Ekonomika nie je televízor, nedá sa vypnúť a zapnúť, keď chceme

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Krízový manažment pandémie dnes funguje len na krátkodobej úrovni. Vláda rieši opatrenia s horizontom niekoľkých týždňov. To je pochopiteľné. Urgentné veci majú prednosť. Pri požiari treba najprv zachraňovať životy, potom hasiť a nájsť náhradné ubytovanie pre postihnutých. Nakoniec príde čas rozmýšľať o obnove domu. Dnes sa nachádzame vo fáze hasenia a hľadania náhradného ubytovania. Veľká časť slovenskej ekonomiky sa zastavila. Zamestnanci a živnostníci sedia doma a čakajú na podporu od vlády. Prvé opatrenia sú fajn. Odklad splátok daní, odvodov a úverov, ako aj vyplácanie náhrady mzdy pomôžu zabrániť okamžitému a veľmi prudkému nárastu nezamestnanosti, ktorý postihol USA. Na rozdiel od USA u nás pracuje obrovská väčšina ľudí na riadnu pracovnú zmluvu a je chránená mechanizmami na podporu v nezamestnanosti.

Je správne, že štát odložil platenie daní a odvodov. Na druhej strane sú to práve príjmy z daní a odvodov, ktoré umožňujú podporovať zamestnancov a podniky. Otázkou je, ako dlho dokážeme túto podporu udržať. Štát si, samozrejme, na riešenie dôsledkov krízy môže požičať. V danej situácii je to úplne správne. Problémom však nie je len koľko, ale kde? Charakteristickým znakom každej veľkej krízy je vyschnutie likvidity, t. j. zásoby voľných a okamžite dostupných peňazí.

Kto má voľné peniaze, drží ich u seba. Pred týždňom malo Slovensko problém predať dosť pokladničných poukážok. V USA a vo Veľkej Británii môže dostupné peniaze pohotovo vytlačiť centrálna banka. My sme členmi eurozóny a na tlačenie peňazí máme Európsku centrálnu banku vo Frankfurte. Jej reakcia je pomalšia a váhavejšia ako v roku 2008. Nemecko a Holandsko sa obávajú, že príliš štedré rozdávanie peňazí by prispelo k enormnému rastu dlhu v zlyhávajúcich štátoch eurozóny, najmä v Taliansku. Boja sa, že bankrot Talianska by pochoval aj ich ekonomiky.

Európska centrálna banka síce pokračuje v nákupe dlhopisov („kvantitatívne uvoľňovanie“), ale naše problémy s likviditou to zatiaľ nerieši. Plány na využitie nevyčerpaných peňazí z Európskych štrukturálnych a investičných fondov (EŠIF) vo výške štyroch miliárd eur sú pekné. No kto niekedy robil s EŠIF, vie, že nejde o rýchle peniaze. EŠIF v najlepšom prípade použijeme až vo fáze obnovy slovenskej ekonomiky.

Slovensko je životne závislé od vývoja svetového hospodárstva. Kým sa neobnoví dopyt po profilových slovenských exportoch (autá, spotrebná elektronika, pneumatiky, strojárenské výrobky), veľká časť našej ekonomiky bude stáť a nám budú vysychať zdroje na financovanie štátu. Vrátane zdrojov potrebných na boj s pandémiou. „Vypnúť“ ekonomiku na nejaký čas nie je dobrý nápad. Nevieme totiž, či a kedy by sa nám ju znovu podarilo zapnúť. Ekonomika nie je televízor, ktorý vypneme a zapneme, keď chceme. Mnohé firmy „vypnutie“ na dva či tri mesiace nemusia prežiť. Musíme si veľmi vážiť každú firmu, ktorá dokáže predávať svoje tovary a služby, udržiavať zamestnanosť a v konečnom dôsledku odvádzať dane a odvody od štátnej kasy.

Najúčinnejším riešením problému by bolo vyvinutie účinnej vakcíny a následné celoplošné očkovanie. Z vyjadrení výskumníkov a farmaceutických spoločností je zrejmé, že vakcína nebude k dispozícii skôr ako o rok. De facto po skončení pandémie. Sedieť doma rok a čakať, kým príroda všetko vyrieši, nie je možné. A nie je možné sedieť doma ani štyri či šesť mesiacov. To znamená, že sa budeme musieť naučiť s pandémiou žiť. Bude treba prijať opatrenia, ktoré na jednej strane čo najviac eliminujú riziko nových vĺn nákazy a na strane druhej priblížia ekonomický život k úrovni pred vypuknutím pandémie. Ekonómovia a manažéri budú musieť veľmi úzko spolupracovať s hygienikmi a nájsť spôsoby, ako fungovať počas permanentnej hrozby novej nákazy.

Veľkým problémom je neistota ohľadne trvania pandémie. Preto nemá zmysel robiť klasické ročné prognózy o raste ekonomiky, výbere daní a výške deficitu a dlhu verejných financií. Vhodnejším nástrojom je robenie scenárov typu: ak bude ekonomika stáť x týždňov, nezamestnanosť stúpne na x percent, deficit verejných financií dosiahne x miliárd eur a my si budeme môcť dovoliť podporovať x percent zamestnancov vo výške x percent ich mzdy. Scenáre pomôžu znížiť mieru neistoty a pripraviť vládu na kompetentné rozhodovanie o veľkosti a dĺžky podpory. Povedia nám, čo si môžeme dovoliť a na ako dlho. Jedno je už zrejmé aj dnes: deficit verejných financií vo výške 7,9 percenta HDP z roku 2009 bude vysoko prekonaný. Nebude jednoduché zabezpečiť základné fungovanie štátu.

Ako z ríše (zlých) snov prichádzajú čudesné vyjadrenia, že stále máme dosť peňazí na 13. dôchodky. Naozaj? A dokedy? Slovenskí dôchodcovia majú zabezpečené, že svoj príjem dostanú v nezmenenej výške 12 mesiacov do roka. Toto o sebe zďaleka nemôže povedať 2,6 milióna zamestnancov a živnostníkov. Časť vládnej koalície pravdepodobne žije v nejakej inej krajine a inej dobe. Nevšimli si, že Slovensko má dnes úplne iné problémy ako riešiť volebné preferencie.

Hovorí sa, že ľudia rastú s úlohami. Uvidíme. Dúfajme.