Je jedno, či Kvietika, Haščáka a Brhela odsúdia, tabu už bolo prelomené
Mnoho ľudí už uverilo, že kto ukradne štátu veľa peňazí, získa tým navždy aj ochranu pred políciou. Ale zosypalo sa to a je to dobre.
Policajné vyšetrovanie Martina Kvietika, Jaroslava Haščáka a Jozefa Brhela bude mať na náladu v slovenskom podnikaní vynikajúci vplyv bez ohľadu na to, či bude táto vplyvná trojica odsúdená alebo nie. Narúša sa tým predstava, že na Slovensku sa možno navždy beztrestne priživovať na štáte a tváriť sa pritom ako ctihodný podnikateľ.
Predovšetkým dedičstvo mečiarovskej privatizácie rozšírilo predstavu, že na Slovensku môžu v podnikaní vo veľkom uspieť len štátom chránení zahraniční investori a štátom chránená domáca elita zneužívajúca napojenie na vládu.
Za túto nedôveru v schopnosť férového podnikania platíme. Znižuje to chuť a odvahu na Slovensku podnikať alebo sa zamestnať, a preto nás to robí chudobnejšími a sklamanejšími.
Prípady Kvietik, Haščák a Brhel sú prelomové, hoci Marian Kočner už bol medzitým právoplatne odsúdený za podvody so zmenkami. On bol iba perverzný, hlučný, sebastredný a cynický mafián, hoci sa tiež nechal titulovať ako podnikateľ.
Kočnerov zmenkový príbeh je špeciálny aj v tom, koho si trúfol okradnúť. Bol potrestaný za to, že sa pokúsil obrať majiteľa Markízy, americkú firmu CME, o 70 miliónov praktikami, ako keby kradol záhradku niekde v Záhorskej Bystrici. Keby išlo len o Kočnera a Markízu, mohli by sme si naďalej myslieť, že ak si bielogolierová špička nedovolí útočiť na zahraničných investorov, nemá sa čoho báť.
Kvietik, Haščák a Brhel si na rozdiel od Kočnera dovoľovali len k slovenskému štátu, a keďže ho každý z nich nejakým spôsobom aj znásilňoval, tento štát sa ich bál a dal im pokoj.
