Prečo je daňová brzda dobrý nápad
Autor je analytik INESS-u
Jedna zo základných poučiek ekonómie hovorí, že prvý krajec chleba vám prinesie najvyšší úžitok. Rozhodne vyšší ako druhý krajec a ten tretí, ten už mnohým prinesie skôr náklady. Toto pravidlo klesajúceho hraničného úžitku platí všeobecne na všetky ľudské činnosti. Aj na verejnú správu.
Prvých desať percent daňového zaťaženia prináša výrazne vyšší úžitok ako posledných desať percent. Za prvých desať percent zafinancujete súdnictvo, políciu, armádu, základné aj stredné školy, ochranu životného prostredia, zdravotníctvo pre ľudí bez príjmu a ešte vám ostane desaťnásobok toho, čo dnes dávame na dávky v hmotnej núdzi.
Čo vám prinesie posledných desať percent z celkového 40-percentného daňového zaťaženia? Nákup stíhačiek namiesto ich prenájmu, nefunkčnú digitalizáciu verejných služieb, otcovskú, obedy zadarmo pre všetky deti, hoci to 80 percent z nich nepotrebuje, úradníka, ktorý kontroluje, či na turistickej topánke je označenie turistická topánka.
To, ako rast daňových príjmov zvyšuje nekvalitu verejných výdavkov, sme veľmi dobre videli v predchádzajúcom volebnom období. 13. dôchodok je mementom tejto politickej „choroby“, ktorú rozpoznáte podľa výroku – musíme sa s občanmi rozdeliť o (ich) ekonomický rast.
Ešte viac toto neefektívne rozdávanie daňových príjmov vidieť zo správ Útvaru hodnoty za peniaze. Útvar, ktorý musí opatrne kritizovať výdavky ministerstiev, vidí oficiálne úspory za stovky miliónov eur. Pod rúškom tmy by ich iste identifikoval v miliardách. Existencia týchto správ je pritom podmienená prísľubom, že dosiahnuté úspory budú prerozdelené v rámci daného rezortu. Zjednodušene, na ministerstve práce sa šetrí, aby sa mohol vyplácať 13. dôchodok. Vďaka zaniknutej implementačnej jednotke vieme, že tieto úspory sa na ministerstvách dlhodobo nedarí dosahovať.
