Britský historik: Je to výnimočný moment. Nikdy predtým sme sa nepokúsili zastaviť všetky väčšie ekonomiky sveta

Nie je to tak dávno, čo ekonomický historik Adam Tooze vydal svoju najnovšiu knihu Crashed, v ktorej analyzuje, ako dekáda finančných kríz zmenila svet.

Kým sme ho však stačili osloviť na rozhovor k tejto téme, prišiel globálny šok, ktorý z ekonomického hľadiska môže predošlú krízu ľahko prekonať.

Skutočná katastrofa však podľa profesora z Kolumbijskej univerzity príde vo chvíli, keď Západ odvráti zrak od dramatického diania v rozvojových krajinách. Európske krajiny sa musia vyvarovať opakovaniu chýb z minulosti, pripomína Tooze.

V texte pre americký časopis Foreign Policy prirovnávate finančnú krízu z roku 2008 k infarktu. Teraz by sme podľa vás mohli hovoriť o záchvate postihujúcom celé telo. Ako máme rozumieť rozsahu a možným vplyvom súčasnej pandémie z ekonomického hľadiska? Pre väčšinu ľudí je to nepredstaviteľné.

S tým absolútne súhlasím. Znepokojujúce a ťažko pochopiteľné je to nielen pre bežných občanov, ale aj pre expertov, ktorí si taktiež nevedia rady. Ide o historicky unikátny moment.

Nikdy predtým sme sa totiž nepokúšali viac-menej súbežne zastaviť všetky väčšie ekonomiky sveta. Nejde pritom iba o zavedenie často až vojnovej ekonomiky, ale aj o priškrtenie odvetví, ktoré ležia v samom srdci modernej ekonomiky, čo nie je len priemysel.

Sektor služieb predstavuje v najmodernejších ekonomikách osemdesiat a viac percent z celkovej zamestnanosti – a to je presne tá časť ekonomiky, ktorú sa teraz snažíme zastaviť.

Aké riziká to so sebou prináša?

Prvý problém predstavuje reakcia na fakt, že stovky miliónov ľudí sú v dôsledku tejto krízy bez práce. Podľa odhadov je doma tiež okolo 1,3 miliardy školákov. Bežné aktivity sa zastavili, ľudia, ktorí sú zvyknutí chodiť do práce, do nej ísť nemôžu. Je to unikátny problém.

Niektoré krajiny sa snažia občanov v práci udržať, ale napríklad v Spojených štátoch už teraz vidíme nevídaný nárast nezamestnanosti. Do leta by mohlo ísť o 30 percent.

The mammoth US unemployment claims in their historical context. pic.twitter.com/UNDwhBMpZt

— Ben Riley-Smith (@benrileysmith) April 2, 2020

Na začiatku mesiaca marca navyše došlo k neobyčajnému šoku na finančných trhoch – v rozsahu, aký sme videli naposledy v roku 2008. Takže dokonca ešte predtým, než sme začali reálne hospodárstvo zastavovať, sa finančné trhy zvíjali v kŕčoch, aké sme od roku 2008 nezažili.

Mám na mysli obrie trhy, ako je napríklad menový trh, kde objemy realizovaných transakcií môžu denne dosahovať až 6,6 bilióna dolárov. V polovici marca však prestal prakticky fungovať.

Keď si potom tieto dve riziká spojíme dohromady, vznikne obrovská vlna neistoty, ktorá otrasie každou domácnosťou a firmou na svete. Všetci sa musia prispôsobiť a pokúsiť sa prísť na to, čo robiť po zvyšok tohto roka a čo bude ďalej. Ako po takomto šoku napríklad bude vyzerať ekonomika turizmu v Prahe? Budete skôr investovať, alebo nie?

Ide teda o reťazovú reakciu. Čelíme zastaveniu ekonomiky, panickej reakcii finančných trhov a počas nasledujúcich mesiacov pribudne ešte hlboké, systémové vyrovnávanie sa s budúcnosťou, ktorá sa bude úplne líšiť od všetkého, čo sme kedy zažili.

Ako to bude podľa vás prebiehať?

Musíme všetky tie dieliky dať zase dohromady. Teraz smerujeme k bezprecedentnému stavu vzájomnej uzavretosti.

Peking z Číny prakticky vyhnal všetkých cudzincov, ktorých mohol, a zakázal vstup do krajiny. Ide pritom o prvú alebo druhú najväčšiu časť globálnej ekonomiky, záleží, ako ich meriame.

Spojené štáty sa zdajú byť také neschopné túto zdravotnú krízu zvládnuť, že prijímanie ľudí z USA bez karantény nebude pre ktorúkoľvek krajinu na svete bezpečné ešte niekoľko mesiacov. Spojené štáty nad epidémiou prakticky stratili kontrolu a bude trvať mesiace, než ju znovu získajú.

Táto kríza sa navyše v chudobnejších častiach sveta, na rozvojových trhoch a v krajinách s nízkymi príjmami len začína. Ľudia radi hovoria, že ich populácia je mladá, že ich koronavírus toľko nezasiahne. Ale napríklad India je obrovská krajina, kde žije naozaj veľa ľudí. A čo napríklad takí subsaharskí Afričania s HIV?

Nejde len o humanitárnu pohromu. Rozvojové trhy sú čoraz väčšou súčasťou svetovej ekonomiky.

Hľadanie odpovede na rébus, ako dáme svetovú ekonomiku znova dokopy, vracia do hry ostatné globálne výzvy, ktorými sa ľudia trápili už skôr – obchodnú vojnu medzi USA a Čínou, geostrategické súperenie, novú Hodvábnu cestu, klimatickú zmenu. Všetky tieto problémy budú teraz umocnené skutočnosťou, že sme svetovú ekonomiku roztrhali na kusy, aby sme nad súčasnou krízou získali kontrolu.

Všetko, čo som teraz vymenoval, ilustruje, prečo je aktuálny šok iný.

Súčasná situácia je občas prirovnávaná k finančnej kríze minulej dekády. Myslíte si, že je to správne prirovnanie?

Nie. Kríza v roku 2008 bola na svojom začiatku oveľa obmedzenejšia.

Spôsobil ju totiž kolaps v jednom konkrétnom sektore – nehnuteľnostiach, ktorý neskôr nabral na intenzite, pretože sa presunul ako domino do bankového systému, v ktorom banky poskladali do balíčkov obrovské množstvo rizikových pôžičiek aj investícií.

A keď sa zrútia banky, rozbije sa celý obehový systém ekonomiky. Aj preto je užitočné prirovnávať rok 2008 k infarktu, problém totiž nie je váš mozog alebo obličky, ide o špecifickú poruchu jednej časti tela, ktorá poháňa krv, a teda aj kyslík cez obehovú sústavu. To sa stalo v roku 2008.

Teraz sme svedkami oveľa rozsiahlejšieho zmrazenia hospodárskej činnosti ako celku. Infarkt je samozrejme veľmi nebezpečný a môže vás zabiť, ak však stabilizujete banky, v prvej inštancii ste z najhoršieho vonku.

Nevieme, ako sa rôzne kúsky tejto konkrétnej krízy dajú späť dohromady. Niektorí hovoria optimisticky o ekonomickom zotavení v tvare písmena V.

Ekonomiku v takom prípade síce zastavíme, ale takisto ju rýchlo nahodíme späť, ako keď vám na bicykli spadne reťaz, takže ekonomická krivka najprv prudko klesá a potom zase stúpa. Ja však taký optimistický nie som.

V roku 2008 sa takmer nikto nechcel zaoberať otázkou, čo sa stane, keď finančné trhy a bankové systémy prestanú fungovať. Pri terajšej pandémii to nebolo veľmi iné – niektorí experti na tieto riziká upozorňovali, varovali pred podobným vývojom, ale málokto ich počúval. Nie je v tomto situácia podobná?

Náš moderný spôsob života v sebe skrýva mnoho vážnych, ale málo pravdepodobných rizík, ktoré však majú rozsiahle systémové dôsledky. Zároveň máme platených expertov a krízové ​​štáby, ktorých úlohou je nás včas varovať a na prípadnú krízu pripraviť celospoločenskú reakciu.

Problém je, že vo všeobecnosti varovania odborníkov neberieme s takou vážnosťou, akú si zaslúžia, a málokedy reagujeme okamžite.

Žijeme v stave zvýšenej úzkosti, keď nás experti varujú pred globálnym otepľovaním, finančnou krízou, pandémiou, rizikami spojenými so znečisťovaním ovzdušia alebo šírením plastového odpadu. Všetko sa to zlieva do akejsi kakofónie rôznych varovaní.

A máte úplnú pravdu, že štáby najväčších vlád sveta sa už od konca 90. rokov minulého storočia zaoberali problematikou pandémie. Aparát, ktorým možno na vypuknutie epidémie odpovedať, máme a zafungoval aj v tomto prípade. Lenže ide o obzvlášť ľahko šíriteľný vírus, takže aj malé rozdiely majú obrovské dôsledky.

Zásadná otázka je, čo sme robili medzi 23. januárom, keď bol uzavretý Wu-chan, a 11. marcom, keď Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila pandémiu. To je sedem týždňov. Pre vládne mašinérie, o ktorých pozornosť bojujú desiatky jednotlivých problémov a požiadaviek, to nie je zas toľko času.

Rozhodnutia a voľby, ktoré musia robiť, keď sa vírus vymkne spod kontroly, sú také šokujúce a bláznivé, že je pre vlády ťažké rýchlo povedať: „Máte pravdu, mali by sme na šesť týždňov zastaviť ekonomiku.“ Takéto rozhodnutie bolo mimo predstáv väčšiny bežných politikov. Preto ma neprekvapuje, že sme na tieto osobitné varovania nedokázali reagovať.

Naprieč našou spoločnosťou však existujú mnohé varovanie podobného typu. Retrospektívne sa potom zrazu zdajú jasné, aj keď pre nás bolo skôr ťažké pristupovať k nim s vážnosťou, ktorú si zjavne zaslúžili.

Vo svojej knihe Crashed a v ďalších textoch upozorňujete na rozdiely v počiatočných podmienkach členských štátov Európskej únie aj na to, že sa banky ešte úplne nespamätali z krízy v roku 2008 ani z krízy eurozóny. Bývalý prezident Európskej centrálnej banky (ECB) Mario Draghi pre Financial Times nedávno napísal, že Európska únia je pripravená súčasnú krízu zvládnuť a celý finančný sektor mobilizovať. Súhlasíte? Je EÚ pripravená?

Podľa mňa je spomínaný komentár dobrou ukážkou diplomatického umenia, ktorým je Draghi povestný.

Hovoril síce o fiškálnej mobilizácii a o finančnom systéme, bankovom systéme a Európskej centrálnej banke (ECB), nehovoril však o tom najviac jedovatom, spornom a ťažkom probléme, totiž o eurobondoch (spoločné dlhopisy eurozóny – pozn. red.).

Prinajmenšom pri prvom pokuse o ne sme videli ďalšiu deprimujúcu ukážku bezvýchodiskovej situácie eurozóny. Vieme ale, že Christine Lagardeová (súčasná prezidentka ECB – pozn. red.) veľmi agresívne a asertívne podporila pozíciu predstaviteľov deviatich vlád na čele s Francúzskom, Talianskom, Španielskom, Portugalskom – naozaj impozantnej koalície z veľkej časti tvorenej západoeurópskymi krajinami a niekoľkými menšími spojencami –, ktorí tvrdia, že kríza spojená s COVID-19 si vyžaduje odozvu vo forme celoeurópskych koronabondov. Z ekonomického hľadiska niečo také dáva perfektný zmysel.

Prečo si to myslíte?

Presne pre taký šok, aký teraz Európa zažíva, je tento ekonomický nástroj vhodný. V žiadnom prípade nejde o nejaký morálny hazard. Pre Európu nastáva ideálny okamih na prejav solidarity, prevzatie konštruktívnej roly.

Holanďania a Nemci to však znovu odmietli, a to napriek zrejmej ochote ECB znížiť z ich pohľadu riziká prakticky na nulu. Podľa mňa je to politická katastrofa a nevidím scenár, v akom to nebude mať z dlhodobého hľadiska naozaj zásadný vplyv.

Keby som bol Španiel, Talian alebo Francúz, keby som mal to šťastie mať pas niektorej z týchto krajín, považoval by som to za dramatický zvrat, ktorý spochybňuje dôvody pre členstvo v eurozóne.

Draghiho komentár je tak obratným krokom. Skutočnou otázkou zostáva, aké riziká predstavujú politické témy. Keď deväť lídrov európskych vlád explicitne požaduje nejakú akciu, prosí o ňu, možno si v koži nemeckého lídra môžete priať, aby to nikdy nepovedali a aby o to neprosili, ale už je to vonku a v tej chvíli ide len o to, ako zareagujete.

Pripadá mi ohromujúce, že Berlín a Amsterdam reagovali takým spôsobom a tak rýchlo. Ani sa nesnažili získať čas, jednoducho povedali nie.

Ukazuje práve toto, ako veľmi sa členské štáty Európskej únie z roku 2008 nepoučili?

Z tohto uhla pohľadu áno. Mám pocit, že Nemci ani Holanďania si v tomto ohľade nič nespájajú do súvislostí. Trebárs v nemeckej verejnej debate sa naozaj ťažko otvára dokonca aj téma, ako súvisí rok 2008 a kríza eurozóny. Nemci totiž často veria, že takáto súvislosť neexistuje, a dávajú celkom jasne najavo, že ani jedno s Nemeckom nesúvisí.

Kríza v roku 2008 bola podľa nich problémom amerických bánk a kríza eurozóny bola zase chybou Grékov, Talianov a Juhoeurópanov, ktorí nasekali veľké dlhy. Hovoriť, že sa z roku 2008 nepoučili, je preto zľahčovanie celého problému. Nie je totiž ani jasné, či vôbec rozumejú tomu, že sa z roku 2008 alebo krízy eurozóny poučiť mohli.

Nie som si však istý, ako veľmi môže byť prirovnanie k rokom 2008 a 2010 nápomocné. Z roku 2008 sme sa mohli poučiť, ako stabilizovať finančné trhy. Na príšernú politiku okolo krízy eurozóny by však bolo lepšie zabudnúť. K tejto kríze je najlepšie pristupovať ako k niečomu úplne inému a na históriu zabudnúť.

Pri koronavíruse sa stačí jednoducho opýtať: keď je celá eurozóna zasiahnutá spoločným existenčným šokom, postavíme sa mu spoločne, alebo nie?

Čo by teda bolo užitočné?

Ide o existenčnú hrozbu. Keď ide o otázku života a smrti, šok, za ktorý nikto v Európe priamo nemôže, príde mi absurdné, aby Európa nereagovala ako celok.

Je úplne zásadné, aby Európa neobmedzovala vnútroštátne schopnosti členských štátov konať. Bohužiaľ sa tak ale eurozóna jednoducho môže javiť. Hovoríme o systéme disciplíny. Členovia eurozóny si túto disciplínu vybrali a v dobrých časoch to funguje dobre.

Otázkou je, či sa eurozóna dokáže pretvoriť na operatívnu, efektívnu jednotku v prípade krízy, alebo či už existujúce finančné problémy Talianska a Španielska rozhodnú o tom, že aj napriek hrozbe koronavírusu bude ich priestor na reakciu obmedzený.

Ako však môžete vidieť, ani v mojom prípade nejde iba o technokratický úsudok. Svoju úlohu v tom zohrávajú aj hodnoty, predstavy o solidarite aj spolupatričnosti.

Čas je zásadný nielen pre reakciu zdravotníctva, ale aj pre tú politickú. Ako rýchlo je potrebné, aby k takejto spoločnej reakcii došlo, ak má byť ešte efektívna?

V ideálnom prípade mala reakcia prísť hneď. Bohužiaľ však vieme, že to sa nestalo. Na počiatočné talianske žiadosti o pomoc bolo odpoveďou len mlčanie.

Potom je tu samozrejme masívna sociálna kríza spojená s obdobím karantén a zákazov vychádzania, ktorá prehlbuje strašný zdravotný a existenciálny šok, ktorým trpia spoločnosti ako Španielsko a Taliansko. Ich vlády preto musia byť v pozícii, keď môžu štedro podporovať ekonomiku.

Bohužiaľ, už v prvej fáze fiškálnych programov vidíme veľké rozdiely medzi jednotlivými európskymi štátmi i Európou a zvyškom sveta.

Fiškálne stimuly, ktorými Nemecko dokáže reagovať na zdravotnú krízu, sú veľmi odlišné od krokov, ktorých sú schopné Taliansko, Španielsko alebo Francúzsko. Práve toto by eurozóna a EÚ nemali dovoliť.

A čo dlhodobejšie následky?

Áno, potom je tu dlhodobý a veľmi náročný proces rekonštrukcie. Musíme zaručiť predovšetkým to, že zotavenie ekonomiky prebehne čo najrýchlejšie. Európa sa z toho musí spamätať a na to bude potrebná štedrá, veľkorysá a jednotná podpora pre všetky členské štáty – úmerná škodám, ktoré utrpeli.

Bolo by zvrátené, keby sa eurozóna stala štruktúrou, ktorá obmedzuje schopnosť najohrozenejších juhoeurópskych štátov adekvátne reagovať na takú národnú katastrofu.

Táto úroveň celého problému naberie na intenzite predovšetkým v priebehu tohto roka a na konci jesene. Podniky a komunity v najviac zasiahnutých štátoch potrebujú vedieť, že majú k dispozícii investície a financovanie, ktoré im znovu umožnia naštartovať bežný ekonomický život.

Ak rozdiely, ktoré vidíme vo fiškálnych reakciách na krízu, pretrvajú, alebo sa dokonca prehĺbia, bude to pre Európu katastrofa.

Vo svojej knihe Crashed okrem iného odhaľujete mylné naratívy, ktoré vznikli okolo finančnej krízy v roku 2008. Všimli ste si, že by sa niečo také objavovalo v súčasnej situácii?

Som síce historik, ale som presvedčený, že historické analógie nie sú vždy na prospech. Niektorí ľudia napríklad varujú pred rizikom inflácie. Kolaps produkcie a obrovský nárast výdavkov spôsobí rast cien. To mi však príde ako zástupný problém. Viac než inflácie by sme sa mali báť recesie a deflácie.

Ďalšou populárnou analógiou, aspoň v anglicky hovoriacom svete, je tá o vojnovej mobilizácii. Čo si budeme hovoriť, keď ide o druhú svetovú vojnu, sme stále nostalgickí.

Neviem, či to má nejakú váhu v strednej Európe, ale vo Veľkej Británii a USA určite. Podľa mňa ide o veľmi zavádzajúci obrázok, ktorý nám nehovorí nič o tom, čo musíme urobiť. Čo potrebujeme, je demobilizácia, nie mobilizácia. Polemizovanie nad vojnovou ekonomikou je skôr druh eskapizmu, ktorý ničomu nepomáha.

Osobne sa teraz zaoberám hlavne tým, ako zabezpečiť, aby šok, ktorý utrpela Európa a Spojené štáty, nezapríčinil, že sa tvárou v tvár výzvam globalizácie uzavrieme do seba.

Hrozí totiž, že budeme ignorovať dramatickú krízu, ktorá prebieha v rozvojovom svete a na rozvíjajúcich sa trhoch. Aj keď sme súčasnou krízou tvrdo zasiahnutí, musíme si uvedomiť, že inde to je oveľa horšie.

Máte na mysli konkrétne časti planéty?

Áno, napríklad príbehy z Indie sú naozaj dramatické, vrátane rozhodnutia premiéra Narendru Módího zatvoriť hlavné mesto Dillí. S tým súvisí vlna zúfalých migrujúcich pracovníkov, ktorí teraz utekajú späť do dedín.

Situácia migranta v Indii je o dosť zúfalejšia ako situácia Američanov alebo Európanov. Navyše nemajú takú schopnú, aj keď autoritársku, vládu, akou môže mobilizovať Čína.

Je to vskutku chaotická situácia; stovky tisíc ľudí so svojimi rodinami sa prakticky stali utečencami, aspoň to môžeme usudzovať z príbehov a fotografií ľudí kráčajúcich pozdĺž ciest preč z Dillí.

Juhoafrická republika je ďalšou krajinou, ktorá sa môže ocitnúť na hranici skutočne devastujúcej krízy verejného zdravotníctva a finančnej krízy. Keď odvrátime zrak od tejto reality, bude to nešťastie.

Z politického hľadiska zostáva pre Západ globálnou výzvou, aby sa snažil aspoň pochopiť a priznať si rozsah a mieru narušenia, utrpenia i strachu, ktoré teraz ovplyvnia veľké časti nášho sveta.

Keď nad tým premýšľame z historického hľadiska – drvivá väčšina ľudí, ktorí zomreli počas epidémie chrípky v rokoch 1918 až 1919, nebola zo Západu.

Aj keď bola situácia v Európe a v Spojených štátoch zlá, zďaleka najväčšie obete sme videli v Indii a Afrike. To najmenšie, čo môžeme urobiť, je uznať to a reagovať na túto skutočnosť aj v súčasnej situácii.

Premýšľate nad tým, čo sa deje teraz, z historického hľadiska podobne, ako ste premýšľali nad finančnou krízou v roku 2008 a jej dosahmi?

Pre mňa je to taká heterogénna zbierka veľkolepých globálnych šokov, ktoré od roku 1945 formujú svet. Pre generáciu mojich rodičov a starých rodičov to boli svetové vojny.

Ľudia radi žartovali, že vojny boli Božím spôsobom, ako naučiť Američanov zemepis. Šokujúci a nebezpečný spôsob, akým sme boli vystavení vzájomnému prepojeniu sveta. S tým koronavírus porovnateľný nie je.

Keď sa však zameriame iba na obmedzenú oblasť financií, druhýkrát za pätnásť rokov sa globálna ekonomika zvíja pod vplyvom jediného prudkého nárazu.

Mojím zámerom ako historika nie je hľadať paralely ani opakujúce sa schémy. Podľa mňa ide o akýsi rozširujúci sa lievik globálnych historických kríz, šokov a drám – mimoriadny rozmach rozvojových trhov a ich krízy, 11. september, vzostup Číny, rok 2008, naliehavosť problémov týkajúcich sa zmeny klímy a teraz toto.

V prípade klimatickej zmeny často hovoríme o exponenciálnych zmenách, o výzvach „veľkej akcelerácie“ alebo o „hokejke“ ľudského vývoja. Toto dramatické vyobrazenie považujem za vhodné aj v prípade koronavírusu.

História pre mňa nie je pravidelným tokom opakujúcich sa vzorcov, ale dramatickým grafom exponenciálneho vývoja, vzostupnou krivkou, ktorá od roku 1945 rastie a je stále dramatickejšia svojím rozsahom a dosahom. Stále viac ľudí sa pohybuje stále rýchlejšie, sme stále pevnejšie prepojení.

Rok 2020 tak do tohto naratívu zapadá ako globálny zdravotný šok, aký sme ešte nikdy nezažili. Nie preto, že by žiadne iné epidémie neexistovali, ale preto, že sme na ne nikdy nereagovali tak kolektívne.

Nikdy v histórii sa nestalo, že by Čína, India, USA, Európa a časti Afriky boli zasiahnuté prírodnou biologickou udalosťou, ako je táto, a vlády by súčasne reagovali zastavením ekonomík a de facto aj spoločnosti. To je neuveriteľná situácia, v histórii úplne bezprecedentná.