Štatistika vyzerá dobre, realita nie. Pomoc zlyháva, aspoň v kultúre určite

Autor je organizátor festivalu Pohoda a člen Redakčnej rady Denníka N

Prečítal som si anketu Denníka N s otázkou „Je čas zvýšiť pomoc firmám a ľuďom?“ Zaujali ma najmä Ivan Mikloš, ekonóm s povesťou najväčšieho tvrďasa, a minister financií obyčajného ľudového hnutia Eduard Heger. Mikloš reagoval najstručnejšie: „Určite áno. Nielen na zvýšenie, ale aj na zjednodušenie a urýchlenie“. Heger odpovedal dlho a oprel sa o „sezónne očistenú mieru evidovanej nezamestnanosti“, ktorej malé zvýšenie je dôvodom, prečo pomoc považuje za dostatočnú.

Rozhodol som sa napísať niekoľko jednoduchých dôvodov, prečo štatistika, za ktorú sa mnohí tak radi schovávajú, nezodpovedá tomu, čo sa v realite deje. Budem písať o kultúre.

V tabuľke nie sú emócie

Prečo mierne stúpa nezamestnanosť? Ľudí v práci držíme, lebo sú to najcennejšie, čo máme. Vytvárame svoje tímy dlhodobo, nechce sa nám prísť o špičkové odborníčky a odborníkov a opäť „vychovávať“ od začiatku nových. Často ide o mnohoročné priateľské kolektívy so silnou spoločnou identitou, minulosťou či zdieľanou vášňou pre umenie. Netvorí sa to ľahko – a teraz, keď je zle, pošleme ich na úrad práce?

Podobne to má mnoho firiem, držia sa z čisto neekonomických dôvodov. Stojí im to za prehlbujúci sa dlh. Ekonómovia nám radia rôzne veci, ale emócie do tabuliek nedostanete. A už vôbec nie do štatistík, ktorými sa tak radi opájajú ľudia pri moci.

Vypitvaní

Ako-tak udržiavaná zamestnanosť je len jedna stránka veci. Mnohé firmy ľudí prepustiť museli, a to vrátane tých špičkových. Keďže ide o šikovných ľudí, väčšina začala robiť niečo iné, často nekvalifikovanú prácu, ktorú zvládajú „ľavou zadnou“. Štatistika ostala pekná, realita nie.

Za jedno z najväčších ohrození európskej umeleckej scény je považovaný úbytok expertov v zázemí kultúry. Jednoducho povedané – môžete postaviť akciu, ale nebude ju mať kto urobiť, nebude mať kto postaviť stavby, ozvučiť ju a podobne. Keďže sme jedinou krajinou Európskej únie bez zmysluplne nastavenej pomoci, dostávame domáce firmy do veľkej nevýhody, respektíve ich rovno nepriamo likvidujeme. O tie zahraničné, ktoré prežijú, bude bitka, a preto budú drahšie.

Pamätám sa, ako sme na začiatku zháňali firmy v zahraničí a ako sme uvítali, keď sme sa mohli spoľahnúť na rovnako kvalitné – a neskôr dokonca kvalitnejšie – spoločnosti zo Slovenska, ktoré tu časom vyrástli. Teraz mnohé z nich neexistujú. A ak existujú, tak „vypitvané“ na minimálny počet ľudí a prežívajúce tak, že predávajú pod cenu najcennejšie kusy zo svojho vybavenia, prípadne predávajú osobné nástroje, ako je to napríklad v prípade Hula z firmy backline.sk.

Ako nestratiť fanúšikov

Štatistiky sú vraj pozitívne aj v počte bankrotov firiem. Ako je to v kultúre? Festivaly, promotéri a kluby ešte existujú len vďaka tej najcennejšej podpore – od fanúšikov. Tí si preniesli lístky na podujatia s tým, že organizátorom dôverujú.

Tá dôvera neprišla ľahko. Pamätám sa, akú povesť mala naša promotérska scéna v deväťdesiatych rokoch, keď sa tu organizovali falošné koncerty megahviezd, pri ktorých dôverčiví fanúšikovia a fanúšičky prišli o veľa peňazí, nevraviac o prežitom sklamaní. Nezabudnem na to, ako nad Bratislavou krúžilo lietadlo ťahajúce baner s menom umelca v deň jeho „koncertu“, pričom ten koncert bol niekoľko týždňov vopred zrušený.

Dôvera je najväčším ocenením práce kohokoľvek. Ak začnú promotéri a festivaly vyhlasovať bankroty, dotkne sa to v prvom rade tých, ktorí nás držia nažive, čiže návštevníkov našich akcií. Dôvera zmizne. Keďže poznám veľa organizátorov a organizátoriek, viem, že podobný scenár si nevedia ani len predstaviť. V štatistikách vytvára toto odhodlanie vydržať za akúkoľvek cenu lepšie čísla. V realite balans na hrane.

Pre koho?

K trendu upokojovania sa dátami sa pripája ďalšia zaujímavá disciplína. Opatrenia a počet ľudí, ktorí ich dokážu využiť. Všetko sa začne pompéznou tlačovkou. Nasleduje otáznik „sme zvedaví, koľko ľudí sa bude o podporu uchádzať“. Po uplynutí lehoty ďalšia tlačovka, tentoraz o sklamaní, ako málo ľudí schému využilo. Odpoveď je jednoduchá. Kritériá sú zakaždým nastavené tak, že im dokáže vyhovieť len minimum žiadateľov.

Od začiatku pandémie sa ukazujeme ako spoločenstvo nedôvery. V marci som napísal, že pandémia je šancou posunúť vzťah občanov k štátu na vyššiu úroveň. Skoro o rok musím konštatovať, že zlyhanie prekonalo všetky moje očakávania. Minister Krajniak môže jazdiť do práce aj na húfnici Zuzana, aj tak vychádza z tohto celého ako niekto, kto za rok nedokázal vyriešiť banálny problém jednoosobových s. r. o. Túto neschopnosť nezakryjú ani tie najlepšie maskáče, podobne ako nezakryjú to, že tým najchudobnejším sme akúkoľvek pomoc odopreli, lebo každý s dlhom je považovaný za nehodného podpory. Mimochodom, problém jednoosobových s. r. o. nedokázala vyriešiť ani ministerka kultúry, ktorá si túto agendu v kultúre chcela vziať na seba.

Trh nestačí

Martin Vlachynský z INESS-u si položil otázku, či by vládne opatrenia nemali byť súčasťou podnikateľského rizika a nechať trh, aby vybral víťazov a porazených pandémie. S týmto by sa dalo polemizovať dlhšie, úplne zásadnou podmienkou je normálne funkčné prostredie.

Už teraz sme postavení do obrovskej nevýhody oproti kolegom a kolegyniam z Únie, napríklad z Česka či Rakúska. Slobode trhu nepomáha ani najvyššia DPH na kultúru v Únii – jej zníženie aspoň na prechodné obdobie by bolo jednoduchým a veľmi demokratickým nástrojom pomoci.

Trhové určite nie je ani platenie DPH aj za neuskutočnené akcie či nezaplatené faktúry, pričom toto nezmyselné nastavenie dostalo do nezavinených dlhov mnoho firiem.

Pripomínam, že ohromná časť kultúry je priamo zriaďovaná štátom či samosprávami. Ako budeme aplikovať trh v ich prípade? Ako, prosím, trhovo rozsúdime napríklad prežitie súkromných divadiel voči štátom zriaďovaným scénam? Potom tu máme umelecké fondy, ktoré zvyknú nepodporiť tých, ktorí hľadajú zdroje aj v súkromnom sektore, čo je nelogické, protitrhové, protikreatívne, ale bežné.

5:0 alebo čaro štatistiky

Na záver jedno mimoumelecké zamyslenie. Pri problémoch súčasnej vlády sa často upokojujeme bojom proti korupcii. Keďže vo vláde majú radi štatistiky, jednu tu urobím, takú, ktorá ukáže, ako pekne sa číslami dá narábať.

Vezmime si päť popredných pozícií v riešení spravodlivosti na Slovensku. Policajným prezidentom bude bývalý vedúci protikorupčného odboru na úrade vlády počas premiérovania Roberta Fica. Generálnym prokurátorom je kamarát Michala Gučíka, reklamného mága, ktorého rady si rád vypočul aj Robert Fico. Riaditeľ NAKA je nominantom Roberta Fica. Ministerkou spravodlivosti je bývalá štátna tajomníčka vo vláde Roberta Fica. A napokon, špeciálnym prokurátorom pravdepodobne bude člen vlády Ivety Radičovej, ktorý odmietol ospravedlnenie Hedvige Malinovej šikanovanej vládou Roberta Fica. Človek, ktorý čierne stavby nehľadal medzi vilami na Slavíne, ale medzi najbiednejšími v rómskej osade, a ktorý dokáže naraz zastupovať rodinu Jána Kuciaka aj Pentu. Vhodne postavená „štatistika“ nepustí. Vyzerá to na 5:0. Alebo nie?