Ľudia po pohreboch najviac ľutujú, že nič nepovedali, hovorí celebrantka z prírodného cintorína
Ak pohreb splní svoju úlohu, ľudia po ňom v menšej miere vyhľadávajú psychoterapiu alebo ďalšiu pomoc, hovorí Monika Suchánska, ktorá stála pri budovaní prvého prírodného cintorína v Prahe a na Slovensku. Zvolenský cintorín vznikol v spolupráci s organizáciou Živica. Suchánska skúma smrť, pohreby a pohrebné zvyklosti aj ako antropologička. Ako trénovaná celebrantka vedie posledné rozlúčky.
V rozhovore hovorí aj o tom:
- čo hovoriť a čo nehovoriť pri poslednej rozlúčke;
- čo ľudia po pohreboch spätne najviac ľutujú;
- ako zle zorganizovaný pohreb dokáže zničiť vzťahy v rodine;
- ako vyzerá a koľko stojí pohreb na prírodnom cintoríne;
- že na pohrebe je normálne aj usmievať sa alebo neprísť v čiernom;
- ako prekonať blok pri rozprávaní o smrti;
- prečo si plánovať starostlivosť na konci vlastného života.
Prírodné pohrebníctvo na Slovensku
Zvolenský prírodný cintorín Záhrada spomienok je súčasťou mestského Cintorína Zlatý Potok a je prístupný pre verejnosť aj mimo konania obradov. Pôvodne mal iba 400 štvorcových metrov a ukladať sa na ňom mohol iba popol zosnulých.
Na prvý pohľad pripomína viac záhradu než miesta posledného odpočinku, tak ako ich dnes poznáme. Popol sa ukladá k stromom a do kvetinových záhonov a porastov. Miesta sú označené jednoduchými kamennými tabuľami alebo vôbec. Pochovávanie aj obrady sú ekologické, vzniká len odpad, ktorý sa dá skompostovať.
Od tohto roka sa cintorín rozšíri a pochovávať sa budú môcť aj nespopolnené telá. Okrem Záhrady spomienok vo Zvolene by mal na jar pribudnúť nový prírodný cintorín v Košiciach a po ňom ďalší v Leviciach.
Boli ste uplynulý rok niekomu blízkemu na pohrebe?
Blízkemu nie, ale bola som na pohrebe človeku, ktorého som poznala. Išla som tam aj preto, že som bola zvedavá. Konal sa v čase intenzívnych opatrení a zaujímalo ma, ako si s tým rodina poradí. Organizovali si to sčasti svojpomocne