Richard Marko z Esetu: Povedali sme si, že nemôžeme celý priestor nechať konšpirátorom

Keď sa stal Richard Marko pred desiatimi rokmi generálnym riaditeľom Esetu, na Slovensku boli vnímaní ako technologická firma, ktorej sa s antivírusovými programami podarilo preraziť do sveta. Marka slovenskí manažéri opakovane zvolili za CEO roka.

V posledných rokoch sa Eset spomína aj v iných súvislostiach. Niektorí politici a dezinformačné médiá ho vykresľujú ako hrozbu pre slovenskú demokraciu a dávajú ho na rovnakú úroveň s Pentou a s ďalšími „oligarchami“.

Prispel k tomu aj fakt, že viacerí spolumajitelia finančne podporili niektorých politikov. Esetu vyčítajú aj to, že šiesti majitelia tejto firmy vrátane Marka majetkovo vstúpili do Denníka N, v ktorom dodnes vlastnia 51 percent.

Richard Marko vo svojom prvom veľkom rozhovore pre Denník N okrem iného hovorí:

• či bol dobrý nápad podávať žalobu na poslanca Ľuboša Blahu;
• čo hovorí na Matovičovu vládu;
• prečo majú problém prilákať zahraničné talenty na Slovensko;
• čo si sľubujú od veľkého kampusu na Patrónke;
• prečo génové inžinierstvo považuje za väčšiu hrozbu než umelú inteligenciu.

Sledujete, čo všetko sa o Esete píše v médiách a na sociálnych sieťach?

Áno, snažíme sa to sledovať. V minulosti sa tie správy o nás týkali hlavne technologických oblastí, výskumu, pri našom monitoringu sme sledovali dopad nášho marketingu. Potom sa to začalo trochu posúvať. Takýto prehľad, čo sa o nás kde objaví, dostávam aj ja a zbežne si to všímam. A občas si všimnem aj niektoré zaujímavejšie či možno zábavnejšie veci, ktoré na našu adresu zaznejú.

Čo konkrétne vás v poslednom čase zaujalo?

Spomínam si na nevydarenú tlačovku Štefana Harabina, keď pod tlakom novinárskych otázok povedal, že sa mu asi Eset hackol do počítača. Toto nás celkom pobavilo (išlo o spoločnú tlačovku Kotlebu a Harabina v novembri 2019, z ktorej Kotleba predčasne odišiel – pozn. red.).

Dezinformátori radi podsúvajú ľuďom zjednodušenie: týchto riadi Penta, týchto riadi Eset. Vieme, že je to neporovnateľné, ale predstavte si, že som užívateľ Facebooku, ktorý tomu môže podľahnúť. Ako by šéf Esetu opísal rozdiel medzi svojou firmou a finančnými skupinami? 

Konkrétne Pentu poznám len z médií, takže budem len odhadovať. Zjavný rozdiel spočíva v tom, že my sme technologická firma, ktorú založili a vlastnia ľudia, ktorí boli profesiou technici, alebo sa venovali matematike a fyzike. Boli to ľudia, ktorí pracovali na vývoji vlastných produktov. Eset je v podstate výrobca.

Nie sme firma, ktorá robí kúpu a predaj. Naše podnikanie nie je o tom, že niečo lacnejšie kúpime a potom so ziskom predáme. Nie je o biznise so štátom či o privatizácii. Musíme byť jednoducho lepší ako konkurencia.

Všetci sme študovali na Slovensku, naša štruktúra je veľmi jednoduchá. Nemáme žiadne komplikované schémy, žiadne skryté firmy v daňových rajoch. Dane platíme primerane v krajinách, kde pôsobíme, a všetko nad tým, celá tá naša pridaná hodnota, sa konsoliduje tu na Slovensku.

A tržby zo Slovenska tvoria len malú časť vašich príjmov. 

Na Slovensku tiež svoje produkty predávame, ale ten objem je z hľadiska celkového obratu malý. Sú to dve až tri percentá. Z hľadiska Slovenska sme teda čisté plus, pretože gro daní platíme tu. Na daniach Slovensku odvedieme dvojnásobok až trojnásobok toho, čo tu vyberieme za predaj antivírových licencií.

Ako sa vám darí počas pandémie? Tým, že ľudia viac využívajú on-line komunikáciu, by sa dalo očakávať, že budete patriť skôr medzi víťazov koronakrízy. 

Myslím si, že v tomto smere sme niekde v strede. Bezprostredne z tej pandémie neprofitujeme, ale ani ňou po ekonomickej stránke nie sme výrazne zasiahnutí. Isté plus máme z toho, že ľudia naozaj viac využívajú počítače a viac myslia na to, aby boli zabezpečené. Na druhej strane, mnoho firiem v rôznych krajinách bolo zasiahnutých pandémiou, utlmili svoje fungovanie, alebo posúvajú obnovovanie antivírových licencií.

Prečo je Eset vďačný terč

Hovoríte, že z pohľadu Slovenska ste čisté plus. Čím si vysvetľujete, že v posledných rokoch Esetu pribudlo nepriateľov, ktorí vás pravidelne spomínajú v negatívnych súvislostiach? 

Súvisí to s tým, ako sa vyvíja politická komunikácia. V istom období sa v politike začala stále viac používať polarizácia, rozdeľovanie spoločnosti. Zdá sa mi to ako premyslená stratégia, keď sa politický subjekt už nesnaží získať podporu ľudí naprieč celou populáciou, ale len nejakej vymedzenej časti. A potom z tej druhej časti populácie alebo z konkrétnych jedincov a organizácií vytvára strašiaka. Tým sa snaží mobilizovať svojich fanúšikov a zneistiť prívržencov iných strán.

V istom momente niektorí vrcholní politici začali spomínať aj našu firmu v negatívnom kontexte. Príkladom bol bývalý predseda Národnej rady, ktorý sa počas nejakého rozhovoru po prehraných komunálnych voľbách vyjadril veľmi explicitne smerom k nám. K nemu sa potom pridávali niektorí ďalší politici (Andrej Danko po komunálnych voľbách 2018 vyhlásil, že za víťazstvom kandidátov Progresívneho Slovenska, zvlášť Matúša Valla v Bratislave, je Eset, ktorý zbiera informácie o správaní voličov – pozn. red.).

Dám trochu absurdnú paralelu: pri Georgovi Sorosovi je pri znalosti toho, ako sa v Európe už stáročia pracuje s nenávisťou, jasné, prečo sa z neho stal terč. Je milionár, má židovský pôvod, žije v Amerike a podporoval mimovládky, ktorých aktivity politikom prekážali. Čím si však vysvetľujete, že takýmto vďačným terčom sa stal aj Eset?

V prípade politikov to možno bol aj zlý odhad našich ambícií. Niektorí možno naozaj mali obavu, že naša firma, ktorá má významnú ekonomickú silu a zároveň je úplne nezávislá od tohto štátu, by sa mohla stať ich protivníkom v politike. V skutočnosti sme nikdy takto neuvažovali. Do sféry, ktorá istý typ politikov ohrozuje, sme sa možno dostali tým, že podporujeme rôzne organizácie, ktoré sa usilujú o transparentnejšiu spoločnosť, podporujeme vzdelávanie, vedu, podporujeme kritické rozmýšľanie a boj proti konšpiračným teóriám. Nikdy to však nebola nejaká systematická snaha o politické ovplyvňovanie.

Viacerí spolumajitelia Esetu však podporili niektorých politikov a politické strany, čím vstúpili do toho politického boja. Vy ste sumou 80-tisíc podporili prezidentského kandidáta Róberta Mistríka. S odstupom času to hodnotíte ako dobré rozhodnutie?

Róberta som poznal, ale neboli sme blízki priatelia. Požiadal ma o podporu a ja som s tým po dlhšom zvažovaní súhlasil. Mať na čele krajiny skvelého vedca so zaujímavým podnikateľským príbehom som považoval za výnimočnú príležitosť pre funkciu prezidenta. Nikdy som svoju podporu neľutoval a naše priateľstvo to len posilnilo.

Prečo dali žalobu na Blahu

Spomínali sme, že Eset má väčšinu tržieb zo sveta, na prvý pohľad vám teda môže byť jedno, čo sa o vás na Slovensku píše. Alebo nie? Začali vás tie správy aj nejako prakticky poškodzovať?  

Nie je to primárne o finančnom alebo obchodnom následku. Ale tu na Slovensku zamestnávame približne 900 ľudí, väčšina majiteľov Esetu žije na Slovensku a tí boli občas konfrontovaní otázkami od iných ľudí, ktorí sú niekedy iba znepokojení a niekedy priamo zmanipulovaní zavádzajúcimi informáciami. Naša reputácia je pre nás dôležitá.

Takže ste zachytili signály od zamestnancov, že sa s takýmito pochybnosťami stretávali? Napríklad prišli na rodinný obed a tam sa ich príbuzní pýtali, v akej firme to vlastne pracujú? 

Stávalo sa to dokonca aj spolumajiteľom firmy, že ich známi mali takéto komentáre, hoci ja osobne som sa s tým stretol veľmi málo. Od našich zamestnancov tiež občas prišla takáto informácia, ale pri nich si nemyslím, že oni by mali pochybnosti o tom, ako to celé je. Vyvolalo to však situáciu, keď sme aj my ako majitelia zvážili, že je potrebné o týchto témach komunikovať jednak smerom dovnútra firmy, jednak smerom navonok. Jednoducho sme si povedali, že nemôžeme celý ten priestor prenechať konšpirátorom.

Na dezinformácie je možné reagovať rôzne. Môžete upozorňovať na jednotlivé výroky na vašu adresu, ako to robila Zuzana Čaputová počas kampane. Môžete si založiť stránku, kde budete vyvracať hoaxy, ako to robí napríklad polícia. Vy ste sa rozhodli podať žalobu na konkrétneho politika, na poslanca Smeru Ľuboša Blahu. Prečo ste išli práve touto cestou?

Myslím si, že toto je veľmi zjednodušené. Tá žaloba bola možno prvok, ktorý najviac zarezonoval. My sme však reagovali viackrát, hlavne na vyjadrenia konkrétnych politikov. Naopak, nepovažovali sme za primerané reagovať, keď o nás niekto neznámy napísal blog, alebo keď nejaký nezmysel na našu adresu povedal politik tretej kategórie. V niektorých prípadoch sme požiadali, aby boli takéto zavádzajúce články o nás stiahnuté. Občas administrátori príslušného portálu zareagovali, občas nie.

Naša hlavná stratégia však je sústrediť sa na nás samotných, na to kým sme a čo robíme. Sústreďujeme sa teda na komunikovanie našej práce v oblasti IT bezpečnosti alebo komunikovanie našej podpory v oblasti vedy a výskumu. Jednoducho na konštruktívnu pozitívnu komunikáciu, nie reakcie na frustrovaných alebo zlomyseľných ľudí.

Napriek tomu ste sa rozhodli reagovať aj silou, teda občianskoprávnou žalobou na poslanca Blahu, ktorá naozaj zarezonovala. Prečo ste si povedali, že aj toto by mala byť vhodná reakcia? 

Je dobré povedať, že z našej strany to nebolo nejaké náhle, emocionálne rozhodnutie. Určite to nebol prípad, že sme si niečo prečítali a vzápätí sme podali žalobu. Keď si pozriete celý ten kontext, tak vidíte, že tento krok prišiel až potom, čo si Ľuboš Blaha systematicky zobral Eset za svoj cieľ. V istom momente sme už takúto reakciu považovali za primeranú.

My sme sa ako celá krajina ocitli v situácii, keď vzniká nerovnováha. Na jednej strane tu máme ľudí, ktorí píšu a rozprávajú nezmysly, klamstvá, a už sa to berie ako niečo bežné. A potom je tu druhá strana, ktorá má obmedzené možnosti, ako na to reagovať. Máme inú výchovu, inú kultúru. Právna žaloba tak vyzerá byť ako jeden z mála nástrojov, ktorý nám zostáva.

Predpokladáme, že ste zvážili aj to, že minimálne krátkodobo pomôžete urobiť z Ľuboša Blahu ešte väčšieho hrdinu v očiach jeho priaznivcov.

Určite sme vnímali, že tento typ ľudí sa rád dáva do pozície ublíženého chudáka či Jánošíka, ale chceme ukázať, čím títo ľudia naozaj sú a kde je ich miesto. Výsledkom možno bude istý precedens, ktorý nastaví aspoň nejakú mieru toho, čo je a čo už nie je prípustné.

Je to už viac než rok, čo ste tú žalobu podali. Súd Blahovi vo februári neodkladným opatrením nariadil stiahnuť niektoré príspevky, v ktorých vás obviňoval z manipulácie volieb. Urobil to? 

Pokiaľ si dobre pamätám, tak z toho urobil takú svoju štandardnú komédiu, že to rozhodnutie súdu najprv neprevzal, aby naťahoval čas, a písal nové nezmysly. K samotnej žalobe sa pre súd vyjadril prostredníctvom svojho advokáta, kde sme sa len znovu utvrdili v tom, že žiadne rozumné argumenty na jeho strane nie sú. Nakoniec však tie niektoré statusy stiahnuté boli.

Cieľom dezinformácií nie ste len vy, ale aj niektoré mimovládky, niektorí politici či médiá. V tejto chvíli im už viete odporučiť, či je občianskoprávna žaloba dobrý spôsob reakcie?

Myslím si, že spätne by sme na tomto rozhodnutí nič nezmenili, ale viac budeme vedieť povedať až po tom, keď prebehne súd. Takmer určite to skončí na vyššej inštancii, takže aj preto by to mohlo mať efekt nejakého precedensu. Možno to nastaví pravidlá pre tento typ ľudí.

Máte predstavu, ako to bude pred súdom prebiehať? Či to budete vy, kto bude musieť dokazovať, v čom sú tie statusy nepravdivé? Alebo to bude, naopak, on? 

Z toho, čo viem, tak dôkazné bremeno by mal niesť ten, kto niečo tvrdí.

Ďalšou témou, ktorú kritici Esetu vyčítajú, je Denník N. Spolumajiteľom firmy patrí 51 percent v spoločnosti, ktorá Denník N vydáva. Čítate nás občas?

Áno, môžem povedať, že pravidelne.

Je niečo, čo by ste nám verejne vytkli? 

Nájdu sa konkrétne články alebo komentáre, s ktorými by som čiastočne alebo aj veľmi nesúhlasil. Ale zároveň si tam často nachádzam články, ktoré ma zaujmú. Robíte veľa zaujímavých rozhovorov, detailnejšie si čítam aj články o vede. Celkovo ma teší, že sa vám darí.

Spolumajiteľ Penty Marek Dospiva v súvislosti s vlastníctvom médií použil termín, že sú pre nich atómovým kufríkom. Vás niekto vo vašom okolí podozrieval, že aj vy ste získali takýto kufrík?

Priamo takúto otázku si nepamätám. Eset a Denník N sú prepojené len cez fyzické osoby, nie cez firmu ako takú. Médiá nijakým spôsobom nepatria do pôsobnosti Esetu. A málokto asi čakal v momente, keď Denník N vznikal, že sa z neho stane významné médium. Keby sme chceli mať médium na takýto účel, tak by sme to robili inak.

Vo všeobecnosti však evidujem, že v tunajšej spoločnosti je dosť prítomné uvažovanie, že za všetkým musí byť snaha o nejaký prospech, nejaký skrytý plán. Takže nemôžem vylúčiť, že niekto môže aj podiel spolumajiteľov Esetu v Denníku N vnímať cez takéto podozrenie. Náš jediný plán bol podporiť nezávislú žurnalistiku. Znie to naivne, ale presne tak to bolo a je.

O slovenskej politike

V marci 2018 ste vystúpili na proteste Za slušné Slovensko. S odstupom dva a pol roka: bolo to správne rozhodnutie?

Pamätám si, že som veľmi zvažoval, či týmto vystúpením neposuniem firmu do niečoho, kde nechce byť. Ale ja osobne som to bral ako poctu, že som tam mohol vystúpiť, zhodou okolností práve na zhromaždení, na ktoré prišlo najviac ľudí. Som rád, že som tam mohol byť.

Na tribúne ste vyjadrili želanie, aby Slovensko „viedli čestní ľudia, ktorí nám môžu byť vzorom“. Tento rok prišla nová vláda, posunuli sme sa k tomuto cieľu?

Myslím si, že je to lepšie. Zatiaľ je, samozrejme, skoro hodnotiť. Tak ako všetci, aj ja si ľahšie nájdem veci, za ktoré by som vládu kritizoval, ale vidím tam zjavný krok vpred. Tie mocenské zmeny nám dali aspoň nádej, že krajina sa môže trochu posunúť.

V čom vidíte ten krok vpred? Sú súčasní vládni politici odbornejšie pripravení? Alebo u nich vidíte menšie riziko v tom, že sa v noci „budú budiť preto, že niekto môže odhaliť ich úskok“, čo je ďalší váš citát z vystúpenia na protestoch? 

Keď je niekto v pozícii lídra, tak od neho nemôžeme čakať, že bude vo všetkom dokonalý. Ale mal by byť v niečom vzorom hodným nasledovania. Nemal by to byť človek, ktorý stále len špekuluje, sústavne niečo zahmlieva a snaží sa neustále hľadať nejaký prospech. Toto bolo obsahom tej mojej myšlienky, ktorú som sa snažil povedať.

Áno, hovoril som o tom, aby sa politici nemuseli báť toho, že budú postupne odhaľované ich podvody a klamstvá. A zdá sa, že niektorí bývalí politici sa už z týchto dôvodov budia, alebo čoskoro budú. Aj niektorí z tých súčasných asi nespia vždy najlepšie a nie z tých správnych dôvodov. Zároveň si však myslím, že vo vládnej zostave sa nájdu ľudia, ktorých vnímam ako veľmi rozumných a šikovných. A čas postupne ukáže, či prevážia tí druhí alebo tí prví, pri ktorých máme nejakú pochybnosť.

Poviete konkrétne meno politika, z ktorého máte dobrý pocit?

Napríklad ministerka spravodlivosti je političkou, ktorá je ochotná ísť do boja a presadzovať to, čomu verí, hoci to nemusí byť populárne. To sú vlastnosti, ktoré sú mi sympatické. Ďalším príkladom je minister zahraničných vecí.

O lákaní talentov na Slovensko

Nepredstavuje pre Eset ako globálnu firmu problém, že sídli v Bratislave? Je Bratislava dostatočným lákadlom pre špičkových expertov zo zahraničia?

Z našej skúsenosti viem, že je ľahšie prilákať zahraničných expertov napríklad do Krakova ako do Bratislavy. Podľa mňa je to zlé, lebo to naznač­uje, že renomé Bratislavy alebo Slovenska nie je veľmi dobré. Pritom Krakov nie je Cambridge alebo Silicon Valley. To, že sa ľudia rozhodnú skôr pre Krakov ako Bratislavu, pre nás znamená istý problém, ale nie je to nič nové.

Do istej miery je to prirodzená vec, lebo Slovensko je relatívne malá krajina a Bratislava relatívne malé mesto. Už pred rokmi sme zistili, že neustále narážame na problémy, ako rozširovať svoje vývojové a výskumné tímy. Vyriešili sme to tak, že čo nevieme vyriešiť na Slovensku, musíme vyriešiť mimo Slovenska. Preto máme výskumné a vývojové centrá napríklad v Krakove, Montreale, Česku, Rumunsku alebo v Buenos Aires.

Prečo Bratislava zaostáva za Krakovom alebo aj za Brnom?

Mali sme nejakú štartovaciu pozíciu. Nezačínali sme ako krajina, ktorá by bola známa akademickým alebo technickým potenciálom, aj keď určitý potenciál sme mali. Napokon aj Eset a ďalšie technologické firmy v bývalom Česko-Slovensku vznikli z podhubia, ktoré tu bolo prítomné. Skôr sa mi zdá, že sme nemali šťastie na vládnuce garnitúry, ktoré by vytvárali Slovensku pozitívny imidž. Ľahšie vieme nájsť prípady, keď sa Slovensko objavovalo ako problémová krajina. Myslím si, že nám chýba systematická práca. Poliaci – so všetkými problémami, ktoré teraz majú – sa vedeli lepšie odprezentovať ako krajina, kde dáva zmysel prísť a investovať.

Niektorí vedci hovoria, že Slovensko je malá krajina a má málo peňazí, preto nemôžeme robiť všetko. Radšej sa máme úzko špecializovať, napríklad na biomedicínsky či iný výskum. Súhlasíte s tým?

Rozmýšľal som nad tým, že by sa vybrala nejaká konkrétna oblasť, na ktorú sa zamerať, ale to je rizikové. V istej chvíli sa napríklad aj lietajúce auto javilo ako dobrý projekt. Keď sa krajina zameria na jednu oblasť, ide do rizika. Najmä v krajine ako Slovensko, kde je talent a úspech zatiaľ viac otázkou náhody. Dospel som teda k záveru, aby sme to striktne neobmedzovali, a skôr sa prikláňam k tomu, aby sme vytvorili podmienky a mechanizmy, ktoré by podporili súťaž startupov a inovatívnych myšlienok.

Môj názor je, že biotechnológie sú veľmi perspektívna oblasť. Na Slovensku síce úspešne pôsobia startupy ako MultiplexDX alebo Glycanostic, ale bolo by veľké riziko zamerať sa len na vybranú skupinu firiem. Miesto toho je potrebné vytvoriť funkčné inštitúcie, ktoré budú hodnotiť a udeľovať granty. V zahraničí to funguje, no u nás sa to zmenilo na spôsob, ako prihrávať peniaze spriazneným osobám, ktoré s výskumom nemajú nič spoločné.

Navyše, štát ani nemá prehľad o tom, aké inovatívne firmy na Slovensku sú. Vladimír Šucha, ktorý viedol výskumné centrum Európskej komisie, nám nedávno hovoril, že sám bol prekvapený, kde všade na Slovensku na takéto firmy narazil.  

Áno, to je pravda. My sme tiež nedávno zistili, že na Slovensku máme firmu, ktorá vyvíja programy na ochranu hesiel a dodáva ich veľkým zahraničným hráčom. Tie talenty u nás naozaj sú a potrebujú príležitosť získať nejakú podporu. Ale samozrejme, podpora má zmysel, len ak ten potenciál u nich skutočne je.

Často totiž vidíme aj opačné prípady, že sa okolo nejakých firiem urobí zbytočne veľké haló. Nesmieme zabúdať, že konkurencia vo svete je obrovská. A to, čo sa na Slovensku javí ako talent, môže v mnohých podobách existovať aj vo svete, až sa nakoniec ukáže, že pri tejto konkurencii sa nedokáže presadiť.

O kampuse na Patrónke

Na bratislavskej Patrónke chystá Eset nové, ultramoderné sídlo. Bude z neho niečo mať aj verejnosť?

Je to rozsiahly projekt na výnimočnom mieste v Bratislave, preto sú očakávania verejnosti veľké. A my sa budeme snažiť ich nesklamať. Aj preto sme sa spojili s top štúdiami na svete a vybrali sme víťaza. Chceme, aby ten kampus vyjadroval Eset, teda firmu, ktorej úspech je založený na technológii, na výskume, na špičkovej vede. Toto všetko do toho projektu chceme dostať. Chceli by sme tam mať špičkový dizajn, pohrávame sa s myšlienkou uhlíkovej neutrality. Radi by sme pri ňom využili najnovšie vedecké poznatky z oblasti architektúry a vzťahu k životnému prostrediu.

A čo vám to prinesie?

Teória hovorí, že ak vzniká koncentrácia talentov na jednom mieste, tak sa navzájom dokážu stimulovať. A áno, počítame aj s tým, že blízko je areál STU v Mlynskej doline, blízko sú priestory Slovenskej akadémie vied. Uvidíme. Vnímame, že máme pred sebou výzvu a budeme sa snažiť doručiť najlepší výsledok.

Sami tomu projektu hovoríte „kampus“. To vzbudzuje dojem, že ho budú môcť využívať aj univerzitní študenti. 

Je to veľmi pravdepodobné. Neviem, ako to inak povedať: chceme, aby ten areál bol jednoducho skvelý. Teraz počas korony sa stal aktuálnym home office. Naša idea je, aby ľudia chceli chodiť na home office práve do týchto priestorov, lebo tam nájdu pokoj a inšpiratívne prostredie. Uvidíme, ešte pár rokov potrvá, než ten komplex bude stáť, a za ten čas aj my všeličo ďalšie zistíme.

Rozprávali sme sa o tom, že zahraničné talenty radšej uprednostnia Krakov pred Bratislavou. Pokiaľ by vznikol kampus, aký opisujete, môže to hrať nejakú rolu pri ich rozhodovaní, aby šli na Slovensko?

Ja si myslím, že áno. Táto otázka je práve súčasťou tej našej idey. Dúfame, že keď vytvoríme miesto, ktoré bude výnimočné aj v porovnaní so zahraničnými centrami, tak to zvýši celkovú atraktivitu. Ak to bude miesto, ktoré skvelo vyzerá, v ktorom budú použité nejaké nekonvenčné nápady, tak to hneď vzbudí dojem, že do tej Bratislavy azda aj má zmysel ísť.

Termín dokončenia kampusu zatiaľ nie je známy. Ako ste na tom s potrebnými povoleniami?

Povoľovací proces je ešte pred nami. Existuje územný plán, a kým nemáme hotové konkrétne plány, tak nemôžeme o tie povolenia žiadať.

O slovenskom školstve

Jednou z oblastí, v ktorej sa aj vy osobne angažujete, je školstvo a veda. V tejto oblasti veríte, že Matovičova vláda urobí nejaký pokrok?

Vo všeobecnosti si myslím, že nejaký pokrok nastane. Hoci, zatiaľ je to len moja viera, lebo nič hmatateľné som ešte nezaznamenal. Začiatok nie je ideálny. Po škandále s diplomovkami si aj ťažko dokážem predstaviť horší začiatok. Budem dúfať, že ten škandál budú aj politici vnímať ako dedičstvo aj mentalitu, ktorá možno vychádzala ešte zo starého režimu, že školou je potrebné len nejako prejsť, a keď sa dá, tak aj niečo odpísať. Preto je teraz na vedení tejto krajiny, aby sa toto mentálne nastavenie pokúsilo vykoreniť.

Mal by si vzdelávanie zobrať priamo premiér ako svoju agendu?

To by bolo najlepšie a myslím si, že je to potrebné. V školstve sa neposunieme nikam, pokiaľ nebude vpredu niekto, kto by to ťahal. V školstve sú na nižších úrovniach šikovní ľudia, ktorí chcú zmeny presadiť, len sami na to nestačia. Navyše nemajú vždy rovnaké názory. Myslím, že sa musíme zmieriť s tým, že žiadna vláda neurobí 50 veľkých zmien. Bude stačiť aspoň to, keď si vyberie v oblasti školstva niekoľko dominantných tém, ktoré nebudú príliš široké. Pri nich si však aj premiér povie, že sú pre neho dôležité, a využije svoju autoritu, aby ich presadil.

Vy osobne ste sa zapojili do diania na bratislavskej Fakulte informatiky a informačných technológií (FIIT), odkiaľ v lete odišla významná časť pedagógov. Minister školstva Gröhling tú situáciu len pozoroval, občas komentoval, ale nepokúsil sa zasiahnuť do akademickej samosprávy. Mal to podľa vás urobiť? 

Minister bol v komplikovanej situácii. Jednou možnosťou bolo akceptovať, že tu existuje akademická nezávislosť, do ktorej by nebolo vhodné vstupovať. Druhou možnosťou by bolo využiť svoju autoritu a vyjadriť jasný postoj. A ja som úplne nevedel rozpoznať, čo vlastne chce minister urobiť. Ale to, že sa rozhodol do toho sporu nevstúpiť, je v zásade rozumné. Je to skôr otázka systematických zmien.

Ako člen správnej rady STU ste sa zúčastnili akademického senátu, kde sa rozhodovalo o dekanovi FIIT Kotuliakovi. Strávili ste tam celé poobedie a po jeho skončení ste povedali: „Dnes som nemal pocit, že hovorím pred radou starších, ktorá by mala byť elitou národa.“ Prišli ste o ilúzie z akademického prostredia?

Vnútorne som cítil, že to, čo sa odohráva na FIIT, nie je správne. Novozvolený dekan s podporou senátu dokázal prevalcovať významnú časť pedagógov a ešte väčšiu skupinu študentov, ktorí ich podporovali. Chcel som ich svojou prítomnosťou a vyjadreniami podporiť. Akademický senát som už podľa názvu považoval za miesto, kde by sa mali zísť reprezentanti významnej inštitúcie, aby ako inteligentní ľudia niečo rozhodli a išli príkladom. Miesto toho tam bolo až príliš veľa takých spôsobov diskusie, ktoré poznáme z politiky. A mne sa zdá, že je to škoda.

Na druhej strane by som to nepaušalizoval. Aj na tom senáte sa ozvali rôzne hlasy. Vystúpil tam dekan Fakulty architektúry STU, ktorý hovoril veľmi rozumne a otvorene, bol som z jeho prejavu skoro dojatý. Nakoniec aj senát väčšinou hlasov prítomných členov hlasoval za odvolanie dekana FIIT (na odvolanie dekana to však nestačilo, pretože bola potrebná väčšina z celkového počtu senátorov, nielen prítomných – pozn. red.).

Myslíte si, že takéto pomery môžu panovať aj na iných školách?

Zovšeobecňovať sa to nedá. Avšak tento i ďalšie príbehy zo slovenských vysokých škôl, vrátane tých škandálov s diplomovkami vo mne zanechávajú obavu, že školstvo je poznačené rôznymi ľuďmi, ktorí si udržujú vplyv prostredníctvom akademických orgánov. Pravdupovediac, aj v súvislosti so situáciou na FIIT som sa dozvedel, že niečo podobné sa deje aj na niektorých iných školách. To bolo prekvapujúce zistenie aj pre mňa.

Mário Lelovský z IT Asociácie Slovenska, ktorý bol tiež členom správnej rady STU, povedal, že akademická samospráva na Slovensku sa vymkla z rúk a malo by sa s tým niečo robiť. Má pravdu?

Akademické slobody a nezávislosť sú podľa mňa super vec, toto by som nespochybňoval. Potrebujeme zmeniť skôr spôsob hodnotenia vysokých škôl. V tomto prostredí dnes funguje rovnostárstvo, vysoké školy sa snažia mať čo najviac študentov, aspoň ich zapísať, aby dostali čo najväčšiu dotáciu. Keby boli hodnotené podľa uplatnení absolventov a podľa vedeckých výsledkov, tak by sa vytvoril postupný tlak na to, aby vo vedení škôl neboli ľudia, ktorí sú prekážkou. Dnes sú, naopak, šikovní ľudia neraz prevalcovaní tými, ktorým chýba akademická výkonnosť, a niekedy, žiaľbohu, aj morálne hodnoty.

O slovenskej vede

Po odchode vzbúrených pedagógov z FIIT podporil Eset vznik nového Kempelenovho inštitútu, ktorý títo akademici založili. Viedla vás k tomu aj snaha podporiť výchovu slovenských lídrov v IT, aby ste si ich nemuseli najímať v zahraničí?

V prvom rade: nie je to nejaký Eset inštitút. Kempelenov inštitút je v rukách ľudí, ktorí ho vytvorili. Moje uvažovanie bolo jednoduché. Na FIIT došlo k odchodu kvalitných pedagógov, ktorí mali radi svoju prácu, a hrozilo, že sa ich skupina rýchlo rozpadne, pokiaľ sa nepodarí nájsť nejaký udržateľný model. Preto sme ho podporili relevantnou sumou. Neberieme ho ako liaheň talentov pre našu firmu. Ak by to niekedy nastalo, veľmi by nás to tešilo, ale týmto sme sa neriadili.

Ani trochu? Veď sami priznávate, že máte problém prilákať na Slovensko lídrov v oblasti IT.

Nový Kempelenov inštitút sa chce orientovať na výchovu informatikov – doktorandov, ktorých je na Slovensku skutočne málo. Ani my v našej kategorizácii sme to doteraz nemali zatriedené tak, či hľadáme absolventov prvého, druhého alebo tretieho stupňa. Tento faktor pre nás doteraz nebol rozhodujúci.

Na druhej strane súhlasím, že v zahraničí je bežné orientovať sa cielene aj na absolventov tretieho stupňa, pretože PhD. študenti sú vnímaní ako tí, ktorí majú hlbšie znalosti a sú schopní robiť komplexnejší výskum. Z toho, ako som sa rozprával s ľuďmi z nového inštitútu, som získal dojem, že naozaj veria svojmu poslaniu vychovávať mladých ľudí. To dáva dobrú šancu, aby sme sa aj v oblasti absolventov doktorandského štúdia niekam posunuli.

Minulý rok Eset založil vlastnú cenu Eset Science Award na ocenenie najlepších slovenských vedcov a vedkýň, hoci v krajine už existuje cena Vedec roka. Prečo ste založili konkurenčnú cenu a potrebuje ich Slovensko viacero?

Postačovala by jedna dobrá cena. Eset Science Award má inú ambíciu a úplne inú formu. Veda na Slovensku bola donedávna na okraji záujmu politikov aj laickej spoločnosti a táto cena má ambíciu zmeniť to. Chce ukázať, že veda na Slovensku má svoju kvalitu, a chce pomôcť odprezentovať tých najlepších na Slovensku. Vnímame ju ako nástroj, ktorým chceme prispieť k popularizácii vedy a budovaniu pocitu medzi vedcami, že na ich práci záleží a že si ich niekto všimol. Preto sme sa priklonili k vytvoreniu takejto ceny.

Víťaz hlavnej kategórie dostane finančnú odmenu 100-tisíc eur. Galavečer prvého ročníka ste poňali ako veľkú šou. Ak hovoríte, že vám ide o rozvoj a popularizáciu vedy, nedali by sa tie peniaze využiť lepšie, napríklad podporou doktorandov cez menšie granty?

Galavečer nie je šou, ale oslava vedy a je vyvrcholením série aktivít. Moment, keď laureát hlavnej ceny preberá ocenenie z rúk nositeľa Nobelovej ceny – ktorý je zároveň predsedom medzinárodnej komisie prestížnych vedcov, ktorá o laureátovi rozhoduje –, sme na Slovensku nemali. Oceňujeme aj mladých vedcov a výnimočných pedagógov. Galavečera sa zúčastňujú vedci, ktorí sa narodili na Slovensku a dosiahli úspechy v zahraničí. Keď sme zvažovali formát, ako to urobiť, premýšľali sme aj o takýchto veciach, ako naznačujete. Diskutovali sme o tom s ľuďmi z akademického prostredia, ktorým dôverujeme. Priklonili sme sa k tomuto formátu a myslím si, že sme sa rozhodli správne.

Na vedu a výskum dávame menej ako okolité krajiny a oveľa menej, ako je priemer EÚ, nadmerne sa u nás publikuje v predátorských časopisoch, v SAV je len zopár doktorandov zo zahraničia a z Európskej rady pre výskum (ERC) sme získali iba dva granty, hoci v Európe ich udelili tisíce. Čo to hovorí o stave slovenskej vedy?

Hovorí to, že stav je zlý a musíme urobiť veľa pre to, aby sme to zmenili. Ale máme ostrovy pozitívnej deviácie. Nájdu sa tu schopní ľudia, aj mladí. O mnohých ani nevieme, že sú šikovní a robia dôležité veci. Máme prípady, ako je FIIT, že skupina schopných ľudí bola vytlačená skupinou možno menej schopných. Stav nie je dobrý.

Podľa prieskumu z februára minulého roku až 79 percent ľudí nepozná žiadneho súčasného slovenského vedca, hoci za prezidenta v tom čase kandidoval aj chemik Robert Mistrík. Chápu ľudia na Slovensku význam vedy a výskumu a využili vedci dostatočne túto príležitosť, ktorá sa im vďaka pandémii naskytla?

Celá táto situácia s pandémiou pomohla k prezentácii vedcov, no vždy je to o akejsi krivke. Iniciatíva, ktorá zarezonovala aj v médiách, bol vývoj slovenského testu na COVID-19. Vedci z rôznych inštitúcií sa spojili, aby vytvorili niečo, čo možno nie je na Nobelovu cenu, ale určite to bola kvalitná veda. Bolo potrebné rýchlo urobiť kvalitný výskum a priniesť výsledok. Podobalo sa to viac na komerčné prostredie, kde pôsobíme my.

To, že sa o teste hovorilo v médiách, bolo dobré jednak pre vedcov, aj pre vedu ako takú. Nemôžeme však z toho odvodzovať, že sme sa niekam posunuli, lebo vždy je to o sérii viacerých krokov a toto bol len jeden z nich. V médiách som medzi odborníkmi zachytil rôznorodé názory o koronavíruse – ak bude diskusia medzi nimi prebiehať kultivovane, akademicko-vedecké prostredie by mohlo byť príkladom pre celú spoločnosť, lebo by ukázalo, ako sa vedú polemiky a ako sa riešia problémy.

O kybernetických útokoch

Spojené kráľovstvo, Kanada a USA vyhlásili, že Rusko sa pomocou hekerov pokúsilo z farmaceutických inštitúcií ukradnúť dáta k vakcíne na COVID-19. Kremeľ obvinenia odmieta. Je podľa vás Rusko kybernetickou hrozbou?

Určiť presnú atribúciu, to znamená stanoviť, kto je v pozadí, je ťažké. Súčasťou kybernetických útokov je, že sa dá iba veľmi ťažko preukázať, že ide o túto konkrétnu inštitúciu alebo túto krajinu. Nie je to naša špecializácia. Pohybujeme sa v rovine odhadov, že za nejakým útokom je raz Rusko, potom Čína, Severná Kórea alebo USA a Izrael. Na otázku, či je Rusko hrozba, neviem jednoducho odpovedať, ale určite ide o miesto, z ktorého prichádza veľa útokov.

Je na Slovensku dostatočné povedomie, že kybernetické útoky sú reálna hrozba?

Môžem vychádzať len z verejných vyhlásení, z ktorých nemám pocit, že by sa tejto téme venovala veľká pozornosť. Na druhej strane: nie sme krajinou, ktorá by bola takým objektom záujmu ako väčšie krajiny, typu USA a Veľká Británia, ktoré sa tejto hrozbe musia venovať viac. Ľahšie sa vieme porovnať s Českou republikou, kde si myslím, že to berú vážnejšie.

Je vôbec v možnostiach krajiny, akou je Slovensko, sa na kybernetické útoky pripraviť?

Keď sa pozrieme napríklad na Izrael, tak vidíme, že príprava nespočíva v nejakých zázračných riešeniach. Vedenie štátu má vypracovaný systém, aby vedeli, čo v kritickej situácii robiť. Majú inštrukcie, ktoré sú pravidelne aktualizované, a tých sa držia. Majú inštitúcie, ktoré monitorujú situáciu a zbierajú informácie. V tom spočíva kľúč k príprave na kyberútok.

Kybernetická bezpečnosť na Slovensku spadá primárne pod Vojenské spravodajstvo. Konzultuje s vami tieto hrozby? Je Eset v nejakom ich poradnom tíme?

Ak sme požiadaní o spoluprácu, tak v rámci svojich možností sa snažíme vyjsť v ústrety a poskytnúť našich expertov. Bežne takto spolupracujeme aj s políciou. A keby nás nejaký zástupca štátu požiadal o konzultáciu pri príprave koncepcií, tak v rámci toho, čo vieme a čo môžeme poskytnúť, takúto spoluprácu neodmietneme.

O kvantových počítačoch a umelej inteligencii

Vedci pracujú na vývoji kvantových počítačov, ktoré pri svojej činnosti využívajú javy známe z kvantovej mechaniky. Také počítače by dokázali spracovať oveľa väčšie množstvo dát a oveľa rýchlejšie než tie súčasné. Čo spraví taká technológia s bezpečnosťou na internete?

Je to téma, na ktorú si každý človek môže vymyslieť vlastnú odpoveď. Kvantové počítače beriem s rezervou. Príležitosť, ktorá sa tam črtá, vyzerá zaujímavo a je k tomu aj teoretický fundament. Ale myslím si, že je to zároveň „buzzword“. Kvantové počítače využívajú fakt, že ide o príliš komplikovanú tému, ktorej takmer nikto nerozumie, a skrýva sa za ňou skoro hocičo. Nemyslím si, že v dohľadnej budúcnosti budeme mať reálne použiteľné výsledky ohľadom kvantových počítačov.

Ale napríklad informatik Otokar Grošek z STU a jeho tím už niekoľko rokov pracujú na šifrovaní v ére kvantových počítačov. Nie je táto téma už na stole?

Jeden z problémov, ktorý sa spomína v súvislosti s kvantovými počítačmi, je problém faktorizácie veľkých čísiel, čiže rozklad veľkého čísla na jeho činitele. Súčasný systém verejných a privátnych kľúčov je založený na tom, že táto vec sa nedá v rozumnom čase vyriešiť. Ak by to kvantové počítače vedeli riešiť, naozaj sa nám rozpadne gro súčasného zabezpečenia. Celá spoločnosť by mala problém.

Musím povedať, že krypto-algoritmy, ktoré by boli imúnne aj voči výpočtom na kvantových počítačoch, sú oblasťou, ktorú nepoznám a neviem sa k nej vyjadriť. No myslím si, že táto oblasť je zatiaľ nejasná, lebo nejasné sú aj samotné kvantové počítače. Prvá otázka je, ako blízko sme k tomu, aby takéto počítače existovali. Podľa mňa k tomu blízko nie sme.

Druhá vec je, ako sa na to pripravovať a ako reagovať. Zrejme ide o oblasť novej kryptografie, ktorá bude vyžadovať pochopenie toho, aké typy problémov by potenciálne kvantové počítače vedeli riešiť. Je to o základnom matematickom výskume, možno úzko prepojenom s tým fyzikálnym, keďže kvantové počítače vychádzajú z kvantovej mechaniky.

Elon Musk o umelej inteligencii povedal, že predstavuje našu „najväčšiu existenčnú hrozbu“. Má pravdu?

Nemyslím si to. Umelú inteligenciu vnímam skôr ako príležitosť. Je to podobné ako s kvantovými počítačmi – každý používa termín umelá inteligencia, ale každý si pod ním predstavuje niečo iné. Niektorí si napríklad predstavia výnimočnú univerzálnu inteligenciu alebo vedomie, ktoré existuje mimo človeka. Myslím si, že od tohto sme ešte veľmi ďaleko. Nie je to vec, ktorá nás čaká v dohľadnej budúcnosti, hoci osobne by som bol rád, ak by som sa toho dožil.

Povedať, že umelá inteligencia je najväčšia hrozba pre ľudstvo, mi znie ako povedať, že veda je najväčšou hrozbou pre ľudstvo. Iste, zistenia vedy môžu byť hrozbou, ale myslím si, že sme objavili už dostatok hrozieb na to, aby sme sa dokázali zničiť. S umelou inteligenciou sa táto hrozba výrazne nezmení. Podľa mňa ju umelá inteligencia nezvyšuje.

Americký novinár Jay Tuck napísal knihu Evolúcia bez nás a píše v nej o temnej budúcnosti, ktorej bude dominovať umelá inteligencia. Najviac mu prekáža to, že sa postupne zbavujeme vlastných rozhodnutí a presúvame ich na umelé systémy. Obavy má napríklad z autonómnych zbraní, ktoré pri výbere cieľa a zásahu nevyžadujú rozhodnutie ľudí. Čo na to hovoríte?

Toto v princípe vieme urobiť už teraz – rozhodovanie o tom, či začne útok na nejakú krajinu, vieme už dnes presunúť na algoritmus. Neurobili sme to však z toho dôvodu, lebo sme nemali pocit, že je to dobrý nápad. Ten problém sa teda pre mňa principiálne nemení.

Ak to presunieme do roviny, že smerujeme k nejakej výnimočnej inteligencii, nemyslím si, že to nastane skoro, a je otázne, či na počítačoch, ako ich poznáme dnes, to vôbec niekedy nastane. Myslím si, že je veľký rozdiel medzi umelou inteligenciou, ktorá dokáže predvídať alebo ovplyvňovať správanie ľudí na sociálnych sieťach alebo hrať napríklad šach, a takou umelou inteligenciou, ktorá má vlastné vedomie a inteligenciu neporovnateľne vyššiu, ako je ľudská. Celé je to špekulatívne a sme od toho ďaleko.

Na obavy, že vznikne superinteligencia, ktorá z ľudí spraví menejcenný druh, nie je zatiaľ dôvod. Tieto obavy vychádzajú skôr zo strachu z neznámeho. Skôr si myslím, že umelá inteligencia nám pomôže pri riešení viacerých problémov, napríklad s vývojom liekov, analýzou dát z urýchľovačov alebo pozorovaní vesmíru. Som skôr toho názoru, že bližšie k realizácii než takáto superinteligencia sú genetické modifikácie a snahy o vylepšovanie ľudského genómu. Akési sofistikované a zrýchlené šľachtenie.

Tam vidíte väčší dôvod na opatrnosť?

Áno, hoci opäť to vnímam tak, že je to predovšetkým príležitosť na mnohé pozitívne zmeny. Sú ochorenia s veľmi vážnymi následkami, s ktorými si zatiaľ nevieme poradiť. Niektoré sú otázkou veľmi malých zmien v ľudskom genóme. Už v tejto chvíli máme k dispozícii technológie, ktoré ich vedia opraviť v rámci jednej bunky, a skúmajú sa možnosti korekcie v rámci celého organizmu. Verím, že za desať či 20 rokov budú tieto veci oveľa ďalej ako dnes.

Neobávate sa toho, že po editovaní génov na terapeutické účely nastane aj „dizajnovanie detí“ podľa svojvoľných požiadaviek rodičov?

Tá obava tu je a je oprávnená. Asi každému napadne, že to k tomu smeruje. Chceme byť výborní matematici, chceme krásne spievať a tancovať, popritom hrať skvelo futbal, mať modré oči a dokonalé zdravie. Nemyslím si však, že súčasné vedomosti o genetike sú dostatočné na to, aby sme to vedeli robiť. A zrejme ani tak skoro nebudú. Ale od opravy jednoduchých genetických porúch už nie sme ďaleko. Ak sa má rodičom narodiť postihnuté dieťa, urobia hocičo, aby mu pomohli. Skôr či neskôr sa nájde niekto, kto to skúsi. Tomu sa podľa mňa nedá zabrániť a rizikom môže byť to, že sa to stane skôr, ako budeme naozaj pripravení. Následky nás môžu prekvapiť.

Áno, technológiu možno zneužiť, ale myslím si, že predísť tomu možno tým, že vedcov a špecialistov, ktorí sú toho schopní, dostanete na správnu stranu barikády. Ak majú ľudia možnosť naplno realizovať svoj potenciál konštruktívnym spôsobom, urobia to radšej, ako by mali byť zločinci. Podľa mňa sa každý cíti lepšie, keď naozaj pomáha, či už firme, inštitúcii, krajine, alebo svetu, ako keď vyvíja nejaký krypto-malware, ktorý bude spôsobovať nešťastie.