. Osveta je na prvom mieste. Ľudí nemôžete nútiť k separácii len vyššími poplatkami. Odpad by mal byť spoplatnený za kilogram alebo za objem. Potom bude snaha ľudí triediť väčšia.

Samozrejme, že sa to hneď prejaví na čiernych skládkach. Tu by sme mali upustiť od toho, že trestáme obec, ktorá to potom dá zaplatiť ľuďom. Mali by sme využiť mobilné aplikácie, zaznamenať, nafilmovať vinníkov, ktorí tvoria čierne skládky, a prinútiť ich, aby škodu zaplatili.

Z rozhodnutí bývalej vlády súhlasíme napríklad so zálohovaním PET fliaš, ktoré som v šiestom volebnom období úporne presadzoval s profesorom Hubom. Vtedy nás nik nechcel počúvať. Veci zjavne chcú svoj čas a ja som presvedčený, že čas na zásadné zmeny v starostlivosti o našu krajinu je tu.