Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Maklér: Viete, prečo na poistke so sporením prerábate aj 10 rokov?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kto sa pred časom rozhodol pre poistku so sporením, lebo to bolo v móde alebo mu to poradil finančný poradca, pravdepodobne na nej stále prerába. Analytik a finančný sprostredkovateľ SLAVOMÍR MOLNÁR, ktorý bol ochotný o tom hovoriť, vysvetľuje, že takéto zmluvy sa bežne dostávajú ešte len na nulu v 10. až 15. roku sporenia. Je to preto, lebo poisťovne si účtujú príliš vysoké poplatky. Vytvoril preto webovú stránku nesporimcezpoistku.sk, kde si ľudia cez online kalkulátor môžu prerátať náklady svojej poistky.

Čo vás presvedčilo, že treba ľuďom hovoriť, že poistka so sporením sa neoplatí?

Videl som údaje Národnej banky Slovenska, podľa ktorej si investičné životné poistenie platí viac ako 850-tisíc ľudí. Je to veľká masa ľudí, pri ktorej viete, že majú k dispozícii aj lepšiu a lacnejšiu alternatívu. Myslím si, že poisťovne sú špecialistom v zabezpečovaní rizík, ale investovanie by mali prenechať správcovským spoločnostiam, ktoré to dokážu robiť efektívnejšie a lacnejšie. Do online biznisu som vstupoval aj preto, lebo ľudia nevedia, čomu majú veriť. Keď im viete ukázať, kedy, koľko a za čo platia, je to pre mňa základ transparentnosti.

Prečo je sporenie cez poistku nevýhodné?

Pre poplatky. Poisťovne o nich nerady hovoria. Pri tvorbe kalkulátora nám bola ochotná pomôcť s výpočtami jediná poisťovňa (pozn.: ide o menšiu poisťovňu). Väčšina poisťovní nechce byť porovnávaná, nechce, aby sa poplatky zverejňovali.

Koľko klient zaplatí na poplatkoch?

Štandardne vieme hovoriť o troch až štyroch poplatkoch, ktoré obsahuje každá zmluva. Prvým z nich je počiatočný poplatok. Priemer na trhu je taký, že prvé dva roky vkladov klienta putujú iba na počiatočné náklady. Ak predpokladáme, že si sporíte 20 eur mesačne, prvých 480 eur, čo je suma za dva roky sporenia, dávate iba poisťovni. Preto pri zrušení zmluvy klient dostane po dvoch rokoch nula eur. Poisťovňa väčšiu časť z tejto sumy vyplatí maklérovi.

Koľko asi?

V tomto prípade je to približne 360 až 400 eur. Pre klienta to znamená, že začína sporenie so zápornou bilanciou 480 eur. Druhým poplatkom je poplatok administratívny kvázi za vedenie zmluvy. Jeho výška je v priemere 1,66 eura mesačne. Tretím v poradí je vstupný poplatok a jeho výška sa pohybuje od dvoch do piatich percent z každej platby. Oba tieto poplatky sa strhávajú počas celého obdobia trvania zmluvy. Len tieto dva poplatky vám pri platbe 20 eur zhltnú viac ako 10 percent platby. Máloktorý fond vám to vie vykompenzovať na svojej výkonnosti. A to som ešte stále nespomenul štvrtý poplatok. Zmluvy sa tak bežne dostávajú do plusu v 10. až 15. roku sporenia.

Ako dlho si ľudia v priemere takto sporia?

To je ďalší problém. Priemerná dĺžka sporenia cez poistku je na Slovensku zhruba šesť rokov. Keď potrebujete peniaze alebo prídete o prácu, väčšinou ako prvé siahnete na poistku. No hlavným dôvodom tohto krátkeho obdobia trvania zmluvy je predovšetkým prepoisťovanie. Obchodník príde za vami s tým, že táto zmluva už nie je dobrá, a ponúkne vám ďalšiu z inej poisťovne. Stojí vás to ďalšie počiatočné náklady. A to už nehovorím o strate času, počas ktorého by ste mohli investovať normálnym spôsobom. V Česku s tým už majú obrovský problém. Chcú napríklad, aby sa počiatočné náklady rozrátali na päť rokov, aby makléri nemali motiváciu ľudí prepoisťovať.

Čo vlastne poisťovňa riskuje pri poistkách s investovaním?

Poisťovňa neriskuje nijako, pretože ona svoje poplatky dostala a žiaden výnos negarantuje.​ Klient dostane na konci sporenia takú sumu, ​ktorá bude ​zodpovedať výkonnosti zvoleným podielovým fondom, samozrejme, bavíme sa o sume po zohľadnení poplatkov, ktoré klient musí zaplatiť.

Keď je sporenie cez poistku také nevýhodné, ako je možné, že ho má tak veľa ľudí?

Dôvodov je niekoľko. Prvým je tradícia. Staršie generácie sú zvyknuté,  že sa životné poistenie na tento účel využívalo. Druhým je, že investičné životné poistenie je stále najpredávanejším produktom medzi sprostredkovateľmi a niektoré poisťovne majú stále kampaň na tento produkt. Len za prvý kvartál tohto roku narástol počet týchto poistiek o viac ako 4500 kusov zmlúv. Ak to spojíme s tým, že niektorí sprostredkovatelia neovládajú vlastnosti a nákladovosť produktov, nemožno sa diviť súčasnému stavu. Z praxe viem, že poplatky sa veľmi medzi sprostredkovateľmi neškolia. Myslím si, že keby niekedy sami vedeli, čo predávajú, tak by to nepredávali. Stále sa však nájde aj mnoho kvalitných a fundovaných odborníkov.

Je odmena pri investičnom životnom poistení vyššia ako pri iných finančných produktoch?

Áno, je. Ale zase nie až o toľko. Čisté rizikové poistenie je však menej zaujímavé nielen pre sprostredkovateľa, ale aj pre poisťovňu, pretože dostáva peniaze iba za krytie rizika a nie je tam žiadny vstupný, administratívny alebo správcovský poplatok. Za určité produkčné objemy sú poisťovne schopné podporovať maklérov bonusmi.

Bratislava, 11.9. 2015. Finančný sprostredkovateľ Slavomír Molnár. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Hovoríte teda, že kto už investičné životné poistenie má, po 10 až 15 rokoch je stále iba na nule.

Ja osobne nepoznám nikoho, kto by si vybral z tohto produktu peniaze a mal by viac, ako do toho vložil. Samozrejme, závisí to aj od nastavenia zmluvy. Investičné životné poistenie vzniklo v júni 1998, najstaršie takéto poistky majú 17 rokov. Videl som 15-ročnú zmluvu a klient bol stále niekoľko tisíc eur v mínuse.

Čo je teraz rozumné – radšej od zmluvy čo najrýchlejšie utiecť a oželieť to, že už som tam toľko investoval, alebo v nej pokračovať?

Existuje niekoľko scenárov. Zmluva sa môže zmraziť, oficiálne sa to volá splatený stav. Zmluva je v systéme, no klient už ďalej neplatí nič a zanikne poistné krytie. Peniaze, ktoré ste už do toho vložili, zostávajú investované vo fondoch. Neoplatí sa to, lebo stále platíte administratívny a doteraz nespomínaný štvrtý poplatok – správcovský. Jedna poisťovňa si napríklad účtuje 2,16 percenta z aktuálnej hodnoty osobného konta. Čím je hodnota účtu vyššia, tým je vyšší poplatok. Matematicky neexistuje horší poplatok ako percento z rastúcej hodnoty. Správcovský poplatok je najväčší zisk poisťovne – má poplatok za správu, teda za niečo, čo kvázi nerobí.

Zmrazenie zmluvy sa teda nezdá byť dobrý nápad. Aké má klient ďalšie možnosti?

Veľa ľudí si zníži mesačný vklad na minimálny možný. Aj v takom prípade platia administratívny poplatok, vstupný poplatok, ako aj správcovský poplatok, čo je drahé. Zostáva zrušenie zmluvy. Ale sú prípady, keď sa vám to neoplatí. Na trhu sú asi tri alebo štyri poisťovne, ktoré si účtujú výrazný poplatok za predčasné zrušenie. Dajú napríklad nižší počiatočný poplatok, ktorý uhradíte vo výške ročných príspevkov, a nie dvojročných, ale keď zrušíte zmluvu v piatom roku, zaplatíte 50 percent z toho, čo tam máte. Poisťovňa si to od vás teda zoberie aj tak.

To vyzerá tak, že neexistuje dobré riešenie.

Ja to robím vždy tak, že klientovi prepočítam poplatky, ktoré by ešte zaplatil, keby si zmluvu nechal, a porovnám to s tým, keby si chcel otvoriť investíciu priamo v podielových fondoch. Pokiaľ je poplatok v podielových fondoch nižší, ako by zaplatil v investičnom životnom poistení, tak je to jasné. Samozrejme, treba zohľadňovať aj obdobie sporenia. Ak má niekto 50 rokov a hľadáme investičný produkt, riziko je, že už nestihneme zhromaždiť takú sumu peňazí, že by sa investovanie oplatilo.

Kedy sa oplatí platiť si takúto poistku ďalej?

Matematicky tvrdím, že vo väčšine prípadov sa ju oplatí zrušiť, ale môžu byť scenáre, keď sa oplatí zmluvu nechať alebo ju zmeniť. Na trhu sú aj poistky s nízkymi nákladmi – bez správcovského poplatku a s nízkym administratívnym a vstupným poplatkom. Na druhej strane sú aj poisťovne, ktoré majú vysoké odkupné poplatky. Keby ste zmluvu zrušili úplne, poisťovni by ste veľa zaplatili. Poznám klientov, ktorí si platili 150 eur mesačne a zmluvu majú sedem rokov. Keby si ju teraz zrušili, prídu o 60 percent vkladov. Vtedy sa radšej oplatí znížiť príspevky trebárs na 20 eur, pokračovať v zmluve rok, dva, tri, aby ste znížili poplatok za odkúpenie. Preto treba všetko prepočítať.

Akú chybu robia ľudia? Rýchlo uveria obchodníkovi, nemajú čas alebo v čom je problém?

Málokto sa pýta na poplatky. Najhoršia otázka pre sprostredkovateľa je asi tá, aké sú poplatky a nech ich konkrétne vyčísli. Pri podielových fondoch máte vypočítaný presný poplatok, ktorý zaplatíte, a pri rizikovom poistení platíte pevnú sumu počas celého poistného obdobia za pripoistenia. Pri investičnom životnom poistení vám ho poisťovňa nevypočíta. Dostanete sadzobník a mali by ste si to vedieť vyrátať sami. Držím sa jedného pravidla. Poplatky sú isté, výnosy možné a bonusy zväčša podmienené.

Je to aj chyba dohľadu?

Problém je už len to, kto všetko sa môže stať finančným sprostredkovateľom. Nikto nekontroluje úmysel, zámer ani odbornosť. Testové otázky na skúškach sa vie každý naučiť podobne ako na autoškole, to znamená, pozriete a vidíte správnu odpoveď. Kontroluje sa ochrana osobných údajov a vypisovanie tlačív, ale vhodnosť a nákladovosť produktov nie. Zase však treba dodať, že za posledné roky vidieť výrazný posun vpred v kvalite sprostredkovania.

Pri čom by mal bežný človek spozornieť?

Mne osobne najviac prekáža, že sa sprostredkovanie často robí cez emócie a predajné frázy ako cez porovnania čísel, faktov a zmluvných podmienok.

Ak už niekto uvažuje o poistení, aká poistka sa oplatí?

Rizikové životné poistenie. Pri ňom si kupujete čisto pripoistenie rizík, pre ktoré sa rozhodnete. Pre jednoduché pochopenie zvyknem používať porovnávanie tohto produktu s povinným zmluvným poistením. Žiadne poplatky za uzatvorenie zmluvy, žiadne priebežné poplatky, platíte len za konkrétne riziko. Výhoda je v tom, že keď náhodou o niekoľko rokov príde lepšia ponuka – lepšie krytie, dáte výpoveď a prejdete do inej poisťovne bez akéhokoľvek poplatku. Neoplatí sa to u ľudí, ktorým sa zmení zdravotný stav. Keď prídete do novej poisťovne, automaticky máte výluku alebo vás vôbec nezoberie. Treba si dať v tomto prípade pozor aj na čakacie lehoty, keď nevzniká nárok na poistné plnenie po uzavretí zmluvy.

A čo je dobré si poistiť?

Sú na to rôzne názory. Niekto chce mať poistené všetko, ja zastávam názor, že človek by si mal poistiť to, na čo peniaze nemá. Poistenie zlomenín, podvrtnutí či rezných rán vám v životne dôležitých situáciách nepomôže, aj keď mnohých poteší. Poistiť si riziko smrti považujem za nevyhnutné, pokiaľ som živiteľom rodiny alebo mám hypotéku. Taktiež civilizačné choroby, dlhodobý výpadok príjmu pri péenke a invaliditu. Pri priemernej mesačnej mzde 840 eur vyjde balík poistenia na tie najdôležitejšie riziká na 25 až 30 eur (pri 30-ročnom človeku na 35 rokov).

Bratislava, 11.9. 2015. Finančný sprostredkovateľ Slavomír Molnár. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Koľko dostane obchodník za rizikové životné poistenie?

Maklér môže dostať do 1,5-násobku ročnej platby.

Na čom dokáže obchodník zarobiť viac – na poistkách alebo na hypotékach?

Pri hypotékach to zvykne byť od 1 do 1,8 percenta z požičiavanej sumy. Keď to zhrniem, najziskovejšie je poistenie a hypotéky, potom sú to podielové fondy. Za druhý, tretí pilier či stavebné sporenie dostane sprostredkovateľ pár desiatok eur.

Kto všetko sprostredkovateľa platí?

Samotná inštitúcia. Sprostredkovatelia sú zastrešení maklérskou firmou, ktorá má spravidla zmluvy s bankami, poisťovňami a so správcovskými spoločnosťami. Potom závisí od zmluvného vzťahu s konkrétnou bankou a poisťovňou, ktorá koľko vypláca.

A nie je potom riziko, že obchodník ponúkne klientovi produkt tej banky alebo poisťovne, ktorá ho platí najviac?

Áno, je. Je to čisto na charaktere obchodníka. Cieľom v tomto biznise by malo byť to, aby ste sa stali takou osobnosťou, že ľudia budú za vami chodiť sami. Ľudia vycítia, či im šetríte peniaze a či vás práca baví. Reputácia je jediné, čo máte.

Platí, že obchodník dostane viac, keď klienta prehodí do inej poisťovne alebo banky, ako keď mu upraví produkt v pôvodnej spoločnosti?

Sprostredkovateľ za úpravu produktu klienta províziu nedostáva (pokiaľ mu na produkte nezvýši platbu, nenavýši úver a podobne). Napríklad v druhom pilieri má 86 percent sporiteľov dlhopisové fondy, a pritom väčšina z nich by mala byť v indexových fondoch. Len tí najkvalitnejší sprostredkovatelia však pomáhajú svojim klientom urobiť zmenu fondu. Málokto rozmýšľa dlhodobejšie, že títo klienti vás môžu odporučiť ďalším.

A je to tak, že keď chce niekto lacnejšiu hypotéku alebo poistku, sprostredkovateľ mu to vie skôr vybaviť?

To je pravda, ale viac-menej len pri hypotékach. Tu sú rozdiely enormné. Naozaj viete zalobovať u riaditeľa banky a vybaviť lepšie podmienky, takzvanú výnimku.

Ako je podmienená takáto výnimka?

Štandardne banka chce, aby si klient zobral nejaký produkt navyše – kreditku, poistenie domácnosti, poistenie úveru a podobne. Ale závisí to od toho, aká je to veľká výnimka.

Dnes na DennikE.sk

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie a najväčšia chyba 30 rokov podľa Mikloša, Kažimíra a ďalších ekonómov z Panela expertov E

Foto - archív SNM
Foto – archív SNM

Ekonómovia Svorenčík, Mikloš, Vašáková, Kažimír, Čechová, Hirman, Bláhová, Pikus, Haluš, Molnárová, Ovčarik, Suďa, Ježíková, Vlachynský, Melioris a Kahanec píšu o najväčšom víťazstve a najväčšej chybe posledných 30 rokov.

Zdieľať

Pýtať sa po 30 rokoch, či sa máme lepšie, nedáva zmysel. Pýtajme sa: kto, ako a prečo sa má lepšie

  • Po troch dekádach by sme sa z materiálneho hľadiska mali lepšie takmer určite aj pri pokračovaní socializmu. Pýtať sa, či sa dnes máme lepšie, preto nemá veľký význam (jasné, že máme).
  • Produktivita práce na Slovensku aj po 30 rokoch od revolúcie dosahuje v bežných cenách len 57 % priemeru Únie, mzdy sú hlavne preto v priemere stále menej ako polovičné.
  • Slovensko v pokrízových rokoch Úniu v ekonomickej výkonnosti dobieha pomalšie, k Česku sa už nepribližujeme.
  • Pýtajme sa, kto, ako a prečo sa má dnes lepšie. Môže to pomôcť nielen spravodlivosti a spoločenskej súdržnosti, ale aj ďalšiemu dobiehaniu životnej úrovne najvyspelejších krajín.

Minúta po minúte

Zdieľať

Najväčší úspech za 30 rokov? Sme súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku, hovorí  IT špecialista Miro Pikus. „Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny? 

Miroslav Pikus, IT špecialista

Táto otázka sa mi nepáči, lebo navodzuje videnie sveta, kde naše životy riadi hŕstka slovenských politikov, ktorí svojimi „rozhodnutiami“ riadia „premenu našej krajiny“.

Politici na nás vplyv nepochybne majú, ale nielen tí naši, na ktorých otázka zjavne mieri. Akoby zabúdame, že sa Slovensko stalo súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku. Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi.

Digitálne technológie naviac presunuli rozhodovanie z vládnúcej elity na široké masy. Vedomosti už nie sú koncentrované v utajených vládnych kabinetoch, ani schované v útrobách knižníc. Vďaka internetu a smartfónu ich má každý z nás vo vrecku.

Či je to ekológia, ekonomika, alebo onkológia, každý sa vie dostať k rovnocenným poznatkom a spraviť vlastné kvalifikované rozhodnutie. Z turistu sa stáva ekológ, z klienta bankár, z pacienta lekár, vedomosti si vie každý získať z kvalitných webov.

Kľúčové pre našu budúcnosť je preto uvedomenie, že viac než rozhodnutia politikov nás formujú tie naše vlastné o tom, ako vplývame na seba a našu spoločnosť. Všetko, čo potrebujeme zmeniť, je naša kultúra. Veď politici sú len jej odrazom a sú výnimoční len sebavedomím a slávou, nie vedomosťami či rozhodnutiami.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Elity nedodržali spoločenskú dohodu, hovorí o ponovembrových chybách ekonóm Martin Kahanec. „V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených. Postupne strácali dôstojné postavenie poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Začnem najlepším rozhodnutím: bolo to rozhodnutie miliónov nebojácnych a odhodlaných ľudí v novembri 1989 vzoprieť sa režimu a vydať sa na ťažkú cestu budovania demokracie a slobody v našej krajine.

Tiež si vážim tých, ktorí sa postavili na čelo tohto hnutia a našli odvahu urobiť veľmi potrebné, aj keď často bolestivé rozhodnutia. Medzi takéto kľúčové ekonomické opatrenia na začiatku transformácie patrili napríklad liberalizácia cien, zavedenie konvertibility meny, otvorenie ekonomiky medzinárodnému obchodu alebo privatizácia.

Úctu si zaslúžia milióny občanov, ktorí sa rozhodli na nastúpenej ceste vydržať a bolestivé dopady týchto opatrení trpezlivo znášali. Aj vďaka nim je dnes Slovensko úspešnou krajinou so silným príbehom.

Hneď na začiatku transformácie však došlo k zásadnému omylu spoločenských elít, ktoré nepochopili, že ich mandát na reformy vyplýva zo spoločenskej dohody, ktorej podmienkami bolo zachovanie dôstojnosti občanov a lepší život pre ich deti.

A že nevyhnutnou podmienkou budovania udržateľnej liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky je dodržanie tejto dohody.

V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a ďalšie menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených ľudí. Postupne strácali dôstojné postavenie v spoločnosti poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny.

Táto degradácia ich postavenia je považovaná za ich zlyhanie. Obdivovaní sú tí, ktorí si spoločenské postavenie vydobyli silou.

Je pozitívom trhovej ekonomiky, že umožňuje občanom dosiahnuť úspech. Snaha byť úspešný je úplne legitímnym hnacím motorom ekonomiky.

Koncentrácia bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí je však hrozbou pre demokraciu.

Rozptýlené bohatstvo a následne silná stredná trieda znižujú potrebu vysokých daní a prerozdeľovania a robia ľudí ekonomicky menej závislými na vláde. Tým ich tiež robia ťažšie manipulovateľnými populistickými politikmi.

Vysoká koncentrácia ekonomickej moci koncentruje aj politickú moc a zvyšuje riziko únosu štátu a deštrukcie demokracie.

Preto za najväčšiu chybu posledných 30 rokov považujem to, že sme porušili spoločenskú dohodu a veľkej časti spoločnosti vzali dôstojnosť a sen o lepšom živote pre ich deti, zatiaľ čo inej, úzkej skupine ľudí umožňujeme unášať nám štát.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch, povedal šéf ÚVO Miroslav Hlivák. „Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že podkopávajú piliere právneho štátu.“

Celé stanovisko šéfa ÚVO Hliváka:
„To, že si skutočne uvedomujeme a vážime odvahu ľudí, ktorí vybojovali zmenu režimu, dokážeme len svojimi činmi a nie slovami. Zvlášť, keď sme vo verejnej funkcii. Ja mám z tejto pozície, z pozície predsedu nezávislého kontrolného orgánu, aj kompetenciu tvoriť legislatívu, teda pravidlá, ktorými sa potom riadi naša spoločnosť v oblasti verejných nákupov.
Považujem za povinnosť, aby sme ich tvorili tak, že posilňujú piliere právneho štátu, teda tie piliere, ktorých základy sme mohli začať tvoriť po udalostiach, ktoré si dnes pripomíname. Ukazuje sa však, že stále máme čo robiť.
Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch. Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že tieto pozmeňujúce návrhy podkopávajú piliere právneho štátu.
A tak v tieto dni, aj v deň samotného okrúhleho výročia cítim potrebu a ako verejný funkcionár aj povinnosť na to opätovne upozorniť. Urobil som tak aj v prvom podcaste, ktorým úrad chce podporiť otvorenú komunikáciu. V súvislosti s 30. výročím Nežnej revolúcie je to spojenie symbolu a reálnych činov pre podporu budovania právneho štátu a pred tridsiatimi rokmi vybojovanej slobody slova.“

Zdieľať

Za nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou sme zaplatili, hovorí o chybách po Novembri hlavný analytik Finstat.sk Pavol Suďa. „Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Pavol Suďa, hlavný analytik Finstat.sk

Najväčším omylom bol nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou, ale aj s predchádzajúcim pôsobením významných nomenklatúrnych komunistických kádrov a riadiacich dôstojníkov Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB).

Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry. Je však možné, že tento ponovembrový spoločenský „konsenzus“ bol (požadovanou) cenou za nenásilnú zmenu režimu.

To najlepšie rozhodnutie politických elít aj samotnej spoločnosti bol vstup do Európskej únie, do NATO a osobitne aj prijatie spoločnej európskej meny. Sú to totiž najpodstatnejšie poistky našej krajiny proti opäť sa rozmáhajúcej ruskej hegemónii a propagande.

A v domácej politickej rovine treba spomenúť aj vzopretie sa podstatnej časti spoločnosti proti mečiarizmu a Ficovej verzii demokracie a riadenia štátu. Svojím spôsobom bol najväčší úspech kultivácia slovenskej občianskej spoločnosti (vrátane médií), ktorá dokáže korigovať nesprávne rozhodnutia zástupcov „ľudu“ alebo nebezpečný politický vývoj.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Pre šéfku Profesia.sk Ivanu Molnárovú boli najlepšie rozhodnutia za posledných 30 rokov reformy a vstup do EÚ. „Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivana Molnárová, riaditeľka portálu Profesia.sk

Ak by som mala na výber najlepšie rozhodnutia, ktoré Slovensko za tých 30 rokov urobilo, tak sú to pravicové reformy a jednoznačne náš vstup do Európskej únie.

Posledných 30 rokov vnímam ako obrovský posun, aj keď mnohé veci sa nedarí stále odstrániť. Voľný trh, slobodné cestovanie či jednotná mena sú takmer nespochybniteľné benefity. Ale to, čo nám a našej spoločnosti stále chýba, je schopnosť prebrať zodpovednosť za svoje činy. Dostali sme slobodu, ale nevnímame aj zodpovednosť, ktorú sme získali. Stále sa nevieme zodpovedne správať k verejnému priestoru.

Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek. Fakt, že naši najšikovnejší študenti odchádzajú do zahraničia a neuvažujú nad návratom, nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme atraktívnou krajinou, kde ľudia chcú žiť, pracovať a vytvárať hodnoty.

Pôvodne som chcela označiť aj korupciu, ale v krajine, kde to najmä staršia populácia vníma ako niečo normálne, je to, žiaľ, len zarážajúce.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Dve najväčšie chyby po Novembri podľa Libora Meliorisa: kupónová a mečiarovská privatizácia spolu so zlou reštitúciou pôdy a lesov. „Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Libor Melioris, ekonóm:

Demontáž komunistického režimu bola suverénne najlepším rozhodnutím. Komunisti totiž škodili vám, vašim blízkym a spôsobovali predčasnú smrť.
Po 30 rokoch to máme potvrdené robustnou štatistikou.

Druhým najlepším rozhodnutím bol vstup do Európskej únie, vďaka ktorému sa milióny ľudí mohli pohnúť na Západ a miliardy eur prišli na Východ. Pre obe strany to bolo veľmi výhodné. Dnes je situácia taká, že ľuďom na Západe prekážajú cudzinci, lebo majú pocit, že im berú prácu. U nás ľudia šomrú na zisky zahraničných investorov, keďže majú pocit, že sú vykorisťovaní. Je to zložitý problém. S určitosťou vieme povedať len jednu vec, všetci by si pohoršili, ak by sme sa vrátili do stavu pred vstupom do EÚ.

Najhorším rozhodnutím bola kupónová a potom mečiarovská privatizácia. Zaplatili sme za ňu surovou nezamestnanosťou a 100-miliardovou sekerou v bankách. Nezamestnanosť v období 2000 – 2006 nebola dielom Dzurindu, Mikloša ani Kaníka ale Mečiara, Kozlíka a Keltošovej. Čo sa malo urobiť inak? Stredné a veľké podniky sa mali predávať priamo zahraničným investorom, ktorí v danom sektore pôsobili najmenej dvadsať rokov. Pokojne aj za korunu.

Druhým najhorším rozhodnutím boli reštitúcie. Katastrofálne dopadli reštitúcie pôdy a lesov.

Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať. Štát tento problém dlhodobo ignoruje. Pre nefungujúci trh s pôdou stagnuje naše poľnohospodárstvo a vidiek.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najväčšia chyba po Novembri podľa audítorky Renáty Bláhovej: „Nepodarilo sa zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Renáta Blahová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Začnem pozitívami, ktoré jednoznačne prevažujú, takže si dovolím vymenovať až tri podľa mňa najlepšie rozhodnutia.

🙂 Rozhodnutie vstúpiť do EÚ, ktorým sme si poistili vybojovanú slobodu aj nádej, že budeme dlhodobo žiť západné európske hodnoty vrátane právneho systému, skutočnej demokracie, vzájomného rešpektu a solidarity. Sama veľakrát pripomínam svojim deťom, koľko ľudí do roku 1989 zomrelo pri zakázaných pokusoch prekročiť hranice. Vždy, keď ideme na Devín, zastavíme sa pri symbolickej ostrieľanej stene.

Zdroj – Svetová banka

🙂 Rozhodnutie hneď po vstupe do EÚ urobiť dôležité reformy a zaviesť euro, ktoré nám zabezpečilo jeden z najvyšších hospodárskych rastov od roku 1989, a to nielen v Európe, ale aj vo svete (graf č. 1). Za reformy vďačíme vláde SDKÚ, najmä rovná daň pritiahla po roku 2004 zahraničných investorov, ktorí sú vo veľkej miere aj dnes najdôležitejšími ťahúňmi slovenského hospodárstva a prispievateľmi do štátneho rozpočtu (graf č. 2). Chuť investovať na Slovensku u nich v posledných rokoch aj v dôsledku neochoty vlády počúvať a konať vo verejnom záujme však klesá.

Zdroj – finstat.sk

🙂 Rozhodnutie odvážne bojovať za slobodu slova a tlače, ktorá nie je samozrejmosťou ani v iných krajinách EÚ (graf č. 3). Z pohľadu európskych hodnôt a budúcnosti našich detí je to podľa mňa dôležitejšie než hospodársky rast. Veľmi si preto vážim všetkých redaktorov Denníka N, ktorí pred 5 rokmi preukázali veľkú odvahu pri vstupe Penty do vtedy najčítanejšieho mienkotvorného slovenského denníka. Myslím, že tým pomohli aj samotnému SME, aby sa ubránilo úplnému ovládnutiu. Je mi preto cťou písať pre tento portál, ktorý je v mojich očiach na Slovensku symbolom slobodnej tlače.

Zdroj – Reporters Without Borders

😕 Aj chýb je zrejme viac, ja osobne za tú najväčšiu považujem, že sa nám nepodarilo zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia. Dôsledkom toho je, že veľká časť našich spoluobčanov je frustrovaná, neverí v spravodlivosť ani v to, že ich štát a jeho predstavitelia konajú v ich záujme.

Ale vďaka tomu, že máme na Slovensku z prístupových krajín najslobodnejšiu tlač, a tým kvalitnú slobodu slova, o korupcii a nespravodlivosti sa našťastie nahlas a veľa hovorí. Máme teda najväčšiu nádej to zmeniť, ak sa o ňu nedáme obrať a nepodľahneme „blbej nálade“.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Čo sa po podľa Petra Kažimíra po Novembri zbabralo? Privatizácia energetiky a zdravotníctva. „Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby,“ hovorí v Paneli expertov E bývalý minister financií.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Peter Kažimír, guvernér NBS:

Úprimne, nevnímam život ako hitparádu dobrých a zlých skutkov. Náš tridsaťročný príbeh je príbehom úspešným, so všetkými vzostupmi a pádmi, dobrými aj zlými rozhodnutiami, omylmi. Taký je život, pestrofarebný. Kto sa kedy poučil z cudzích chýb?

V tej pestrofarebnosti sú miesta a momenty, ktoré sú výraznejšie a sýtejšie.  Jedným z nich je v mojich očiach naše integračné smerovanie – európske aj euroatlantické. Naše členstvo v Európskej únii, eurozóne a NATO je z tohto pohľadu zavŕšením odkazu pádu železnej opony… stať sa opäť súčasťou modernej Európy. Integrácia je pre mňa synonymom úspechu.

To, čo sa zbabralo, je bezpochyby privatizácia, napríklad energetického sektora alebo zdravotníctva. Áno bola iná doba, ale vždy je iná doba.

Faktom však ostáva, že fušerstvo, zlodejiny a necitlivosť niekoľkých vĺn privatizácie otrávili duše veľkej časti spoločnosti pocitom skrivodlivosti.

Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie po Novembri bola podľa Ivana Mikloša Klausova ekonomická reforma. „Ekonomika sa vďaka tomu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou cestou.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

Najlepšie a najdôležitejšie bolo, že sa november 1989 stal. Za najlepšie rozhodnutie po ňom považujem reformu, ktorá sa pripravila v priebehu roka 1990, schválila v parlamentoch (federálnom, slovenskom a českom) na jeseň 1990 a spustila vo vtedajšom Československu od 1. 1. 1991.

Dokument, podľa ktorého sa postupovalo, sa volal Scenár ekonomickej reformy a pripravil ho tím politikov a odborníkov pod vedením vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa. Tento ucelený a komplexný prístup (ktorý sa veľmi nespravodlivo vžil ako „šoková terapia“) sa totiž ukázal ako správny a efektívny.

Ekonomika sa vďaka nemu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou (tzv. gradualistickou) cestou, alebo v tých, kde zavládol po rozpade komunistického režimu a centrálne plánovanej ekonomiky nekontrolovaný chaos a zmätok. Takže vďaka „šokovej terapii“ ľudia trpeli omnoho menej ako pri iných možných alternatívach.

Za ďalšie kľúčovo dôležité správne rozhodnutie považujem odvrátenie hrozby európskej a euroatlantickej izolácie Slovenska, vstup do EÚ, NATO a eurozóny spolu s druhou vlnou reforiem po roku 1998, najmä však v rokoch 2002 – 2006.

Za najväčšiu chybu považujem, že sa nám nepodarilo dosiahnuť celospoločenský, alebo aspoň väčšinový konsenzus na potrebe neustálej modernizácie krajiny na základe princípov a hodnôt otvorenej spoločnosti, právneho štátu a politickej a ekonomickej slobody.

Výsledkom toho všetkého (aj úspechov, ale aj chýb a zlyhaní) je, že na jednej strane je posledných 30 rokov od Nežnej revolúcie jednoznačne a nespochybniteľne historicky najúspešnejším obdobím v dejinách Slovenska a Slovákov, no na druhej strane je to aj obdobie obrovských premárnených príležitostí. A to sa žiaľ premieta aj do zvýšeného rizika ohrozenia našej úspešnej budúcnosti.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Lívia Vašáková: Najlepšie rozhodnutie od Novembra bol vstup do EÚ a najväčšia chyba zanedbanie školstva. Vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku odpovedá v Paneli expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Najlepšie rozhodnutie: vstup do Slovenska do EÚ v roku 2004.

V roku 2004 sa Slovensko spolu s ďalšími 9 krajinami stalo členom Európskej únie. To pre nás znamenalo prístup k 500 miliónovému vnútornému trhu, pritiahnutie zahraničných investícií, EU fondy a stanovenie mantinelov pre domácu politiku.

Stačí pohľad na východ alebo juh od nás na Ukrajinu či Balkán, aby sme si uvedomili, kde sú krajiny bývalého socialistického bloku, ktoré sa do EÚ nedostali.  Slovensko je nielenže krajina, ktorá z členstva výrazne profitovala, ale pomohlo nám aj obdobie pred vstupom, kde sme si museli plniť domáce úlohy spojené s integráciou a realizovali tak viaceré potrebné reformy.

Najväčšia chyba: úpadok školstva, ktoré sme 30 rokov zanedbávali.

Slovensko zaostáva tak v kvalite (pokles v rebríčkoch PISA, žiadna univerzita medzi najlepšími 500 univerzitami sveta, vyše 15% odliv stredoškolákov na zahraničné vysoké  školy,..) ako aj v inkluzívnosti školstva.

Tento trend je dlhotrvajúci, zodpovedá malému politickému záujmu o tento rezort a zároveň bude mať fatálne dôsledky pre našu budúcnosť, a to nielen v slabej pripravenosti našich detí na rýchlo sa meniaci pracovný trh ale aj v politickej či spoločenskej oblasti (nárast populizmu, pokles dôvery v inštitúcie a naopak podliehanie dezinformáciám).

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Šéf ÚVO Miroslav Hlivák sa bráni pred rastúcou kritikou jeho úradu od politikov. Hovorí, že v lete oslovil všetky ministerstvá, aby predniesli svoje požiadavky, no odpovedali mu len dve.

„Za posledné obdobie cítim a vnímam, že politickí predstavitelia častejšie kritizujú Úrad pre verejné obstarávanie. Pritom úrad je pripravený diskutovať o možnostiach, ktoré skvalitnia verejné nakupovanie na Slovensku. Po nástupe do funkcie som zaviedol aj novú kultúru tvorby legislatívy, do ktorej pravidelne prizývam odbornú aj laickú verejnosť, aj tých, ktorí denne so zákonom robia. Takto sme pripravili aj zmenu zákona, ktorá platí od januára a vďaka ktorej sa už dnes dá nakupovať za verejné peniaze rýchlejšie, jednoduchšie a za dodržania transparentnosti. Sme otvorení vecným návrhom, aby sme skvalitňovali oblasť verejných nákupov a zároveň pokrývali strategický záujem štátu. Preto, ak sa politici sťažujú na znenie zákona, v júni tohto roka som v rámci prípravy druhej novely osobne listom vyzval všetkých členov vlády SR, aby definovali strategické záujmy štátu v oblastiach, ktoré majú z titulu svojej funkcie v kompetencii. Do dnešného dňa mi odpovedali len dva rezorty – ministerstvo dopravy a ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemalo požiadavku na legislatívne zmeny. Rezort dopravy si želal legislatívne pokryť špekulatívne správanie vo verejnom obstarávaní, čo spôsobuje prieťahy vo verejných súťažiach. Rezort dopravy uspokojilo, že na túto situáciu úrad reagoval v druhej novele, v ktorej sme zaviedli viacero opatrení na boj proti nekalým praktikám vo verejných súťažiach. Mrzí ma preto, že novela, ktorá mala opäť veci posunúť vpred, je paralyzovaná škodlivými pozmeňujúcimi návrhmi poslancov, pre ktoré ju pani prezidentka vrátila do parlamentu,” povedal Miroslav Hlivák.

Predseda úradu zároveň pripomenul, že spolu so svojou pracovnou skupinou z úradu chodí priamo do regiónov a vyhlasovateľov súťaží metodicky usmerňujú, aby kompetentní dokázali obstarať rýchlo a bez porušení zákona.

“Úrad je od môjho nástupu otvorený aj všetkým vyhlasovateľom súťaží. S dôverou sa môžu obrátiť na úrad či už v rámci ex ante posúdenia, či majú v poriadku prípravu súťažných podkladov, alebo v rámci metodiky. Dokonca spolu s kolegami chodíme priamo do terénu, teda po prvý raz zástupcovia úradu chodia školiť aj verejných obstarávateľov/obstarávateľov do ich regiónov a vysvetľujeme im zákon.” (tasr)

Zdieľať

Pellegrini si nemyslí, že zvýšenie a predĺženie bankového odvodu „zruinuje“ banky na Slovensku. Hovorí, že sú v dobrej kondícii. „Pán guvernér už musí hovoriť ako guvernér, iné by vám možno odpovedal, keby bol minister,“ reagoval premiér na Petra Kažimíra, ktorý pripustil, že odvod môže narušiť stabilitu sektora.

Hovorí tiež, že by bolo dobré, keby sa o stratifikácii nemocníc hlasovalo a reforma našla širokú podporu.

„Bola by veľká škoda, keby sme načas reformu zbrzdili tým, že nie je ochota sa politicky baviť. Najlepším signálom by bolo, keby sa o nej hlasovalo a našla by podporu,“ povedal v Sobotných dialógoch RTVS.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať