Denník N

Ako sa chcel garbiar z Liptova podeliť o zisky a z robotníkov spravil akcionárov

Na fotografií vpravo je Pálka ten s klobúkom, ktorý stojí pred zamestnancami. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine
Na fotografií vpravo je Pálka ten s klobúkom, ktorý stojí pred zamestnancami. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis.

Niekedy v roku 1889 kráčala popri rieke Rýn nenápadná postava. Mierila z nemeckého Mainzu do Düsseldorfu a dvestokilometrový úsek zdolávala – pešo. Ján Pálka mal 20 rokov, keď takto cestoval po Európe a spoznával kožiarske dielne. Doma na Liptove mal totiž jednu zdediť po otcovi.

Pálkovci boli tradičnou garbiarskou rodinou, remeslo sa u nich odovzdávalo z generácie na generáciu takmer dve storočia. Fabrika, ktorú vlastnili, dávala prácu sedemdesiatim ľuďom, ďalší tucet sa v nej zaúčal.

Mladý Ján si však vymyslel, že chce zažiť, ako spracúvajú kožu majstri inde. Praxoval preto vo Viedni, v Benátkach, Záhrebe či v Hamburgu. Počas týchto skusov sa mu dostali pod ruku knihy svetových mysliteľov, najmä socialistických. A spomedzi nich ho upútal Pierre-Joseph Proudhon.

Francúzsky filozof prišiel s nápadom takzvanej samosprávy pracujúcich. Chcel nakloniť misky váh od majiteľov podnikov smerom k robotníkom. Po novom to mali byť oni a nie vlastníci, kto by organizoval prácu a rozhodoval, pre koho, ako a koľko bude továreň vyrábať.

Pálka bol hlboko veriaci evanjelik a humanista, násilné rozdávanie fabrík do rúk „všetkých“ mu bolo cudzie. Zo svojich ciest si však domov odniesol poznanie, ktoré v Liptovskom Mikuláši nebolo samozrejmosťou: že pomáhať sociálne slabším sa dá aj inak než „len“ v cirkvi.

Kresťanstvo v praxi

Na prelome storočí sa stalo to, na čo sa Pálka pripravoval: stal sa spoločníkom, neskôr, po smrti otca, jediným vlastníkom ich kožiarskej firmy. V časoch najväčšieho odbytu zamestnával 130 ľudí, fabrika mala vtedy vzácne elektrické osvetlenie a pobočky v Londýne, Berlíne či Budapešti.

Podnikateľ bol presvedčený o tom, že kresťania musia zmierňovať utrpenie núdznych nielen slovom, ale aj činmi. A najlepšie vlastným príkladom. Zvykol preto prispievať na stavbu kostolov, škôl, na chod sirotincov alebo činnosť Červeného kríža.

Cirkevný zbor, v ktorom robil dozorcu – akéhosi svetského vedúceho popri farárovi –, zriadil pokladnicu, do ktorej zbieral peniaze pre chudobných. Aj to bola iniciatíva, ktorá nebola všade pravidlom.

Napokon, zmyslom podobný, no oveľa väčší fond Pálka pomáhal spravovať pre celý východ Evanjelickej cirkvi. Popri tom podporoval miestne divadlo a pri vzniku Československa ponúkol desaťtisíce korún na založenie novín, ktoré by informovali o spoločenských zmenách.

Ani nie o rok neskôr sa však odhodlal na niečo, o čom predtým počas svojich ciest iba čítal. Povedal si, že skúsi zlepšiť život ľuďom, ktorí pre neho pracujú – a to celkom radikálne.

Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine

Výnimka medzi podnikateľmi

V tretiu septembrovú sobotu roku 1919 sa na stenách kožiarskej fabriky objavil oznam „mojim robotníkom“. Pálka z nich šmahom pera spravil akcionárov. Nepotrebovali na to žiaden kapitál, koniec koncov, mnohí žiaden ani nemali. Vkladom do „spoločného“ bola ich práca.

Budovy aj stroje zostali v rukách Pálku, jeho zamestnanci však mali k platu dostávať podiely na zisku, postupne až do výšky 25 percent. Podmienkou bolo, aby pre spoločnosť odpracovali aspoň rok.

„Moja manželka nijako nebola vstave pochopiť, čo to robím, a zmocnil sa jej až nervózny strach, že čo si ona i s deťmi počne, keď ja idem svoj majetok cudzím ľuďom rozdať,“ spomínal si garbiar neskôr. Pokoj našla, až keď Jána podporil jeho príbuzný, zakladateľ slovenského agrárneho hnutia Milan Hodža.

Darina Pálková bola pritom zvyknutá pomáhať. Pochádzala z rodiny uznávaného bankára z Myjavy a sama z času na čas darovala peniaze cirkevnému zboru. Neskôr viedla charitatívny spolok Dobrodej, ktorý vzdelával dievčatá, aby sa mohli stať ošetrovateľkami.

Pálka pre robotníkov pripravil školenia, aby sa mohli priebežne zlepšovať – učebňu i učiteľa zaplatil z vlastného. Ich deti mohli využiť štipendijný fond, podnikateľ doň na začiatok vložil 50-tisíc korún. Na porovnanie: dôchodcovia dostávali mesačne v priemere 500 korún.

A na motív Francúza Proudhona vznikla v továrni robotnícka samospráva, ktorá mala kontrolovať prepúšťanie ľudí či rozdeľovanie ziskov.

„Je medzi podnikateľmi ojedinelou výnimkou, bielou vranou. V slobodnej dobe, ktorá vyžaduje obetavých a slušných ľudí, ani jeden z našich veľkopodnikateľov nezaložil štipendium, literárny a umelecký fond či dotáciu,“ vyzdvihoval Pálku dobový časopis Právo lidu.

Odvážny experiment však dlho nevydržal a dôvody neboli len ekonomické. Robotnícke noviny vtedy napísali, že „keď sa mnoho premýšľa o socializácii, lepšie bude, keď sa bude viac premýšľať o vzdelaní robotníctva“. Z 80 robotníkov navštevovali ponúknuté školenia riadne len traja.

Na Silvestra 1921, po márnej snahe o napravenie toho, čo nefunguje, preto Pálka zavesil na steny závodu nový oznam. Vlastnícke vzťahy vrátil po dvoch rokoch do pôvodného stavu a ďalší pokus odložil na neurčito.

Hoci neuspel, jeho návrhy predbehli ducha doby a sociálne výhody, ktoré neskôr garantoval štát. A to nezostalo bez povšimnutia.

Na večierku u prezidenta Masaryka

Liptovských priemyselníkov Pálkovo sociálne cítenie netešilo – a neboli jediní. Keď uňho v roku 1925 nakupovali kože sovietske úrady, neskrývali, že jeho snahou opovrhujú. Obviňovali ho, že chce verejne znemožniť komunizmus. Pre mnohých iných však bol inšpiráciou.

Novovzniknutá republika si jeho skúsenosť vážila natoľko, že mu ponúkla miesta vo vedeckých ústavoch, ktoré skúmali sociálne politiky či organizáciu a vzdelávanie pracovníkov.

Pálka o svojej garbiarskej firme rozprával na bratislavskej teologickej akadémii aj v dvorane Karlovej univerzity, kde neostalo voľné jediné miesto. Tieto prednášky vyšli i knižne. Po vystúpeniach dostával ďakovné listy – jeden aj od vtedajšieho predsedu študentskej únie Václava Havla, otca neskoršej prvej hlavy štátu.

V Prahe sa ocitol aj v roku 1930, keď dostal pozvanie na spoločenský večierok. Hrad hostil desiatky diplomatov, umelcov, bankárov či priemyselníkov. Oblečený vo fraku si Pálka vzal auto a vyviezol sa k čestnej stráži.

Keď už bol vnútri, pristavila sa pri ňom dcéra prezidenta Masaryka a zastupujúca prvá dáma Alica. „Á, pán Pálka z Mikuláša? Čo robí vaša socializácia?“ spýtala sa, a ako rýchlo prišla, tak aj odkráčala k inému hosťovi. Aj ten krátky moment však povedal veľa.

Hoci uplynulo dobrých osem rokov, odkedy Pálka vešal po fabrike oznamy „svojim“ robotníkom, v hlavnom meste – ba u prezidenta, ktorého obdivoval – si to stále pamätali.

Napísal Paľo Lacko, rešeršoval Lukáš Krajčír, Slovenský historický ústav Matice Slovenskej

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Filantropia

História

Ekonomika

Teraz najčítanejšie