Ako úspešný bankár žil svoj americký sen, aby pomohol rodnému Šarišu

Text je súčasťou seriálu Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia. Jeho autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Seriál vzniká s podporou Nadácie Pontis.

Keď Michal Bosák spomínal na svoje detstvo, jeden z obrazov, ktoré našiel v pamäti, bol tento: je večer, rodina sedí pokope v Okrúhlom, dedine pod beskydskými vrchmi. Otec drží v ruke Bibliu a nahlas z nej číta, aké dôležité je pomáhať druhým.

Len máločo formovalo chlapca zo Šariša tak ako viera. Azda ešte príbeh jeho strýka Jána, ktorý sa v roku 1881 vybral hľadať šťastie do Ameriky. Michal ho zanedlho nasledoval. Keď vystúpil z lode v New Yorku, mal šestnásť a vo vrecku jeden dolár, ktorý mu ešte v ten večer ukradli.

Prvé roky sa v Novom svete pretĺkal. Doloval uhlie v pensylvánskej bani, pomáhal stavať železnice, neskôr rozvážal pivo a predával vo veľkoobchode. Keďže vedel, že bez vzdelania sa ďaleko nedostane, po práci sa krčil nad knihami. Až si sedem rokov po príchode otvoril krčmu.

Čapoval v mestečku Olyphante, kde žilo mnoho amerických Slovákov. V podniku časom našli zázemie a vytvorili okolo neho komunitu, ktorá sa navzájom podporovala. Práve tu Bosák dostal nápad založiť banku. Počas rozhovorov totiž zistil, že jeho krajania žiadnej nedôverujú.

Keď chceli Slováci v tom čase dostať peniaze z USA do Uhorska, poslali ich v listovej obálke. Ostalo len dúfať, že sa cestou nestratia. Po novom mohli svoje úspory zveriť niekomu, kto urobil všetko pre to, aby peniaze dorazili k slovenským rodinám.

Fundraising na osamostatnenie sa od Uhorska

Ako bankár bol Bosák v prvom rade podnikateľ, finančníctvo však spojil so spoločenskou zodpovednosťou. „Ak išiel krajan domov, nechal ho odviezť aj s kufrom až na stanicu. Postaral sa oňho tak, že aj keby bol nemý a hluchý, aj tak sa musel dostať do cieľa,“ tradovalo sa.

Hoci ho na prelome storočí bohatstvo ešte len čakalo, už vtedy s manželkou Zuzanou podporovali krajanské spolky Slovákov. Prispel aj na verejnú zbierku pre novinárov, ktorí doma čelili tlaku uhorských úradov.

Do konca 1. svetovej vojny stihol v USA založiť ďalšie štyri banky. Jedna z nich, First National Bank, dostala povolenie tlačiť dolárové bankovky s podpisom Bosáka ako svojho prezidenta. V najlepších časoch mali jeho finančné domy hodnotu až 15 miliónov dolárov.

Počas bojov pomáhal zháňať peniaze na osamostatnenie Slovenska od Uhorska. K autonómii sa prihlásil aj v Pittsburskej dohode – dokumente, v ktorom americkí Česi a Slováci žiadali vznik spoločného demokratického štátu.

A keď Československo napokon vzniklo, nastúpil Bosák v New Yorku na loď, aby po tridsiatich rokoch opäť navštívil rodný Šariš. Tentoraz však mal vo vrecku oveľa viac než len jeden dolár.

Súdobý podporovateľ startupov

V nedeľu 18. júla 1920 mali čašníci v bardejovských kúpeľoch Astória rušno. Prestierali strieborné príbory, do pohárov nalievali šampanské, na stoly nosili bifteky, kuracinu a torty.

Večierok si objednal bankár z Ameriky, ktorý zaplatil vstup všetkým pozvaným hosťom.

Michal Bosák neprišiel na východ len oddychovať. Chcel sa stretnúť s Milanom Hodžom, miestnymi gazdami či šarišským županom, aby zistil, čo môže urobiť pre región a krajinu.

Ako jeden z prvých nápadov založil Slovensko-americkú pozemkovú, obchodnú a priemyselnú spoločnosť. Bola akýmsi podnikateľským inkubátorom, ktorý mal podporovať súdobé „startupy“ a motivovať Slovákov, aby sa vrátili do vlasti.

Krajanov za morom cez jednu zo svojich bánk požiadal, aby vojnou vyšťavenej republike poslali pomoc – peniaze, šatstvo, palivo či obuv. Úradnícky aparát banky sa mal postarať o to, aby sa príspevky a veci rýchlo dostali tam, kde treba.

Státisíce korún poslal na renováciu kostolov v Stropkove či v Prešove. Vytvoril i fond pre katolícko-kultúrnu tvorbu slovenských spisovateľov. A keď na svojich prechádzkach po dedinách videl vyhorené domy, kúpil ľuďom pšenicu a pomohol im získať pôdu.

Najväčšiu radosť však mal, keď sa v jedno augustové ráno roku 1925 vrátil do Okrúhleho, dedinky pod Nízkymi Beskydami, v ktorej s otcom po večeroch čítavali Bibliu.

Mecén vzdelávania

Ako dieťa chodil Michal za vyučovaním do susednej Radomy – Okrúhle totiž školu nemalo. V triede chýbala tabuľa, lavice a dokonca aj dlážka. Preto keď o 50 rokov neskôr slávnostne otváral ľudovú školu v Okrúhlom, bol to jeden z najšťastnejších dní v jeho živote.

Nová budova patrila medzi najmodernejšie v Československu. Zmestila sa do nej učebňa, predsieň, kabinet s knihami aj dvojizbový byt pre riaditeľa. Škola mala divadelné javisko, oplotený dvor aj záhradu na pestovanie ovocia a zeleniny. Navštevovala ju stovka detí.

Bosáka to stálo 200-tisíc korún, ktoré neľutoval, no dal obci podmienku: musí zatvoriť všetky krčmy. Veril, že východiskom z ťažkej fyzickej práce je vzdelanie, nie alkohol. Aj preto zriadil štipendijné programy pre nemajetných stredoškolákov a vysokoškolákov.

Podporoval aj učiteľov, ktorí sa rozhodli ísť do škôl v odľahlých oblastiach. Venoval peniaze prešovskej žiackej knižnici aj školskému kinu na gymnáziu v Nitre. Študenti sa vďaka nemu mohli učiť zemepis i pozeraním cestopisných filmov.

Počas svojich ciest po Slovensku bankár zažil, že „všade, kde sa zjaví, (je) predmetom srdečných ovácií“. Matica ho za filantropiu ocenila čestným členstvom v miestnom odbore. Dostal sa aj na audienciu k pápežovi. V USA to mal zložitejšie.

Zomrieť pod Beskydami

Bosák bol cudzinec, finančník a člen Demokratickej strany. Počas Veľkej hospodárskej krízy sa tak stal ľahkým terčom amerických republikánov. S kolegami sa dostal až pred súd, no ten ich spod obvinení oslobodil.

Keď mu stranícki funkcionári ponúkli nomináciu na senátora, odmietol. Radšej chcel svoju energiu venovať hájeniu slovenských záujmov. Aj s prezidentom F. D. Rooseveltom sa vo februári 1937 stretol ako člen slovenskej – nie americkej – delegácie.

Doma pod Beskydami si prial i zomrieť. „Jak šťastným by som bol, keby som mohol posledné dni života tu stráviť,“ hovoril svojmu sprievodcovi, keď putovali východoslovenskými dedinami.

To sa mu nesplnilo. Zomrel v čakárni u zubára v Scrantone – mestečku, kde stála jedna z jeho úspešných bánk.

Rešerš: Lukáš Krajčír, Slovenský historický ústav Matice slovenskej; použité zdroje