Tlač peniaze, ožobračuj susedov a o dlhy sa nestaraj

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Koncom augusta sa zišiel výber guvernérov a prezidentov americkej centrálnej banky (FED). Dvanásť členov výboru mierne pozmenilo politické ciele FED-u z roku 2012.

Úpravy sa zdajú byť kozmetické. FED sa napríklad už nebude snažiť dosiahnuť stabilnú infláciu na úrovni dvoch percent. Namiesto toho si stanovuje cieľ priemernej dvojpercentnej inflácie. Ak sa napríklad počas dlhšieho obdobia bude inflácia pohybovať pod hranicou dvoch percent, potom môže inflácia „na určitý čas“ dosiahnuť „aj viac ako dve percentá“. Okrem toho sa FED bude „časom snažiť zmierniť pokles počtu pracovných miest“.

Dýcha z toho nevýslovná nuda a hra so slovíčkami, ale FED je najdôležitejšou inštitúciou (ešte stále) najväčšej ekonomiky sveta. Drobné úpravy v politických cieľoch budú mať (a vlastne už majú) veľký význam pre celý svet.

Koniec hry na nezávislosť

Pandémia zmenila niekoľko vecí. Tou prvou je tichá akceptácia takzvanej novej monetárnej teórie. Tá tvrdí, že centrálna banka sa nemá čo hrať na nezávislosť. Má pomáhať vláde pri tvorbe pracovných miest.

Centrálne banky v USA, eurozóne a Japonsku sú síce formálne nezávislé, ale nežijú vo vákuu. Svoje politiky čoraz viac zosúlaďujú s politikami svojich vlád. FED v augustovej revízii svojich dlhodobých cieľov jasne povedal, že bude klásť väčší dôraz na zamestnanosť a inklúziu.

Tlačenie peňazí za nízke alebo nulové úroky pomáha chudobným. Príliv peňazí do ekonomiky oživuje ekonomickú aktivitu a (možno) tvorí pracovné miesta. To je dobre najmä pred voľbami. Lebo nezamestnaní ľudia bývajú naštvaní na vládu a parlament. Je pravda, že nulové úroky sú zlé pre bohatých rentierov. Chudobným však nevadia, lebo úspory aj tak nemajú. Bohatí zas môžu investovať na akciových trhoch a tešiť sa z rýchlo rastúcej bubliny.

Nulové úroky spojené s mierne vyššou infláciou sú príležitosťou na egoistické promo vlastnej ekonomiky a ožobračenie susedov (v ekonomickej hantýrke „beggar-thy-neighbour policy“). Ak je v USA vyššia inflácia ako v eurozóne alebo Japonsku, potom sa hodnota investícií v dolároch vymazáva rýchlejšie ako hodnota investícií v eurách (jenoch). Kurz dolára voči euru a jenu prirodzene klesne. To je presne to, čo pozorujeme na svetových trhoch. Pred rokom sa za euro platilo 1,10 dolára, dnes už 1,18. Pokles ceny dolára o 7,3 percenta je značný. Lacný dolár pomáha americkým exportérom porážať európskych a japonských konkurentov cenou. Donald Trump to povedal už pred štyrmi rokmi: Amerika na prvom mieste! (America first!)

Okamžite nám napadá myšlienka: a prečo nezvýši mieru inflácie európska a japonská centrálna banka? Odpoveď je presne taká, ako u 80-ročného milovníka: veľmi by chcel, ale akosi to nejde. Čo má spoločný vek s infláciou? Stredný vek americkej populácie je 38 rokov, európskej 43 a japonskej 48. Čím je obyvateľstvo krajiny staršie, tým menej vecí kupuje a tým viac šetrí. A to je pre ekonomiku zlé. Tridsiatnici si ešte berú hypotéky a lízingy, ľudia pred 50 už oveľa menej. Keď ľudia viac šetria, ako investujú, ekonomika stagnuje a ceny tiež. Zrejmou (i keď dočasnou) výhodou USA je relatívne mladá populácia.

Na ceste do Japonska

Z tichej akceptácie novej monetárnej teórie vyplýva aj zásadná zmena postoja k verejnému dlhu a inflácii. V roku 2008 bolo hlavnou témou, kto sa ako zadlžil, kto dlhy vládze platiť a kto nie, a komu hrozí bankrot. Všetkých hypnotizoval vývoj v Grécku a Taliansku. V rokoch 2008 – 2015 však japonský verejný dlh stúpol zo 170 na 240 percent hrubého domáceho produktu. Takmer bez povšimnutia. Znalci japonských pomerov len sucho konštatovali, že dlh je síce obrovský, ale pri takmer nulových úrokových mierach sa dá obsluhovať bez väčších problémov.

Dnes sú všetky vyspelé štáty viac či menej na ceste do Japonska. Podľa projekcií výboru pre rozpočet amerického kongresu stúpne federálny dlh v USA so súčasných 100 percent HDP na 121 percent HDP v roku 2030. Americkú vládu ani centrálnu banku to už vôbec nevzrušuje. Nová monetárna teória hovorí, že krajina so svetovou menou nemôže skrachovať. Akýkoľvek dlh USA zaplatia vytlačením nových dolárov. Áno, investori môžu vkladať peniaze aj do eura či jenu, lenže dolár ešte dlho zostane najdôležitejšou menou sveta. Lebo Európa a Japonsko majú ešte viac problémov ako USA.

A čo bubák inflácie? Ak splácame starý dlh novými pôžičkami a tie sú úročené nulou alebo dokonca záporne, dlh nás nemusí až tak trápiť. Ak bude miera inflácie vyššia ako úroková miera zo štátnych dlhopisov, investori a sporitelia majú smolu. Štát však zarobí, lebo inflácia mu zníži dlh. Podobným spôsobom mazali Spojené štáty svoj obrovský dlh nahromadený počas druhej svetovej vojny.

Jediný problém by bol, keby centrálna banka chcela z dôvodu vyššej inflácie zvyšovať úrokové miery. Predstavme si, že by japonská či európska centrálna banka z nejakej príčiny zvýšili úrokovú mieru napríklad na päť percent. Japonsko by skrachovalo do pol roka a štáty eurozóny do roka. Centrálne banky sú, mimochodom, najväčšími vlastníkmi štátnych dlhopisov. Tieto dlhopisy by sa stali z veľkej časti bezcennými. Prečo by mali centrálne banky dobrovoľne podstúpiť samovraždu spojenú s ožobráčením?

Inflácia už nie je strašiak, ale možný spojenec pri oživovaní ekonomiky a mazaní dlhu. Práve preto výbor guvernérov FED-u rozhodol, že inflácia „na určitý čas“ môže dosiahnuť „aj viac ako dve percentá“. Väčším strašiakom ako dlh a inflácia sú naštvaní ľudia, ktorí po pandémii zostali bez práce. Tlačenie peňazí bude teda pokračovať.