Nemecký ústavný súd nás nechal s otvorenými ústami. A možno nám aj otvoril oči

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

V roku 2015 Európska centrálna banka (ECB) odštartovala program nákupu verejných dlhopisov (PSPP) z krajín eurozóny. My ho poznáme ako európske kvantitatívne uvoľňovanie. Členské krajiny eurozóny predávali centrálnej banke svoje dlhopisy a dostávali za to hotové peniaze, ktoré potrebovali na reštartovanie ekonomiky.

Program prišiel v čase, keď sa európska ekonomika už uzdravovala z krízy. Hrubý domáci produkt v eurozóne rástol slušným tempom a nezamestnanosť klesala. Juh Európy však stagnoval. Hlavným cieľom programu nákupu dlhopisov bolo naliať peniaze do talianskej, gréckej a španielskej ekonomiky, a tak podporiť ekonomický rast a zamestnanosť. Podobný program prevádzkovala aj americká centrálna banka.

To, čo malo byť v čase ekonomickej krízy mimoriadnym liekom, sa stalo návykovou drogou. O zmysluplnosti a efektívnosti dlhopisového programu sa vedú medzi ekonómami debaty. Nik však netušil, že polozabudnutý program sa stane politickou rozbuškou v čase, keď sa svetová ekonomika prepadá do najhlbšej krízy od roku 1929.

Program PSPP dlhodobo kritizovali euroskeptici a krajná pravica. Nemecko vraj z peňazí nemeckých daňových poplatníkov podporuje márnotratné a nedisciplinované vlády v Taliansku a Grécku. Ba čo viac, raz bude nútené splácať ich dlhy. Skupina nemeckých akademikov a politikov krajnej pravice, vrátane bývalého lídra strany AfD, podala sťažnosť na nemecký ústavný súd. A dočkali sa. Začiatkom mája vydal verdikt. Nemecká federálna vláda a centrálna banka vraj porušili zákon. Program PSPP vraj nebol dostatočne odôvodnený a primeraný. Účasť Nemecka na ňom mohla byť v rozpore so zákonom.

O čo vlastne ide? Výrok ústavného súdu má 110 strán. Je plný právnických a ekonomických detailov. Určite si na ňom zgustnú ústavní právnici. Jadro výroku ústavného súdu je takéto: Európska centrálna banka nakúpila vládne dlhopisy v hodnote viac ako dva bilióny eur. S takýmito dlhmi sú spojené riziká pri ich splácaní. Okrem nemeckých či holandských ECB drží v portfóliu aj grécke, talianske a portugalské dlhopisy. Mala by aj vysvetliť, či bol nákup dlhopisov v danej situácii primeraný. A hlavne: ECB by mala mať dlhodobý plán, ako postupne tieto dlhopisy odpredá.

Európska centrálna banka na výrok nemeckého ústavného súdu reagovala rýchlo, krátko a sucho. Tvrdí, že je európska inštitúcia a jej kroky môže posudzovať len Súdny dvor Európskej únie. Národné súdy nemajú kompetencie voči ECB. Program nákupov dlhopisov okrem toho schválil súdny dvor už v roku 2018. Tak kde je chyba?

Nemecký ústavný súd, samozrejme, nemôže nariaďovať Európskej centrálnej banke, čo má a čo nemá robiť. Takisto to nemôže robiť portugalský, francúzsky či slovenský ústavný súd. Nemecký súdny dvor vo výroku uznal, že aktivity Európskej centrálnej banky posudzuje Súdny dvor EÚ. Nemecký súd však môže usmerniť aktivity nemeckej centrálnej banky. A to presne urobil. Vo výroku stojí, že pokiaľ ECB do troch mesiacov nevysvetlí primeranosť dlhopisového programu, nemecká centrálna banka sa už na ňom nebude môcť zúčastňovať.

V úplnom závere výroku stojí, že dlhopisy nakúpené v rámci PSPP bude musieť nemecká centrálna banka predať, „pravdepodobne v rámci dlhodobej stratégie“. V ľudskom jazyku to znamená, že sa bude musieť zbaviť nečistých dlhopisov, ktoré emitovali podozrivé štáty typu Grécka, Talianska či Portugalska. Pracovitý nemecký daňový poplatník zostane ochránený pred podvodníkmi z juhu Európy.

Nemecká centrálna banka je v rámci eurozóny najväčšia. Doteraz nakúpila asi štvrtinu celkových aktív programu PSPP. Pozastavenie jej činnosti sa podobá odvolaniu najsilnejšej divízie z bojujúcej armády. Nemecký ústavný súd kritizoval aj Súdny dvor Európskej únie. Pri schvaľovaní nákupu dlhopisov vraj prekročil svoje kompetencie. Právnický pingpong medzi nemeckým ústavným súdom, Európskou centrálnou bankou a súdnym dvorom môže trvať mesiace a možno i roky. Rozhodnutie nemeckého súdu však prišlo v najmenej vhodnej chvíli.

V marci schválila ECB ďalší finančný nástroj – Program núdzových nákupov v čase pandémie (PEPP). Jeho cieľom je naliať do európskej ekonomiky 750 miliárd eur do konca roka 2020. Peniaze použijú vlády na vykrytie výpadkov daňových príjmov a podniky na udržanie zamestnanosti a záchranu pred krachom. Na rozdiel od programu PSPP bude Európska centrálna banka nakupovať nielen vládne, ale aj podnikové (teda rizikovejšie) dlhopisy. Podobný program odštartovala aj americká centrálna banka. Obrovská väčšina ekonómov sa zhoduje v názore, že keď horí dom, nebudeme sa starať o riziko poškodenia maľovky pri hasení. Určite sa však nájde skupina „vlastencov“, ktorí napadnú program núdzových nákupov v čase pandémie rovnako ako program PSPP.

Európska centrálna banka je dnes jedinou európskou inštitúciou, ktorá môže konať akčne a myslieť na záujmy Únie viac ako na záujmy členských krajín. Nemecký ústavný súd jej svojím výrokom podložil nohu a vyslovil sa v prospech nemeckých ekonomických nacionalistov. Donald Trump vyhral voľby heslom: „Záujmy Ameriky sú na prvom mieste!“ Aj v Nemecku existujú ľudia (najmä v AfD), ktorí si pospevujú: „Deutschland über alles!“ Projekt európskej integrácie je pre nich utopický a škodlivý.

Koniec európskej integrácie sa však zatiaľ nekoná. Výroky nemeckého ústavného súdu sú nielen prekážkou, ale aj príležitosťou. Európski politici si budú musieť ujasniť, ako ďalej s Európou. Chceme sa rozpadnúť na rozhašterený kurín štátikov v priestore medzi USA a Čínou? Alebo chceme vybudovať prvú verziu Spojených štátov európskych?