Denník N

Čo vás naučila kríza? (odpovedajú Ódor, Mikloš, Kažimír, Molnárová, Draxler, Bláhová a ďalších 11 ekonómov)

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo Vás naučila táto kríza?

  • O ktorej večnej pravde ste sa dozvedeli, že nie je večná?

  • Čo ste podceňovali a čo preceňovali?

  • V čom bude naša spoločnosť silnejšia vďaka tejto pandémii?

Odpovedajú Ódor, Mikloš, Kažimír, Bláhová, Kahanec, Draxler, Valachy, Veselková, Hirman, Ovčarik, Molnárová, Suďa, Smatana, Beblavý, Karpiš, Haluš a Pikus.

Najprv stručne:

Zdá sa, že menové financovanie (teda financovania rozpočtov z centrálnej banky) už nie je v niektorých krajinách také tabu ako predtým. Viacerí ekonómovia navrhujú, aby sme časť nahromadených dlhov jednoducho zmazali pomocou vyššej inflácie.

Ľudovít Ódor, viceguvernér NBS


Zrazu si uvedomujeme, že nie sme tvorcovia sveta, ale že sme skutočne veľmi zraniteľní. Koľkokrát sme počúvali, ako sa máme správať zodpovedne a ako máme žiť v prítomnosti. Zrazu nemáme v podstate na výber a musíme žiť iba pre dnešok. Nevieme nič plánovať, lebo ani netušíme, čo bude zajtra.

Ivana Molnárová, riaditeľka Profesia.sk


Lyžiarov ľutujeme pre nedôstojné podmienky v Gabčíkove, ale ani sme si nevšimli, že v takých istých podmienkach sme držali mužov, ženy a deti, ktorí utekali pred vojnou. Prekáža nám trasovanie kontaktov nakazených ľudí cez mobilné telefóny, ale neprekážajú nám armádne zátarasy okolo osád.

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce, zakladateľ Central European Labour Studies Institute


Kríza ešte viac prehĺbi príjmové nerovnosti a zároveň zvýši dlhové bremeno štátu, firiem aj jednotlivcov. Navyše tu máme a budeme mať výzvy spojené s rastúcim ekonomickým nacionalizmom, ekologickou udržateľnosťou a ohrozením slobody novými technológiami a silnejúcou Čínou využívajúcou svoju silu a nové technológie.

Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií


Na jednej strane sme na Slovensku vďaka korona kríze zistili, že infraštruktúra štátu na obdobné prípady nie je vôbec pripravená, a že stovky miliónov minuté na IT projekty vrátane údajnej digitalizácie sú nám z veľkej časti nanič. Najviac to asi pocítili podnikatelia, ktorí oprávnene čakali, že pomoc od štátu príde rýchlejšie.

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa a audítorka v BMB Partners


Ak by sa nám podarilo rovnako zabojovať proti iným problémom, ako je napríklad obezita, vysoká spotreba alkoholu či fajčenie, tak verím, že by sme čoskoro boli medzi najzdravšími národmi Európskej únie, ak nie celého sveta.

Martin Smatana, bývalý riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky ministerstva zdravotníctva


Jedna vec sa možno predsa len precenila. Európska súdržnosť. Pandémia zásadným spôsobom naštrbila tézu o silnej súdržnosti vo vnútri Európskej únie. Tu by sme si mohli spoločne vstúpiť do svedomia a poučiť sa (opäť ako to býva „dobrým európskym zvykom“ len vďaka kríze).

Peter Kažimír, guvernér NBS


Iste, v niečom k zmenám dôjde. Napríklad v priestore Európskej únie sa už 15 rokov diskutuje o tom, či podľa vzoru USA nezačať trochu viac chrániť strategické sektory či firmy so strategickým know-how, ktorého trhová hodnota nie celkom vystihuje dlhodobú hodnotu pre hospodárstvo.

Juraj Draxler, vedúci Inštitútu strategických analýz SAV, bývalý minister školstva


Myslím, že všetci sme podcenili ekonomické hrozby, na ktoré sme reagovali nepružne. No ani ja sám som si pred dvoma mesiacmi nevedel predstaviť masívne a neadresné dotovanie celých odvetví bez zbytočného byrokratického preverovania detailov.

Pavol Suďa, hlavný analytik portálu Finstat.sk


Už od 1. svetovej vojny platilo, že keď príde pre svet to najhoršie, objavia sa Američania a nakoniec to vyriešia. Niekedy ťažkopádne, väčšinou nedokonalo, ale predsa. V tejto kríze to neplatí. A niet za nich náhrady.

Miroslav Beblavý, ekonóm, bývalý predseda strany Spolu


Ľudia sa vedia prispôsobiť. Sú omnoho flexibilnejší, ako som predpokladal. Ak sme zo dňa na deň začali nosiť rúška a významne obmedzili naše pohodlie, nevidím dôvod, prečo by sme nedokázali aj viac triediť, jazdiť na bicykli, či nepoužívať jednorazové plasty. Nič to nestojí.

Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia


Nie je náhoda, že k najviac postihnutým krajinám patria prakticky všetky kľúčové svetové alebo regionálne mocnosti: USA, Čína, Rusko, Brazília, Veľká Británia, Taliansko alebo Irán a Turecko. Všetky majú aktuálne na čele sebavedomých arogantných „mačov“ a ich politické elity agresívne stupňovali už pred pandémiou svoje záujmy na úkor iných krajín.

Karel Hirman, energetický analytik


Aj táto kríza nás naučila, že základné poučky ekonómie platia – bez ohľadu na to, či vonku zúri pandémia alebo nie.

Marcela Veselková, podpredsedníčka Slovenskej ekonomickej spoločnosti


Verím, že kríza mnohým pripomenula základné pravidlo zdravého hospodárenia, a to je vytváranie rezerv. Teda, že aj tí, ktorí si ich doteraz netvorili, svoj postoj prehodnotia. Zároveň dúfam, že prudké prepady a nárasty na finančných trhoch ľudí presvedčili, že výkyvy nie sú dôvod na unáhlené rozhodnutia a paniku. Je to pre všetkých veľká a užitočná lekcia, ktorá stále trvá.

Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments


Neviem, či práca z domu kazí pracovnú morálku, ale nemám pochýb, že isté čaro ľudského kolektívu a osobného kontaktu je naozaj nenahraditeľné. Slovami filozofa Martina Heideggera: „Technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť.“

Miroslav Pikus, IT špecialista


Veľmi sa mi páčilo, že rozhodovať o veciach a opatreniach začali odborníci v širokej diskusii. Zároveň sme videli návrat odborníkov a vedcov na miesto, kam patria – do krízových štábov a poradných orgánov vlády. Aj keď to má ešte svoje muchy, tento princíp by tu mohol ostať navždy.

Juraj Valachy, analytik Tatra banky


Podcenil som ochotu „vyspelých“ krajín použiť fiat peniaze na podporu neudržateľnej ekonomickej štruktúry a financovanie vlád pomimo parlamentu. Tým som podcenil aj rýchlosť, ktorou si vyspelý svet tieto rezervy v centrálnych bankách minie.

Juraj Karpiš, analytik Iness


A teraz celé odpovede:


Ľudovít Ódor, viceguvernér NBS

Už pri minulej kríze sme tvrdili, že ide o udalosť raz za život. Teraz hovoríme o „čiernej labuti“ opäť. Človek sa pritom veľa naučí, avšak oveľa radšej by som sa vzdelával na dávno minulých udalostiach ako na vlastnej skúsenosti.

Myslím si, že celý svet – možno okrem Ázie – koronavírus trochu podcenil. Vnímali sme to ako čínsky problém a skúsenosti so SARS-om nám dávali optimizmus, že celý humbuk nebude dlho trvať. Vzhľadom na to, že v moderných dejinách je to prvý prípad veľkej pandémie, nevedeli sme, ako nepriateľovi čeliť. Nemali sme príručku v zásuvke.

Ukázalo sa, že dobrý deň si môžeme robiť nielen z ekonomických modelov a z predpovedí počasia, ale aj z epidemiologických modelov. Nie je to výčitka, je to fakt.

Je príliš veľa neznámych a reakcia ľudí výrazne mení parametre šírenia. V takejto neistote je veľmi ťažké hľadať optimálnu reakciu hospodárskej politiky. Strach je mocný pán a ľudsky nie je jednoduché s chladnou hlavou rozhodovať o štatistikách úmrtia.

Na druhej strane však platí aj to, že ak vieme, že máme dočinenia so súperom, ktorý sa šíri „nelineárne“, naše často proporcionálne rozmýšľanie nás oklame. Preto na začiatku podceňujeme a neskôr preceňujeme efekty pandémie. Vždy vychádzame z posledných dát a čiaru predlžujeme do budúcnosti, a to je nesprávne. Ekonómovia tieto javy poznajú, a preto mali podľa mňa o niečo väčší cit pre realitu. Samozrejme, k relatívne presným predpovediam o ústupe bolo treba mať aj veľký kus šťastia a návrat druhej vlny vylúčiť stále nemôžeme.

Po počiatočnom prekvapení z masívneho šírenia vírusu sme boli svedkami udalostí, ktoré už neboli až také nečakané:

  • štát nebol pripravený ani v oblasti rezerv a ani v mechanizmoch pomoci,
  • populisti na čele krajín mali tendenciu veci skôr zľahčovať,
  • v pandémii je dobrá a široká štátna sociálna pomoc a univerzálne zdravotníctvo veľkou výhodou (stačí porovnať EÚ a USA),
  • stále podceňujeme fiškálne následky krízy.

O ktorej „večnej pravde“ sa vynárajú otázniky? Zdá sa, že menové financovanie (teda financovania rozpočtov z centrálnej banky) už nie je v niektorých krajinách také tabu ako predtým. Viacerí ekonómovia navrhujú, aby sme časť nahromadených dlhov jednoducho zmazali pomocou vyššej inflácie.

Už som písal v minulosti, že kríza môže mať aj niekoľko pozitívnych vedľajších efektov: oveľa flexibilnejšie pracovné kontrakty, menej minutého paliva kvôli home office, väčšia dôvera v zdravotníctvo alebo napríklad lepšie prostredie pre štrukturálne reformy (tie na rozdiel od známej poučky vždy robíme v časoch zlých).

Aby som končil pozitívne. Som si istý, že na prípadnú ďalšiu vlnu (alebo iný vírus) sme lepšie pripravení. Tak mentálne, materiálne ako aj hospodársko-politicky. Len dúfam, že v blízkej budúcnosti tento môj výrok nebudeme testovať.


Ivana Molnárová, riaditeľka Profesia.sk

Situácia ma učila vnímať strach u seba, ale aj u druhých. Strach, ktorý vnímam ako nedostatok dôvery. Ja sa držím myšlienky, že všetko v živote má svoj zmysel a nedeje sa to náhodou. To znamená, že strach nemám, respektíve, naučila som sa s ním pracovať. Odporúčam to každému.

Keď človek pociťuje z niečoho strach, môže mu veľmi pomôcť jeho analyzovanie. Ako sa v tom strachu cítim, či ho viem pomenovať. V tomto prípade môžeme strach definovať, či ide o strach z toho, že zrazu nemám veci úplne pod kontrolou, alebo je to strach z neznáma, z nedostatku a podobne.

Mne osobne veľmi pomáha, keď sa sama seba spýtam, čo zlé sa mi vlastne môže stať, a snažím sa vžiť sa do tejto situácie čo najhlbšie. Neskôr môže človek zistiť, že skutočný koreň strachu je v niečom inom. Môže ísť o strach zo zlyhania, ale aj zo smrti a podobne. Keď na toto prídeme, vieme sa tomu lepšie postaviť a pracovať na sebe.

Tejto téme sa venujem čoraz viac a mám za sebou veľa terapeutických kurzov, preto aj v tejto mimoriadnej situácii robím, čo môžem. Po večeroch sa napríklad s partnerom snažíme pomáhať ľuďom, ktorí majú v dnešných dňoch problém so psychikou.

Stále ma fascinuje, že malý neviditeľný vírus dokázal viac ako všetci duchovní učitelia za posledných 100 rokov. Zavrel nám bary, reštaurácie, nákupné centrá a vrátil nás k sebe. Bez rozdielu, či je niekto chudobný alebo bohatý.

Zrazu si uvedomujeme, že nie sme tvorcovia sveta, ale že sme skutočne veľmi zraniteľní. Koľkokrát sme počúvali, ako sa máme správať zodpovedne a ako máme žiť v prítomnosti. Zrazu nemáme v podstate na výber a musíme žiť iba pre dnešok. Nevieme nič plánovať, lebo ani netušíme, čo bude zajtra.

Ulice sú prázdne a my môžeme byť vďační za našu rodinu, za deti. Všetci sme spolu takmer 24 hodín denne a tu sa ukazuje, aké má kto pevné základy v rodine. Mne osobne ukázal a potvrdil vzťah s partnerom, s ktorým sme už 10 týždňov 24/7 spolu a stále si to užívame.

Vnímam, že nás učí väčšej spolupatričnosti, ktorá sa neukazuje iba teraz, keď je zle, ale pretrvá aj neskôr. Tiež ma to učí vďačnosti za zdravotníkov či učiteľov. Príroda je naša najväčšia hodnota, ktorú na zemi máme, a snáď aj to nás to naučilo viac si vážiť priestor okolo nás.

Naučil ma tiež, že mi nechýbajú nákupné centrá. Práve naopak, omnoho viac si užívam prírodu. Dnes zisťujem, že som omnoho efektívnejšia a dokážem sa v tomto prostredí oveľa viac sústrediť na prácu. Uvedomila som si, že sa vlastne viem vzdať svojej kancelárie s tým, že sa s ľuďmi môžem stretávať v zasadačkách a v spoločných priestoroch.


Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce, zakladateľ Central European Labour Studies Institute (CELSI)

Kríza nám nastavila zväčšovacie zrkadlo. V ňom lepšie ako inokedy vidíme aj to dobré v našej spoločnosti, ale aj to zlé. Ukazuje sa, že aj Slovensko môže byť pre svet vzorom. Napríklad v tom, ako rýchlo, zodpovedne a spolupatrične sme reagovali na nebezpečenstvo pandémie.

Lenže v tom zrkadle tiež vidíme, že naša spolupatričnosť a empatia majú hranice. Lyžiarov ľutujeme kvôli nedôstojným podmienkam v Gabčíkove, ale ani sme si nevšimli, že v takých istých podmienkach sme držali mužov, ženy a deti, ktorí utekali pred vojnou. Prekáža nám trasovanie kontaktov nakazených ľudí cez mobilné telefóny, ale neprekážajú nám armádne zátarasy okolo osád.

Čo sa podceňuje, je reakcia ľudí na pandémiu, ich schopnosť chrániť sa a adaptovať. Samozrejme, opatrenia sociálneho odstupu veľmi pomohli spomaliť šírenie vírusu. Dali tiež ľuďom silný signál, že situácia je vážna. Tí sa začali chrániť aj nad rámec opatrení, čo významne pomohlo spomaliť nákazu.

Lenže ten istý inštinkt musíme prekonať, keď sa vraciame do práce a keď naše deti zase pošleme do škôl. Aby sme to zvládli, bude potrebné ľudí presvedčiť, že riziká sú efektívne minimalizované. A že napríklad poslať deti naspäť do škôl je kľúčové pre ich vývoj, osobnostný rozvoj a pre ich budúcnosť. Samozrejme, to je úloha aj školy, aby to tak naozaj bolo.

Úspešné prekonanie krízy spravidla spoločnosť posilní. Ja dúfam, že sa najmä poučíme do budúcnosti a keď príde ďalšia pandémia alebo iná kríza či prírodná katastrofa, tak na ňu budeme lepšie pripravení. Že sa zvýši náš rešpekt voči prírode a životnému prostrediu, že pochopíme dôležitosť solidarity a spolupráce medzi ľuďmi, ale aj krajinami, najmä v rámci Európskej únie, a že viac oceníme vedcov a vedecké poznatky, ktoré nám teraz pomáhajú s pandémiou a jej následkami bojovať.

Nebude to ale automatické. O lepší svet budeme musieť zabojovať.


Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií

Jediná večná pravda je, že nič nie je večné. A ďalšia je, že takmer vždy je všetko inak, ako predpokladáme, že bude. Aspoň čo sa týka sociálnych, ekonomických a politických, teda spoločenských systémov zo strednodobého a dlhodobého hľadiska.

Takmer všetci čakali krízu a ona prišla, ale úplne inak a z inej strany, ako sa čakalo. Asi nikto nepredpokladal, že jeden vírus môže za pár týždňov vypnúť takmer celý svet. A práve vďaka tejto nepredvídateľnosti je život často ťažký a náročný, ale aj zaujímavý. Nie nadarmo sa hovorí, že ak chceš rozosmiať Pána Boha (pre ateistov osud), porozprávaj mu o svojich plánoch.

Kríza ukázala aj to, že skúsenosť je neprenosná. Krajiny, ktoré čelili pred sedemnástimi rokmi SARS-u, boli na dnešnú pandémiu pripravené rádovo lepšie ako všetky ostatné, ktoré neboli pripravené takmer vôbec.

Nie som si istý, či bude spoločnosť po pandémii silnejšia, respektíve, či bude aj naša slovenská spoločnosť silnejšia. Určite bude silnejšia, čo sa týka pripravenosti na podobné hrozby, ale bude musieť zvládnuť aj nové výzvy, alebo staré výzvy, ktorých obtiažnosť a intenzita sa dnešnou krízou zväčšia, niekedy až znásobia.

Pôjde napríklad o to, že kríza ešte viac prehĺbi príjmové nerovnosti a zároveň zvýši dlhové bremeno štátu, firiem aj jednotlivcov. Navyše tu máme a budeme mať výzvy spojené s rastúcim ekonomickým nacionalizmom, ekologickou udržateľnosťou a ohrozením slobody novými technológiami a silnejúcou Čínou využívajúcou svoju silu a nové technológie.

Za najväčšiu výzvu pre Slovensko považujem to, ako zvládne nová vláda v týchto podmienkach vytvoriť predpoklady na opätovný rast konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky tak, aby bola zachovaná politická sloboda a otvorená, pluralitná spoločnosť. Za najväčšiu prekážku zvládnutia tejto výzvy považujem populizmus.


Renáta Bláhová, daňová poradkyňa a audítorka v BMB Partners, od apríla členka poradného tímu ministra financií Hegera

(jej odborné názory uvedené v paneli sa nemusia zhodovať s názormi vedenia MF SR)

Na jednej strane sme na Slovensku vďaka koronakríze zistili, že infraštruktúra štátu na obdobné prípady nie je vôbec pripravená, a že stovky miliónov minuté na IT projekty vrátane údajnej digitalizácie sú nám z veľkej časti nanič.

Najviac to asi pocítili podnikatelia, ktorí oprávnene čakali, že pomoc od štátu príde rýchlejšie. Napriek veľkej snahe novej vlády sa existujúce systémy pre účely priamych dotácií nedali efektívne použiť. Úplne skolabovali napríklad obchodné registre, ktoré zákonné lehoty nestíhali ani pred krízou, úradníkom sa na stoloch doslova kopia spisy, telefóny týždne nikto nedvíhal.

Na strane druhej treba vyzdvihnúť enormnú snahu štátnych úradníkov v konkrétnych rezortoch, vrátane ministerstva práce, ktorí aj pri nefungujúcej digitalizácii žiadosti o príspevky usilovne spracovávajú. Vybavených žiadostí napriek papierovačke pribúda, ak sú dobre pripravené, úrad ich spracuje do pár pracovných dní.

Škoda, že médiá informujú len o tých podnikateľoch, ktorí sú nespokojní, a to častokrát preto, že si nedajú dostatočnú námahu s prípravou alebo to neskúsia vôbec.

Ja za všetkých, ktorí sú schopní vziať do úvahy súvislosti s chýbajúcou infraštruktúrou a oceniť, že samotní úradníci pracujú s nasadením a rýchlo, spomeniem spoločnosť Gabor z Bánoviec nad Bebravou. Tá zamestnáva viac ako tisíc ľudí a jej konateľ, pán Vodička, má takúto skúsenosť: „Žiadosť o príspevky za marec podľa schémy 3A sme podali 30. 4. (štvrtok). Už na druhý deň, 1. 5. (piatok, Sviatok práce) nám volali z úradu. Hneď v pondelok 4. 5. sme boli na úrade podpísať dohodu a 7. 5. nám prišli na účet peniaze.“


Martin Smatana, bývalý riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky ministerstva zdravotníctva

Zdravie je naozaj pre Slovákov priorita a keď treba, tak sa dokážeme ako krajina zomknúť a spoločne zabojovať. Ak by sa nám podarilo takto rovnako zabojovať proti iným problémom, ako je napríklad obezita, vysoká spotreba alkoholu či fajčenie, tak verím, že by sme čoskoro boli medzi najzdravšími národmi Európskej únie, ak nie celého sveta.

Verejné zdravotníctvo, preventívne programy a osveta majú preto veľký potenciál na úspech a je našou povinnosťou ich rozvíjať. Slovensko je vždy v každom rebríčku zdravotnej starostlivosti či zdravia populácie medzi najhoršími krajinami.

Vieme, že sa môžeme spoľahnúť sami na seba. Máme na to prekonať veľké problémy a aj malý národ ako je Slovensko môže ísť príkladom celému svetu. Verím tiež, že sme si uvedomili, aký dôležitý je zdravotný systém, aké nevyhnutné je mať dobudované kapacity, moderné nemocnice, vybavenie, dobre zaplatený personál, pripravené plány a mať dostatok zdrojov v rezorte. Dúfam, že sa na to nezabudne do jesenného rokovania o rozpočte a konečne sa posunieme na úroveň moderných európskych zdravotných systémov.


Peter Kažimír, guvernér NBS

Často sa hovorí, že len blázni sa ponáhľajú, resp. že pomaly ďalej zájdeš… či to je, či nie je večná pravda, neviem, no jednoznačne sa potvrdilo, že v tomto prípade ponáhľať sa a ísť rýchlo sa Slovensku, ale aj Národnej banke Slovenska vyplatilo.

Vo februári sme sa aktívne začali pripravovať na rôzne (možné) scenáre, aby sme nemuseli chytať pandémiu za chvost. To nám zásadným spôsobom pomohlo plynule, a bez zásadného stresu zvládnuť toto krízové obdobie, byť schopní pracovať z domu a popritom bez obmedzení zabezpečiť kritickú finančnú infraštruktúru krajiny.

Nechce sa mi vynášať morálne súdy a ukazovať prstom, čo sme podcenili a čo sme precenili, to nechám iným. Možno by som dodal len to, že aj keď sa žiadna krajina na príchod pandémie nemá možnosť stopercentne pripraviť, aj tak sme sa čo-to naučili o systémových nedostatkoch. Špecificky v Európe.

… Viete čo, jedna vec sa možno predsa len precenila. Európska súdržnosť. Pandémia zásadným spôsobom naštrbila tézu o silnej súdržnosti vo vnútri Európskej únie. Tu by sme si mohli spoločne vstúpiť do svedomia a poučiť sa (opäť ako to býva „dobrým európskym zvykom“ – len vďaka kríze).

V čom bude spoločnosť silnejšia? Hmm. Rád by som veril, že pandémia bude mať pozitívny vplyv na spoločnosť a navštívi nás viac pokory. Zároveň by som si prial, aby to, čo som videl a zažil za uplynulé týždne, pokračovalo do budúcnosti… ľudia k sebe boli priateľskejší, pomáhali si a to by sme si mohli pokojne osvojiť aj do budúcnosti.

Teda až na pár výnimiek, ľudí, ktorých povinnosť dohliadať na dodržiavanie pravidiel pretransformovala na neúprosných (miestami až agresívnych) veliteľov. To sú situácie, ktoré sú pre nás liberálnejšie ladených ťažšie stráviteľné.


Juraj Draxler, vedúci Inštitútu strategických analýz SAV, bývalý minister školstva

Nemyslím si, že táto kríza nejako zmení nastavenie západnej spoločnosti a hospodárstva. Na to budú musieť prísť hlbšie krízy, ktoré priamo zasiahnu spoločensko-výrobné vzťahy.

Iste, v niečom k zmenám dôjde. Napríklad v priestore Európskej únie sa už 15 rokov diskutuje o tom, či podľa vzoru USA nezačať trochu viac chrániť strategické sektory či firmy so strategickým know-how, ktorého trhová hodnota nie celkom vystihuje dlhodobú hodnotu pre hospodárstvo.

V Nemecku takého diskusie ešte pred krízou intenzívne rozpútalo prevzatie jedného z najväčších svetových výrobcov robotických systémov Kuka AG čínskymi investormi. Všeobecný argument, že „niečo v Európe treba chrániť“, sa použije na zmeny politiky v tejto oblasti, aby európske vlády dostali určité ochranárske páky. Podobne sa asi trochu viac začne diskutovať o potravinárskej sebestačnosti, čo by sme mali využiť aj my.

Ale inak to bude podobné ako v príbuzných témach. Uvediem dva príklady. Tým prvým je otázka, ako to, že vlastne takmer všetci musíme pracovať na plný úväzok, keď v skutočnosti na uspokojenie drvivej väčšiny našich materiálnych potrieb stačí využívanie len zlomku dnešnej ekonomiky.

Alebo, z iného uhla pohľadu, ako je možné, že naše ekonomiky sú plné zamestnaní, ktoré by mnohí považovali za zbytočné: od finančných poradcov po predajcov rôzneho teleshoppingového tovaru. A to spomínam len najvypuklejšie príklady. Pekne o tom vo svojom svetoznámom pamflete On the Phenomenom of Bullshit Jobs hovoril David Graeber.

Z pohľadu hlbšie uvažujúcich ekonómov je ale očakávanie, že sa len tak zmenia hlboké spoločensko-výrobné vzťahy na základe diskusie, len výrazom „produktivistickej naivity“, aby som použil výraz z francúzskej regulačnej školy. „Bullshit jobs“ nie sú deviáciou, ktorá sa dá rýchlo skorigovať, sú výrazom fungovania systému.

Druhý príklad: očakávanie, že zachránime svet tým, že časť konzumentov bude kupovať fairtrade značky, výrobky z eko bavlny a podobne. Niežeby to nebolo dôležité z hľadiska zachovania určitého étosu v spoločnosti aj určitých obmedzených dosahov. Ale globálne to veľký význam nemá: prírodné zdroje ničíme a spoločenstvá po celom svete premieňame na homogenizované skupiny výrobnej sily a konzumentov prakticky rovnako rýchlo, či už tieto trendy fungujú alebo nie.

Podobné je to s otázkou, či sa svet nejako zmení teraz, keď si veľa ľudí povedalo, že sa vlastne bez dlhých korporátnych „mítingov“ fungovanie firmy nijako štrukturálne nezmenilo, alebo že by bolo vlastne celkom pekné každý rok dať životnému prostrediu možnosť oddýchnuť si znížením hospodárskeho výkonu a s ním aj emisií.

Kríza, ktorá je v zásade externým šokom, aj je tak vnímaná, na takýchto veciach zmení naozaj málo. Čo ale neznamená, že by sme ju nemali využiť na to, ako zmeniť aspoň niektoré veci v našom domácom hospodárstve či spoločnosti.


Marcela Veselková, podpredsedníčka Slovenskej ekonomickej spoločnosti

Americké univerzity zvyknú na promócie pozývať špeciálneho hosťa, aby prehovoril ku končiacim študentom. Pravdepodobne najkratší prejav v histórii predniesol v roku 2007 Thomas Sargent, budúci nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Čerstvým absolventom Berkley dal do života 12 krátkych rád, z ktorých pár vyberám.

1. Mnohé z vecí, ktoré sú žiaduce, nie sú dosiahnuteľné.

2. Jednotlivci aj komunity musia robiť kompromisy.

4. Každý reaguje na podnety, vrátane ľudí, ktorým sa snažíte pomôcť. Preto siete sociálneho zabezpečenia nefungujú vždy tak, ako bolo zamýšľané.

7. V budúcnosti budete na podnety reagovať aj vy. Preto budú existovať sľuby, ktoré by ste radi dali, ale nebudete môcť. Nikto im nebude veriť, pretože budú vedieť, že neskôr nebude vo vašom záujme ich dodržať.

10. Keď vláda míňa peniaze, nakoniec to zaplatia občania, buď dnes alebo zajtra, buď prostredníctvom explicitných daní alebo implicitne prostredníctvom inflácie.

11. Väčšina ľudí chce, aby verejné statky a štátne dávky (najmä dávky pre nich) zaplatili iní.

Aj táto kríza nás naučila, že základné poučky ekonómie platia bez ohľadu na to, či vonku zúri pandémia alebo nie.


Juraj Karpiš, analytik Iness

  • O ktorej večnej pravde ste sa dozvedeli, že nie je večná?

Margaret Thatcherová kedysi vyhlásila: „Problém so socializmom je, že sa vám nakoniec minú cudzie peniaze.“

Keď sa minú, dajú sa ešte dotlačiť.

  • Čo ste podceňovali a čo preceňovali?

Podcenil som ochotu „vyspelých“ krajín použiť fiat peniaze na podporu neudržateľnej ekonomickej štruktúry a financovanie vlád pomimo parlamentu. Tým som podcenil aj rýchlosť, ktorou si vyspelý svet tieto rezervy v centrálnych bankách minie.

Že ekonómovia nevedia predpovedať krízy, sme sa presvedčili dekádu dozadu. Napriek tomu som precenil schopnosť expertov z iných odvetví identifikovať a správne vyhodnotiť hrozby v ich vlastných odboroch.

Ako epidemiológ začiatočník som sa v mojej ekonomickej „skratke“ 24. februára pýtal, ako vyzerá krízový plán Slovenska a Európskej únie pre hroziacu pandémiu. Tu to ale žilo voľbami a EÚ bola ticho. Čo sa týka štátnych a nadštátnych štruktúr, určite netrpím prehnanými očakávaniami ohľadom ich funkčnosti. Neschopnosť štátu, respektíve EÚ včas a adekvátne zareagovať na kolektívne ohrozenie v podobe pandémie ale prekvapila aj mňa. Sám som mal v garáži zrejme viac respirátorov, než niektoré štátne nemocnice.

  • V čom bude naša spoločnosť silnejšia vďaka tejto pandémii?

Čo sa týka ekonomického vývoja na najbližšie roky nie som optimista. Nestabilita vyvolaná pandémiou môže dopadnúť všelijako. Napriek tomu ma minule pri behu zaskočil nečakaný, pozitívny pocit, že je to možno takto lepšie. Nový koronavírus predstavuje katalyzátor. Spoločnosť má šancu vyčistiť sa od mnohých zabalzamovaných zombie firiem, projektov a dlhu v priebehu rokov namiesto dekád. Tie tu prežívajú ešte od poslednej krízy len vďaka vytváraniu nových peňazí a ľudia v nich mrhajú kapitálom, prírodnými zdrojmi a svojimi životmi. Ak sa to podarí, budeme nielen bohatší, ale aj šťastnejší.


Pavol Suďa, hlavný analytik portálu Finstat.sk

Netrpím vierou vo večné pravdy, ale „čiernu labuť“, ktorá tak nečakane, rýchlo a dramaticky zasiahne do životov miliárd ľudí a do prudkého globálneho hospodárskeho poklesu, som zažil prvýkrát. Je dobré si na vlastnej koži prejsť takouto skúsenosťou, ktorá má závažné dôsledky pre mnohé ľudské osudy, firmy, celé odvetvia či ekonomické procesy, a má potenciál zmeniť pohľad na hodnoty alebo preferencie v otázkach, ktoré sme doteraz akoby neboli pripravení skutočne riešiť (ekológia, verejné zdravotníctvo, a pod).

Osobne som nebol fanúšikom uzatvárania škôlok a prvého stupňa základných škôl, pretože to skomplikovalo život mnohým zamestnancom a zamestnávateľom. Som stále presvedčený, že hlavná pozornosť sa mala venovať staršej populácii, čo sa zakrátko i potvrdilo. V prípade nižších ročníkov základných škôl ukáže čas a výskumy, či naša reakcia nebola prehnaná. Je možné, že tento faktor podceňujem.

A myslím, že všetci sme podcenili ekonomické hrozby, na ktoré sme reagovali nepružne. No ani ja sám som si pred dvoma mesiacmi nevedel predstaviť masívne a neadresné dotovanie celých odvetví bez zbytočného byrokratického preverovania detailov.

Vždy sa však snažím hľadať, čo dobré nám niečo zlé prináša. Skúsení sociológovia vedia, že celonárodná spolupatričnosť a srdečnosť rýchlo pominú, keď napríklad pandémia alebo iná externá hrozba opadne. No mňa milo prekvapilo hlavne to, ako sa ľudia v mnohých odvetviach dokázali vynájsť.

Taxikári začali rozvážať jedlo. Reštaurácie dodávajú klientom kvalitné suroviny, aby si varili sami doma. Aj malé, lokálne školy prešaltovali na onlinové vyučovanie a atraktívnejšie formy prezentácie znalostí či skúšania. Umelci si vyskúšali, že predať koncerty, predstavenia či filmy dokážu aj vo virtuálnych sálach. I zdravotníci čoskoro zistia, že pacientov môžu monitorovať a liečiť na diaľku. Vďaka technológiám.

Firmy, ktoré si nevedeli predstaviť, že by mohli fungovať na home office, zrazu fungujú cez obrazovky notebookov alebo tabletov. Časť zamestnancov nemusí strácať čas v zápchach pri ceste do práce a domov. Ovzdušiu to iba prospeje. Podnikatelia zistia, že nepotrebujú toľko administratívnych budov, ktoré sa budú môcť prestavať na bytové domy.

Jednoducho, časť procesov, ktoré v analógovom svete prinášali zbytočné (externé) náklady, budeme môcť zredukovať a uvoľniť prostriedky na efektívnejšie využitie výrobných faktorov. A verím, že ďalšie zlepšenie bude spočívať v tom, že štát pripraví precízny pandemický plán, vrátane rôznych v legislatíve zakotvených podporných schém a prepracovania prístupu k strategickým rezervám, a nielen hmotným.


Miroslav Beblavý, ekonóm, bývalý predseda strany Spolu

Už od 1. svetovej vojny platilo, že keď príde pre svet to najhoršie, objavia sa Američania a nakoniec to vyriešia. Niekedy ťažkopádne, väčšinou nedokonalo, ale predsa. V tejto kríze to neplatí. A niet za nich náhrady.

Podcenil som ochotu a schopnosť Slovákov a Sloveniek správať sa zodpovedne. Precenil som, aj keď len na chvíľu, vplyv takej veľkej krízy na politikov. Nakoniec platilo, že sa všetci správali rovnako ako vždy. Len intenzívnejšie.

Vďaka Veľkej hospodárskej kríze nebola naša spoločnosť v ničom silnejšia, len v nenávisti a chudobe. Niektoré nešťastia majú len nešťastné dôsledky. Prial by som si, aby to tentoraz bolo lepšie.


Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia

Ľudia sa vedia prispôsobiť. Sú omnoho flexibilnejší, ako som predpokladal. Ak sme zo dňa na deň začali nosiť rúška a významne obmedzili naše pohodlie, nevidím dôvod, prečo by sme nedokázali aj viac triediť, jazdiť na bicykli či nepoužívať jednorazové plasty. Nič to nestojí.

Aj teraz sa však ukázalo, že reakcia na krízu neprichádza na základe varovaní vedcov či analytikov, ale až keď sme v tom až po uši. Seriál Pandemics, z ktorého si mnohí robili posmešky, že to je len „zábavka o nádche”, predpovedal vypuknutie pandémie len mesiace pred skutočnými udalosťami. Nikto nepočúval.

Verím teda, že ľudstvo je schopné vyriešiť hocijakú krízu, vrátane zmeny klímy. Otázne je, či na tom začneme pracovať ešte predtým, ako ľudia začnú umierať.


Karel Hirman, energetický analytik

Nikdy som nemal rád heslá o zachraňovaní planéty. Komu ide o existenciu, to sme my, ľudia. Ak vieme, že my sami nejakou svojou činnosťou oslabujeme a zhoršujeme prírodno-ekologické prostredie výhodné pre našu existenciu, tak ohrozujeme sami seba a nie našu planétu. Aj týchto pár týždňov globálnej karantény ukázalo, ako si príroda veľmi rýchlo zvykla a poradila s našou čo i len krátkou obmedzenou prítomnosťou.

Táto ešte stále neukončená pandémia potvrdila našu zraniteľnosť napriek celému pokroku, ktorý sme dosiahli a našej doslova globálnej civilizácii. Globalizácia nie je jej pravou príčinou, veď morové epidémie kosili kedysi za pár mesiacov celé populácie na území vtedajšej Eurázie aj bez existencie leteckej dopravy či Schengenu.

Hlavnou príčinou rýchleho globálneho rozšírenia koronavírusu COVID-19 je jeho podcenenie v začiatočnom štádiu a podľa všetkého aj manipulácia s informáciami zo strany Číny. Ak Peking zavrel do väzenia lekára, ktorý na nebezpečenstvo nového koronavírusu ako jeden z prvých verejne poukázal, ešte koncom decembra, tak nám teraz nemôže tvrdiť, že urobil maximum pre ochranu svojich občanov aj nás ostatných.

Pandémia nám tak ukazuje, že zraniteľnosť jednotlivých krajín a spoločenstiev nezávisí len od ich ekonomickej vyspelosti alebo vojenskej sily, ba ani od formy zriadenia či miery previazanosti s globálnym svetom, ale v nemalej miere aj od prezieravosti a múdrosti vlád a politicko-spoločenských elít.

Nie je náhoda, že k najviac postihnutým krajinám patria prakticky všetky kľúčové svetové alebo regionálne mocnosti: USA, Čína, Rusko, Brazília, Veľká Británia, Taliansko alebo Irán a Turecko. Všetky majú aktuálne na čele sebavedomých arogantných „mačov“ a ich politické elity agresívne stupňovali už pred pandémiou svoje záujmy na úkor iných krajín. To bude pokračovať, ako to vidíme na správaní hlavne USA a Číny, aj keď niektorí z nich, ako Irán, Turecko a aj Rusko vyjdú z tejto pandémie oslabení.

Naopak, posilnené by mohli byť krajiny, ktoré pristupovali k riešeniu pandémie od začiatku zodpovednejšie. V prvom rade Nemecko a prekvapivo aj podstatná časť našej časti strednej Európy, aj keď o metódach nášho južného suseda môžeme mať vážne pochybnosti.

Čo ma trošku zarazilo, bolo správanie niektorých skupín obyvateľstva a lídrov u nás aj vo svete, ktoré potvrdilo stále značnú platnosť popevku z jedného veľkého hitu českej kapely Lucie: Středověk neskončil, středověk trvá. A mám veľmi malú, ale predsa nádej, že si nemalá časť ľudstva po tejto pandémii pokorne uvedomí starú pravdu filozofa Sokrata: Vieme, že nič nevieme.

A s touto pokorou a vedomím našej spoločnej slabosti, ale aj bez doterajšej naivnej nečinnosti a ľahkovážnosti, avšak konečne viac systémovo a zodpovedne budeme pristupovať k naozajstnému riešeniu našich vnútorných, regionálnych a globálnych spoločných problémov.


Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments

Svoju odpoveď zúžim na finančné trhy, pretože kríza je na nich odbočkou z normálu. Na jednej strane skúsení investori čakajú na takéto situácie niekedy aj dekádu. Na druhej strane mnoho hlavne začínajúcich investorov panikári a zapisujú straty.

Apríl bol mesiacom, počas ktorého všetko, čo platilo, neplatí – a naopak. Na jednej strane sme začali spoznávať reálne ekonomické dosahy koronakrízy. Nezamestnanosť v USA rekordne narástla (o viac ako 10 %), HDP za prvý kvartál padol v mnohých krajinách o takmer 5 %. Existuje reálna hrozba bankrotov niektorých firiem, klesá ich produkcia, rastie zadlženosť.

Zároveň sme však v tom istom mesiaci zaznamenali, paradoxne, prudký nárast akcií na finančných trhoch, dokonca jeden z najväčších v histórii. Vysvetliť sa to dá tým, že investori veria v rýchly návrat ekonomiky do predkrízového obdobia. No tento predpoklad má vážne riziká, ktoré ako keby investori prehliadali. Tým najväčším je potenciálna ďalšia vlna pandémie.

Asi som preceňoval expertné odhady a predikcie budúceho vývoja ekonomík. Stačí sa pozrieť na predikcie vývoja svetového HDP niektorých svetových bánk a nájdeme tam celé spektrum možných scenárov. Od rýchleho návratu v tvare písmena „V“, cez dlhší návrat k normálu v tvare písmena „U“, prípadne opakovaný prepad „W“, alebo veľmi pomalý návrat v tvare písmena „L“. A podcenil som ochotu centrálnych bánk zájsť až tak ďaleko a tlačiť do ekonomiky taký obrovský objem peňazí. Aj keď centrálne banky už prekvapili veľakrát.

Verím, že kríza mnohým pripomenula základné pravidlo zdravého hospodárenia, a to je vytváranie rezerv. Teda, že aj tí, ktorí si ich doteraz netvorili, svoj postoj prehodnotia. Zároveň dúfam, že prudké prepady a nárasty na finančných trhoch ľudí presvedčili, že výkyvy nie sú dôvodom na unáhlené rozhodnutia a paniku. Je to pre všetkých veľká a užitočná lekcia, ktorá stále trvá.


Miroslav Pikus, IT špecialista

Ako človek zo sveta počítačov by som mal vyzdvihnúť to, ako nám digitálne nástroje pomohli zmierniť niektoré dosahy krízy. Je faktom, že mnohým umožnili pracovať z domu, ostať v kontakte alebo sa trochu rozptýliť.

Zároveň to však bola príležitosť zistiť, ako sme na tom v digitalizácii. Nielenže sa toho nedá cez počítač veľa vybaviť na slovenských úradoch, pozadu sú aj súkromné firmy.

Jedným z dôvodov môže byť štruktúra našej ekonomiky, ktorej dominujú veľké firmy, zväčša dcéry zahraničných korporácií. Tie sú k diaľkovému prístupu do svojich IT systémov často odmietavé. Ale poznám aj malú slovenskú softvérovú firmu, ktorej vedenie núti programátorov chodiť do kancelárie, lebo „doma sa zaháľa“.

Neviem, či práca z domu kazí pracovnú morálku, ale nemám pochýb, že isté čaro ľudského kolektívu a osobného kontaktu je naozaj nenahraditeľné. Slovami filozofa Martina Heideggera: „Technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť“.

Preto si nemyslím, že kríza navždy zmení to, ako pracujeme a komunikujeme, lebo mnoho tých akože skvelých telekonferenčných aplikácií radi odhodíme a pôjdeme sa normálne porozprávať, len čo to pôjde.

Debata okolo sledovania pohybu mobilov dala niektorým nádej, že túto krízu vyriešia digitálne technológie, iným, naopak, nahnala strach zo straty súkromia. Oboje je mimo.

Strata súkromia vo svete počítačov problém je, avšak nepriniesol ani nezhoršil ho koronavírus. Kritizovať sledovanie pohybu mobilov profesionálnymi zdravotníkmi s presnosťou v jednotkách kilometrov za účelom obmedzenia šírenia vírusu je v dobe, keď sami dobrovoľne dávame na sociálne siete aj veľmi súkromné či intímne informácie a fotografie akoby za nič, prinajmenšom neschopnosťou nadhľadu.

A nie, sledovanie mobilov nezničí vírus. Vírus zahynie, keď si nasadíme rúška a budeme sa správať zodpovedne. Holandský architekt Rem Koolhas sa preslávil výrokom, že „architektúra nedokáže nič, čo nedokáže kultúra“. Myslel tým kultúrnosť ľudí v tom najširšom význame. Dnes môžeme pokojne slovo „architektúra“ v tomto citáte nahradiť slovom „technológie“.


Juraj Valachy, analytik Tatra banky

Aj letmý pohľad do histórie ľudstva nám dá jasnú odpoveď na túto otázku: Nič nie je večné. V histórii sme videli veľa vojen a posunov hraníc štátov a videli sme rozkvet a pád dôležitých miest. Videli sme aj veľa prevratných vynálezov, ktoré potopili etablované firmy, a vznikli nové, ktoré sa (zase načas) etablovali. Videli sme veľa nových myšlienok, ktoré ľudstvo posunuli k ľudskejšiemu a ohľaduplnejšiemu životu nás všetkých na Zemi. Preto túto krízu nevnímam ako vybočujúcu z rámca pomerne volatilných dejín ľudstva.

Keď by som mal byť prízemnejší, tak z ekonomického hľadiska boli pozoruhodné záporná cena ropy alebo mimoriadne prudký rast nezamestnanosti v USA. Viera v naše schopnosti, že spozorujeme prichádzajúcu vážnu krízu dostatočne rýchlo, sa opäť nepotvrdila. Ostáva nám teda len bdieť a byť pripravení – či už ak domácnosť, firma či štát.

Pri správach o prvých infikovaných ľuďoch som mierne podceňoval dlhodobý dosah krízy na spotrebný apetít ľudí a firiem. Také zjednodušené myslenie bolo, že pár týždňov pobudneme doma a už na jeseň bude všetko normálne. Ukázalo sa, že s vírusom tu budeme musieť žiť ešte pomerne dlho, čo zároveň aj nadlho ovplyvní (negatívne) spotrebiteľské správanie. Dnes už viem, že vírus prežije v hlavách ľudí a manažérov ešte veľmi dlho.

Pozitívne ma prekvapilo, ako karanténne opatrenia na Slovensku, ktoré v medzinárodnom porovnaní neboli až také drastické, dokázali spomaliť šírenie infekcie. Áno, stáli nás veľmi veľa peňazí, ale aj tak z medicínskeho pohľadu zafungovali prekvapivo dobre.

Myslím, že táto kríza naplno ukázala každému na Slovensku, ako veľmi nefunguje, resp. nefungoval štát pri svojich základných činnostiach v kríze. O nefunkčnosti mal každý z nás určitú predstavu, pretože ju vo svojej oblasti (bubline) zažíval každý deň. No až príchod masívneho problému, ktorý zasiahol každého z nás, odhalil naplno šírku problému. Verím, že sa tým jasne formulovala celospoločenská objednávka radikálnej nápravy. A nemyslím tým len oblasť korupcie, kde už bola objednávka jasne formulovaná vo voľbách.

Veľmi sa mi páčilo, že rozhodovať o veciach a opatreniach začali odborníci v širokej diskusii. Zároveň sme videli návrat odborníkov a vedcov na miesto, kam patria – do krízových štábov a poradných orgánov vlády. Aj keď to má ešte svoje muchy, tento princíp by tu mohol ostať navždy.

Zároveň sa ukázalo, ako veľmi je potrebná medzirezortná komunikácia a spolupráca na riešení komplexných problémov. Toto sa ešte musia vládne inštitúcie učiť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Koronavírus

    Panel expertov

    Ekonomika

    Teraz najčítanejšie