Budú ceny rásť alebo klesať?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Vlády a centrálne banky vyspelých krajín nasadili do boja s ekonomickou krízou „finan­čné atómové bomby“. Kombinovaná hodnota príspevkov na udržanie pracovných miest, sociálnych dávok pre obyvateľstvo, ako aj pôžičiek, záruk na úvery a daňových úľav pre firmy dosiahla vo vyspelých krajinách desiatky percent hrubého domáceho produktu (HDP). Na Slovensku môžu tieto stimuly dosiahnuť okolo sedem až osem percent HDP.

Skúsenosti z 30. rokov a tiež z roku 2008 nasvedčujú, že rýchla a masívna podpora je veľmi dôležitá na zabránenie najhorším dôsledkom krízy. Masívne stimuly však budú mať aj vedľajšie účinky. Niektorí ekonómovia sa domnievajú, že záplava finančnej pomoci môže spôsobiť hyperinfláciu.

O hyperinflácii v Nemecku v rokoch 1922 – 1923 sa dnes dozvedáme len z učebníc ekonomickej histórie. Starší ľudia si však ešte pamätajú hyperinfláciu v Maďarsku v roku 1946. A mnohí z nás aj hyperinfláciu v bývalej Juhoslávii v rokoch 1992 – 1994. Hyperinflácia vždy ničí najmä strednú triedu, ktorej vymazáva úspory. Chudobným inflácia nemá čo vziať, a veľmi bohatí majú majetky v nehnuteľnostiach, zlate a v zahraničných bankách. Hrozí nám čosi podobné?

Deflácia ničila ekonomiku i ľudské životy

Tento rok a minimálne aj budúci nás bude trápiť úplne opačný problém: deflácia, t. j. pokles spotrebiteľských cien. Tento jav môžeme ostatne vidieť doslova v priamom prenose. Eurostat urobil rýchly odhad medziročnej inflácie pre 19 krajín eurozóny. Pre 12 z nich predpovedá v máji defláciu. Veľkosť deflácie je viac-menej úmerná hĺbke ekonomického prepadu. Kým v Nemecku by ešte mali ceny narásť o 0,5 percenta, v Taliansku by mali klesnúť o 0,2 a v Španielsku dokonca o 0,9 percenta.

Slovensko s predpokladanou najvyššou infláciou na úrovni dvoch percent vyzerá ako premiant eurozóny. Tento jav odráža vysokú úroveň slovenskej inflácie na konci minulého roka (3,2 percenta) a menej drastické uzavretie ekonomiky, k akému došlo na juhu Európy. Slováci aj počas pandémie chodili pravidelne nakupovať. Mnoho firiem neprerušilo výrobu. A hlavne: mnohí budúci nezamestnaní sú ešte len vo výpovednej lehote. Na skutočný nárast nezamestnanosti ešte len čakáme.

Pri klesajúcom dopyte budú musieť firmy znižovať ceny, a súčasne prepúšťať ľudí, aby pokryli náklady na výrobu. Začarovaný kruh klesajúcich cien a rastúcej nezamestnanosti vysvetľuje, prečo „deflačná špirála“ patrí k najväčším strašiakom ekonomických učebníc. Deflácia ničila ekonomiku i ľudské životy najmä počas veľkej hospodárskej depresie v rokoch 1930 – 1933. Ceny v USA vtedy spadli až o 10,7 percenta a na úradoch práce boli milióny nezamestnaných.

Prakticky všetci ekonómovia sa zhodnú na tom, že ekonomický pád spôsobí aj pád spotrebiteľských cien tento i budúci rok. Čo sa však stane potom? Bilióny dolárov a eur požičaných vládami a vytlačených centrálnymi bankami sa raz predsa musia niekde objaviť? V skutočnosti sa však už dávno objavili. Kde? V cenách investičných aktív, najmä akcií a nehnuteľností.

Neprelejú sa vytlačené peniaze do cien?

Čo sa stalo s masou peňazí vytlačených centrálnymi bankami po roku 2008 v rámci „kvantitatívneho uvoľňovania“? Väčšinou sa nedostali do vreciek spotrebiteľov, ale skončili na akciových trhoch. A ako vyzerá situácia dnes? V USA o podporu žiada rekordných 40 miliónov nezamestnaných. Štvrtina pracujúcich Američanov je bez práce. Krajinou zmietajú etnické búrky. Tlupy ozbrojencov rabujú obchody. A čo robí akciový trh? Rastie rekordným tempom. Čoskoro sa môže vrátiť na úrovne z roku 2019. Investori veria, že tlačenie peňazí sa stane súčasťou bežného ekonomického života. A tak rýchlo nakupujú akcie, aj keď ekonomika stále padá. Odtrhnutie finančného trhu od reálnej ekonomiky nikdy nebolo viditeľnejšie.

Ale predsa: neprelejú sa raz všetky tie vytlačené peniaze aj do spotrebiteľských cien? Do budúcnosti nikto z nás nevidí. Minulý vývoj však tomuto scenáru veľmi nenasvedčuje. Japonská centrálna banka skúša už 30 rokov povzbudiť rast cien a dostať sa z deflačnej pasce. Príliš neuspela. Problémom je, že starnúce obyvateľstvo nakupuje omnoho menej ako mladé. Jednak potrebuje menej vecí, ako sú byt a auto, a jednak šetrí na neistú budúcnosť. Európska populácia sa čoraz viac bude podobať na japonskú. Americká bude nasledovať s určitým časovým odstupom.

Veľmi masívne tlačenie peňazí by mohlo mieru inflácie nakoniec zdvihnúť. Rastúca inflácia by však s veľkou pravdepodobnosťou spôsobila aj rast úrokov. Všetky vyspelé štáty sú však vysoko zadlžené. Rastúce úroky by ich rýchlo doviedli k bankrotu. To si žiadna centrálna banka alebo vláda nechce ani predstaviť.

Vysoký dlh má na ekonomiku podobný vplyv ako brušný tuk na organizmus. Dá sa s ním žiť, ale potláča aktivitu a podporuje sklerózu. To je diagnóza Japonska i mnohých európskych štátov. USA sa na túto cestu vydali tiež. Ak sa teda nestane niečo neočakávané, vyspelé štáty môžu stráviť nasledujúce roky v prostredí ekonomickej malátnosti a nízkeho rastu spotrebiteľských cien. A kam zamieria akciové indexy, môžeme len hádať.