Robotik Duchoň o zrušených výzvach na výskum: Na projektoch sme robili tisícky hodín, odišli hore komínom

Robotik František Duchoň spolu s ďalšími kolegami vedcami a odborníkmi pripravili dva projekty, ktoré chceli financovať aj z dvoch dnes už zrušených výziev ministerstva školstva na dlhodobý strategický výskum.

Jeden projekt rieši vytvorenie inteligentných agentov pre priemysel, druhý mal pripraviť digitálne dvojča pre výrobok alebo továreň.

Duchoň hovorí, že problémom je najmä spôsob, akým ministerstvo školstva výzvy zrušilo. Jednoducho s nikým nekomunikovalo a nepovedalo, či chystá ďalšie výzvy, či si vedci majú projekty nechať a aktualizovať. Pri technológiách a inováciách platí, že dva roky stará myšlienka je už hodná vyradenia.

Duchoň je zástupcom riaditeľa Ústavu robotiky a kybernetiky, predsedom Národného centra robotiky a riaditeľom Digitálneho a inovačného Hubu Science City.

Ministerstvo školstva zrušilo dve výzvy na podporu dlhodobého výskumu. Nahnevalo vás to? 

Vnímam to vo viacerých rovinách. Tieto peniaze sú prichystané od roku 2014 a z rôznych dôvodov sa ich nedarí čerpať. My sme v tomto poslednom kole takmer dva roky čakali len na recenzné konanie, čiže sme sa nedostali ani k odbornému hodnoteniu projektov, čo sa mi zdá dosť nefér. Ak by ministerstvo povedalo, že je tam kopa nekvalitných projektov, a preto zrušíme výzvu, tomu by som rozumel. Ale my vedci, ktorí sme zobrali tieto výzvy seriózne, sme strávili naozaj tisícky hodín prípravou.

Koľko ľudí na projektoch pracovalo?

Boli to osem- až deväťčlenné konzorciá, čiže univerzity, firmy, malé a stredné podniky. Každý pripravoval nejakú časť; muselo to byť zosúladené, aby to dávalo hlavu a pätu. Snažili sme sa konzorciá nastaviť tak, aby sme boli hodnotení čo najlepšie. Snažili sme sa hľadať firmy, ktoré by sadli nielen do obsahového konceptu, ale aj také, ktoré by nám priniesli body v hodnotení. Nehovoriac o formálnych veciach, bolo treba nastavovať rozpočty.

V jednom projekte som mal dvoch perfektných zahraničných profesorov – svetového špičkového robotika profesora Siciliana z Talianska a profesora Kyriakopulosa z Grécka, takisto špičkového odborníka. Keď budem s nimi komunikovať a nedajbože sa na to opýtajú, budem sa musieť nejako vyhovoriť, aby som sa nehanbil za to, čo sa to u nás zase udialo.

Ministerstvo argumentuje tým, že projekty by sa do konca roka 2023 nestihli urobiť, a teda nestihli by sa vyčerpať eurofondy. Čo si o tom myslíte?

Tejto argumentácii rozumiem. Ale osobne si myslím, že pri komunikácii s Európskou komisiou sa to dalo vyriešiť trochu ináč. Jednoducho, mne osobne prekáža na tom hlavne spôsob, akým sa to udialo. V podstate šmahom ruky sa to zmietlo zo stola bez nejakej ďalšej komunikácie. Napríklad že budeme hľadať prostriedky, aby tie najlepšie projekty naozaj mohli byť realizované a podobne. Ten spôsob je podľa mňa veľmi nešťastný.

Na aké projekty ste žiadali eurofondy?

Prvý projekt bol pre doménu Digitálne Slovensko a kreatívny priemysel. So spoločnosťou Matador sme mali realizovať inteligentných agentov do takzvanej smart factory. Chceli sme rozvíjať koncepty mobilnej manipulácie pre priemysel. Dnešné mobilné roboty, ktoré vo fabrike fungujú ako nejaké logistické systémy, sa pohybujú po čiarach a mnohými vecami sú obmedzené.

My, samozrejme, máme technológie, ktoré nám umožňujú zbaviť sa týchto čiar. Navyše na takéto roboty sme chceli dať aj robotickú ruku, aby sa nemuseli pripájať na už existujúce dopravné systémy, ale bol by to ako keby plnohodnotný asistent človeka. Celý systém mal byť doplnený aj o lietajúce drony. To bola naša úloha v projekte. Ďalší partneri prispievali do projektu ďalšími svojimi témami, aby vznikol plnohodnotný inteligentný priestor.

Druhý projekt sa týkal čoho?

Druhý projekt bol pre doménu Priemysel pre 21. storočie. Lídrom projektu bola Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity. My sme tam boli ako jeden tím, ktorý sa mal zaoberať digitalizáciou priemyslu.

Robí sa to v zmysle digitálneho dvojčaťa – či už výrobku, alebo továrne. Pred nasadením technológií to umožňuje overiť, či máte správne nastavené výrobné koncepty. Napríklad či je robot dobre umiestnený, či nebude v kolízii s iným zariadením a podobne. Šetrí sa tým veľa peňazí, pretože odhalíte množstvo chýb, ktoré by spôsobili vysoké náklady, keby ste ich museli odstraňovať až po realizácii projektu. Keď to odstránite v digitálnom priestore, je to o niečo jednoduchšie a menej to bolí finančne.

Ale nejde len o prípravnú fázu výroby. Je to potom možné napojiť aj na reálnu výrobu a sledovať, čo sa pri výrobe deje, a v prípade potreby zasiahnuť. Ďalšou možnosťou je optimalizovať materiálové toky, rozmiestnenia vo výrobe a tak ďalej.

Uvažovalo ministerstvo školstva aj o tom, že by sa projekty fázovali, čím by sa znížilo riziko, že sa eurofondy nestihnú vyčerpať?

Takú informáciu nemám.

A dalo sa to takto riešiť?

Podľa mňa áno. Keby s nami chcel niekto hovoriť, tak sme sa mohli dohodnúť, čo spravíme do konca roka 2023, že rozpočet znížime na polovicu – ale je to super projekt, poďte a my budeme hľadať financie, aby ste ho mohli dokončiť. Samozrejme, nebolo to závislé len od financií štátu. Súkromné spoločnosti deklarovali spolufinancovanie. Ale je iné, keď dostanete podporu zo strany štátu rádovo v niekoľkých miliónoch eur. Potom zaplatíte kvalitných ľudí, prinesiete si zahraničných expertov, aby vám poradili.

Tých 155 miliónov sa presúva na ministerstvo hospodárstva, ktoré chce tiež financovať výskum a inovácie. Môžete sa teoreticky aj tam uchádzať s vašimi projektmi alebo to bude niečo iné?

Nemám predstavu ani informácie, čo chcú urobiť.

Máte pocit, že štát to myslí vážne s podporou nových moderných technológií alebo skôr nie?

Má to dve roviny. Je veľa nadšencov aj na ministerstvách, ktorí odvádzajú dobrú robotu, napríklad tím pani Čaplovičovej na ministerstve hospodárstva. Organizujú sa rôzne fóra, napríklad Industry fórum; jedno prebiehalo aj vo štvrtok. Bola tam takmer stovka návštevníkov a diskutovalo sa o tom, ako by mal vyzerať absolvent pre digitalizovaný podnik o päť rokov. Vzniká aj slovensko-rakúsky projekt v štruktúre Interreg, kde by sme mali načerpať znalosti rakúskej strany v oblasti zavádzania prvkov Industry 4.0.

No chytajú sa toho skôr nadšení jednotlivci, ktorí rozumejú tomu, čo sa deje, a keď zmeškáme tento vlak, zas nám zostanú len nejaké podradné činnosti aj v priemysle namiesto toho, aby sme technológie vyvíjali. Mám pocit, že tí kompetentní, ktorí majú právomoc o tom rozhodnúť, to akoby trochu podceňovali.

Koľko času ste obom projektom venovali?

Ťažko sa to odhaduje, ale určite sú to len v mojom prípade stovky hodín. A keď zrátam všetkých kolegov, projektové strediská, finančnú kontrolu u nás na univerzite, tak sú to tisícky hodín, ktoré odišli niekam hore komínom.

Pri jednej z výziev bola možná refundácia nákladov, no tým, že sa zrušila, to padlo. Už ste do projektov veľa investovali?

Poviem to tak, že projekty, v ktorých som figuroval ja, neboli, ako keby holub z neba spadol, ale firmy a univerzity sa tým témam naozaj venujú. Bez ohľadu na tieto výzvy ich naozaj rozvíjajú. Ale keď dostanete takúto výraznú pomoc, veci sa značne zrýchlia, efektivita je vyššia, nájdete si zahraničných expertov. Pokiaľ ide o spätnú refundáciu, áno, malo to tak fungovať. Od septembra minulého roka sme mohli náklady preukazovať, ale, samozrejme, nič také sa neudialo, keďže výzvy sú zrušené.

Mrzí ma, že sme sa vôbec ani len nedostali k odbornému hodnoteniu. To sú veci, ktoré vás posúvajú ďalej. Chodím hodnotiť projekty do Bruselu a tam to ide ako po masle. Neviem, prečo to u nás nejde. Nechcem nikoho obviňovať, ale nefunguje to.

V Bruseli to funguje ako?

Dlhoročne pôsobím v Bruseli ako hodnotiteľ projektov a tam je jasne dané, že do 22. apríla sa odovzdávajú projekty, v máji a júni sa vyhodnotia, v auguste sa podpisujú zmluvy, v septembri sa začína realizácia projektu. Každý rok je to tak isto. Akurát minulý rok sa to vzhľadom na covid trochu poposúvalo. Ale predpokladám, že tento rok sa to vráti do pôvodného režimu.

Treba sa inšpirovať tam, kde to funguje. Viete, ak dva roky leží niekde projekt na stole a nerealizuje sa, tak absolútne stráca akúkoľvek konkurenčnú výhodu. Proste v technológiách je dva roky stará myšlienka hodná vyradenia. Preto má Brusel výzvy pravidelne v rovnakom čase každý rok, aby kľúčové technológie boli konkurencieschopné.

Čo by sme sa mohli od nich naučiť?

Vždy sme traja alebo piati hodnotitelia ku každému projektu. Doma sa pripravíme, potom si spolu sadneme a máme hodinu na to, aby sme sa dohodli. Nehovorím, aby sme platili za posudky také peniaze, ako platí Brusel. Ale nejaké peniaze hodnotiteľom treba dať, lebo je to ich čas navyše. A aj recenzent je motivovaný urobiť to správne. Musí tam byť moderátor z ministerstva, ktorý bude moderovať diskusiu recenzentov, aby vznikol v hodnotení konsenzus. Dá sa to spraviť aj v našich končinách tak, aby to bolo efektívnejšie a transparentnejšie. V Bruseli to ide ako po masle. Aj to hodnotenie.