Herečka Lujza Garajová Schrameková: Odviedla som dcéru do školy a cestu domov som vždy preplakala

Herečka a stand-up komička Lujza Garajová Schrameková v rozhovore opisuje, ako musela na jeseň vyhľadať psychologičku, lebo nezvládala smútok z pandémie aj prehnané nároky, ktoré na seba kládla. „Predstavovala som si, ako budeme s deťmi cvičiť, budeme mať rozvrhy aj jedálniček. Hovorila som si, ako ten čas spoločne využijeme, aké to bude dobre, ako to zvládneme. A nakoniec sa mi to celé rozsypalo ako domček z karát,“ hovorí v rozhovore.

Pred rozhovorom ste mi spomínali, že ste sa snažili sledovať tlačovku bývalého premiéra, ale museli ste to vzdať. Vedia vás rozladiť správy z politiky?

Priznám sa, že momentálne žijem v akejsi bubline vo svojej hlave a dokážem riešiť len strašne málo vecí. Lebo inak by som sa už z toho asi zbláznila. Moje vnútorné napätie sa odštartovalo vraždou Kuciaka a vyeskalovalo niekedy okolo volieb. Zo začiatku som chcela mať stále prehľad, mať na všetko vlastný názor, mať o všetkom najnovšie informácie, ale keď sa po voľbách začala objavovať kauza za kauzou, už to bolo pre mňa nestráviteľné. A to, čo prišlo potom – myslím covid a všetko s ním spojené – už bolo jednoducho nad môj limit.

Preto ste išli za psychologičkou?

Bolo to jedno s druhým. Pri prvej vlne som ešte mala rovnako ako mnohí pocit, že je to len niečo časovo ohraničené, hovorila som si: „Dobre, bude to možno mesiac, najviac dva. Budeme šiť rúška, robiť veci na internete, čítať knižky, robiť stand-upy – nech to spoločne nejako zvládneme.“

No nakoniec to trvá tak strašne dlho, že som sa musela začať čisto sebecky venovať ani nie že svojej rodine, ale vyslovene iba sebe.

Viete už dnes spätne pochopiť, kde ste prekročili tú svoju hranicu?

Myslím, že som sa až príliš snažila, aby sme mali doma harmóniu, mala som strašne veľa očakávaní. Predstavovala som si, ako budeme s deťmi cvičiť, budeme mať rozvrhy aj jedálniček. Hovorila som si, ako ten čas spoločne využijeme, aké to bude dobre, ako to celé zvládneme. A nakoniec sa mi to celé rozsypalo ako domček z karát. Lebo som z toho nezvládla skoro nič. Nedokázala som cvičiť a začala som priberať, potom som začala viniť manžela z toho, že ani deti necvičia a priberajú. Nakoniec som už nevládala variť, a tak som začala kupovať jedlo v reštaurácii, ale štvalo ma to množstvo plastov a aké je to strašne neekologické.

Presne viem, o čom hovoríte!

Mám pocit, že tak to asi prežíval každý. A pritom si uvedomujem, aké sú to všetko strašné banality! Viem, aké máme šťastie, že nám v rodine nezomrel nikto na covid. Uvedomujem si, že by som sa z toho mala tešiť, lebo „my sme z tých šťastných“. Lenže takto to, žiaľ, nefunguje, lebo našej hlave vedomie tohto šťastia akoby nestačí.

Kedy ste začali mať pocit, že to už sama nezvládate, a začali ste rozmýšľať nad psychologickou pomocou?

Bolo to v septembri, keď Grétka začala po prázdninách chodiť do školy. A ja som plakávala každý deň. Išla som ju zaniesť do školy a vedela som, že sa potom musím rýchlo niekde schovať, lebo