Denník N

Mám ísť pracovať ako dokladač do Tesca a čakať, kedy vírus dotiahnem domov? (ľudia píšu o svojej práci)

Foto N - Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák

Vyzvali sme vás, aby ste nám ďalej písali, ako sa vám darí, ako vám pomáha štát a čo by ste potrebovali. Zverejňujeme ďalšiu sériu príbehov. Najprv ukážka atmosféry jednou vetou:

„Z prístupu majiteľa priestorov mi bolo na zvracanie.“

„Tridsať rokov platíme odvody a poctivo podnikáme a nedostaneme žiadnu pomoc.“

„Keďže mi na chalanoch záleží, robím s nimi online tréningy zadarmo, ale ak nedostanem príspevok, budem musieť ísť robiť niekde do skladu alebo brigádovať.“

„Dane odvádzam tak, ako mi zákony prikazujú. Nerobím nič nekalé a chcem pracovať a zarábať tak, ako doteraz, no štát mi to nedovolí.“

„Môžem povedať, že pohľad na hystericky plačúce dieťa, pretože chce ísť do školy, má problém ustáť aj tá najtvrdšia povaha.“

„Manžel uviazol v zahraničí. Netušíme, kedy sa uvidíme.“

A teraz vaše celé príbehy:


Nerozumiem vôbec deleniu, komu štát pomôže a komu nie. To je aký meter?

Mám jednoosobovú s.r.o., v ktorej som konateľ. Nemám pracovnú zmluvu ako zamestnanec, keďže to zákon nevyžaduje. Vykonávam prepravu osôb (taxi), ktorú mi štát zakázal.

Nemám žiadny iný príjem, no nemám ani nárok na žiadne odškodné z dôvodu, že mi štát zakázal moju prácu vykonávať, keďže pomoc pre majiteľov a konateľov s.r.o. nie je. Nerozumiem tomu.

Dane odvádzam tak, ako mi zákony prikazujú, nerobím nič nekalé a chcem pracovať a zarábať tak, ako doteraz, no štát mi to nedovolí. Prečo sme zasa rovní a rovnejší? Ja nemám 120 ďalších s.r.o ani iných firiem registrovaných v zahraničí, takže vôbec nerozumiem deleniu, komu štát pomôže a komu nie. To je aký meter?

Mám 50 rokov a býva u mňa moja 80-ročná matka, ktorá dostáva len mizerný vdovský dôchodok, ktorý nám nepostačí ani na bežné výdavky, ako je strava či nájomné, ktoré som už za apríl nezaplatil. Mám ísť pracovať ako dokladač do Tesca a čakať, kedy vírus dotiahnem domov?

Ja sa práce nebojím, ale o mamu mám strach. Nervozita stúpa a už aj zdravotné problémy sa objavujú, hnačka a bolesť hlavy, to je asi ale normálne, nesťažujem sa.

Podal som žiadosť o odklad hypotéky aj o odklad úveru na auto, teraz čakám na vyjadrenie z bánk. Snažím sa myslieť pozitívne a pred mamou radšej svoje obavy nedávam najavo. Nepotrebujem, aby aj ona mala ešte väčší strach. Neviem, ako ďalej.

Štefan, živnostník


Bojíme sa vírusu a prestávame normálne myslieť

Aj našej rodiny sa dotklo šírenie koronavírusu. Som lekárka, môj manžel pracuje ako lektor vo vzdelávaní. On je momentálne bez práce, stará sa o deti, učí sa s nimi. Ja pracujem. V našom povolaní je samozrejmé, že v takejto situácii budeme pracovať, ale momentálne sa to stalo aj nutnosťou pre zabezpečenie našej rodiny.

Pracujem v ORL ambulancii, pacienti takmer vôbec nechodia. Ambulancie zívajú prázdnotou, ľudia majú strach tam chodiť. Nakoniec nám budú pre strach zomierať na iné choroby.

Podobná situácia je realitou aj v mnohých iných slovenských rodinách, dokonca my sme ešte z tých šťastnejších, keďže to finančne utiahneme na mojej mzde.

Vysťahovala som rodinu na chatu a chodím za nimi cez víkendy. Manžel prostredníctvom školy komunikuje so študentmi, takže v podstate pracuje, ale nie je za to platený.

Naša vláda v rámci snahy spomaliť vírus spravila veľmi rýchle a rázne kroky, ľudia boli aj sú disciplinovaní, dodržiavajú nariadenia vlády. Pôvodným zámerom bolo spomalenie vírusu, aby nám nekolabovalo zdravotníctvo pod náporom pacientov.

Neviem presne kedy, ale rétorika sa zmenila na porazenie vírusu a záchranu všetkých životov. Po mesiaci od prvého pozitívne testovaného máme necelých 500 pozitívnych obyvateľov. Napriek tomuto dobrému skóre nás premiér straší blackoutom.

Pán premiér by mal zvážiť

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Pomoc ekonomike

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie