Kto zaplatí hory dlhov po korone?

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Pandémia koronavírusu bola pre svetovú ekonomiku úderom železnou tyčou. Šok z náhleho úderu sa postupne vytráca. Je čas rátať škody. Bude ich veľa – milióny nových nezamestnaných, narušené siete globálneho obchodu, skolabované odvetvia cestovného ruchu a leteckej dopravy.

Na rozdiel od roku 2008 dnes skoro nik nespochybňuje masívnu pomoc vlád a centrálnych bánk padajúcej ekonomike. Táto pomoc nám umožnila vyhnúť sa omnoho väčšej ekonomickej katastrofe.

Pomoc však nebola zadarmo. Vlády si museli požičať doteraz nevídané množstvo peňazí. Verejný dlh prudko stúpne vo všetkých krajinách. Ten slovenský napríklad z úrovne 48 percent hrubého domáceho produktu (HDP) v roku 2019 na 63 v roku 2020. Sú však aj krajiny, kde dlh poskočí omnoho viac. A nebude to len vykričané Taliansko či Grécko. Svetová banka napríklad predpokladá nárast vládneho dlhu USA zo 109 percent HDP v roku 2019 na 141 percent v roku 2020.

Kto tento dlh zaplatí a ako? A je vysoký dlh nebezpečný? Ako sa to vezme. Na zaplatenie dlhu existujú v podstate tieto možnosti: (1) zrýchliť ekonomický rast a/alebo držať úroky na čo najnižšej úrovni, (2) znížiť vládne výdavky, (3), zvýšiť dane alebo (4) požičať si peniaze, t. j. vytvoriť nový dlh na zaplatenie starého.

Bežný človek si požičia peniaze (napríklad na kúpu bytu) a po čase svoj dlh vráti aj s úrokmi. Pri štátoch je to inak. Predstavte si, že máte hypotéku, z ktorej platíte len úroky, nie istinu. Ak vám úroky tento rok narastú o 100 eur, ale príjem o 150 eur, vaše financie sú v pohode. Ak je to naopak, máte problém. Žiadna krajina nemá ambíciu „vyplatiť všetok dlh“. Pre štáty je dôležité, aby ekonomický rast (a z neho pochádzajúce dane) rástli rýchlejšie ako úroky z dlhu. V tom prípade je krajina schopná splácať nielen úroky, ale aj znižovať istinu.

„Vyrásť z dlhu“ cez ekonomický rast (a tým aj vyšší výber daní) je najlepším prostriedkom na zníženie dlhového bremena. Bohužiaľ, aj tým najťažšie uskutočniteľným.

Čím je krajina vyspelejšia, tým pomalšie rastie. Vlády a centrálne banky dokážu ovplyvniť ekonomický rast len do určitej miery. Keď už centrálna banka nemôže zrýchliť ekonomický rast, tak aspoň zníži úroky na nulu. Ide o situáciu, keď váš príjem stúpne nie o 150, ale len o 10 eur, no výška zaplatených úrokov sa nezmení. Stále budete v pluse, i keď nie vo veľkom.

Pri nulových úrokoch môžu prežívať aj „zombie“ dlžníci ako Taliansko, Grécko či Japonsko. Čo sa však stane, ak na finančných trhoch vypukne nejaká panika? Nejaká veľká ekonomika, napríklad Brazília či Mexiko, ohlási platobnú neschopnosť. Investori sa okamžite začnú zbavovať aj talianskych či gréckych dlhopisov alebo od týchto krajín budú požadovať vysoké úroky. Čo potom?

V čase paniky investori hľadajú „bezpečný prístav“. Kupujú najmä americké či nemecké dlhopisy, hoci ponúkajú záporný výnos. V takom prípade by Európska centrálna banka veľmi pravdepodobne zvýšila výkup talianskych a gréckych dlhopisov, a to za nízke úroky. Až kým sa trh neupokojí. Nízke úrokové miery sú extrémne dôležité na udržanie verejných financií. Je zrejmé, že centrálne banky urobia všetko pre to, aby úrokové miery zostali blízke nule niekoľko rokov. Čo bude potom, to je otázka.

Ľúbivým neoliberálnym riešením je zoškrtať vládne výdavky (možnosť 2). Dobre sa to počúva. Až kým si voliči neuvedomia, že najväčšie výdavky smerujú do dôchodkov a zdravotníctva. Populácia vyspelých krajín starne. Prezentovať voličom znižovanie dôchodkov a nahradenie bezplatného zdravotníctva plateným asi nie je zárukou víťazstva vo voľbách.

Zvyšovanie daní z príjmu bohatým (možnosť 3) je ľúbivým riešením socialistov. Háčikom je, že bohatí nie sú bohatí preto, lebo platia dane z príjmu, ale preto, že ich neplatia. Vždy vedia nájsť spôsob, ako sa daniam vyhnúť. Zvýšené daňové bremeno nakoniec doľahne na strednú triedu. Na profesie, ako sú lekári, inžinieri či IT-čkári, ktorí nemôžu ukryť svoje príjmy do čiernej daňovej diery na Bahamách. Stredná trieda je nielen základom ekonomiky štátu, ale aj liberálnej demokracie. Ožobračovanie strednej triedy otvára cestu populistom a diktátorom.

Akceptovateľnejším riešením je zámer Európskej komisie zaviesť environmentálne dane, napríklad dane na recykláciu plastového odpadu a na zníženie uhlíkových emisií. Takéto spotrebné dane sú nielen spravodlivejšie, ale môžu pomôcť aj reštrukturalizácii ekonomiky smerom k udržateľnejšej budúcnosti.

Teoreticky existujú aj iné možnosti. Napríklad (5) kombináciou vysokej inflácie a nízkych úrokových mier dlh znehodnotiť. To sme si, mimochodom, vyskúšali aj na Slovensku v rokoch 1991 – 1993. Vláda vtedy zrušila štátom stanovené fixné ceny a zaviedla trhovú tvorbu cien pre veľkú časť spotrebných tovarov a služieb. Inflácia dosiahla 60,5 percenta v roku 1991, 10,6 v roku 1992 a 23,1 percenta v roku 1993. To všetko v čase, keď najvyšší úrok na vkladnej knižke činil štyri percentá.

Štát sa vtedy zbavil vnútorného dlhu (nutnosť dotovať väčšinu spotrebiteľských cien) a ožobráčil sporiteľov. Dnes sa také niečo už urobiť nedá. Prakticky všetky ceny vytvára trh. Vyvolať infláciu je omnoho ťažšie, ako sme si kedysi mysleli. V Japonsku napríklad vláda a centrálna banka usilovne vydávajú dlhopisy a tlačia peniaze už 30 rokov. A nič. Spotrebiteľské ceny rastú extrémne pomaly.

Poslednou možnosťou je časť dlhu jednoducho nezaplatiť. Odpustenie platenia dlhu (možnosť 6) sa využíva v prípade veľmi chudobných krajín, ktoré tak či onak nemajú z čoho zaplatiť. Vo vyspelých krajinách by to znamenalo štátny bankrot. Radšej si to ani nepredstavujme.

V konečnom dôsledku sa ako najpravdepodobnejšia javí možnosť (4). Vyspelé štáty budú vydávať nové dlhopisy, aby zaplatili tie staré. Dopyt bude vždy. Kam inam by milióny investorov vložili svoje peniaze? V ideálnom prípade sa po niekoľkých rokoch trošku zrýchli ekonomický rast a s ním možno aj rast spotrebiteľských cien (kombinácia možnosti 1 a 5). Neznie to veľmi kreatívne ani lákavo, no môže to fungovať. Zázračné riešenia, bohužiaľ, poruke nemáme.