Denník N

30. výročie malej privatizácie: Ako som dohodla deal s bratislavskou mafiou

Na snímke Jarmila Lebeňová vydražila predajňu tabaku z vyvolávacej sumy 6000 Kčs na 1 320 000 Kčs, čo bolo dovtedy v dražbách na Slovensku unikátne. Foto - TASR
Na snímke Jarmila Lebeňová vydražila predajňu tabaku z vyvolávacej sumy 6000 Kčs na 1 320 000 Kčs, čo bolo dovtedy v dražbách na Slovensku unikátne. Foto – TASR

Príbeh o tom, ako mafiáni mojej rodine pri dražbe očnej optiky pošpinili ideály Novembra, ale nakoniec sme predsa len zvíťazili.

Podľa zákona č. 427/1990 Zb. z 25. 10. 1990 o prevode niektorých vecí z vlastníctva štátu do vlastníctva fyzických alebo právnických osôb sa v januári 1991 uskutočnila prvá malá privatizácia v Československu.

Týmto pojmom sa nazýval prevod dovtedy štátnych prevádzkových jednotiek ako maloobchodov, reštaurácií alebo prevádzkarní miestnej výroby do súkromných rúk formou dražby. Cena väčšiny týchto malých podnikov sa pohybovala rádovo v státisícoch korún československých a bola teoreticky dostupná všetkým občanom.

Ja som sa s rodičmi na tomto procese, ktorý zmenil naše životy, zúčastnila. Pochádzam z Bratislavy a moja mama v 70. rokoch pracovala vo v tých časoch známej a exponovanej očnej optike na Gorkého ulici.

Na rozdiel od dneška to bola jedna z najrušnejších ulíc mesta, kde sa miešali veksláci pred obchodmi Tuzexu, umelci z SND a herci z DPOH, ako aj úradníci z rôznych okolitých komunistických inštitúcií s bežnými ľuďmi večne čakajúcimi v radoch a zháňajúcimi základný nedostatkový tovar. Toto boli aj mamini zákazníci.

Dovozové okuliare (pre mladších – týmto výrazom sa označoval tovar zo Západu) boli zaujímavým podpultovým tovarom, ktorý sa dal výborne zobchodovať za prístup k inému nedostatkovému tovaru (banány, mandarínky, kvalitné mäso, rifle atď.). Gorkého ulica bola už vtedy fungujúcim voľným trhom.

V roku 1983 prešla mama do očnej optiky v novootvorenom obchodnom centre Hron na Dolných honoch, kde sa konečne mohla stať vedúcou. Jej zákazníkov to však neodradilo a rýchlo sa naučili merať dlhšiu cestu za vynikajúcimi službami a podpultovými okuliarovými rámami.

Gorkého ulica. Foto – NBS

Rodičia nechceli byť stratenou generáciou

November ’89 sme nielenže privítali s nadšením, ale na revolúcii sme sa aj aktívne podieľali: otec bol na svojom pracovisku členom štrajkového výboru, ja som bola ako študentka od prvých dní aktívna na svojej fakulte Vysokej školy ekonomickej a brat bol ako štvrták študentským lídrom na svojom gymnáziu.

Jedine mama mohla demonštrovať len cez víkend, keďže sa z práce vracala každý deň až o siedmej večer, ale na bielom plášti nosila trikolóru.

A vydobytá sloboda pre nás znamenala veľa: vzhľadom na otcových rodičov a sestru, ktorí po auguste ’68 emigrovali na Západ, na otcovo odmietnutie spolupráce s ŠtB a nečlenstvo oboch v KSČ bol náš kádrový posudok, mierne povedané, nepriaznivý. Konečne sme mohli slobodne rozhodovať o svojich životoch.

Preto sa moji rodičia rozhodli odkúpiť maminu optiku, hneď ako sa koncom roku 1990 začalo o malej privatizácii hovoriť. Otec mal už 50 rokov a po revolúcii sa konečne stal riadiacim pracovníkom, mama mala 40. Napriek tomu, že nemali žiadne úspory, neváhali ani sekundu.

Proces bol taký, že záujemca o kúpu prevádzky informoval o svojom záujme príslušný štátny podnik, ktorý mal zo zákona povinnosť zabezpečiť inventúru zásob a ocenenie prístrojového vybavenia a zariadenia obchodu. Tieto položky boli následne predmetom dražby.

Moja mama bola prvou optičkou na Slovensku, ktorá oznámila štátnemu podniku Očná optika zámer sprivatizovať prevádzku. Ten však celý proces brzdil a neuskutočnil inventúru.

Rodičia sa obrátili na otcovho známeho z čias ich spoločného pôsobenia vo folklórnom súbore Ekonóm – Ľudovíta Kaníka, vtedy riaditeľa odboru malej privatizácie a dražieb na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku SR.

Ten si okamžite predvolal riaditeľa štátneho podniku a za prítomnosti mojich rodičov mu dôrazne prikázal zabezpečiť všetko potrebné na dražbu prevádzky. Okresná privatizačná komisia zaradila maminu optiku do dražby v októbri 1991 s vyvolávacou cenou 131 000 Kčs.

Privatizačná mafia – dejstvo prvé

Už od začiatku poskytovala malá privatizácia rôznym špekulantom veľké možnosti, keďže nie všetky eventuality boli ošetrené zákonom. Tak boli napríklad prevádzky s lukratívnou polohou vydražené za obrovské sumy len s cieľom získať nárok na prenájom priestoru na podnikanie v úplne inej sfére, ako bola pôvodná prevádzka.

Toto nám nehrozilo, keďže poloha na Dolných honoch naozaj nebola ani vtedy zaujímavá. Napriek tomu bola moja mama nervózna a vzhľadom na veľké psychické napätie sa rozhodla osobne sa na dražbe nezúčastniť. Ako čerstvá inžinierka ekonómie som otca na dražbu v priestoroch filmového klubu (dnešné kino Lumière) sprevádzala ja.

Keď sme vstúpili do vestibulu a zamierili k vchodu do kinosály, nevideli sme žiadnych potenciálnych záujemcov. Len čo však otec pred vstupom do sály, kde sa konala samotná dražba, zaplatil poplatok za účasť v dražbe vo výške 2000 Kčs, z ničoho nič sa vyrojili viacerí muži a postupne platili dražobný poplatok tiež.

V tom momente sme začali mať podozrenie, že sa deje niečo nekalé, keďže podľa našich informácií nemal nikto z bratislavských optikov o prevádzku záujem a aj tak by sme hociktorého z nich hneď poznali.

Usadili sme sa v strede kinosály a vzápätí po nás vošiel upravený pán v baloniaku s aktovkou a posadil sa o rad nižšie rovno predo mňa.

V momente, keď vošiel licitátor a začal si pripravovať svoje papiere, pán v baloniaku sa otočil ku mne a 

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie