Zdieľanú ekonomiku nezakazujte, ale inšpirujte sa ňou, odkazuje politikom nová kniha

Autor je makroekonóm VÚB banky

Americký evolučný biológ Ed Wilson, dvojnásobný držiteľ Pulitzerovej ceny, ktorého som mal šťastie pred pár rokmi osobne stretnúť na Harvarde, sa stal širšie známym aj svojou výstižnou odpoveďou na otázku výziev 21. storočia. Povedal, že problém je v tom, že „máme paleolitické emócie, stredoveké inštitúcie a božské technológie“.

Tento výrok v sebe zosobňuje klasické klišé o tom, ako sa svet veľmi rýchlo mení a ľudia a ich inštitúcie často akosi zaostávajú, začínajú sa v ňom strácať a často aj obávať budúcnosti. Najlepším liekom na tieto obavy je azda hlbšie pochopenie logiky rýchleho technického a hospodárskeho vývoja, jeho príležitostí a potrieb prispôsobiť sa mu.

Pomôcť v tom môže aj zaujímavá slovenská kniha Pokrok bez povolenia z pera ekonomického analytika Róberta Chovanculiaka, ktorú vlani v októbri vydal jeho domovský Inštitút ekonomických a spoločenských analýz (INESS).

Publikácia o zrážke „starých inštitúcií s novými technológiami“ sa venuje internetovým platformám, zdieľanej ekonomike, crowdfundingu či kryptomenám a kryptotrhom. Celkom inovatívne a odvážne opisuje, ako tieto vymoženosti internetu pomáhajú prekonávať viaceré zlyhania trhovej ekonomiky (vyplývajúce najmä z vysokých transakčných nákladov a takzvanej informačnej asymetrie) a zároveň dopĺňajú štáty a ich vlády v oblasti poskytovania niektorých služieb vrátane práva a poriadku. S teoretickou možnosťou až úplného odstrihnutia sa od svojich zákonných povinností.

Noví tvorcovia pravidiel

Kým v minulosti by si asi väčšina z nás k cudziemu človeku len tak do auta neprisadla, a k cudzím ľuďom by asi nikdy nešli prespať, dnes je to vďaka Uberu či Airbnb celkom bežné. Ako došlo k takejto veľkej zmene? Tak, že nová „zdieľaná“ ekonomika znížila náklady na vyhľadávanie, uzatváranie a dodržiavanie dohôd potrebných na fungovanie takýchto jázd či nocľahov.

Aj v minulosti sme sa s niekým mohli dohodnúť, že nás za poplatok zvezie. No okrem klasických taxislužieb neexistovala v reálnom čase centralizovaná databáza všetkých ľudí ochotných šoférovať a všetkých hľadajúcich odvoz. Čo je však azda ešte zaujímavejšie, takéto internetové platformy aj preto, že často obchádzali pôvodne existujúce zákony, zároveň prišli s inovatívnymi riešeniami zabezpečujúcimi dodržiavanie základných pravidiel takýchto dohôd.

Napríklad formou hodnotenia reputácie vodičov a hostiteľov, v podobe dnes už klasických piatich hviezdičiek. Ak hodnotenie poskytovateľov týchto služieb používateľmi klesne pod určitú úroveň, platforma ich môže zo svojich radov jednoducho vyradiť. „Strata reputácie je ako Damoklov meč, ktorý visí nad každým potenciálnym podvodníkom zneužívajúcim svoju informačnú asymetriu,“ opisuje tento vplyv Róbert Chovanculiak.

Nové firmy tak aj v oblasti regulácií a vymáhania práva inovujú a svojím spôsobom „konkurujú“ samotnému štátu – je totiž v ich vlastnom záujme, aby boli čo najbezpečnejšie a najspoľahlivejšie. Inak si zákazníci vyberú konkurenciu. Ako platformy predchádzajú sporom a riešia ich? Prostredníctvom nových spôsobov overovania totožnosti, cez špecifické formy poistenia, spomínané reputačné mechanizmy až po algoritmickú analýzu veľkých dát, teda preverovanie a filtrovanie nebezpečných aktivít a ich následné sankcionovanie.

Ako zlyhávajú politici

Touto novou, súkromnou „reguláciou“ a jej nástrojmi v oblasti bezpečnosti a ochrany spotrebiteľa (a jej vznikom v konkurenčnom prostredí) by sa pritom mohol inšpirovať aj štát, ktorý reguláciu doteraz poskytoval takpovediac monopolne bez dostatočnej spätnej väzby. A často až príliš, keďže na veľký objem a často zastarané povinnosti vyžadované legislatívou sa podnikatelia dennodenne (a často právom) sťažujú.

„Nie sú to dokonalé riešenia, ale rovnako ďaleko k dokonalosti má aj druhá strana – štátne regulácie,“ píše o novej regulácii samotných firiem zdieľanej ekonomiky autor. Štátny súbor povinností pre firmy je totiž často skôr výsledkom lobingu konkrétnych záujmových skupín ako zrelej úvahy o spoločenskej užitočnosti – a teda na úkor všetkých ostatných vrátane spotrebiteľov.

Ako príklad môžu poslúžiť spomínané taxislužby, ktorých ponuka nebola vo svete obmedzovaná len nepriamo – množstvom zbytočných regulácií, ale aj priamo: počtom vozidiel oprávnených ľudí prevážať (až donedávna napríklad v New Yorku). Príkladom môžu byť aj po voľbách často pertraktované stravné lístky, ktoré prinášajú (štedrý) prospech akurát samotným firmám, ktoré ich poskytujú.

Nižšie transakčné náklady a menšia informačná asymetria vďaka internetu preto môžu pomôcť prehodnotiť úlohu štátu v ekonomike a v niektorých oblastiach ju znížiť. „Zo samotného faktu, že trh nie je schopný zabezpečiť optimálne množstvo statkov, ešte automaticky nevyplýva, že má v tejto činnosti aj komparatívnu nevýhodu a že by ich mal zabezpečovať štát,“ dodáva liberál R. Chovanculiak.

Vyrovnať hracie pole

Ťažko však s autorom súhlasiť vo volaní po úplne voľnej súťaži v reguláciách, teda možnosti totálneho odpojenia sa od existujúcej legislatívy. Takzvané preteky ku dnu, teda k čo najnižším nákladom vyplývajúcim z nedodržiavania dnes platných povinností, môžu spotrebiteľov reálne ohrozovať, no autor tento protiargument opomína.

Ak nikto z nás nechce, aby sa na trhu predávali či podávali napríklad zdraviu nebezpečné potraviny, tak je celkom prirodzené ich zákonom všetkým subjektom zakázať. Vynucovanie tohto pravidla tiež nenecháme len na spätnú väzbu klientov potravín a reštaurácií na ich reputáciu, ale posilníme ho aj inšpekciu s právomocou rozdávať pokuty.

Voľná súťaž regulácií by pre spotrebiteľov vytvárala i neistotu a dodatočné informačné náklady, keďže zákazníci nebudú môcť očakávať ani minimálny štandard kvality tovarov a služieb a každá firma by si podmienky stanovovala po svojom.

Sieťové efekty internetových platforiem, napríklad v sociálnych sieťach či vo vyhľadávaní, zasa často produkujú monopolnú moc týchto firiem. Možný prestup k inému poskytovateľovi podobnej služby síce do istej miery znižuje zneužívanie postavenia internetových gigantov, no nie vždy je taký jednoduchý ako prechod medzi jednou a druhou taxiaplikáciou. Reguláciu pre Facebook a Google aj preto určite treba.

Najlepšie by bolo všeobecne vyrovnávať hracie pole medzi novými subjektmi, často obchádzajúcimi existujúcu reguláciu, a tými starými, ktoré sa novej „nekalej“ konkurencie boja. Teda zmeniť „pokrok bez povolenia“ na „pokrok s povolením“. Napokon, tak sa aj deje, keď slovenský parlament vlani uvoľnil reguláciu klasických taxislužieb a, naopak, sprísnil prepravu formou zdieľanej ekonomiky.

Crowdfunding štát nenahradí

Prepravné, ubytovacie, obchodné či iné internetové platformy by logicky mali platiť rovnaké dane ako ostatné miestne firmy. Teda nielen v mieste svojho svetového sídla, ktoré môže byť formálne v hociktorom daňovom raji, ale v každej krajine, kde robia svoj biznis. Inak herné pole pre všetky subjekty trhu férovo vyrovnané nebude.

Podobne menej presvedčivé sú aj iné časti Chovanculiakovej knihy. Kapitola o možnostiach crowdfundingu čitateľa implicitne zvádza k záveru, že na množstvo verejných statkov by sa azda dalo jednoducho poskladať. Z toho, že prostredníctvom internetových zbierok „sa budujú komunitné centrá, záhradky, komposty, knižnice, múzeá, detské ihriská, cyklotrasy, organizujú sa podujatia, pochody, koncerty, zbierky, […] rekonštruujú sa parky, chodníky, námestia […]“, však nijaký takýto záver nevyplýva.

Internetové zbierky totiž neriešia základný problém verejných statkov: čierne pasažierstvo. Teda to, že z verejnoprospešných projektov profitujú aj ľudia, ktorí na ne nijako neprispeli. To požiadavka na vyzbieranie určitej vopred zadefinovanej sumy v crowdfundingu nijako nezmazáva, ako sa z textu môže zdať.

Objemom zdrojov i formou je verejnoprospešný crowdfunding charitou, aktivitou neziskového sektora, ktorý môže vládne služby za desiatky percent HDP ročne akurát tak čiastočne dopĺňať. Dvojeurové príspevky pár tisícok ľudí nezaplatia verejné zdravotníctvo a školstvo, ako by si autor knihy zrejme prial. Aj keď možno v malom môžu pomôcť robiť často efektívnejšie, ako to robí samotný štát. A znova: ten sa z týchto decentralizovaných vylepšení môže učiť, ako svoje služby poskytovať lepšie a lacnejšie.

Atraktívnejšou témou na zamyslenie je v knihe opisovaný rozmach novej časti digitálnej ekonomiky založenej na anonymizácii, šifrovaní a kryptotrhoch. Celkom prirodzene sa tam dnes sústreďujú najmä kriminálne živly ako obchod s drogami, zbraňami a pranie špinavých peňazí. No potenciál tohto pre vládu fakticky nekontrolovateľného „anarchického“ internetového prostredia je oveľa väčší – dá sa tam bez kontroly a bez zdanenia predávať čokoľvek a komukoľvek, bez akýchkoľvek oficiálnych stôp.

Libertariánska anarchia nebude

To môže reálne pomôcť (a aj pomáha) ľuďom v oblastiach, kde sú vystavení nefungujúcim verejným inštitúciám alebo diskriminácii či prenasledovaniu, napríklad v Číne, Iráne, Venezuele či Afganistane. Kryptoanarchia má však oveľa väčšie ambície. Vďaka novej technike by rada podporila vznik paralelnej spoločnosti, v ktorej nebudú platiť štátom vynucované pravidlá. Akékoľvek nezmyselné regulácie a príkazy by stratili zmysel, vlády by stratili schopnosť zdaňovať a vstupovať do ekonomických interakcií tretích strán.

Také zlé (alebo dobré) to však nebude. Ani samotný autor neohlasuje príchod libertariánskej spoločnosti („zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by […] na internete prebiehala orwellovská revolúcia“). Hoci internetové spoločenstvá dokážu v digitálnom prostredí poskytovať aj určité služby práva a poriadku (okrem darkwebu napríklad aj peer-to-peer „súdnictvo“ na svetovo najväčšom internetovom obchode Taobao), vlády budú (azda) navždy ovládať fyzický verejný priestor, a teda môcť kontrolovať reálne toky tovarov i veľkej časti služieb medzi svojim občanmi.

Teória spoločenskej zmluvy nie je „rozprávka pre dospelých“, ako si myslí R. Chovanculiak. Ak sa veľkej skupine občanov v demokraciách nebude páčiť, že ich susedia nemusia dodržiavať rovnaké pravidlá ako oni, vrátane platenia daní, vláda má stále celkom silné nástroje na ich fyzický monitoring a vynucovanie.

„Paralelná polis“ tak v plnom význame slova nevzniká, aj keď kaviareň s rovnakým názvom už existuje. Hrozba straty významnej časti daňových príjmov štátov v prípade rozšírenia kryptotrhov mimo súčasných pár oblastí „podnikania“ napriek tomu môže byť reálna.

Ak bolo snahou knihy presvedčiť čitateľov, aby boli trochu optimistickejší voči súkromným reguláciám a o čosi skeptickejší voči tým verejným, tak to sa jej v mojom prípade podarilo. Digitálne riešenia zmenšujúce informačnú asymetriu a vysoké transakčné náklady naozaj o čosi vychýlili ručičku optimálneho zasahovania štátu do ekonomiky smerom bližšie k trhu – aspoň v niektorých oblastiach. Žiaden anarcho-kapitalizmus, aký by si možno niektorí kryptonadšenci radi predstavovali, však z tohto pozorovania nevyplýva.