Ako to číta Ivan Mikloš: Mýtus o konci neoliberalizmu

Vo svete, ale aj u nás stále vládne mýtus o tom, že od éry Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, teda od osemdesiatych rokov minulého storočia, prevládal až doteraz vo svete neoliberálny poriadok, založený na minimalizácii úlohy štátu v ekonomike a spoločnosti.

Tento model, podľa kritikov od začiatku nesprávny, mali prevziať aj krajiny, v ktorých padol na konci osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov komunizmus, a mal v celom vyspelom svete prevládať až do globálnej finančnej a hospodárskej krízy v rokoch 2008 – 2009, keď sa vraj ukázala nielen jeho neudržateľnosť, ale aj škodlivosť a nebezpečnosť.

A úplný koniec neoliberalizmu vraj zažívame až teraz, po nástupe amerického prezidenta Joea Bidena, ktorý ohlásil na americké pomery doteraz nevídaný rast úlohy štátu v ekonomike a spoločnosti.

Dopredu priznávam, že nie som pri tejto téme úplne nezaujatý, pretože som sa najmä vďaka svojim kritikom (pozdravujem pánov Fica, Blahu, Číža a Zalu) stal asi jedným z najznámejších slovenských predstaviteľov nimi tak nenávideného neoliberalizmu.

O to viac ma zaujal komentár vo Financial Times z pera môjho obľúbeného autora Ruchira Sharmu, ktorý na základe množstva faktov píše, že je to celé mýtus. Konkrétne tvrdenie, že od Reagana a Thatcherovej zažíval svet dekády neoliberalizmu so znižujúcou sa úlohou štátu v ekonomike a spoločnosti.

Úloha štátu sa totiž, naopak, neustále zvyšovala. Scharma, ktorý je hlavným globálnym stratégom spoločnosti Morgan Stanley Investment Management, to veľmi pekne ukazuje na príklade toho, že od roku 1980 až doteraz vo vyspelých krajinách nepretržite rástol podiel verejných výdavkov na HDP, rovnako ako rástli verejné deficity a verejné dlhy. Deficity dokonca nerástli len v zlých krízových časoch, ale aj v tých dobrých.

Medzi rokmi 1980 a 2020 vzrástli v USA verejné výdavky na zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie z 10 % HDP na 17 % HDP. Hrubý domáci produkt pritom neustále rástol, no tieto výdavky rástli ešte rýchlejšie.

Od Reagana až po Trumpa nepretržite rástlo aj regulačné zaťaženie podnikania. Záchrana podnikov štátom sa stala z výnimočnej veci pravidlom. Pritom už v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch boli zachraňované a podporované celé priemyselné odvetvia a po globálnej finančnej kríze v roku 2008 sa plošné bailouty rozšírili aj na banky a automobilky, nehovoriac o plošnej podpore počas terajšej pandémie.

Každá nová kríza priniesla vo vyspelých kapitalistických (vraj neoliberálnych) štátoch vyššiu mieru fiškálnych stimulov. V USA to boli po internetovej kríze v roku 2001 stimuly vo výške 4 % HDP, po globálnej finančnej kríze v roku 2008 stimuly za 7 % HDP a vlani počas pandemickej krízy 13 % HDP.

Počas celých posledných desaťročí výrazne rástla aj úloha centrálnych bánk v ekonomike a tie sú celkom jednoznačne súčasťou verejného sektora, teda štátu. Znižovanie úrokových mier a kvantitatívne uvoľňovanie je významným nástrojom zasahovania štátu do ekonomiky, ktorý najmä v posledných dvoch desaťročiach a ešte viac po roku 2008 nadobudol nevídané rozmery.

Podľa prepočtov Ruchira Sharmu dosiahli len vlani, v roku 2020, fiškálne a monetárne stimuly v USA úroveň 28 % HDP a v ostatných vyspelých krajinách v priemere 40 % ich HDP.

Ak by sme za posledných 40 rokov chceli vo vyspelých krajinách hľadať oblasť, v ktorej došlo k zníženiu vplyvu štátu v ekonomike, tak by to bolo len zníženie vlastníckeho vplyvu štátu cez privatizáciu. Všade inde to bolo naopak, vplyv štátu nepretržite a výrazne rástol, takže príbeh o desaťročiach neoliberalizmu je jednoducho nepravdivý a falošný.

To, čoho sme v USA svedkami dnes, totiž nie je žiadny koniec neoliberalizmu, je to len výrazné zrýchlenie trendu, ktorý zažívame už desaťročia – trendu zvyšovania úlohy štátu.

Ako a prečo tento mýtus vznikol? Asi preto, že napriek celkovému rastu vplyvu štátu vždy existovalo napätie medzi prívržencami a oponentmi tohto rastu. A v posledných štyroch desaťročiach mali prevahu skôr tí politici, strany a koncepty, ktoré boli k úlohe štátu relatívne skeptickejšie.

Keďže za Reagana a Thatcherovej naozaj došlo k oslabeniu vplyvu štátu a navyše pád komunizmu potvrdil prevahu trhu nad centrálnym plánovaním, tak aj ľavicoví politici, ako Blair, Clinton či Obama, sa posunuli do stredu. Ale vplyv štátu neustále narastal.

Sharma píše, že dojem o raste trhu a zmenšení štátu mohol vyvolať aj vysoký nárast akciového a finančného trhu, keďže napríklad celková hodnota akcií a obligácií vo svete vzrástla z 12 000 mld. USD v roku 1980 na 370 000 mld. USD v súčasnosti.

Hlavným akcelerátorom tohto rastu sú však opäť fiškálne a monetárne stimuly vlády a centrálnych bánk, takže aj za týmto rastom trhov je do značnej miery štát.

Vyššie uvedený a vyargumentovaný mýtus neoliberalizmu (a jeho konca) sa, samozrejme, týka vyspelých západných krajín. Netýka sa krajín postkomunistických, kde, naopak, po páde komunizmu došlo a muselo dôjsť k zásadnému zníženiu vplyvu štátu v ekonomike. V týchto krajinách dokonca platilo, že čím viac sa tento vplyv znížil (samozrejme, pri súčasnom posilnení tam, kde štát vplyv musí mať, ako je napríklad vynucovanie pravidiel a ochrana súťaže), tým rýchlejší rast dosahovali.

Presne tak to bolo aj na Slovensku, čím viac reforiem zvyšujúcich ekonomickú slobodu, tým rýchlejší rast ekonomiky a tým viac zdrojov aj na verejné výdavky. Dá sa to ukázať aj na číslach, ale o tom niekedy inokedy.

Takže mám pre Fica & spol. dve správy. Tou prvou je, že do neoliberálov mi môžu kľudne nadávať aj naďalej, a tou druhou, že práve vďaka našim „neoliberálnym“ reformám mohli tak dlho a tak veľa rozhadzovať.