Ktoré reformy by vybrali experti a čo odkazujú koalícii? Odpovedá Mikloš, Draxler, Vašáková či Kažimír

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií

Dobre, ak vybrať jedno opatrenie, tak je to vzdelanostná ekonomika.

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Čo by som odkázala politikom? Aby sa k práci všetkých úradníkov, ktorí na reformnom menu celé leto usilovne pracovali, vyjadrovali s rešpektom, mali by totiž s nimi mať spoločný cieľ, a to slúžiť verejnosti. Veľmi si prajem, aby diskusia o tom, čo sa z menu vyberie, bola menej mocenskou hrou a viac vecnou analýzou.

Pavol Suďa, hlavný analytik portálu Finstat.sk

Očakával by som, že v kapitole vzdelávanie bude menej „digitálnych“ fráz a detailnejšie rozpracovaná a rozpočtovaná idea „virtuálneho vzdelávacieho prostredia“. Od čias Márie Terézie je to najambicióznejšia a zároveň najužitočnejšia kvalitatívna zmena.

Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia

Štát by nemal dotovať napríklad spaľovne a recyklačné zariadenia na spracovanie plastov, ale vytvoriť trhové prostredie, aby vznikli samy na komerčnom princípe. Ako? Napríklad ďalším zvyšovaním poplatkov za skládkovanie.

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií

Ak by bolo na vás, aké opatrenie by ste do tejto vládnej ponuky reforiem zaradili vy?

Nejde o jednu reformu ani o jedno opatrenie. Pozeráme sa na súbor vzájomne sa dopĺňajúcich opatrení v rámci piatich priorít:

• moderné a inkluzívne vzdelávanie,
• posilnenie inovačného potenciálu Slovenska a to najmä v progresívnych oblastiach (AI, robotizácia, elektromobilita, bezuhlíková ekonomika),
• znižovanie regionálnych rozdielov s akcentom na marginalizované skupiny, najmä rómske etnikum,
• kvalitné verejné inštitúcie,
• dlhodobo udržateľné verejné financie.

Ale dobre, ak jedno opatrenie, tak je to vzdelanostná ekonomika. A je to práve plán obnovy, ktorý je ukážkovou príležitosťou posunúť sa týmto smerom.

Čo by ste odkázali politikom, ktorí teraz budú z tejto ponuky vyberať?

Že im rozumiem. Zodpovednosť za výber jednotlivých priorít a konkrétnych reforiem je na ich pleciach. To však neznamená, že taká zásadná diskusia o nevyhnutnej modernizácii našej krajiny má byť odizolovaná od širšej odbornej diskusie. Z našej strany bola podaná pomocná ruka. Analytické kapacity a know-how Národnej banky Slovenska sú k dispozícii.

No a potom je tu implementácia a politické náklady s ňou spojené. Čas potrebný na uskutočnenie systémových reforiem (nanešťastie) presahuje jedno volebné obdobie a viditeľné výsledky sa nedostavia na počkanie. Hádam to nebude strašiakom pri ich presadzovaní. Koniec koncov sú to práve systémové reformy, na ktoré sa vláda rozhodla a sľúbila sústrediť.

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Myslím, že v zverejnenom menu sú všetky dôležité reformy náročné na financie, pri ktorých je šanca, že nám ich EÚ z RRF zaplatí a určite tam nie je žiadna zbytočná.

Hoci som mala možnosť zúčastniť sa tvorby menu ako expert, aj ja v ňom vidím priestor na vylepšenie a doladenie, osobne som navrhovala viac konkrétny rámec na zníženie daňovo-odvodového zaťaženia práce, a to nielen u nízkopríjmových zamestnancov, ale min. jedno percento ročne aj na strane zamestnávateľa, kde sme medzi najhoršími v EÚ. Práve táto oblasť je však finančne veľmi náročná, zníženie odvodov len o jedno percento totiž predstavuje ročný výpadok viac než sto miliónov eur. Aj preto sa dá rozumieť tomu, že bol detail ponechaný na verejnú a politickú diskusiu.

Čo by som odkázala politikom? Aby sa k práci všetkých úradníkov, ktorí na reformnom menu celé leto usilovne pracovali, vyjadrovali s rešpektom, mali by totiž s nimi mať spoločný cieľ, a to slúžiť verejnosti. Veľmi si prajem, aby diskusia o tom, čo sa z menu vyberie, bola menej mocenskou hrou a viac vecnou analýzou.

Pavol Suďa, hlavný analytik portálu Finstat.sk

Rozumiem prevažnej väčšine cieľov, ktoré definuje NIRP, ale mnohé sa týkajú zámerov, ktoré by mali byť financované z bežného rozpočtu rezortov, pretože sa viažu na prevádzkové, nie investičné výdavky. Oceňujem však, že jednotlivé zámery sú nadviazané na konkrétne merateľné parametre, ktorým štát priradil aj cieľové hodnoty na roky 2024, respektíve 2030.

Očakával by som však viac konkrétnych investičných projektov financovaných z európskych zdrojov, ktoré by pomohli zásadne transformovať oblasti, kde štát vidí najväčšie problémy. Napríklad prechod na moderné virtuálne vzdelávanie alebo zásadný technologický upgrade zdravotníctva.

V oblasti fiškálnej politiky kvitujem zmenu štruktúry daňového mixu v prospech majetkových daní, myšlienku zjednotenia výberu daní a odvodov, nadviazanie odchodu do dôchodku na priemerný vek dožitia či tzv. oranžovú obálku, ktorá by mala zlepšiť informovanosť občanov o ich budúcich dôchodkoch.

No najväčší problém vidím v neefektívnom a netransparentnom fungovaní finančnej správy. Ciele posilniť jej analytické kapacity a tlačiť na lepšiu komunikáciu o jej činnosti považujem za málo ambiciózne.

Daňovej správe treba odňať riešenie prípadov, v ktorých daňové nedoplatky presiahli určitú hranicu. Ich riešením by som poveril vybrané orgány činné v trestnom konaní a zaviazal ich, aby riešili aj to, prečo finančná správa umožnila, aby sa daňové nedoplatky v konkrétnych prípadoch vyšplhali tak vysoko. Finančná správa potrebuje viac externej kontroly. Na toto pritom netreba ani nové európske peniaze.

V ekologickom programe by som sa namiesto boja so skleníkovými plynmi zameral na evidentnejšie ekologické záťaže. Klčovanie lesov a následné odvodňovanie či vysúšanie krajiny, (plastové) odpady vo vodných tokoch a chemické znečistenie podzemných vôd. To sú všetko investične mimoriadne nákladné problémy.

V doprave by som sa viac orientoval na oxidy dusíka, ktorých daňové zaťaženie by malo mať vyššiu prioritu ako CO2. No hlavne by pomohol presun diaľkovej kamiónovej dopravy, ktorá najintenzívnejšie zaťažuje cestnú infraštruktúru i ovzdušie, na železnice. Namiesto básnenia o tom, aby občania jazdili viac vo vlakoch so socialistickým dopravným štandardom.

Najúčelnejšie využitie európskych peňazí však vidím v investíciách do zateplenia, respektíve komplexnej rekonštrukcie energeticky najnáročnejších verejných budov. Najmä nemocníc či škôl, čo by podporilo domáce stavebné kapacity, znížilo spotrebu energií i budúce výdavky verejnej správy. A reálne prispelo k vyššej kvalite zdravotníckych a vzdelávacích služieb, čo sú, mimochodom, dve najvyššie priority, ktoré štát sám identifikoval.

V oblasti vzdelávania väčšina priorít súvisí s navýšením personálnych nákladov, čo by sa malo financovať z bežného rozpočtu rezortu, nie z investičných zdrojov EÚ. Najväčší priestor na ich využitie, popri energetickej a technickej modernizácii školských budov, vidím v oblasti digitalizácie a hlavne v rozvoji vzdelávania pomocou virtuálnej reality.

Nemám pritom na mysli iba dištančné vzdelávanie, ale najmä vzdelávanie pomocou virtuálnych technológií (názorné videá, možnosť „ohmatať“ si látku, o ktorej sa žiaci učia), ktoré vo finále môžu znížiť počty učiteľov a vytvoriť priestor na ich lepšie ohodnotenie. Toto výrazne presahuje ambíciu, že „každý učiteľ bude mať vlastný notebook a emailovú adresu“.

Očakával by som, že v kapitole vzdelávanie bude menej „digitálnych“ fráz a detailnejšie rozpracovaná a rozpočtovaná idea „virtuálneho vzdelávacieho prostredia“. Od čias Márie Terézie je to najambicióznejšia a zároveň najužitočnejšia kvalitatívna zmena.

A keď hovoríme o digitalizácii, chýba mi konkrétny plán na rozvoj verejných onlinových registrov, ako je moderný obchodný a živnostenský register (s jednoduchšie prístupnou zbierkou listín), jednotný register majetkových priznaní verejných funkcionárov, ktorý by nadväzoval na zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, či prístupnejší kataster nehnuteľností, ktorý by odbornej verejnosti umožňoval preverovanie majetku verejne činných osôb minimálne na takej úrovni ako v Českej republike.

Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia

(pozn. red. autor spolupracoval na časti Zelená ekonomika dokumentu Moderné a úspešné Slovensko)

Ak by som mal vybrať len dve oblasti za životné prostredie, z reformného menu by som do plánu obnovy určite zaradil oblasť obehovej ekonomiky a reformu energetiky a zvyšovania energetickej efektívnosti. Keďže až 70 % z celkového balíka musí byť zazmluvnených do roku 2022, rozhodujúca pre úspech bude akčnosť a pripravenosť projektov.

Obehová ekonomika nie sú diaľnice, nepotrebuje megalomanské štátne investície. Najlepšiu hodnotu za peniaze určite prináša zavedenie množstvového zberu, ktorý dokáže preukázateľne znížiť množstvo produkovaného odpadu až o tretinu a zvyšuje mieru triedenia, alebo diferenciácia poplatkov pre výrobcov podľa recyklovateľnosti materiálov, ktoré uvádzajú na trh. Naopak, štát by nemal dotovať napríklad spaľovne a recyklačné zariadenia na spracovanie plastov, ale vytvoriť trhové prostredie, aby vznikli samy na komerčnom princípe. Ako? Napríklad ďalším zvyšovaním poplatkov za skládkovanie. Investície by mohli namiesto toho smerovať do budovania tzv. re-use centier či odstraňovania čiernych skládok.

Najväčší priestor na znižovanie emisií skleníkových plynov je v zvyšovaní energetickej efektívnosti a podpore obnoviteľných zdrojov. Opatrenia ako komplexná obnova budov majú potenciál zaplatiť sa samy z dosahovaných úspor. V oblasti energetiky však budú potrebné aj „nenávratné“ investície. Už sa nemôžeme donekonečna vyhovárať na to, že naša prenosová sústava nedokáže prijať väčšie množstvo obnoviteľných zdrojov. Podobne ako iné krajiny musíme investovať do inteligentných riešení, skladovania energie a decentralizácie výroby energie z OZE. Model elektráreň – spotrebiteľ je prekonaný.

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Reformné menu hodnotím celkovo pozitívne. Každá z ôsmich oblastí zahrnutých v reformnom pláne potrebuje systémové reformy. Jednotlivé opatrenia boli navrhované primárne na základe analýz analytických jednotiek ministerstiev, najmä IFP a ÚHP na ministerstve financií, a celkovo dávajú zmysel.

Náklady na navrhované opatrenia však násobne presahujú zdroje z Fondu obnovy a odolnosti. Preto treba zadefinovať priority.

Na nastavenie priorít a ich realizáciu je potrebné silné líderstvo, stotožnenie sa politických elít s reformami, a aj otvorená a úprimná komunikácia s verejnosťou. To mi zatiaľ chýba asi najviac a to je aj moje hlavné odporúčanie politikom: zhostite sa tejto svojej kľúčovej úlohy!

Druhou oblasťou, v ktorej musíme razantne šliapnuť na plyn, je príprava administratívnych a implementačných kapacít. Doteraz sme nevedeli efektívne míňať oveľa menšie prostriedky z eurofondov. Urgentne preto musíme reformovať samotné poskytovanie eurofondov: pripraviť relevantné kapacity a legislatívne a regulačné rámce, ale aj zjednodušiť procesy a administratívu použitia eurofondov.

Ja som sa zúčastnil niekoľkých expertných debát na ministerstve financií, najmä pre oblasť „Trh práce a sociálna udržateľnosť“. V tejto oblasti som okrem niektorých opatrení, ktoré sa do národného plánu dostali, navrhoval napríklad opatrenia na posilnenie dopytu po zamestnancoch zo znevýhodneného prostredia alebo so zdravotným znevýhodnením.

Mohlo by ísť o vytvorenie systému, ktorý by pri verejných zákazkách a eurofondoch zvýhodňoval uchádzačov spĺňajúcich kritériá inkluzívneho zamestnávateľa, respektíve tých uchádzačov, ktorí nespĺňajú ani minimálne kritériá, priamo vylučoval.

Odporúčal by som aj pridať opatrenia na posilnenie sociálneho a občianskeho dialógu najmä na regionálnej a lokálnej úrovni. Opatrenia podporujúce dialóg sociálnych partnerov, mimovládnych organizácií, vzdelávacích inštitúcií, samospráv a ďalších zainteresovaných partnerov by pomáhali identifikovať synergie a eliminovať úzke miesta regionálneho rozvoja a tým nachádzať spravodlivé a sociálne udržateľné riešenia na zlepšovanie kvality života občanov.

---

Miriama Letovanec, šéfka tímu Implementačnej jednotky

Dokument obsahuje opatrení viac než dosť – pravicových aj ľavicových, bude teda závisieť od politikov, ktorým smerom sa vyberú pri príprave dokumentu pre EK či pri výbere reforiem z tohto „menu“. Opatrenia sa zameriavajú nielen na zmenu kvality života občanov (zdravotníctvo a vzdelávanie), ale aj na fixovanie systému ako takého (reforma verejnej správy), či už z pohľadu procesov (digitalizácia), alebo aj doručenia verejnej služby občanovi. Možno niekedy je menej viac, ale je dobré, že sa zo šuplíkov vybralo takmer všetko, čo sa v nich nachádzalo. Zaujíma ma možno viac pohľad do budúcnosti, a to napríklad pri téme inovácií v zdravotníctve.

To, čo mi tam chýba viac, je opis rizík implementácie reforiem – jednoducho povedané – ich uvedenie do praxe. Na nesúlad legislatívy európskej s národnou môžu naraziť zmeny napríklad pri zdravotných sestrách, nadrezortná koordinácia – jednotný prístup a jasné pravidlá – je nevyhnutná pre všetky väčšie zmeny v daňovo-odvodovej politike, riešení dlhodobej starostlivosti či reforme verejnej správy. Procesy pri príprave verejného obstarávania a postupná digitalizácia vytvárajú tlak na priorizáciu opatrení v agende ministerstiev, pričom tlak na výsledok časom klesá. Míľnikom na realizáciu týchto reforiem nemôžu byť len zmeny zákonov – predstavujú len nástroj, akým výsledok dosiahnuť.

Úspešnej implementácii nepomôžu manažérske kurzy ani príručky. Ide tu o znalosť zákonov, práce jednotlivých rezortov, komunikáciu s odbormi a asociáciami. Ide tu o balansovanie na hrane odbornej a politickej. Ide tu aj o hľadanie kompromisu a o schopnosti riešiť konflikty. V prípade potreby niektoré aj vyvolať. Ja politikom prajem správne rozhodnutia pri nastavení implementácie, na pochybenia tentoraz čas nebude. Bude nás to stáť ako vždy peniaze. Tentoraz však pôjde o veľký balík.

---

Zdenko Štefanides, hlavný analytik VÚB banky

Z môjho pohľadu je prioritou pre reformný plán určite školstvo. Písal som o tom napríklad tu.

Ostatné veci sú „nice to have“, ale ak sa chceme naozaj posunúť ďalej, tak komplexná reforma školstva je na prvom mieste.

V sumáre dokumentu som našiel jasné pomenovanie kritických problémov v oblasti vzdelávania a primerané sa mi javia aj návrhy na relatívnu alokáciu zdrojov na ich riešenia (zďaleka najviac do moderných škôl a motivácie učiteľov).

Navrhnuté riešenia sa mi však javia málo ambiciózne. Napríklad v reforme vysokých škôl je návrh na zlučovanie vysokých škôl s cieľom dostať aspoň jednu slovenskú univerzitu do TOP 500 na svete. Toto však predsa nie je rebríček o veľkosti univerzity podľa počtu študentov, ale podľa kvality výučby a výskumu! Zlúčením nekvality kvalitu nedostaneme. Pritom lepší návrh existuje, čítal som o ňom aj na Vašich stránkach, tu.

---

Andrej Svorenčík, ekonóm na Univerzite v Mannheime

Stať sa bohatou krajinou pred tým, než príliš zostarneme a prevalcuje nás automatizácia, nie je ľahká a priamočiara úloha. Je síce náročná, ale nie neriešiteľná. Návody na riešenie nám dávajú rozvinuté krajiny, hlavne tie, ktoré sa medzi ne začlenili nedávno. Ale aj tie, ktoré na tom stroskotali. Z tohto pohľadu dokument Moderné a úspešné Slovensko dáva cestovnú mapu, ktorým smerom vykročiť.

Cesta však nie je úplná. Osobne nechápem, prečo stovke odborníkov a analytikov pri písaní dokumentu ani raz neprišla kultúra a kreatívny priemysel na um. Možno to bude tak, ako v nedávnom rozhovore pre Nko predseda SAV charakterizoval prístup k podpore vedy na Slovensku: „Kúpim ti husle, keď sa naučíš hrať“. Čiže zainvestujeme do kultúry až vtedy, keď budeme bohatí a budeme magnetom kvality života, a nie, že aj vďaka rozvinutej kultúre a kreatívnemu priemyslu sa staneme bohatými.

Dokument nielen preto čítam hlavne ako dlhý zoznam úloh potrebných na dobehnutie zameškaného, aby sme sa dostali tam, kde sú už ostatní. Ciele dokumentu — dosiahnuť v mnohých oblastiach len priemer V3 alebo EÚ — sú možno realisticky stavané na kondíciu verejnej správy realizovať reformy, ale ničím a nijako nevedia inšpirovať alebo vzpružiť k výkonom. Situácia je podobná nášmu súčasnému boju s druhou vlnou pandémie: nemôžeme dobiehať včerajšie čísla, musíme teraz riešiť to, čo príde o týždeň či dva.

Aj keby sa cez Fond obnovy, tradičné európske a domáce zdroje, podarilo nájsť prostriedky a politické odhodlanie na splnenie všetkých reformných cieľov za vyše 30 miliárd, tak nie som presvedčený, že to bude stačiť na to, aby sme sa nezachytili v pasci stredného príjmu. Aspoň v jednej oblasti mať výraznejšie ambície, ideálne vo vzdelávaní a vede, by bolo na mieste. Ale to je úloha pre politikov, nie analytikov.

Udalosti posledného týždňa, počas ktorého sa s veľkými fanfárami prezentovaného dokumentu stalo ochytané a doplnené „menučko“, nedáva veľké nádeje. Ale snáď tlak Európskej komisie do apríla niečo dosiahne.

---

Karel Hirman, energetický analytik

Na úvod sa musím priznať, že stále mi nie je z dostupných verejných informácií úplne zrejmé, čo a za akých podmienok EÚ bude z mimoriadneho fondu obnovy na elimináciu dopadov „koronakrízy“ financovať.

Či to budú aj náklady na systémové reformy, alebo to budú len investičné projekty v intenciách deklarovaných priorít. Ak to bude prvý prípad, určite by mala byť prioritou komplexná daňová a odvodová reforma, ako aj reforma školstva, zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia.

V prípade podpory investičných projektov v energetike by som v súlade s deklarovanou prioritou zverejnených zámerov vlády uprednostnil opatrenia na zlepšenie energetickej efektívnosti. Z nich by určite mala mať prioritu komplexná obnova verejných budov a bytového fondu.

Napriek pochybnostiam, ktoré som čítal v Denníku N, takáto celková obnova panelákov a ďalších budov, vrátane zateplenia a využitia lokálnej „zelenej“ energie, dokáže nielen zásadne znížiť spotrebu tepla a energií, a teda aj emisie poškodzujúce klímu a životné prostredie, ale aj citeľne zvyšujú kvalitu bývania, zlepšujú sociálnu situáciu obyvateľstva a znižujú náklady štátneho rozpočtu a rozpočtov verejnej správy a samosprávy.

V prípade dopravy by som doporučil opatrenia zamerané nielen na elektrifikáciu a modernizáciu železníc, ale aj celkovú zmenu dopravných koridorov na dopravno-energetické. To znamená, že pri výstavbe a modernizácii železničných tratí, ale aj cestných ťahov, systémovo súbežne pri ich trasovaní efektívne inštalovať na vhodných miestach aj kapacity na výrobu „zelenej“ energie s primárnym využitím v samotnej doprave.

Dobrými investičnými projektmi v súlade s prioritami EÚ sú aj projekty na využitie obnoviteľných zdrojov v centrálnych systémoch vykurovania, vrátane geotermálnej energie a vodíka.

---

Libor Melioris, ekonóm

Poďme od začiatku. Fond obnovy vznikol ako nástroj, ktorým sa Európska únia snažila zabrániť svojmu rozvratu. Zmyslom bolo vytvoriť fiškálny impulz a uvoľniť tlak na verejné financie v krajinách, ktoré si žiadny stimul nemohli dovoliť. Počas rokovaní sa však zháčili menšie krajiny a presadili, že použitie peňazí musí byť viazané na štrukturálne reformy. Tak vznikol Fond obnovy.

Čo si o Fonde obnovy myslia špičkoví svetoví ekonómovia vieme vďaka The Initiative on Global Markets. 40% z nich si myslí, že použitie peňazí z Fondu obnovy by nemalo byť podmieňované uskutočnením reforiem. Silno s tým súhlasí jediný respondent pochádzajúci zo Slovenska, člen Bankovej rady NBS, Ľuboš Pástor. Logika je taká, že pri takom drastickom prepade ekonomiky je rýchlosť dôležitejšia než adresnosť.

Súhlas s tvrdením „Peniaze z Fondu obnovy by nemali byť viazané na uskutočnenie reforiem“

(v % zo všetkých respondentov, odpovede vážené podľa miery istoty)

Čiže v skratke, aj keby sme neurobili žiadne reformy, ale vďaka prílevu zdrojov by sa v najbližších rokoch nemuseli zvyšovať dane ani škrtať výdavky, tak by to bolo podľa niektorých špičkových svetových ekonómov v poriadku.

K reformám. Nevysloveným tajomstvom je, že tie najdôležitejšie reformy nepatria medzi finančne najviac nákladné. Najlepším príkladom je školstvo. Reforma obsahu vyučovaného na základných školách alebo reforma riadenia vysokých škôl nestojí veľa peňazí. Vyžaduje však veľa práce a politickej odvahy.

Akýkoľvek reformátor v školstve nutne narazí na vzburu učiteľov, docentov, profesorov, ktorí odmietajú akékoľvek zmeny, lebo aktuálny systém (zhmotnený v plagiátorstve, formalizme a alibizme) im vyhovuje. A v tomto nášmu reformátorovi žiadne grafy ani analýzy nepomôžu.

Reformy sa nedajú robiť zdola. Buď o ne majú hodnostári záujem, alebo sa neuskutočnia.

---

Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments

Z množstva oblastí, ktorým sa dokument venuje, sa dotknem hlavne dôchodkov a vzdelávania.

V rámci fiškálnych reforiem v oblasti udržateľných a férových dôchodkov by som doplnil zámer posilniť úlohu zamestnávateľov aj samotných sporiteľov pri tvorbe budúcich dôchodkov.

Prvý a druhý pilier síce budú dominantnými prispievateľmi do našich budúcich penzií, no tretí pilier so zapojením zamestnávateľov, ako aj štvrtý, ktorý je výlučne na dobrovoľnosti sporiteľov, je viac ako žiaduci. Nehovoriac o tom, že pokiaľ by zamestnávatelia výraznejšie prispievali svojim zamestnancom, zvýšilo by to aj ich lojalitu v práci.

V oblasti vzdelávania by som venoval zvýšenú pozornosť aj vyhodnocovaniu efektu reforiem. Hovorím o meraní kvality vzdelávania napríklad cez ranking jednotlivých škôl. Každý dobrý manažér potrebuje vedieť, kde má najsilnejšie aj najslabšie miesta. Pomohlo by to systému, zdieľaniu pozitívnych príkladov a skúsenosti naprieč Slovenskom, skvalitnilo by to riadenie. Porovnávanie a nastavovanie benchmarkov by malo byť súčasťou reformy školstva.

Pozitívne hodnotím, že dokument zasahuje väčšinu dôležitých oblastí, v ktorých zaostávame, a ponúka množstvo riešení. Chýba mi však v ňom vízia, v čom má byť Slovensko atraktívnejšie, progresívnejšie ako konkurenčné krajiny, aby sa zaradilo medzi výnimočné krajiny dvadsiateho prvého storočia. Podobne ako keď Slovensko rezonovalo po daňovej reforme v roku 2004.