Nezatvárajme si oči, aj naši spojenci využívajú energetiku na geopolitické záujmy

Autor je energetický analytik

V prvé februárové dni vyvolalo na Slovensku opäť veľký rozruch dianie okolo Slovenských elektrární a stále nekončiacej dostavby dvoch jadrových blokov v Mochovciach. Vláda a následne parlament narýchlo, doslova zo dňa na deň, prijímali novelu zákona o kritickej infraštruktúre, ktorá podľa návrhu vicepremiéra a ministra hospodárstva Richarda Sulíka mala zabrániť tomu, aby úverujúca ruská pološtátna Sberbank prevzala akcionársku kontrolu nad elektrárňami.

Ruská banka, ktorá v konzorciu úverujúcich bánk má významné postavenie, totiž mala požiadať o doplňujúce zabezpečenie svojich úverov, a to formou časti akcií od troch akcionárov elektrární: talianskeho Enelu, českého Energetického a průmyslového holdingu (EPH) a Slovenskej republiky.

O čo išlo ruskej banke

Keďže oficiálnych a dôveryhodných informácií je okolo skutočného stavu v elektrárňach veľmi málo, môžeme sa len dohadovať, čo sa presne stalo a či naozaj bola situácia taká kritická, že vláda aj parlament museli takto zrýchlene postupovať.

Treba si všimnúť, že tesne po prijatej novele zákona sa objavila správa, že ruská banka už na svojej požiadavke údajne netrvá. Žeby Rusi konali v rámci úverového konzorcia rovnako expresne ako politici v Bratislave, sa dá len ťažko predstaviť. Avšak aj tak sa hektický úvod februára dá považovať za akýsi posledný varovný budíček pre štát a jeho reprezentantov.

Prečo Sberbank prišiel s takouto požiadavkou práve teraz? Dá sa predpokladať, že v úverových zmluvách so Slovenskými elektrárňami je ako jedna z dôležitých podmienok ich plnenia aj dátum spustenia oboch blokov.

Ten sa však za uplynulé roky manažérsky spackanej dostavby posúval už niekoľkokrát a vlastne až teraz sme sa dostali na dosah reálneho spustenia aspoň tretieho bloku.

Ďalšou otázkou je, či vzniknutá situácia bola naozaj natoľko vážna, že si vyžadovala legislatívny šprint, počas ktorého sa pôvodný návrh ministra Sulíka značne upravoval.

Ak si požiadavka Sberbank na doplňujúce istenie úveru akciami elektrární vyžadovala zmenu platných úverových zmlúv, a teda súhlas nielen všetkých troch akcionárov, ale aj celého konzorcia úverujúcich bánk, je zrejmé, že by si to vyžiadalo istý čas zložitých rokovaní celých armád právnikov zúčastnených strán. A tie nekonajú tak neuvážene ako účastníci slovenskej politickej scény.

Lenže to, že situácia okolo Slovenských elektrární je vážna, naznačil už koncom minulého roka verejne riaditeľ SIS Vladimír Pčolinský. Následná verejná debata sa sústredila len na jeho výrok o možných problémoch s prevádzkovou bezpečnosťou oboch nových blokov. Takmer úplne bez povšimnutia však ostali jeho nemenej závažné tvrdenia o problémoch vo vzťahoch medzi akcionármi.

A to už súvisí s ministerstvom hospodárstva „odhaleným“ pokusom Sberbank prevziať akcie podniku a tým aj kontrolu nad všetkými jadrovými blokmi na Slovensku. Pretože záujmy a postoj ostatných dvoch akcionárov nemusí byť vôbec totožný s deklarovaným záujmom slovenskej vlády.

Podobných problémov už bolo

Vzhľadom na závažné postavenie energetiky nielen v národnom hospodárstve, ale aj v medzinárodnom postavení Slovenska bola vždy zarážajúca laxnosť a až naivita štátnej politiky v tomto sektore.

Tá sa pritom už niekoľkokrát negatívne prejavila a stála štát a slovenských občanov nemalé prostriedky. Či už to bola nevhodná privatizácia Transpetrolu ruskému Jukosu a súbežne škandalózny pokus o exekúciu jeho akcií, či plynová kríza v januári 2009, ktorá stála slovenské hospodárstvo stovky miliónov eur len preto, že štát od dvoch vtedajších renomovaných zahraničných akcionárov nevyžadoval ani elementárne technické opatrenia na zabezpečenie diverzifikácie dodávok plynu.

Ďalším lapsusom nedávnej štátnej energetickej politiky bolo