Putin poškodzuje ruskú ekonomiku

Autor je švédsky ekonóm

Len pred niekoľkými rokmi pôsobili investiční bankári na rozvíjajúcich sa trhoch, ktoré považovali za podceňované a odsúdené na úspech, optimistickým dojmom. Po miernom oživení sa však tempo rastu v Latinskej Amerike, v bývalom Sovietskom zväze, na Blízkom východe i v Afrike opäť dostáva takmer do stavu stagnácie. V tejto súvislosti je Rusko priekopníkom, ktorý už od roku 2014 nezaznamenal žiadny skutočný rast.

Podľa starého sovietskeho vtipu trpí poľnohospodárstvo štyrmi problémami, ktorými sú jar, leto, jeseň a zima. Podľa rovnakej logiky ruský prezident Vladimir Putin viní zo stagnácie svojej krajiny „vonkajšie sily“ – v neposlednom rade globálne ceny ropy, hoci za nezdravú hospodársku politiku a západné sankcie nenesie vinu nikto iný, iba on sám.

Šok z neúspechu

Nie je náhoda, že v strednej a vo východnej Európe došlo v posledných desaťročiach k hospodárskym rozdielom. Krajiny, ktoré vstúpili do Európskej únie, zlepšili fungovanie svojej ekonomiky a HDP sa začal blížiť k HDP západnej Európy. V rokoch 2014 až 2019 bolo priemerné ročné tempo Maďarska 3,9, Poľska 4,1 a Rumunska 4,7 percenta.

Naopak, Bielorusko a Ukrajina zaznamenali počas tohto obdobia len minimálny rast a ruská ekonomika rástla priemerným ročným tempom iba 0,7 percenta. Hoci Rusko malo ešte v roku 2009 vyšší HDP na obyvateľa (z hľadiska parity kúpnej sily) ako Chorvátsko, Poľsko, Rumunsko i Turecko, medzičasom ho všetky tieto krajiny predbehli. Rusi sú dnes v šoku, keď počujú, že sú na tom horšie ako Rumuni a Turci. Z členských krajín Európskej únie je stále chudobnejšie ako Rusko iba Bulharsko.

Vďaka svojej tesnej blízkosti k jednotnému trhu Únie mohlo Rusko dosiahnuť vyšší rast, ak by uskutočňovalo zdravú hospodársku politiku. Namiesto toho však Putin úplne premárnil bohatý ľudský kapitál a dal prednosť skorumpovaným kumpánom a systematickej deinštitucionalizácii. Politizácia súdov a orgánov činných v trestnom konaní eliminovala hlavnú podmienku vlády zákona, ktorá je predpokladom na súkromné investície a rozvoj podnikania. Putin je podľa všetkého presvedčený, že ekonomika nie je taká dôležitá ako schopnosť zabíjať protivníkov, ako sú Boris Nemcov a Alexej Navaľnyj, ktorý bol nedávno prevezený z väzenia do nemocnice a údajne sa ocitol blízko smrti.

Index vnímania korupcie Transparency International ilustruje, ako hlboko to Putinova kleptokracia dotiahla. V roku 2020 sa Rusko umiestnilo na 129. mieste zo 176 krajín, zatiaľ čo Poľsko na 45. mieste a Rumunsko a Maďarsko boli na 69. mieste. Žiadna z týchto stredoeurópskych krajín, samozrejme, nie je baštou transparentného riadenia; ale rozdiel spočíva v tom, či krajina rešpektuje vlastnícke práva.

Keďže Rusko nemá garantované vlastnícke práva a podlieha západným sankciám, môže prilákať iba bláznov a gaunerov. V rokoch 2008 až 2013 a 2014 až 2019 sa priemerný ročný prílev priamych zahraničných investícií znížil z 3,1 na mizerných 1,4 percenta HDP.

Maximalizácia suverenity

Putin vo svojom výročnom prejave pred Federálnym zhromaždením Ruskej federácie 21. apríla ako obvykle sľúbil, že „makroekonomická stabilita a obmedzenie inflácie… sa určite dosiahnu“. Investičné banky a Medzinárodný menový fond sa na konzervatívnu ruskú makroekonomickú politiku, samozrejme, pozerajú so sympatiami. Nie je úžasné, že krajina má devízové rezervy vo výške 573 miliárd dolárov, dlh federálnej vlády je iba 18 percent HDP a krajina má stabilný prebytok bežného účtu? Makroekonomická stabilita však v skutočnosti znamená málo, pretože nie je samotným cieľom, ale iba prostriedkom na dosiahnutie stáleho rastu. Cieľom hospodárskej politiky každej vlády by mala byť maximalizácia blahobytu jej občanov. Putinovým výslovným cieľom je však maximalizovať takzvanú ruskú suverenitu – teda jeho vlastnú diktátorskú moc.

Pozícia investičných bankárov je čiastočne pochopiteľná, pretože sa zaujímajú o predaj ruských dlhopisov. Otázkou je, prečo by s tým mal MMF súhlasiť. Zatiaľ čo sa fond nedávno odklonil od fiškálneho konzervativizmu, aby podporil stimuly po celom svete, ruská vláda robí pravý opak. Je zrejmé, že MMF musí definovať, za čím vlastne stojí.

Stupňovanie západných sankcií je ďalším problémom, za ktorý môže sám Putin. Vláda USA 15. apríla zabránila finančným inštitúciám v rámci svojej jurisdikcie nakupovať dlhopisy denominované v ruských rubľoch. Bolo to len dva roky po tom, čo sankcionovala ruské eurobondy v cudzej mene. Ruská centrálna banka trvá na tom, že tieto emisie dlhopisov sú malé a dosahujú iba okolo 61 miliárd dolárov v rámci ekonomiky s veľkosťou 1,5 bilióna dolárov. Lenže ignoruje dôsledky politiky USA. Aj keď si investiční bankári môžu stále kúpiť ruské dlhopisy na sekundárnych trhoch, budú musieť brať do úvahy aj riziko, že ďalšie kolo sankcií bude zamerané aj na tieto nákupy.

Ruské sebapoškodzovanie

Aj keď je normálne, že veľká rozvíjajúca sa ekonomika drží vo vládnych dlhopisoch stámiliardy amerických dolárov, Rusko túto možnosť nemá. Náklady na americké sankcie sú tak väčšie, ako sa zdá. Neschopnosť Ruska obchodovať v dolároch vážne obmedzuje jeho investičné príležitosti a brzdí jeho rast. Medzitým vinou Putina a jeho extrémnej politiky šetrenia klesla ruská životná úroveň za posledných sedem rokov o jedenásť percent.

Ako môže niekto pochváliť takúto neľudskú politiku? Zatiaľ čo sa ekonómovia všeobecne zameriavajú na skutočný (po inflácii upravený) ekonomický rast, pre zahraničných investorov je dôležitá hodnota HDP krajiny v amerických dolároch. V prípade Ruska však poklesla o viac ako o jednu tretinu – z 2,3 bilióna dolárov v roku 2013 (teda pred sankciami) na 1,5 bilióna dolárov v roku 2020. V súčasných amerických dolároch je hodnota ruskej burzy iba na úrovni 53 percent maxima v máji 2008. Ktorý seriózny investor by stavil na tak rýchlo sa zmenšujúcu ekonomiku?

Akú časť nedostatočnej výkonnosti Ruska od roku 2014 spôsobili klesajúce ceny ropy, akú sankcie Západu a akú vlastná kremeľská protirastová politika? V pripravovanej správe Atlantickej rady s Máriou Snegovajovou píšeme, že potenciálny rast Ruska od roku 2014 mal byť päť percent ročne a že zhruba polovicu z neho – dva a pol až tri percentá HDP ročne – eliminovali západné sankcie.

Je pravda, že Rusko dnes nie je ani zďaleka jedinou rozvíjajúcou sa ekonomikou, ktorá má veľké problémy. Ale u žiadnej nie sú spôsobené sebapoškodzovaním v takej miere, akú predvádza Rusko.

© Project Syndicate