Potreboval som byt, fabrika pomohla. Aký bol príbeh ZŤS Martin, ktoré nezničil Havel

Na rodinnom príbehu Štefana Avrama je možné trochu ilustrovať novodobú históriu Martina. Jeho otec sa do Turca prisťahoval zo západočeského Chebu, mama z východoslovenského Bardejova.

Obaja sa v Martine zišli krátko po vojne. Stavala sa nová gigantická fabrika, neskôr známa po skratkou ZŤS (Závody ťažkého strojárstva), a spolu s ňou sa budovali i nové časti mesta. Podobne ako Avramovci smerovali do Martina tisíce ďalších ľudí z rôznych častí republiky.

Štefan vyštudoval strojarinu na učilišti s maturitou a po vojenskej službe nastúpil do fabriky. Bral to ako úplne prirodzenú dráhu pre mladého Martinčana.

„V ZŤS pracovali obaja rodiča, obaja bratia, tak som tam zamieril aj ja. Bol v tom aj kus patriotizmu: fabrika mala dobrý zvuk nielen v Československu, ale v celom východnom bloku,“ spomína Avram.

Chceš byt? Máme, dáme

Bol rok 1980 a mladému strojárovi ponúkli zaujímavý nástupný plat: štyritisíc korún československých. Ten sa mu každý ďalší rok zvyšoval o tisícku. Na porovnanie: priemerná hrubá mzda v republike bola v tom čase okolo 2700 korún. „Žil som si ako kráľ,“ hovorí.

Štefan robil prácu takzvaného horizontkára, kde sa vyžadovala mimoriadna presnosť. Vyrábal ložiská, ktoré sa montovali do motorov tankov.

„Kúpil som si auto, chodil som do reštaurácií, na zábavy, do barov. Prakticky všetko, čo som vtedy zarobil, som aj utratil,“ rozpráva.

V polovici 80. rokov sa Štefan oženil a potreboval vlastný byt. Ani s tým nebol problém, fabrika sa o to postarala. Musel sa len zaviazať, že v nej bude pracovať ďalších desať rokov.

„Fabrika prišla na pomoc. Spýtali sa: Si ženatý? Potrebuješ byt? Máme podnikový, dáme ti. A tak som získal trojizbový byt na novom sídlisku,“ rozpráva.

A prišiel Havel…

Keď prišiel november 1989, Štefan chodieval na námestie s vtedy už štvorročnou dcérou. Hovorí, že to bolo hlavne zo zvedavosti. Prílišnú eufóriu z revolúcie nepociťoval, v tom čase mu nič moc nechýbalo.

„V strane som nebol, o politiku som sa nestaral. Na západ som cestovať nepotreboval, vystačil som si aj s výletmi po republike,“ rozpráva.

Čoskoro sa malo všetko zmeniť. V máji 1990 prišiel na návštevu martinských ZŤS nový prezident Václav Havel. Pozrel si výrobu, naobedoval sa v podnikovej jedálni a na tribúne pred robotníkmi oznámil, že zbrojná výroba končí.

V skutočnosti oznámil len to, o čom už pred prevratom rozhodli komunistickí plánovači. Nielen v Martine sa však udomácnil mýtus, že zbrojársku výrobu pochoval práve „mierotvorca Havel“.

„Iba som robotníkom na mítingu v Martine povedal, že vypukol mier, že nebude možné, aby sa tie zastarané tanky vyvážali do podozrivých krajín,“ spomínal na to neskôr Havel.

Fabrika začala po rokoch expanzie prepúšťať. Pred Vianocami 1990 Štefan využil ponuku podpísať výpoveď s podmienkou, že mu byt zostane. Od tej doby sa živil všelijako: pracoval ako zásobovač potravín, majster v kamenárstve či krupiér v kasíne.

„Napokon som sa vrátil k strojárčine, keď sa po roku 2000 začala výroba opäť oživovať. Bol som však jeden z mála, väčšina mojich niekdajších kolegov sa už živila inak,“ dodáva Štefan.

Tanky i traktory

Štefanov príbeh pomáha pochopiť, prečo spomienky na ZŤS stále mnohých Martinčanov bolia. Za minulého režimu to bola jedna z najväčších fabrík v Československu, ktorá priamo zamestnávala viac než 16-tisíc ľudí, v ďalších pobočných závodoch ďalšie desiatky tisíc.

Zamestnancom poskytovala byty, posielala ich na rekreáciu do vlastných zariadení, dotovala kultúru i šport. „ZŤS zamestnávalo 250 športovcov a podporovalo 18 druhov športov. Dnes už toľko peňazí nikto do športu nevrazí,“ spomínal v staršom rozhovore pre Aktuality porevolučný šéf podniku Ján Segľa.

Vojenská výroba, takzvaný špeciál, predstavovala viac než 60 percent jej produkcie, popritom sa však venovala aj rôznym civilným programom.

„Vždy sem dali nejaký civil, aby sa zakryla tá špeciálna výroba. Predovšetkým to bola výroba traktorov Zetor z Brna, vyrábalo sa ich 6-tisíc ročne, čo bolo veľké kvantum, a vyvážali sa do rôznych krajín sveta,“ rozprával Segľa.

Kombinát ZŤS

V Martine vzniklo aj samostatné vývojové stredisko, ktoré sa venovalo nielen vojenským projektom, ale vyvíjalo napríklad aj banské lokomotívy, stavebné vozidlá či lesné traktory, známe pod skratkou LKT.

„LKT 75 bol prvý lesný kolesový ťahač vyvinutý v krajinách strednej a východnej Európy. Jeho nasledujúce modelové rady s číslami 80 a 81 sa vyvážali aj do viacerých krajín západnej Európy,“ napísal historik dizajnu Maroš Schmidt.

Tieto výrobky sa následne nevyrábali len v samotnom Martine, kde fabrika fungovala pod hlavičkou národný podnik Turčianske strojárne, ale aj v sesterských závodoch v Prakovciach, v Lučenci, v Hliníku nad Hronom, v Trstenej či v Malackách.

(Viac o prednovembrovej histórii ZŤS v článku J. Okáľa, I. Guráňa, J. Baláža a J. Šuhaja na starymartin.sk).

Skutočné duálne školstvo

Gro martinskej výroby však stále tvorila licenčná výroba sovietskych tankov, najprv typu T-34, potom T-55 a napokon T-72, vrátane ich ženijných verzií. Na svojom vrchole v polovici osemdesiatych rokoch ich fabrika vyprodukovala viac než 400 ročne.

Pre tieto práce si podnik systematicky vychovával aj generácie vlastných strojárov, ktorí študovali na martinskom odbornom učilišti a následne väčšina z nich zamierila do ZŤS.

„Mladí ľudia mali vtedy veľkú výhodu, ktorú dnes nemajú, že boli vychovávaní priamo pre svoj materský podnik. Od prvého ročníka chodili na prax a dopredu vedeli, čo ich po skončení školy môže čakať,“ hovoril znalec miestnej histórie Peter Cabadaj v reportáži Televízie Turiec venovanej filmu o ZŤS.

Vrchol v roku 1987

Prečo toto všetko skončilo? A muselo to skutočne skončiť?

Začnime faktami. Zbrojná výroba u nás dosiahla vrchol v roku 1987, Československo bolo v tom čase siedmym najväčším vývozcom zbraní na svete.

Už čoskoro sa však prejavilo uvoľnenie medzinárodného napätia, ktoré prinieslo aj všeobecný pokles výdavkov na zbrojenie. Tieto výdavky boli zvlášť pre socialistické štáty naďalej neúnosné.

„Československo podobne ako Sovietsky zväz a ostatné socialistické štáty čelili klesajúcej výkonnosti národného hospodárstva. Bolo rozhodnuté, že výdavky na obranu budú kopírovať vývoj národného dôchodku,“ píše Jaroslav Lánik z českého Vojenského historického ústavu.

Vláda socialistického Československa prijala v reakcii na tieto zmeny dva zásadné dokumenty, ktoré rozhodli o rušení časti zbrojárskej výroby. V júli 1988 najskôr prišlo uznesenie č. 112/88 o zastavení niektorých projektov. Ešte ďalej išlo uznesenie číslo 84/89 z 21. septembra 1989, v ktorom boli stanovené aj konkrétne termíny.

Hvezdári diskutujú

Napríklad produkcia tankov v ZŤS Martin mala skončiť do konca roka 1990. „Komunistické vedenie plánovalo na rok 1990 výrobu len 25 ks tankov T-72M1, a to pre vývoz,“ píše publicista Dušan Mihálik v článku na serveri Armádní noviny.

Z toho dôvodu vznikla priamo vo fabrike špeciálna skupina ekonómov, stratégov a prognostikov, ktorí mali vymýšľať náhradné programy. „Aj preto ich volali hvezdári,“ spomínal pre denník SME vtedajší investičný námestník Milan Malík.

O chystaných zmenách informovali aj oficiálne médiá. Na Youtube je napríklad reportáž Československej televízie z apríla 1989, kde redaktor kladie otázku vtedajšiemu generálnemu riaditeľovi Jozefovi Uhríkovi, či bude mať vôbec prácu pre tritisíc robotníkov, ktorí sa dovtedy podieľali na vojenskej výrobe.

Uhrík divákov ubezpečoval, že týchto zamestnancov budú preškoľovať na civilnú výrobu. „Nebude sa prepúšťať a nemôže sa prepúšťať,“ odpovedal.

Príliš rýchle zmeny

Komunistická vláda vyčlenila na takzvanú konverziu zbrojnej výroby aj značné peniaze, len v roku 1989 išlo z federálneho rozpočtu do ZŤS Martin na tento účel okolo 400 miliónov korún.

Niektoré plány vyzerali sľubne. Martinské strojárne si napríklad dohodli spoluprácu s talianskym výrobcom malých naftových motorov Lombardini. V jeho licencii sa mali vyrábať tieto stroje pre celú Radu vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP).

„Išlo o malé naftové motory s pomerne vysokým výkonom, ktoré boli určené do stavebných či manipulačných vozidiel. Tento typ motora sa nikde vo východnom bloku nevyrábal, bola to úplne nová oblasť,“ spomína Jozef Baťala, ktorý sa podieľal na zavádzaní tejto novej výroby.

Ako ďalší sľubný program sa javila výroba hotových stavebných vozidiel, ktorá mala prebiehať v spolupráci so západonemeckou firmou Hanomag.

V polovici novembra 1989, tesne pred revolučnými udalosťami, vyšiel článok v denníku Smena, v ktorom generálny riaditeľ Hanomagu Wolfgang Freimuth o spolupráci so ZŤS vyhlásil, že ak takýto podnik dokáže vyrábať dobré tanky, určite si poradí aj s buldozérmi.

V čom bol teda problém?

Nové programy sa zavádzali príliš pomaly, zatiaľ čo politické zmeny prišli príliš rýchlo. Na prelome 80. a 90. rokov skončil nielen komunistický režim, ale rozpadol sa aj celý východný blok, do ktorého smerovala väčšina exportu.

„K rozsiahlemu obmedzovaniu zbrojnej výroby došlo vo veľmi krátkom časovom období, v rozmedzí troch až štyroch rokov. Toto rýchle zníženie zapríčinilo, že náhradné programy civilnej výroby nemohli v žiadnom prípade tento pokles kompenzovať,“ píše český historik Lánik.

Zničené tanky v zálive

Jeden po druhom odpadávali trhy vo východnej Európe aj v takzvaných spriatelených krajinách v Afrike na Blízkom východe, z ktorých časť už vtedy kupovala československé zbrane na dlh. A preniknúť na nové trhy, kde vývozcovia museli súperiť s konkurenciou zo západu, bolo zložité.

„Pokles dopytu po zbraniach v rozvojových krajinách sa „riešil“ úverovaním z našej strany a neustálym odkladaním splácania starých úverov, nie prispôsobením sa na nižší dopyt. O čo viac sa umelo výroba naparovala, s o to väčším rachotom spľasla,“ napísal vojenský publicista Mihálik.

Tomuto trendu sa vymykal len porevolučný predaj tankov do Sýrie, ktorý podpísali už za prezidenta Havla.

Nová nekomunistická vláda dokonca krátkodobo zvýšila výrobu tankov oproti pôvodným plánom. Miesto výroby pôvodných 25 kusov, ktorú naplánovali komunisti, ich v roku 1990 napokon vyrobili 107. „Väčšinu nákladov znášal federálny rozpočet z dôvodu hrozby rastu nezamestnanosti,“ dodal Mihálik.

Až prišla vojna v Perzskom zálive, ktorá priniesla reputačnú pohromu. Tankami T-72 (hoci v pôvodnej sovietskej verzii) mal vyzbrojenú armádu iracký diktátor Saddám Husajn. Vojna však skončila suverénnym víťazstvom koalície západných štátov, ktoré mali vojakov vyzbrojených západnými zbraňami.

„Táto prvá „vojna v priamom prenose“ a operácia Púštna búrka v roku 1991 priniesla veľký úder pre našich zbrojárov. Propagandisticky dobre zvládnutá vojna spojená s „chirurgicky presnými“ zásahmi sa vtlačila do obývačiek celého sveta ako prehliadka zničenej sovietskej techniky,“ poznamenal Mihálik.

Monopol sa skončil

Aby toho nebolo málo, politické zmeny nepostihli len zbrojársku, ale aj civilnú výrobu. Závody ťažkého strojárstva mali dovtedy zaručené dominantné postavenie vo svojom odvetví na domácich i spriatelených trhoch.

S rozpadom komunistického bloku a s prechodom zo systému plánovaného hospodárstva na trhové toto exkluzívne postavenie skončilo.

Napríklad výroba motorov Lombardini, ktoré mali čiastočne sanovať útlm produkcie tankov, bola v Martine dizajnovaná na 40-tisíc kusov ročne, aby uspokojila celé RVHP. Len tento nový program mal priamo zamestnať 500 ľudí.

„RVHP sa však rozpadlo a pôvodné plány padli. V 90. rokoch sme v Martine v tom najlepšom období vyrobili od 1500 do 3000 motorov Lombardini ročne,“ hovorí Baťala.

Ešte horšie dopadla výroba buldozérov Hanomag, ktorá vydržala len do polovice 90. rokov a k ohláseným stovkám kusov ročne sa nepriblížila ani vzdialene.

Fico o Havlovi

Strojárenský gigant začal smerovať ku dnu. V apríli 1995 hlásil úrad práce v Martine, že eviduje už viac než desaťpercentnú nezamestnanosť a tá ďalej stúpala.

Hľadal sa vinník problémov a ten sa našiel rýchlo. V období rastúceho nacionalizmu vyšiel ako vhodný terč Čech, obľúbenec Ameriky a ideologický odporca zbrojenia Havel. Aj strojár Štefan Avram hovorí, že on sám má ukončenie zbrojnej výroby intuitívne spojené práve s Havlom, ktorý túto správu robotníkom potvrdil.

„Ja som nebol v strane, nevedel som, čo chystali alebo nechystali komunisti. V mojej pamäti jednoducho zostal tento „mierotvorca“, ktorý nám oznamoval, že zbrane nebudú potrebné,“ rozpráva Avram.

Chytľavý príbeh o Havlovi sa uchytil nielen v Martine, ale aj v mestách na Považí, ktoré zasiahol podobný útlm zbrojnej výroby, a teda aj na celom Slovensku. Vo vhodných chvíľach ho priživovali aj niektorí politici.

Napríklad aj Robert Fico ako premiér v roku 2007 počas návštevy Dubnice nad Váhom rozprával pred zhromaždeným davom o „Havlovskej kvázi humánnej preorientácii slovenskej ekonomiky z prosperujúceho strojárstva na konverzné tápanie“.

„Začalo platiť, že výrobky slovenskej zbrojovky boli antihumánne a vražedné, ale výrobky českých, amerických a iných zbrojoviek slúžili posvätnej ochrane demokracie. Taká bola pravda 90. rokov,“ povedal Fico v dubnickom amfiteátri, za čo si vyslúžil potlesk.

Koniec spoločného štátu

„Pravda 90. rokov“, o ktorej hovoril Fico, bola v skutočnosti zložitejšia. Niektoré zbrojovky, ako napríklad Považské strojárne, išli do kupónovej privatizácie, iné, ako napríklad ZŤS Martin či ZŤS Dubnica nad Váhom, zostali v rukách štátu.

Výsledkom bolo, že sa v nich opakovane menili riaditelia v nadväznosti na to, kto bol práve pri moci.

Ešte väčším problémom bolo, že fabriky neboli zvyknuté robiť obchod. Na trhy tretích krajín vyvážali cez takzvané pézetky, teda štátne Podniky zahraničného obchodu (skupine ZŤS pomáhal s vývozom hlavne podnik Martimex), odbyt do krajín RVHP zaisťoval štát cez viacročné zmluvy s príslušnými socialistickými štátmi.

„Tu sa jednoducho v tom čase nestalo, že by neboli zákazky. Zobral si ich na krk štát a ten to aj popredal. Dnes sa musí každá súkromná firma starať sama,“ spomínal na minulú éru Segľa v rozhovore pre Aktuality.

Táto štátom garantovaná istota však padla. Strojárske giganty sa museli učiť robiť marketing, lobing a presadzovať sa v konkurencii dravých západných firiem. Nezriedka to riešili tak, že výrobky predávali cez rôzne novovzniknuté eseročky, ktoré sa na tento typ aktivít špecializovali.

„A v niektorých prípadoch sa stávalo, že zisk zostával v týchto eseročkách, zatiaľ čo fabrike chýbali peniaze na rozvoj,“ povedal Denníku N jeden z vtedajších manažérov, ktorý si neprial uviesť meno.

Národný tank za 800 miliónov

Situáciu štátnych zbrojoviek ešte viac skomplikoval rozpad Československa. V januári 1993 vznikol nový štát, ktorý na medzinárodnom poli nemal takmer žiadne slovo, s čím súvisel aj jeho výtlak pri presadzovaní domácich firiem. To však nebránilo slovenským vládam, aby mysleli vo veľkom.

V Martine od prvej polovice 90. rokov vyvíjali novú verziu tanku T-72, ktorá mala spĺňať požiadavky moderných bojísk. Na západe nakúpili pokročilú elektroniku, tú skombinovali so slovenským vývojom a všetko to integrovali do pôvodne sovietskej konštrukcie.

„Vo vnútri bol vyvinutý slovenský systém riadenia paľby a systém ovládania veže. K tomu bol tank vybavený dvomi termovíznymi kamerami. Išlo vlastne o jeden z prvých tankov, ktorý umožňoval vykonávať streľbu z pozície strelca i veliteľa,“ popisoval pred časom tento projekt Karol Morávek z Vojenského technického skúšobného ústavu.

Nový tank dostal označenie T-72 M2 Moderna a na papieri vyzeral impozantne. Niektoré médiá v 90. rokoch optimisticky písali, že ide o jeden z najlepších tankov sveta, ktorý vráti slovenským zbrojovkám niekdajšiu slávu.

Prečo sa to nepodarilo?

Nápad modernizovať tank T-72 nemali len Slováci. O rovnaký typ modernizácie sa v strednej Európe pokúšali aj Česi a zvlášť Poliaci, ktorí dávali na zbrojenie podstatne väčšie sumy. Napriek tomu slovenské vlády „národný tank“ veľkoryso dotovali, namiesto toho, aby dávali peniaze na perspektívnejšie programy.

Týždenník Trend v roku 2001 odhadol, že zo štátneho rozpočtu a z peňazí štátnych firiem išlo na tankový projekt minimálne 800 miliónov korún. Konkurencia na trhu však bola veľká a vyhliadky na návratnosť peňazí mizivé. „Slovensko sa ocitlo v tlačenici projektov na obnovu tanku T-72,“ poznamenal Trend.

Napokon v roku 2008 vtedajší minister obrany Smeru Jaroslav Baška novinárom priznal, že tento typ tanku nepotrebovala dokonca ani slovenská armáda, ktorá si ho zadovážila len v jednom prototype. „My budujeme expedičné sily a tieto tanky sa do armády nehodia,“ povedal vtedy Baška.

Investori radšej mimo mesta

Koncom 90. rokov sa strojárňam podarilo uzavrieť posledný veľký obchod v takzvanom špeciáli, ktorým bola dodávka desiatok vyslobodzovacích tankov T-72 do Indie.

Bol to však už len posledný záchvev. Vo februári 2001 prišlo hromadné prepúšťanie tisícky zamestnancov a začiatkom roka 2002 skončili martinské ZŤS definitívne v konkurze. V tom čase v nich pracovalo už len posledných 39 ľudí.

Z pôvodných výrobných programov sa udržali len omrvinky, ako napríklad výroba motorov Lombardini, ktorú včas odčlenili do samostatného taliansko-slovenského podniku.

Pozornosť zainteresovaných sa odvtedy sústredila skôr na to, ako využiť priestory niekdajšej zbrojovky, aby v nich znovu mohli ľudia nájsť prácu. Firmy však o ne nejavili veľký záujem.

Napríklad nemecký Volkswagen otvoril v Martine v roku 2000 nový pobočný závod pre osemsto ľudí, vybudoval ho však radšej za mestom. Podobne postupovali aj ďalší investori.

Baťala hovorí, že z ich pohľadu bolo logické, že radšej budovali nové haly, než aby využívali staré, ktoré nezodpovedali požiadavkám nového tisícročia.

„Výrobné priestory ZŤS boli predimenzované, boli náročné na energie a boli tam aj rôzne ekologické záťaže, spojené napríklad s únikom olejov. Tie firmy si nemohli byť isté, aké nášľapné míny ich tam čakajú, tak radšej stavali na zelenej lúke,“ dodáva Baťala, ktorý sa podieľal na zavádzaní motorov Lombardini.

Ako to vyzerá dnes?

V súčasnosti pôsobí v areáli martinských ZŤS niekoľko desiatok prevažne menších firiem, ktoré podnikajú v rôznych oblastiach.

Medzi nimi je napríklad Prvá Martinská Rezáreň (PMR), ktorá sa venuje deleniu a ohýbaniu hutného materiálu, alebo firma Engul, ktorá navrhuje a vyrába kogeneračné jednotky na výroby elektriny, tepla či chladu.

Samostatným príbehom je areál, kedysi známy ako Závod 01, kde sa vyrábali tanky a traktory. Časť tohto areálu pred desiatimi rokmi kúpil žilinský developer, firma Licitor, ktorá začala úplne meniť jeho účel. Opustené výrobné haly prestavuje na moderné sklady.

Čo všetko táto prestavba obnáša?

Patrik Kurimský z firmy Licitor hovorí, že niekoľko rokov im trvalo len čistenie hál a právne vysporiadanie pozemkov. „Museli sme odstrániť skorodované železo, vytrhať špinavú dlažbu, urobiť nové prípojky. Do toho sme museli riešiť rôzne vecné bremená, ktorými tie pozemky boli zaťažené,“ hovorí Kurimský.

V súčasnosti tento areál dostáva nový život. V priestoroch niekdajšej traktorárne už zriadil svoj sklad predajca použitého šatstva Humana.

V dohľadnom čase by mala byť dokončená aj prestavba niekdajšej tankovej haly s rozlohou 42-tisíc štvorcových metrov, v ktorej sa plánuje usídliť napríklad distribútor kníh Martinus.

„Masová výroba sa v týchto priestoroch už nerozbehne, taká je realita. Ale aj tieto logistické centrá ponúknu prácu stovkám ľudí,“ dodáva Kurimský.