Denník N

Vody pod Šamorínom sú väčší poklad než Tatry, hovorí expertka z bratislavských vodární

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Pre rezervoár pitnej vody pod Šamorínom a priľahlými obcami sa vedie dlhé roky spor o rozšírenie ochranného vodárenského pásma. Posunutie hraníc by znamenalo utlmenie výstavby a obmedzenia pre obyvateľov a podnikateľov v Hamuliakove.

„Tým, čo tam žijú, by vyhlásenie vodného pásma garantovalo takú kvalitu života ako nikde inde na Slovensku,“ namieta Alena Trančíková zo sekcie kvality, ochrany vôd a životného prostredia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS).

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • kde všade na Slovensku sú už problémy s vodou a kde sa na ne treba pripraviť;
  • aký režim by čakal lokality, pre ktoré by sa nepodarilo zabezpečiť viac vody z podzemných zdrojov;
  • ako vyzerá život v ochrannom pásme;
  • či je možné čakať odškodnenie, ak sa človek zrazu ocitne v ochrannom pásme.

Odkiaľ pochádza voda, ktorej som sa práve napil?

Máte výnimočné šťastie. Je to voda z vodárenského zdroja Rusovce – Ostrovné lúčky – Mokraď. Inde v Bratislave je ťažké určiť, odkiaľ voda pochádza. Potrubia sú v rámci mesta poprepájané a voda z jednotlivých zdrojov sa mieša. Z pohľadu kvality je to však jedno. Všetky tunajšie zdroje majú vodu z Dunaja, ktorá je prefiltrovaná cez štrky s podobným zložením.

Dá sa odhadom spočítať, aký význam v celom systéme má voda z vodárenského zdroja Šamorín?

Jeho celková kapacita je asi 3 400 litrov za sekundu. Dokázal by zásobovať pitnou vodou odhadom 3 milióny ľudí. Dnes máme dovolené využívať iba 600 litrov za sekundu, a ak sú práve aj ostatné zdroje v dobrom stave, BVS zo Šamorína v priemerne využíva asi 200 až 300 litrov. Za normálnych okolností ideme tak na tridsať až päťdesiat percent povolenej kapacity.

Sú však situácie, keď sa zrazu jeden alebo viac vodárenských zdrojov aktuálne nedá použiť. Napríklad ostrov Sihoť pod Dlhými dielmi je v prípade povodňových stavov na Dunaji zatápaný a vtedy ho musíme odstaviť z prevádzky. Voda z petržalskej strany Dunaja sa na opačnú stranu prepravuje potrubiami, na ktorých sa z času na čas vyskytne porucha. Pravidelne sa zdroje musia vypínať napríklad z dôvodu vykonávania revízií.

Je preto nevyhnutné mať na jednotlivých vodných zdrojoch k dispozícii takú rezervnú kapacitu, aby sme vedeli zásobovať celý región pitnou vodou, aj keby naraz vypadli napríklad dva zdroje zo štyroch.

Čiže nejde len o Bratislavu.

Zďaleka nie. Bavíme sa aj o Záhorí a podhorí až po Kráľovú pri Senci.

Koľko je to približne ľudí?

Asi 940-tisíc, ale bude to narastať. Už dnes vodu tlačíme na Záhorie. Ľudia v Malackách pijú vodu zo Sihote alebo z Pečnianskeho lesa. Inú možnosť nemajú, pretože región postupne vysychá.

Napĺňajú sa teda predpovede, že klimatická kríza a sucho spôsobujú problém s pitnou vodou?

Mestá a obce pod Karpatmi, ako sú Svätý Jur, Pezinok, Modra, Doľany a na Záhorí napríklad okolie Senice, boli historicky zásobované iba z karpatských prameňov. Tie však počas dlhotrvajúcich období sucha strácajú výdatnosť, lebo vodu majú len z toho, čo naprší. Kedysi bola ich výdatnosť na jar enormná, pretože sa topil sneh. Teraz už v tejto oblasti snehová pokrývka v zime prakticky nebýva. Pri takom suchu, ako bolo minulý rok, sa v niektorých oblastiach už musia na používanie pitnej vody vyhlasovať regulačné stupne.

BVS má dostatok zásob pitnej vody, problémom sú lokálne pramene. Čiže vody je dosť, len je nerovnomerne rozložená. Slovensko sa v budúcnosti bude musieť strategicky opierať o pridunajské vodné zdroje.

Akú rolu v tom hrá vodárenský zdroj Šamorín?

Je najväčší na Slovensku, ale zatiaľ nevyužívame jeho plný potenciál. Na to práve potrebujeme rozšíriť vodárenské pásmo a dobudovať ho.

Čo znamená dobudovať?

Momentálne je tam osem studní, ktoré stačia na 600 litrov za sekundu. Aby sme zvládli čerpať 3 400 litrov sekundových, bude potrebné vyvŕtať ďalšie studne a pripojiť k nim vodárenskú infraštruktúru, na čo je potrebný aj ďalší priestor.

Rozšírenie ochranného pásma plní dve funkcie: zabraňuje, aby podzemnú vodu prúdiacu do zdroja niekto neznečistil, a zabezpečuje, aby tam bolo dosť miesta rozšíriť ho podľa potreby.

To však nie je niečo, čo potrebuje priamo BVS. Pre potreby regiónu, ktorý zásobuje BVS, stačí aj do budúcnosti menej ako polovica kapacity. Všetko ostatné je k dispozícii tejto republike, je to bohatstvo štátu, ktoré je k dispozícii všetkým obyvateľom Slovenska.

Kde inde okrem Záhoria a Bratislavy by mohla v budúcnosti tiecť pitná voda z Dunaja?

V budúcnosti ju bude treba aj na strednom Slovensku. Je to také veľké prírodné bohatstvo, že ho nedokážem prirovnať k ničomu inému, čo v krajine máme. Do Tatier ísť nemusíte a prežijete, ale ak nebudete mať pitnú vodu, za chvíľu je po vás.

Sú štáty, ktoré už vlastnou skúsenosťou prišli na to, aké bohatstvo je pitná voda. Ale zvyčajne si to uvedomili až vtedy, keď jej už bol nedostatok.

Cisterna s pitnou vodou. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Filtrovaná voda už nikdy nechutí po prírode

Ktoré štáty, napríklad z Európy, majú problémy s vodou?

Mnohé krajiny EÚ majú problém buď s kvalitou, alebo kvantitou pitnej vody. Napríklad Francúzi majú síce dostatok podzemných vôd, no následkom intenzívnej poľnohospodárskej činnosti ju znečistili pesticídmi a hnojením, takže všade musia využívať úpravne vody. V nich za veľké peniaze odstraňujú znečisťujúce látky.

Potom sú krajiny, ktoré nemajú dostatok podzemnej vody. Napríklad susedná Česká republika, ktorá je z veľkej časti na skalnom podloží. Holanďania majú problém, že vplyvom stúpajúcej hladiny morí je ich podzemná voda zasolená.

Španielsko je také suché, že pitnú vodu musia vyrábať priamo z riek. V lete, keď je ich výdatnosť nízka, nestačia pokryť potrebu. Aj oni už budujú stanice na premenu slanej vody na pitnú. Je to finančne nesmierne náročné. Na ostrovoch ako Malta a Cyprus pitná voda z prirodzených vodných zdrojov v suchých rokoch prakticky nie je a musí sa dovážať v tankeroch z Grécka.

Ako vyzerá krízový režim, keď sa pitná voda minie?

Minulý rok v lete mali veľký problém napríklad v Olomouci, ale nielen tam. V širšom regióne boli miesta, kde museli pitnú vodu navážať cisternami do vodojemov. Boli vyhlásené obmedzenia. Žiadne polievanie trávnikov, žiadne bazény alebo umývanie auta. Ľudia sa už strážili aj navzájom.

Niekto si teraz možno hovorí, že teda nemáme žiadny problém. Keď chcú ľudia v Hamuliakove nad pitnou vodou stavať domy a podnikať, my si tú vodu teda vyrobíme inde – rovnako ako v iných krajinách. O koľko by to bolo drahšie?

Závisí od toho, čo z nej potrebujete odstrániť. Ak ide o prírodné znečistenie, napríklad zvýšené hodnoty mangánu alebo železa, zvyčajne sa to odstraňuje filtráciou. Nie je to až také technologicky náročné.

Keď už však odstraňujeme znečistenie, ktoré vzniklo z pesticídov, hnojenia alebo environmentálnych záťaží, to už sú veľmi náročné chemické procesy. Zvyčajne sa do vody pridávajú chemické látky, ktoré vyzrážajú znečistenie, a potom sa to niekoľkonásobne filtruje cez drahé filtračné náplne.

Pri veľmi veľkom znečistení mikropolutantmi sa robí takzvaná reverzná osmóza alebo mikrofiltrácia a to sú už veľmi sofistikované technológie. Výsledkom je takmer destilovaná voda zbavená minerálov. Ak by ste ju pili dlhodobo, odčerpávala by minerály z vašich kostí a z organizmu. Umelo sa do nej preto pridáva vápnik a horčík, ale už nikdy nechutí ako prírodná voda s prirodzeným zložením.

Developeri v Hamuliakove sa boja o svoj biznis

Spor o rozšírenie vodárenského zdroja Šamorín sa ťahá niekoľko rokov. Ako ďaleko ste od toho, aby sa celý problém konečne uzavrel?

Štát na BVS delegoval ochranu vôd využívaných na pitné účely. Nástroje, ktoré nám na to dal, sú však veľmi slabé. Je to sizyfovská úloha.

V ústave máme ochranu vody zakotvenú tiež, ale ide len o zákaz vývozu za hranice a ochranu nerastného bohatstva. Nie je tam jednoznačne povedané, že pitná voda je verejný záujem, ktorý stojí nad inými záujmami.

V Hamuliakove, ktoré by sa rozšírením ochranného pásma zrazu ocitlo na území, kde je nakladanie s majetkom obmedzené, majú pocit, že ide o zásah do ich ústavného práva na súkromné vlastníctvo a jeho užívanie.

Ľudia, ktorí budú v Hamuliakove zasiahnutí touto zmenou, sa delia na dve skupiny. Starousadlíci majú hlbší vzťah k miestu, kde odjakživa žijú. Mnohým sa nepáči nekontrolovaný rozvoj obce. Hamuliakovo má vyše 1 800 obyvateľov. Developerskou výstavbou v ochrannom pásme by zrazu pribudlo viac ako osemtisíc ľudí. Developeri to majú rozpracované v rôznych štádiách stavebného konania. Boja sa, že rozšírenie ochranného pásma ohrozí ich podnikateľské záujmy.

Pomáha väčšie povedomie o klimatickej kríze a suchu meniť postoj ľudí k ochrane pitnej vody?

Výchova obyvateľov Slovenska je v tejto oblasti zanedbaná. Čím sú ľudia starší, tým je to horšie. Berú to ako samozrejmosť. Stále sa spoliehame na to, že Slovensko má vody dostatok a že sme vodná veľmoc. Nepochopili sme, že to už dávno nie je samozrejmosť, v budúcnosti už vôbec nie.

Vľavo záplavy po silnej búrke 6. júna 2018 v Bratislave, vpravo sucho v hlavnom meste. Na Slovensku rastie nerovnováha v prejavoch počasia. Obidva extrémy zhoršujú situáciu s pitnou vodou. Foto – TASR

Ako to však vysvetliť ľuďom, ktorých domy a pozemky budú zrazu v ochrannom pásme, kde sa nesmie stavať, hnojiť ani vŕtať studne?

Ľudia, ktorí bývajú v ochrannom pásme vodného zdroja, sa majú v podstate dobre. Málokde nájdete také chránené životné prostredie. Nemôžu tam byť skládky, nevznikne tam hydináreň ani iné prevádzky, ktoré by ste nechceli mať v susedstve.

Problém s tým majú ľudia, ktorí sa tam chcú prisťahovať a chceli by začať vo veľkom stavať. Tým, čo tam však žijú dnes, by vyhlásenie vodného pásma garantovalo takú kvalitu života ako málokde na Slovensku.

Človek v ochrannom pásme nemôže kopať studňu, to je pravda. Ale môže byť pripojený na vodovod s kvalitnou prírodnou pitnou vodou, čo pri dnešných nízkych cenách za vodu nie je problém. Nemal by hnojiť a používať pesticídy, ktoré škodia podzemným vodám. Na stránke úradu verejného zdravotníctva je však celý sortiment prípravkov, ktoré neškodia životnému prostrediu.

Nemôže tam byť veľkochov zvierat, ale ak máte mačku alebo psa, nie je to problém.

Chápem, o čo vám ide, poviem však iný príklad. Povedzme, že bývam v dome u rodičov. Chcem sa osamostatniť a na ich pozemku si chcem postaviť vlastný dom. Na Slovensku to je úplne bežné. Tu by to bolo zakázané.

Nie je to celkom tak. V časti, ktorá je zastavaná, je možné realizovať niektoré stavby, treba však dať posúdiť, či stavba môže mať negatívny vplyv na podzemné vody. Ak si chce človek postaviť napríklad prístavbu, musí pred stavebným povolením požiadať o súhlas orgán štátnej vodnej správy, teda okresný úrad. Ten spolu s odborníkmi v hydrogeológii posúdi, či daná činnosť je alebo nie je v súlade s podmienkami.

Dediny najskôr nie sú nadšené, potom sú ľudia šťastní

Existuje nejaká forma kompenzácií alebo náhrad pre tých, ktorí sa jednoducho rozhodnú, že za takýchto nových podmienok tu nechcú ostať bývať?

Tak isto, ako keď sa vyhlasujú rezervácie. Ak ľudia vedia preukázať, že im bola spôsobená finančná alebo hmotná ujma, napríklad nemôžu ďalej vo veľkom chovať zvieratá, majú nárok na odškodnenie.

Museli by to však dokázať. Štát im nepodá pomocnú ruku sám od seba?

Potom by si každý vymyslel, že má nejakú ujmu. Sú na to pravidlá.

Nemal by byť štát pri ochrane svojho najväčšieho pokladu aktívnejší? Ak chceme, aby ľudia uvoľnili miesto prírode, mohli by sme ľudí motivovať aj finančne.

Je to pekná myšlienka, bolo by to priechodnejšie, ale nevidím to reálne.

Aj v Rusovciach, Jarovciach a Čunove bolo vyhlásené ochranné pásmo. Aj tam boli prevádzky, ktoré škodili vodám a museli sa odstrániť, zrušilo sa tam napríklad roľnícke družstvo. Aj tam ľudia protestovali. Keby ste sa ich opýtali teraz, ani by si nespomenuli, že sa niečo také udialo.

Rozdiel bol, že to bolo za socializmu.

Nechcem sa toho režimu ani náhodou zastávať. Ak však štát vtedy uznal, že je niečo vo verejnom záujme, tak sa s tým nebabral. Dediny tam neboli nadšené. Za pár rokov však boli obyvatelia šťastní, že družstvo bolo zrušené, lebo im nesmrdel hnoj ani prasatá. Neskôr sa ukázalo, že mnohé z tých opatrení priniesli pozitíva.

Teraz sa rovnováha medzi verejným a súkromným záujmom posunula zase do opačného extrému. Keď však bude s vodou za pár rokov zle, štát sa s ľuďmi zase maznať nebude. Otázka je, či štát nechce radšej zísť z kratšej cesty dnes ako neskôr znášať oveľa vyššie náklady.

Keď totiž nebudú mať vodu veľké regióny napríklad na strednom Slovensku, bude sa vykupovať a vyvlastňovať tam, kde voda je. Štát tomu neujde.

Dva scenáre

Projekcia pre rok 2050. Čím červenšia farba, tým menšia dostupnosť vody. Naľavo scenár ekonomika na prvom mieste, napravo situácia, ak sa uprednostní zelená ekonomika a ekologický prístup k poľnohospodárstvu. Zdroj – EEA

Takže čím dlhšie s rozšírením ochranného pásma otáľame, tým to bude drahšie?

Hamuliakovo sme varovali pred novou výstavbou už v roku 2006. Ešte tam nič nestálo a BVS behala po všetkých úradoch, aby plány developerov zastavili. V tom čase stačilo vykúpiť pozemky a odškodniť jedného. Bol by pokoj. Teraz tam stojí 350 domov, ktoré odtiaľ už nikto nedostane preč. Tí, čo chcú stavať, dnes ukazujú na postavené domy a hovoria: A to vám neprekáža? Prečo my nemôžeme? Vytvorilo to nebezpečný precedens a ťažko sa obhajujú ďalšie kroky.

Kto by bol víťazom a porazeným v prípade, že sa ochranné pásmo nerozšíri?

BVS má dostatok pitnej vody pre Bratislavu a okolité obce aj bez rozšírenia Šamorína. Kričať by mali regióny, ktoré už dnes nemajú dostatok pitnej vody a o 25 rokov sa im rúra s vodou zo Šamorína zíde. Takto dopredu však žiadna obec alebo jej stavebný úrad nerozmýšľa.

Môže sa nakoniec stať, že sa ochranné vodárenské pásmo nerozšíri?

Všetko sa môže stať. Bude to však mať aj svoje dôsledky. Ak bude ochranné pásmo potvrdené a vyhláška vstúpi do platnosti, začnú sa zrejme súdne konania. Developeri, ktorí tam prídu o svoje záujmy, sa začnú súdiť so štátom.

Alebo nedôjde k vyhláseniu ochranného pásma, to znamená, že dôjde k zastavaniu územia a nasťahuje sa tam osemtisíc obyvateľov. Každý centimeter štvorcový tam bude zastavaný. Vodárenské spoločnosti sú správcom ochranných pásiem, ale nemajú ako elektrikári alebo plynári právo vstúpiť na súkromný pozemok.

Prídeme o možnosť kontrolovať, či tam ľudia nerobia niečo, čo by podzemným vodám škodilo, napríklad či podomácky neopravujú autá a oleje tam nevsakujú do pôdy. Prídeme tým aj o možnosť čerpať vodu z vodárenského zdroja.

Stalo sa to už niekedy v minulosti?

Áno, v Čunove. Vodárenský zdroj pre obec mal mimoriadne kvalitnú podzemnú vodu. Jeho potenciálna kapacita bola štyridsať litrov sekundových, no pred masívnou developerskou výstavbou sme čerpali iba dva.

Došlo k rozporu aj s ochranným pásmom, ktoré ešte nebolo vyhlásené. Keď sa obec rozhodla rozširovať, ukázalo sa, že by potrebovali čerpať až dvadsať litrov. Vtedy sa malo automaticky aktivovať rozšírenie ochranného pásma. No už nebolo kam. Predané pozemky, developeri tam mali nakreslenú výstavbu. Štát prišiel o možnosť využívať väčší objem pitnej vody. Musím povedať, že mimoriadnej, dojčenskej kvality. Takú nájdete málokedy.

Alena Trančíková

V Bratislavskej vodárenskej spoločnosti pracuje 25 rokov. Z pozície referentky sa vypracovala na členku dozornej rady. Svoj pracovný život spojila najmä so skúmaním kvality vody a aktivitami na ochranu pitných vôd na Slovensku. V zahraničí zastupuje Slovensko na konferenciách a v medzinárodných organizáciách, ktoré sa venujú ochrane pitných vôd a životného prostredia. Za svoju prácu získala niekoľko ocenení. Študovala na STU v Bratislave a na Gymnáziu Jura Hronca.

Foto – BVS

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Bratislava

Klimatická kríza

Ochrana prírody

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie